kannadská literatúra

kannadská literatúra — novoindická literatúra písaná v kannadskom jazyku. Jej najstaršie písomné pamiatky predstavujú historické nápisy z 5. stor., prvým zachovaným dielom je príručka poetiky Kráľovská cesta básnikov (Kavirádža márga, 9. stor.), ktorá obsahuje úryvky starších diel. Významnými predstaviteľmi klasickej poézie boli autori básnických hagiografií džinistických svätcov Pampa (10. stor.), Ponna (10. stor.) a Ranna (10. – 11. stor.). V 10. – 11. stor. vznikala i naratívna próza. Od pol. 12. stor. sa rozvíjala devocionálna lyrika spojená so vznikom reformného náboženského hnutia lingájatov, k jej významným predstaviteľom patrili Basava (12. stor.), ktorý napísal populárne epigramy Výroky (Vačana), a Puligere Sóméšvara (13. stor.), autor zbierky mravoučných strof Sóméšvarova stovka (Sóméšvarašataka). V 14. – 16. stor. nastal rozkvet dvorskej poézie a náboženskej lyriky spojenej s hnutím višnuistickej obrody. Vznikali básnické parafrázy Mahábháraty a Rámájany a krátke lyrické popevky na počesť Krišnu (kírtane). K vrcholom didaktickej tvorby patria vtipné aforistické trojveršia Sarvadžňove strofy (Sarvadžňapadagalu) od Sarvadžňamúrtiho (17. stor.), ktorý kritizuje spoločenské zlozvyky a slabosti ľudskej povahy.

Od konca 19. stor. sa pod vplyvom anglických romantikov rozvíjala moderná lyrika, k hlavným priekopníkom nových básnických foriem patril autor naratívnych básní, zbierok poviedok, historických romancí i divadelných hier Másti Venkatéša Ajjangár (*1891, †1986). Vedúcou osobnosťou modernistického hnutia navódaja v poézii kannadskej lietarúry bol Gópálakršna Adiga (*1918, †1992), ktorý od romantickej piesňovej tvorby (napr. v ranej zbierke Príval citov, Bhávataranga, 1946) literárne prešiel k spoločenskokritickým témam (napr. v zbierkach Cesta, po ktorej sme kráčali, Nadedu banda dári, 1952; Spev zeme, Bhúmigíta, 1959). K ďalším významným spisovateľom 20. stor. patrili prozaik a dramatik Kóta Šivaráma Káranta (*1902, †1997), autor románov Čómov bubienok (Čómana dudi, 1931; sfilmovaný 1975), v ktorom citlivo vykreslil neradostný osud vydedenca kastovej spoločnosti, Späť k pôde (Marali mannige, 1940), ktorý je generačnou freskou zo života roľníkov, Duše hôr (Betada džíva, 1943; sfilmovaný 2011), ktorý je poetickou oslavou horskej prírody a s ňou spätých ľudských osudov, a Dieťa Kudijov (Kudijara kúsu, 1951) o živote horských kmeňov, dramatik Ádja Rangáčárja (nazývaný aj Šríranga, *1904, †1984), v ktorého tvorbe je zastúpená tragikomédia, satira, fraška i vážna sociálna dráma, ako aj národný básnik, dramatik a prozaik (ráštrakavi) Kuppalli Venkatappa Gauda Puttappa (nazývaný aj Kuvempu, *1904, †1994), ktorého moderné prebásnenie pôvodne (Válmíkiho) sanskritskej predlohy Rámájany v blankverse Vízie vznešenej Rámájany (Šrí Rámájana daršanam, 1949, 1957) získalo viacero literárnych ocenení.

V 70. rokoch 20. stor. sa sformoval postmoderný smer navjóttara usilujúci sa o posilnenie spoločenskej zodpovednosti literárnej tvorby. K jeho hlavným predstaviteľom patria Kuppali Puttappa Púrnačandra Tédžasvi (*1938, †2007), ktorý sa preslávil románom Karvalo (1980), a Dévanúru Mahádéva (*1948), ktorého prózy realisticky opisujú osudy sociálne diskriminovanej skupiny nedotknuteľných (dalitov). O nedotknuteľných písali aj prozaička Gíta Nágabhúšanová (Nágabhúšana, *1943), básnik Siddalingajja (*1954), i Aravinda Málagatti (*1956), autor básnických zbierok, satirickej autobiografie Vládny brahman (Gármant bráhmana, 2009; sfilmovaná 2012) a divadelných hier.