kamenné stavby

kamenné stavby — stavby, ktorých nosná konštrukcia je vytvorená z prírodného kameňa. Vznikali od najstarších čias, pričom v závislosti od stupňa rozvoja technológií a zaužívaných estetických princípov danej civilizácie mali rozličnú funkciu i formu. Keďže patria k najtrvanlivejším stavbám, zachovali sa až do súčasnosti (sú však vystavené nepriaznivému vplyvu znečisteného životného prostredia).

Podľa stupňa opracovania stavebného materiálu, z ktorého sú zhotovené, sa rozlišujú kamenné stavby z lomového muriva (neopracované kamene nepravidelného tvaru) a z kamenársky opracovaného muriva. Kamene v murive sú spojené maltou alebo uložené nasucho bez spojovacích prvkov alebo s nimi (napr. kovové, bronzové alebo železné skoby).

V praveku sa na stavby používali menšie kamene, ktoré sa ukladali na seba a vedľa seba bez spojiva, megalitické stavby (→ megalit; dolmeny, kromlechy, menhiry) sú však zhotovené z neopracovaných alebo čiastočne opracovaných kameňov veľkých rozmerov, ktorých veľkosť vyjadruje spoločenskú a kultovú dôležitosť stavby. Kameň sa uplatnil predovšetkým v architrávovej sústave použitej už na megalitických stavbách, typickej aj pre kamenné stavby Egypta i starovekého Grécka a Ríma. V stavbách, ktoré využívali túto sústavu, boli na stĺpoch s výškou dosahujúcou aj viac ako 20 m uložené vodorovné trámy (→ architráv) a na nich stropy vytvorené z kamenných dosiek. Kamenné stavby boli rozšírené najmä na územiach s dostatočnými prírodnými ložiskami kameňa, pričom kamenné bloky určené na ich výstavbu boli často prepravované i na veľké vzdialenosti. Najznámejšími starovekými kamennými stavbami sú pyramídy v Egypte vybudované z kameňov približne tvaru kocky s hranou asi 1 m. Kamene sú dobre opracované a kladené bez spojiva. Kým pyramídy majú oproti celkovému objemu stavby zanedbateľný vnútorný priestor, staroveké chrámy vytvárajú predovšetkým vnútorné priestory. Okrem hrobiek a chrámov sa v staroveku stavali z kameňa aj obytné domy, paláce a inžinierske stavby (zavlažovacie kanály, mosty).

Na rozvoji kamenných konštrukcií sa významnou mierou podieľali Rimania, ktorí do stavebníctva zaviedli kamenné oblúky a klenby, pričom ich používali aj na inžinierskych stavbách (mosty, cesty, akvadukty). Stavali monumentálne stavby z kamenných blokov často veľkých rozmerov, pričom ich vrchné a spodné plochy presne opracovali, a kládli ich nasucho bez spojovacích prvkov alebo ich spájali bronzovými skobami alebo smolou. Využívali pravidelnú i nepravidelnú väzbu muriva. Zväčšovanie rozmerov kameňov dosiahlo vrchol pri budovaní terasy pod chrámovým komplexom Jupitera, Merkúra a Venuše v Baalbeku v Libanone (dokončený 212 – 217 n. l.); použité kamenné bloky sú dlhé 20 m, vysoké viac než 4 m a široké viac než 3,5 m s odhadovanou hmotnosťou 800 až 900 ton. Predstavujú najväčšie stavebné prvky, aké kedy človek použil.

Kameň bol od staroveku najrozšírenejším stavebným materiálom aj v Sýrii a Palestíne. V budovaní kamenných stavieb vynikli aj Arméni, ktorí rozvíjali najmä náročne konštruované klenbové systémy z kameňa (5. – 6. stor.). V Južnej a Strednej Amerike dosiahli výnimočné majstrovstvo Inkovia (15. – 16. stor.) používajúci pri výstavbe opracované kamenné bloky s hmotnosťou aj niekoľko ton, ktoré kládli nasucho bez spojiva. V Európe dosiahli kamenné stavby konštrukčný vrchol v období gotiky. Od obdobia renesancie budovanie kamenných stavieb postupne upadalo, kameň sa využíval predovšetkým ako obkladový dekoratívny materiál. S nástupom používania betónu, železobetónu a ocele ako konštrukčných materiálov sa využitie kameňa obmedzilo už iba na vodné staviteľstvo a na rekonštrukciu historických objektov. V malej miere sa však prírodný kameň využíva na stavbu častí budov alebo niektorých ich prvkov aj v súčasnom stavebníctve, čo sa upravuje príslušnými normami; používa sa opracovaný alebo neopracovaný lomový kameň, ako aj neopracované bludné balvany, najčastejšie vápenec, pieskovec, žula, porfýr, čadič a bazalt. Kamene sa väčšinou spájajú maltou, niektoré druhy muriva sa zhotovujú aj bez malty.

Na území Slovenska sa uplatňovali ako hlavné stavebné materiály drevo a hlina (→ drevené stavby, → hlinené stavby), preto je v ľudovom staviteľstve pomerne málo kompaktných oblastí s výskytom kamenných stavieb. Priamy vplyv na ich rozšírenie mali kontakty obyvateľov panónskej a podunajskej oblasti s antickou a byzantskou kultúrou, z kameňa sa na Slovensku stavalo i v období Veľkej Moravy, uplatňoval sa pri výstavbe opevnení, hradov, chrámov a neskôr pri výstavbe miest. V ľudovom staviteľstve sa kameň začal uplatňovať počas 2. polovice 18. stor. i v oblastiach, kde pôvodne prevládalo drevo (Liptovská kotlina, severná oblasť Hontu, Novohrad, Tekov, Gemer). V súvislosti s osvietenskými protipožiarnymi opatreniami a postupným vyčerpávaním lesov v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva sa v prvých desaťročiach 19. stor. začalo stavať z kameňa aj v ďalších oblastiach (Vihorlat, Pohronie, Horná Nitra), kde bolo možné získať vhodný stavebný kameň (najkompaktnejšie oblasť výskytu kamenných domov sú v Slovenskom rudohorí, v okolí Jelšavy a v západnej oblasti Spiša). Ťažba lomového kameňa patrila medzi regálne práva, preto poddaní mali prístup k využívaniu kameňa pomerne neskoro. Na budovanie kamenných stavieb sa využíval najmä tuf, pieskovec, opuka, žula, čadič a vápenec, niekedy aj lomový kameň dopĺňajúci a v niektorých oblastiach aj nahrádzajúci kameň zbieraný na povrchu alebo z potokov a riek. V 18. – 19. stor. sa lomový a riečny kameň využíval v rozličnom množstve, s rôznymi funkciami a s použitím rôznych techník takmer na celom území Slovenska ako pomocný materiál, resp. v kombinácii s inými materiálmi (napr. ako výplň drevenej rámovej konštrukcie). Budovanie z kameňa si vyžadovalo špecifické technologické postupy, ktoré do dedinského prostredia prinášali murárski majstri a pomocníci pôsobiaci v mestách. Neskôr sa murárstvo ako remeslo rozšírilo aj na dedinách. Ako celokamenné stavby sa stavali pivnice, sýpky, stodoly, maštale, pece, studne ap., z kameňa sa zhotovovali aj podmurovky drevených a tehlových stavieb. Kamenné stavby (hlavne obytné) sa zvonka i znútra omietali vápnom. Pri stavbe plotov, ohrád a stien bez nosnej funkcie sa dlho udržal najstarší spôsob spájania kameňa – nasucho, bez spojiva, a takto sa ukladali i ploché kamene pod rohy drevených objektov. Na základe protipožiarnych nariadení sa v polovici 18. stor. začali v niektorých župách a bohatších usadlostiach stavať murované komíny.