Kapr, Jan

Kapr, Jan, 12. 3. 1914 Praha – 29. 4. 1988 tamže — český hudobný skladateľ. R. 1933 – 38 študoval kompozíciu u J. Řídkeho na pražskom konzervatóriu a 1938 – 40 u J. Křičku na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1939 – 46 hudobný režisér Československého rozhlasu v Prahe, 1950 – 53 šéfredaktor hudobného vydavateľstva Orbis, 1953 – 60 umelec v slobodnom povolaní, 1961 – 72 vyučoval kompozíciu na JAMU v Brne a súčasne pôsobil ako hudobný kritik.

V ranej tvorbe čerpal z domácej hudobnej tradície, ktorú obohatil osobitou lyrickou invenciou. Inšpiroval sa najmä dielami J. Křičku, O. Jeremiáša, V. Nováka a B. Martinů. Počas 2. svetovej vojny vznikla jeho vlastenecká kantáta Píseň rodné zemi (1940, na text básne J. Horu), v ktorej vyjadril odpor proti útlaku a vieru v nepokoriteľnosť národa. Po oslobodení patril k popredným predstaviteľom českého hudobného života. V 50. rokoch 20. stor. uplatňoval v tvorbe metódu socialistického realizmu (oslavné lyrické piesne), dominantnou však ostala jeho komorná, koncertantná, symfonická a piesňová tvorba, ako aj tvorba filmovej hudby. Pod vplyvom hudby európskej avantgardy začal v 1. polovici 60. rokov 20. stor. uplatňovať progresívne kompozičné postupy (aleatorika), ako aj prvky modálnej a elektronickej hudby. Dospel k vlastným vyjadrovacím hudobným prostriedkom, ktoré v neskoršej tvorbe novátorsky syntetizoval.

Autor klavírnych skladieb, napr. Dvě rapsodie (1939), Čtyři skladby (1945), štyri sonáty (1945 – 81) a Monology pro sólový klavír (1984), komorných skladieb, napr. osem sláčikových kvartet (1937 – 78), noneto Barvy ticha (1943), Dialogy pro flétnu a harfu (1965) a Sonáta pro cimbál (1968), desiatich symfónií (1942 – 85), z ktorých najvýznamnejšie sú piata Olympijská (1959), siedma Krajina dětství (1968), ôsma Pražské zvony (Campanae Pragenses, 1977) a desiata Lanžhotská (1985), inštrumentálnych koncertov, o. i. pre klavír, husle a trúbku, ako aj piesňovej tvorby, napr. Cvičení pro Gydli. Čtyři studie pro soprán, flétnu a harfu (1967), zborovej tvorby i opery Muzikantská pohádka (1962). Svoje hudobnoteoretické názory prezentoval v dielach Konstanty: nástin metody osobního výběru zvláštních znaků skladby (1967) a O některých problémech hudební notace (1988) i vo viacerých hudobnokritických článkoch.