kalmycká literatúra

kalmycká literatúra — umelecká literatúra napísaná kalmyckými spisovateľmi v kalmyckom alebo v ruskom jazyku. Najstaršia kalmycká literatúra sa sformovala zo staršej mongolskej a ojratskej literatúry a bola ovplyvnená mongolskou, tibetskou a indickou kultúrou. V rámci nej sa rozvíjali rôzne žánre ľudovej slovesnosti v kalmyckom jazyku, najznámejšie sú rozsiahle veršované hrdinské eposy (baatrlg epos), napr. Džangar (kalmycky Džanghr), ktorý zachytáva šťastnú rozprávkovú krajinu Bumba, prednášajú ho zvláštnym hrdelným spevom tradiční rozprávači džangarči (napr. Ovla Eelän, rus. Ovla Eľajev, *1857, †1920; Mukövün Basngga, Mukebiun Džimbejevič Basangov, *1878, †1944; Dawa Šawalin, Dava Šavalijevič Šavalijev, *1884, †1959) a je rozšírený aj medzi inými mongolskými kmeňmi rovnako ako epos o Geserovi (kalmycky o chánovi Geserovi, vládcovi desiatich zemí, Arvn zügin ezn Geser chaani tuudž oršva). Vznikli aj rozprávkové cyklické príbehy Kúzelná mŕtvola (Sedklin kür) inšpirované pôvodnými indickými démonickými poviedkami a žánre historickej literatúry, napr. kronika Rozprávanie o Uvšovi chuntädžovi (Monghlyn Uvš chuntädžän tuudž, 1587) a Stručné dejiny kalmyckých chánov (Chal’mg chaddyn tuudžigi churaadži bičsn tovč oršva, 1787) od neznámych autorov.

Za zakladateľa písanej kalmyckej literatúry je považovaný ojratský buddhistický učenec, spisovateľ a prekladateľ Džaja-pandita Namchajdžamc (aj Zaja-pandita, *1599, †1662), ktorý vytvoril prvé ojratské tzv. jasné písmo (tod üzg, aj todo bičig) a preložil doň okolo 177 náboženských a filozofických diel z tibetských, indických a i. jazykov. Kalmyci používali jasné písmo až do 1924, keď bolo nahradené upravenou azbukou. Z didaktickej literatúry, ktorá vychádzala z tradičných poučení (surhal’), boli obľúbené a rozšírené i medzi ďalšími mongolskými etnikami Kľúč k rozumu (Ojun tülkür) a Sútra o tom, ako rozoznať mudrca od hlupáka (Medätä medä ugag ilhgč kemäk sudr oršva) známa aj pod názvom Oceán prísloví (Ülgürin dala). Cestopisná literatúra je zastúpená literárnym spracovaním ciest kalmyckých buddhistických pútnikov do Tibetu napr. v diele Rozprávanie o ceste malodörvödského opáta Baaza do Tibetu (Baha dörvd nutga Baaza bagšin Tövdin ornd jovsn tuudž, 1897) od Baaza Menkedžujeva (*1846, †1903). Lyrickú poéziu so sociálnymi a vlasteneckými námetmi písal básnik Džirhl Ončchan (Džirgal Ončchan, *asi 1778, †asi 1823). Badma Boovan (Badma Bovajev, *asi 1880, †1917) písal poéziu s výrazným kritickým protináboženským podtónom, z jeho diel sa zachovala poéma Pieseň zvaná Potešenie sluchu (Čiknä chudžr gidg nertä dun oršva, 1916).

Od 1917 uplatňovali autori metódu socialistického realizmu, k jeho hlavným predstaviteľom patrili napr. Charti Kanuka (Charti Badijevič Kanukov, *1883, †1933) a Nimgr Mandžin (Nimgir Mandžijevič Mandžijev, *1905, †1936), ako aj príslušníci mladšej generácie, napr. Sandž Kaljan (Sandži Kaľajevič Kaľajev, *1905, †1985), Aksen Susen (Aksen Iľumdžinovič Susejev, *1905, †1995; básnická zbierka Oceľové srdce, Bold zürkn, 1929) a Chasr Sän-Belgin (Chasyr Bikinovič Sian-Belgin, *1909, †1980; poéma Zápasník-sirota, Önčn bök, 1935), ktorí písali najmä poéziu oslavujúcu Októbrovú revolúciu 1917. N. Mandžin vynikol aj v próze (poviedky Dobrodružstvo červeného Mandžika, Uršgta Ulan Mandž, 1933; a Poviedka o kolchoze, Kolchozin tusk rasskaz, 1936).

V literatúre z konca 30. rokov 20. stor. a z obdobia 2. svet. vojny sa negatívne odzrkadlili vojnové udalosti, politické represálie proti mnohým spisovateľom a násilné vysťahovanie Kalmykov na Sibír (1943). K najvýznamnejším básnikom patrili Cern Leedžnä (Ceren Ledžinovič Ledžinov, *1910, †1942), Härä Dawan (Garia Davajevič Davajev, *1913, †1944), Bembä Džimbin (Bembia Okunovič Džimbinov, *1914, †1986), Morchadž Narmin (Morchadži Bambajevič Narmajev, *1915, †1993) a Lidž Indžin (Lidži Očirovič Indžijev, *1913, †1995), ktorý písal aj prózu. Najpopulárnejším spisovateľom bol D. Kögltin, autor početných próz, poém a básní písaných po rusky aj po kalmycky. Dejiny Kalmykov a problémy kolektivizácie opísal v zbierke poviedok Pravda minulosti (Öngrsn cagin ünn, 1931) Baatr Basngga (Baatr Badmajevič Basangov, *1911, †1944), ktorý sa neskôr preslávil aj divadelnými hrami Krajina Bumba (Bumbin orn, 1940), Prípad hodný obdivu (Kümn övrdž chanšgo jovdl, 1940) a Oneskorený boháč (Kenz bajn, 1941). Dramatickej tvorbe sa venoval aj Badma Erdni (Badma Erdnijevič Erdnijev, *1906, †1979) a literárnej kritike a histórii Ivan Macga (Ivan Macakovič Macakov, *1907, †1975).

V 40. rokoch 20. stor. tvorili spisovatelia El’da Köktan (Eľďa Maštykovič Kektejev, *1918, †1965) a Basng Dordžin (Basang Biuriunovič Dordžijev, *1918, †1969), v 50. – 60. rokoch 20. stor. (po návrate Kalmykov zo Sibíri) Bosja Sanghdžin (Bosia Badmajevna Sangadžijeva, *1918, †2001), Michail Choňna (Michail Vaňkajevič Choninov, *1919, †1981), Andža Tačin (Andža Erdnijevič Tačijev, *1920, †1993), Aleksej Badmin (Aleksej Baldujevič Badmajev, *1924, †2007), Andrej Džimbin (Andrej Manganykovič Džimbijev, *1924), Anatol Kuukan (Anatolij Kukajev, *1924, †1986) a Jegor Budžala (Jegor Andrejevič Budžalov, *1929) a od 70. rokov 20. stor. Vladimir Nuura (Vladimir Dordžijevič Nurov, *1938), Vera Šugran (Vera Kirgujevna Šugrajeva, *1940) a scenárista Oleg Mandžin (Oleg Lidžijevič Mandžijev, *1949), ktorý žije v Petrohrade.

K významným súčasným básnikom patrí Erdni Antonovič Eľdyšev (*1959), ktorý je predsedom Zväzu kalmyckých spisovateľov (založený 1957; vydáva literárny almanach Teegin gerl, Svetlo v stepi, od 1961 aj po ruským pod názvom Svet v stepi). Po vzniku Kalmyckej republiky (1992) v rámci Ruskej federácie sa v tvorbe kalmyckých spisovateľov prejavilo výrazné posilnenie národného sebavedomia.