Karadjordje
Uroš Knežević: Karadjordje, 1852, olej, Národné múzeum, Belehrad
Karadjordje [-džordže], vlastným menom Djordje Petrović, 14. 11. 1768 Viševac (pri Kragujevci) – 25. 7. 1817 Radovanje (pri Smederevskej Palanke), pochovaný v rodinnej hrobke pri meste Topola (neďaleko Kragujevca) — srbský národnooslobodzovací bojovník, vodca prvého protitureckého povstania, prvé srbské knieža (1806 – 13).
Syn roľníka, 1787/88 vstúpil ako srbský dobrovoľník do rakúskych služieb a zúčastnil sa bojov proti Turkom (pravdepodobne odvtedy prímeno Karadjordje, Čierny Juraj, z tur. kara = čierny). Po vypuknutí protitureckého povstania v Srbsku 1804 (v oblasti belehradského pašalíka) bol zvolený za vrchného veliteľa. Jeho armáda dosiahla bojové úspechy a povstalecké teritórium sa ďalej rozširovalo. R. 1806 bol pod jeho vedením dobytý Belehrad, čo povstalcom umožnilo klásť Turkom zvýšené požiadavky (rozsiahla autonómia). Počas rusko-tureckej vojny 1806 – 12 získal Karadjordje od ruského cára za poskytnutú pomoc prísľub plnej nezávislosti. R. 1806 sa ustanovil za knieža (oficiálne hlavný vodca) a vyhlásil dedičnú vládu Karadjordjevićovcov. Usiloval sa o nastolenie neobmedzenej autoritatívnej vlády, čím sa dostal do rozporu s ostatnými vodcami povstania. Po sérii porážok tureckou armádou a Bukureštskom mieri (1812) bolo povstanie 1813 zlikvidované. Karadjordje žil od 1814 pod ruskou ochranou v Besarábii. Počas druhého srbského povstania (1815) sa tajne vrátil do Srbska. Na príkaz Miloša Obrenovića bol 1817 zavraždený.