kameň

Text hesla

kameň

1. hovorové označenie minerálu alebo zmesi minerálov (t. j. horniny), v niektorých vedných disciplínach aj termín (napr. v pedológii sa za kameň považuje neopracovaný kus minerálu alebo horniny s rozmermi približne 50 – 250 mm). Podľa tvrdosti sa kameň rozdeľuje na tvrdý (žula, syenit, gabro, diorit, andezit, čadič), stredne tvrdý (pieskovec, dolomit, vápenec, mramor, travertín) a mäkký (bridlica). Ťaží sa v kameňolomoch (povrchových lomoch; lomový kameň), ako kamenivo sa získava aj zo štrkovísk alebo z riečnych korýt. Ťažko sa opracúva, používajú sa rozličné technológie a metódy vychádzajúce z prirodzených vlastností jednotlivých druhov kameňa, napr. štiepanie, tesanie, vŕtanie, drvenie, brúsenie a leštenie.

Jeden z najstarších (v stavebníctve a v architektúre používaný od kamennej doby), najkvalitnejších a v staroveku a stredoveku najčastejšie používaných stavebných materiálov (stavebný kameň) alebo ich zložka (po rozdrvení; štrk, piesok, kamenivo). Jeho výhodou je pevnosť v tlaku, odolnosť proti opotrebeniu, mrazu ap. Kameň má širokú škálu použitia (→ kamenné stavby, → kamenný most, → kamenná dlažba, → kamenárske výrobky ap.). Spočiatku bol nosným prvkom rôznych druhov stavieb, neskôr sa stal aj prostriedkom na vyjadrenie ich veľkoleposti či dôležitosti (významné verejné stavby, chrámy ap.); často sa kombinoval aj s inými materiálmi (napr. s pálenými či s nepálenými tehlami vo forme exteriérového i interiérového obkladu). V súčasnosti sa používa ako nosný konštrukčný alebo obkladový materiál pri výstavbe vodných, dopravných a melioračných stavieb, ako aj monumentálnych budov, často sa uplatňujú jeho esteticko-dekoratívne vlastnosti (→ dekoračný kameň). Od obdobia renesancie (a najmä v baroku) sa v stavebníctve uplatňuje aj umelý kameň nahrádzajúci najmä ťažko opracovateľné druhy kameňa (→ umelý mramor). Vo výtvarnom umení sa od obdobia paleolitu uplatňuje kameň ako jeden z najpoužívanejších materiálov predovšetkým v sochárstve, drahé kamene od najstarších čias aj v glyptike, litografický kameň (→ litografia) v grafike ap. Najčastejšie sa používa mramor, pieskovec, alabaster, vápenec, žula a diorit, od obdobia renesancie aj umelý kameň odlievaný do foriem. Remeselníckym opracúvaním kameňa sa zaoberá kamenárstvo;

2. usadenina vlastnosťami pripomínajúca kameň (→ kotolný kameň, → vínny kameň, → vodný kameň);

3. lek. lat. calculus, gr. lithos, aj kamienok, konkrement — a) tuhý útvar v dutých orgánoch a žľazových vývodoch zvyčajne zložený zo solí organických alebo anorganických kyselín alebo aj z iného materiálu (napr. z cholesterolu), pričom chemické zloženie závisí od miesta jeho vzniku; veľkosť kameňa sa pohybuje od zrnka piesku až do niekoľkých centimetrov. Kamene sa vyskytujú v rôznom množstve a ich tvar závisí od toho, či sú voľne uložené (guľovitý tvar) alebo vypĺňajú dutinu, v ktorej sa tvoria (rôzny tvar). Na vzniku a raste kameňov sa podieľajú zvýšená koncentrácia kameňotvornej látky (napr. zahustenie moču pri dehydratácii, príjem potravy bohatej na cholesterol), porucha koloidného prostredia (napr. následkom zápalu) a zmena pH (posun do alkalickej oblasti). K pravým kameňom patria močové a žlčové kamene, kamene podžalúdkovej žľazy a slinných žliaz (sialolity) a kamene prostaty, k nepravým napr. zahustený črevný obsah v apendixe (koprolit) alebo cudzie telesá (v nose, v prieduškách). Tvorba (proces vzniku) kameňov v organizme sa nazýva kalkulóza, prítomnosť (existencia) kameňov v niektorom vývode alebo orgáne litiáza, často sa však považujú za synonymá; b) usadenina na povrchu zuba (→ zubný kameň);

4. poľov., zool. žalúdkové kamene (→ gastrolity).

Text hesla

kameň

1. hovorové označenie minerálu alebo zmesi minerálov (t. j. horniny), v niektorých vedných disciplínach aj termín (napr. v pedológii sa za kameň považuje neopracovaný kus minerálu alebo horniny s rozmermi približne 50 – 250 mm). Podľa tvrdosti sa kameň rozdeľuje na tvrdý (žula, syenit, gabro, diorit, andezit, čadič), stredne tvrdý (pieskovec, dolomit, vápenec, mramor, travertín) a mäkký (bridlica). Ťaží sa v kameňolomoch (povrchových lomoch; lomový kameň), ako kamenivo sa získava aj zo štrkovísk alebo z riečnych korýt. Ťažko sa opracúva, používajú sa rozličné technológie a metódy vychádzajúce z prirodzených vlastností jednotlivých druhov kameňa, napr. štiepanie, tesanie, vŕtanie, drvenie, brúsenie a leštenie.

Jeden z najstarších (v stavebníctve a v architektúre používaný od kamennej doby), najkvalitnejších a v staroveku a stredoveku najčastejšie používaných stavebných materiálov (stavebný kameň) alebo ich zložka (po rozdrvení; štrk, piesok, kamenivo). Jeho výhodou je pevnosť v tlaku, odolnosť proti opotrebeniu, mrazu ap. Kameň má širokú škálu použitia (→ kamenné stavby, → kamenný most, → kamenná dlažba, → kamenárske výrobky ap.). Spočiatku bol nosným prvkom rôznych druhov stavieb, neskôr sa stal aj prostriedkom na vyjadrenie ich veľkoleposti či dôležitosti (významné verejné stavby, chrámy ap.); často sa kombinoval aj s inými materiálmi (napr. s pálenými či s nepálenými tehlami vo forme exteriérového i interiérového obkladu). V súčasnosti sa používa ako nosný konštrukčný alebo obkladový materiál pri výstavbe vodných, dopravných a melioračných stavieb, ako aj monumentálnych budov, často sa uplatňujú jeho esteticko-dekoratívne vlastnosti (→ dekoračný kameň). Od obdobia renesancie (a najmä v baroku) sa v stavebníctve uplatňuje aj umelý kameň nahrádzajúci najmä ťažko opracovateľné druhy kameňa (→ umelý mramor). Vo výtvarnom umení sa od obdobia paleolitu uplatňuje kameň ako jeden z najpoužívanejších materiálov predovšetkým v sochárstve, drahé kamene od najstarších čias aj v glyptike, litografický kameň (→ litografia) v grafike ap. Najčastejšie sa používa mramor, pieskovec, alabaster, vápenec, žula a diorit, od obdobia renesancie aj umelý kameň odlievaný do foriem. Remeselníckym opracúvaním kameňa sa zaoberá kamenárstvo;

2. usadenina vlastnosťami pripomínajúca kameň (→ kotolný kameň, → vínny kameň, → vodný kameň);

3. lek. lat. calculus, gr. lithos, aj kamienok, konkrement — a) tuhý útvar v dutých orgánoch a žľazových vývodoch zvyčajne zložený zo solí organických alebo anorganických kyselín alebo aj z iného materiálu (napr. z cholesterolu), pričom chemické zloženie závisí od miesta jeho vzniku; veľkosť kameňa sa pohybuje od zrnka piesku až do niekoľkých centimetrov. Kamene sa vyskytujú v rôznom množstve a ich tvar závisí od toho, či sú voľne uložené (guľovitý tvar) alebo vypĺňajú dutinu, v ktorej sa tvoria (rôzny tvar). Na vzniku a raste kameňov sa podieľajú zvýšená koncentrácia kameňotvornej látky (napr. zahustenie moču pri dehydratácii, príjem potravy bohatej na cholesterol), porucha koloidného prostredia (napr. následkom zápalu) a zmena pH (posun do alkalickej oblasti). K pravým kameňom patria močové a žlčové kamene, kamene podžalúdkovej žľazy a slinných žliaz (sialolity) a kamene prostaty, k nepravým napr. zahustený črevný obsah v apendixe (koprolit) alebo cudzie telesá (v nose, v prieduškách). Tvorba (proces vzniku) kameňov v organizme sa nazýva kalkulóza, prítomnosť (existencia) kameňov v niektorom vývode alebo orgáne litiáza, často sa však považujú za synonymá; b) usadenina na povrchu zuba (→ zubný kameň);

4. poľov., zool. žalúdkové kamene (→ gastrolity).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kameň [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-07-30]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kamen