kantáta

kantáta [tal.] — vokálno-inštrumentálna, spravidla viacčasťová skladba pre sólové hlasy s inštrumentálnym sprievodom alebo pre spevácky zbor a orchester. Názov kantáta (tal. cantare = spievať) vznikol ako protiklad pomenovania skladieb hraných na hudobných nástrojoch (→ sonáta). Označenie kantáta sa prvý raz objavilo v Taliansku začiatkom 17. stor. v názve zbierky Cantade et arie (zväzok 1 až 4; 1620 – 29) Alexandra Grandiho (*1586, †1630). Vývoj kantáty sa prelína s vývojom oratória a opery. Ich spoločný základ spočíva v prijatí nového monodického deklamačného štýlu nazývaného stille rappresentativo, zavedeného vo Florencii v 2. polovici 16. stor. Uplatňoval sa v prvých operách J. Periho, G. Cacciniho a C. Monteverdiho a okolo 1600 sa už používal spolu s bassom continuom (rané kantáty vznikli z barokovej monódie ako rozsiahlejšie skladby pre sólový spev a basso continuo). Kantáta sa však od opery i oratória líši svojím určením (spievala sa spočiatku v domácom prostredí, neskôr v chrámoch a na koncertoch, nie však v divadle) a lyrickým charakterom (v protiklade k dramatickému a naratívnemu obsahu oratória). Na prelome 17. a 18. stor. vzniklo viacero príbuzných vokálno-inštrumentálnych skladieb blízkych kantáte, napr. symphonia sacra, moteto concertato (→ moteto) a anthem. Kantáty spočiatku obsahovali len árie a recitatívy, v ďalšom vývoji aj duetá a tercetá striedané s recitatívmi a na prelome 17. a 18. stor. (najmä pod vplyvom opery) aj zbor. S meniacim sa zvukom klasicistického orchestra sa inštrumentácia kantáty postupne obohacovala a v priebehu 17. a 18. stor. sa stala najvýznamnejším hudobným druhom vokálno-inštrumentálnej hudby. Podľa charakteru textu sa rozdeľovala na duchovnú (cantata da chiesa) a svetskú (cantata da camera).

Duchovná kantáta sa rozvíjala najmä v Nemecku, kde nadviazala na duchovný koncert; patrí k najvýznamnejším druhom nemeckej evanjelickej chrámovej hudby, pričom vrchol dosiahla v kantátovej tvorbe J. S. Bacha.

Svetská kantáta, ktorej interpretácia si vyžadovala vrcholnú spevácku techniku, dominovala najmä v Taliansku a je zastúpená napr. v tvorbe A. Scarlattiho a A. Vivaldiho. Začiatkom 18. stor. sa uplatnila vo Francúzsku napr. v dielach M. A. Charpentiera a J. Ph. Rameaua, ako aj v nemecky hovoriacich krajinách, napr. v oratóriu Štyri ročné obdobia (1801) J. Haydna, ktoré je v skutočnosti súborom viacerých kantát. V 19. a 20. stor. sa vyskytovali obidva typy kantáty. Ako príležitostné skladby veľkého rozsahu pre sóla, zbor a orchester so znakmi kantáty vznikli monumentálne duchovné diela, napr. Nemecké rekviem (1868) J. Brahmsa, Rekviem (1874) G. Verdiho, Te Deum (1881 – 84) A. Brucknera, Stabat Mater (1877) a Rekviem (1890) A. Dvořáka a Glagolská omša (1926) L. Janáčka.

S rozvojom symfonickej hudby vznikla kantáta-symfónia (nazývaná aj vokálna symfónia), napr. 9. symfónia (1824) L. van Beethovena, dramatická symfónia Rómeo a Júlia (1839) H. Berlioza, 8. symfónia (1906 – 07) G. Mahlera, 13. a 14. symfónia (1962, 1969) D. Šostakoviča. V tvorbe viacerých skladateľov boli zastúpené aj kantáty pre zbor a cappella i kantáty ako široko koncipované vokálne diela so sprievodom klavíra alebo malého inštrumentálneho súboru. Novodobá kantáta predstavuje náročný kompozičný útvar s rozmanitou formou i obsadením, vyskytuje sa ako jednočasťová i ako cyklická skladba suitového, prípadne sonátového typu. K najvýznamnejším svetovým kantátam 20. stor. patria Svadba (1914) I. Stravinského, Cantata profana (1930) B. Bartóka, Carmina burana (1936) C. Orffa, Alexander Nevský (1938) S. Prokofieva a i., k najvýznamnejším slovenským kantátam patrí Žalm zeme podkarpatskej (1938) E. Suchoňa.