Karajan, Herbert von

Karajan, Herbert von, vlastným menom Heribert Ritter von Karajan, 5. 4. 1908 Salzburg – 16. 7. 1989 Anif (pri Salzburgu) — rakúsky dirigent. Pochádzal z rodiny, ktorej predok Jeorjios Ioannis Karajannis (*1743, †1813) sa v 18. stor. presťahoval z gréckej Macedónie do Saska a 1792 získal šľachtický titul. R. 1926 Karajan absolvoval konzervatórium Mozarteum a súčasne gymnázium v Salzburgu, 1926 – 28 študoval vo Viedni na Akadémii hudby a dramatického umenia (dnes Universität für Musik und darstellende Kunst) hru na klavíri u Josefa Hofmanna (*1876, †1957) a dirigovanie u Franza Schalka (*1863, †1931) a Alexandra Wunderera (*1877, †1955). R. 1929 dirigoval svoj prvý koncert v Mozarteu. R. 1930 – 34 pôsobil ako dirigent v Ulme, 1935 – 41 ako šéf opery v Aachene, súčasne od 1937 ako hosťujúci dirigent Berlínskych filharmonikov. R. 1938 uskutočnil prvé nahrávky s orchestrom Staatskapelle Berlin pre spoločnosť Deutsche Grammophon. R. 1939 – 45 šéfdirigent Štátnej opery v Berlíne, od 1941 umelecký vedúci Staatskapelle Berlin. Počas 2. svetovej vojny vystupoval ako hosťujúci dirigent v európskych metropolách okupovaných fašistickým Nemeckom (Paríž, Amsterdam, Štokholm, Brusel, Bukurešť a i.).

Po vojne žil v Rakúsku, 1946 – 48 mal pre členstvo v NSDAP zákaz verejne vystupovať. R. 1948 sa stal riaditeľom a 1949 doživotným čestným členom Spoločnosti priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde) vo Viedni. V tomto období uskutočnil sériu nahrávok s novozaloženým symfonickým telesom Philharmonia Orchestra pre gramofónovú spoločnosť Columbia Records (neskôr EMI) v Londýne, ktoré patrili k prvým záznamom symfonickej hudby na dlhohrajúcich gramofónových platniach (LP). R. 1948 – 68 pôsobil ako hosťujúci dirigent a operný režisér v La Scale, súčasne 1955 – 89 ako šéfdirigent orchestra Berlínski filharmonici (nástupca W. Furtwänglera), ktorý umelecky pozdvihol na dovtedy nebývalú svetovú úroveň, a 1957 – 64 ako umelecký riaditeľ Viedenskej štátnej opery (nástupca K. Böhma), ktorá sa pod jeho vedením stala významnou európskou opernou scénou a angažovaním popredných operných spevákov dosiahla svetovú umeleckú úroveň. R. 1957 sa stal umeleckým riaditeľom festivalu Salzburger Festspiele v Salzburgu, 1967 tam založil veľkonočný festival Salzburger Osterfestspiele, na ktorom postupne vytvoril tradíciu svetovo uznávaných operných inscenácií vo výnimočnom sólistickom obsadení. R. 1965 spolupracoval na realizácii prvého filmového spracovania opery Bohéma G. Pucciniho (réžia F. Zeffirelli). R. 1977 hosťoval vo Viedenskej štátnej opere, kde o. i. uviedol opery Trubadúr G. Verdiho, Bohéma G. Pucciniho a Figarova svadba W. A. Mozarta.

Karajan patril k najvýznamnejším dirigentským osobnostiam 20. stor. Obsiahol široký symfonický i operný repertoár, opakovane realizoval nahrávky mnohých diel, ktoré sa vyznačujú muzikantskou senzibilitou, zvukovou čistotou a pôsobivosťou orchestrálnych farieb (symfónie L. van Beethovena a J. Brahmsa). Napriek zdravotným ťažkostiam (od polovice 70. rokov 20. stor.) pokračoval v umeleckej činnosti. Objavoval a angažoval aj mladých talentovaných interpretov (spevákov aj inštrumentalistov), napr. G. Janowitzovú (Janowitz), A.-S. Mutterovú (Mutter), sopranistku Hildegardu Behrensovú (Behrens, *1937, †2009), klaviristu Françoisa-Reného Duchâbla (Duchâble, *1952) a i. Obdivoval možnosti videotechniky (v tejto oblasti spolupracoval s mníchovskou spoločnosťou Unitel), 1982 založil vlastnú firmu Télémondial v Monte Carle, s ktorou realizoval množstvo videozáznamov svojich koncertov s Viedenskými i s Berlínskymi filharmonikmi, ako aj operných predstavení.