kanonik

kanonik, lat. canonicus — v katolíckej a anglikánskej cirkvi kňaz vymenovaný diecéznym biskupom za člena katedrálnej alebo kolegiátnej kapituly (bol mu udelený titul kanonik). Spoločne s ostatnými kanonikmi vykonáva v katedrálnom alebo v kolegiátnom kostole danej diecézy slávnostné liturgické obrady a plní iné úlohy určené štatútmi alebo diecéznym biskupom.

Funkcia kanonika vznikla v stredoveku ako výsledok predchádzajúceho vývoja. Pôvodne v kresťanskom staroveku sa ako kanonici označovali členovia skupiny 12 presbyterov a 7 diakonov, ktorí pomáhali miestnemu biskupovi. Spočiatku žili individuálne, od 4. stor. spoločne v biskupskom dome. Vo 4. – 8. stor. to boli klerici, ktorí viedli spoločný život podľa presne stanoveného kánonu, t. j. podľa pravidiel zostavených sv. Augustínom na spôsob rehoľných pravidiel. Tak vznikli regulovaní (rehoľní) kanonici (lat. canonici regulares), ktorí viedli rehoľný život a boli viazaní sľubmi. Z nich sa neskôr vyvinuli kanonické rehole, napr. premonštráti alebo augustiniáni (najstaršia klasická kanonická regula bola napísaná 755 – 757 pre kanonikov v Metzi biskupom Chrodegangom, *asi 712, †766). V 9. stor. Karol Veľký nariadil spoločný život všetkým klerikom, čím vznikali kolegiátne kapituly (kanonici bývali v kapitulách spoločne podobne ako v kláštoroch), čoskoro sa však znova presadil individuálny život bežného kléru. Došlo tak k diferencovaniu kanonikov na regulovaných (rehoľných) a svetských kanonikov (lat. canonici saeculares), ktorí boli členmi kapitúl, no neboli viazaní kanonickou regulou.

V minulosti kanonici spolu s titulom získavali i ďalšie benefície, a to aj majetkové – pravidelný peňažný príjem, resp. dávky z fundačného majetku, ako aj bývanie (dom), tzv. kanóniu, vo vrcholnom stredoveku aj vlastné bývanie (kanónia s hospodárskym zázemím). Kanonici pred nastúpením do úradu odriekali pred biskupom a kapitulou vyznanie viery a prísahu a sľubovali biskupovi poslušnosť a úctu. Ich úlohou bolo biskupovi radiť, zastupovať ho počas jeho neprítomnosti pri spravovaní liturgií počas sviatkov, sprevádzať ho pri jeho pastoračnej činnosti a počas choroby mu udeliť sviatosť pomazania chorých a viatikum. Kanonici sa zúčastňovali na spoločnej (konventnej) omši, každý z nich individuálne slúžil aj privátnu omšu.

V súčasnosti sa delia na titulárnych (gremiálnych), ktorí bývajú v kanónii, spravujú patričný duchovný úrad, majú hlas v kapitule i právo na majetkové benefíciá, nadpočetných, ktorí majú právo hlasovať, ale nemajú žiadne benefícium, a honorárnych (čestných), ktorí majú právo nosiť odev kanonikov a nemajú iné právne povinnosti a benefíciá. Kapitulárni a honorárni kanonici nosia na reverende mozet (pelerínu), ktorej farba je určená štatútom, napr. fialový mozet môže nosiť kanonik s hodnosťou biskupa.