abcházska literatúra — literárna tvorba Abcházov. Jej základ tvoria bohaté folklórne tradície v mnohých žánroch: od epických bájí o Nartoch (→ Narti) a o bohoborcovi Abrskilovi po piesňovú lyriku a múdroslovia. Od 2. pol. 19. stor. písaná literatúra. Zakladateľom abcházskej poézie, prózy, publicistiky i drámy bol D. Gulia. Dramatickú spisbu rozvinul Samson Čanba (*1886, †1937). V 1. pol. 20. stor. bolo pre abcházsku prózu príznačné realistické spracovanie historických tém na etnografickom materiáli. V 2. pol. 20. stor. dominovali popri vojnovej tematike súčasnosť a život súčasného človeka. Tradične je v popredí poézia. Autori: Barat Šinkuba (*1917, †2004), Aleksej Lasuria (*1927, †1959), Ivan Tarba (*1921, †1994), Georgi Gulia (*1913, †1989), Jason Čočua (1911, †?), Šalua Inal-Ipa (*1916, †1995), F. A. Iskander, Nelli Tarbová (Tarba, *1934, †2014), Denis Čačchalia (*1950) a i.

Ajgi, Gennadij Nikolajevič, vlastným menom G. N. Lisin, 21. 8. 1934 Šajmurzino, Čuvašsko – 21. 2. 2006 Moskva — ruský čuvašský básnik a literárny historik. Do 1960 písal po čuvašsky, predstaviteľ súdobej čuvašskej intelektuálnej poézie. Neskôr pôsobil v Moskve a začal písať po rusky. V tvorbe nadviazal na výdobytky svetového, najmä francúzskeho a ruského modernizmu i avantgardy s využitím zdrojov čuvašského folklóru. Patril do neoficiálnej kultúry Sovietskeho zväzu. Prvé knihy vydal v cudzine, v Rusku až 1991 vyšla zbierka Tu (Zdes). Ďalšie diela: Veronikin zošit (Tetraď Veroniki), Poklona – spevu (Poklon – peniu) a i. V slovenskom preklade: Žena sprava (1967), Predlžovanie odchodu (1995), Obdarená zima (2008). Nositeľ Petrarcovej ceny a ďalších ocenení za poéziu.

Ajvangu, 1926 Čukotka – 1963 — eskimácky spisovateľ. Prvý autor eskimáckej písomnej tvorby; vychádzal z pôvodných ústnych foriem. Opisoval život a prácu eskimáckych poľovníkov: Poviedky (Unipamsügyt, 1961), zbierka Náš rodný Unazik (v ruskom preklade Naš rodnoj Unazik, 1985); jeho poviedka vyšla aj v ruskojazyčnom zborníku próz autorov zo severu vtedajšieho ZSSR Od Moskvy po tajgu raz prenocuješ (Ot Moskvy do tajgy – odna nočevka, 1961).

Alijevová (Alijeva), Fazu, 5. 12. 1932 Giničutľ – 1. 1. 2016 Machačkala — dagestanská avarská spisovateľka. Písala po avarsky aj po rusky. Jej básnická i prozaická tvorba je charakteristická ženskou reflexívnosťou a lyrizmom. Ústrednou témou je osud ženy vrchárky, v ktorej mikrosvete je konfrontovaný súčasný a historický Dagestan. Hlavné diela: Okamih (ruský preklad Mgnovenije, 1967), Voľba (ruský preklad Vybor, 1976), Hojivé slová (ruský preklad Celebnyje slova). V slovenskom preklade vyšiel cyklus 14 noviel pod názvom Rosa padá na každé stebielko (1976).

Gadiaty, Seka Kucrievič, rus. Gadijev, 1855 alebo 1857 – 3. 8. 1915 Vladikavkaz — osetský spisovateľ, otec Comakha Gadiatyho. Zakladateľ osetskej prózy, prvé básne a poviedky publikoval 1905 – 07 (Matka a syn, Ajssa, Čermen). Predstaviteľ romantizmu v próze (Azau).

Gamzatov, Rasul → Hamzatov, Rasul

Hamzatov, Rasul, aj rus. Gamzatov, 8. 9. 1923 Cada, Dagestan, Ruská federácia – 3. 11. 2003 Moskva — avarský básnik píšuci po avarsky aj po rusky, syn H. Caadasua. Pracoval ako vidiecky učiteľ, po štúdiu na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve (1945 – 50) sa venoval literárnej činnosti a prekladu ruskej a arabskej poézie do avarského jazyka. V poézii aktualizoval dagestanské ľudové formy, kladúc dôraz na vedomie univerzálneho a zvláštneho. Jeho moderný výraz je charakteristický úspornosťou, rafinovanosťou a smerovaním k filozofickej reflexii. Autor básnickej zbierok Vrúcna láska a spaľujúca nenávisť (Hasratab rokligi borklarab ccingi, 1943), O staršom bratovi (Kudijav vasasde, 1952), Hory a vrcholy (Murul da ‘atilhabi, 1963), poém Rozhovor s otcom (Insulgun kkarab, 1955), Horalka (Ma’arulaj, 1958, niektoré vyšli i v slovenskom preklade ako výber Hamzatovovej prózy Ľúbim sto dievčat, 1971), esejí Môj Dagestan (Dir Daghistan, 1968; slovensky 1977) a i.

Ivanov, Konstantin, 27. 5. 1890 Slakbaš, Baškirsko – 26. 3. 1915 tamže — čuvašský básnik a prekladateľ. Po vylúčení zo štúdia na učiteľskom ústave v Simbirsku (dnes Ulianovsk) pôsobil ako prekladateľ. Prekladal ruskú poéziu (M. J. Lermontova, N. P. Ogariova, A. V. Koľcova a N. A. Nekrasova) do čuvaštiny, v ktorej ako prvý zaviedol sylabotonický verš. Vytvoril čuvašský šlabikár a učebnice literatúry, svojimi dielami obohatil čuvašský spisovný jazyk. V umeleckej tvorbe vystupoval proti sociálnemu a národnostnému útlaku, nevzdelanosti a porušovaniu práv jednotlivca. Autor veršovanej rozprávky Dve dcéry (Ikě chěr, 1907 – 08), balád Železná valcha (Timěr tylǎ, 1907 – 08) a Vdova (Tǎlǎch arǎm, 1907 – 08), ako aj tragédie Diablov otrok (Šujttan čuri, 1908). Jeho najvýznamnejším dielom je lyrickoepická poéma Narspi (1908) o tragickom osude utláčanej čuvašskej ženy.

jakutská literatúra — literatúra jakutského národa písaná v jakutčine. Od začiatkov vychádzala z bohatých jakutských folklórnych tradícií s množstvom ústne šírených žánrov ľudovej slovesnosti, napr. z prísloví, rozprávok, piesní a hrdinských epických povestí oloncho. R. 2005 bola tradícia žánru oloncho zapísaná do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO a dodnes z nej čerpajú mnohí autori. K najvýznamnejším a najrozsiahlejším dielam tohto žánru patrí hrdinská povesť Oloncho Ňurgun Bootur Streľhbitý (Ďulurujaar Ňürgun Bootur; slov. 1984). V 20. rokoch 20. stor. povesti oloncho zozbieral a zrekonštruoval spisovateľ a filológ B. Ö. Ojuunskaj, ktorý ich vydal 1931 – 32 ako reprezentatívnu verziu tohto žánru. Vznik umeleckej literatúry spadá do obdobia oživenia spoločenského a kultúrneho diania v Jakutsku na prelome 19. a 20. stor. Jakutská literatúra sa formovala ako realistická literatúra osvietenského typu s didaktickým zameraním, pričom významnú úlohu pri jej vývine i pri vývine žánrov zohrala tvorba ruských klasikov. Viacerí z jakutských spisovateľov 20. stor. boli pôvodne ľudovými rozprávačmi (olonchosuti), čo sa prejavilo aj v ich tvorbe. Začiatkom 20. stor. prevládal v dielach kritický pohľad na stav jakutskej spoločnosti. K zakladateľom jakutskej literatúry patrí básnik, folklorista a lingvista Öksökuleech, autor básne Zaklínanie Bajanaja (Bajanaj algyha, 1900), ktorá je pokladaná za prvé jakutské umeleckoliterárne dielo. Dramatickú i prozaickú tvorbu rozvíjali Alampa (rus. Anempodist Sofronov) a Nikolaj Denisovič Neustrojev (*1895, †1929), autor komédie Hlava Sojka (Kuaaky Kuluba, 1920). Pre jakutskú literatúru 20. rokov 20. stor., ktorá bola ovplyvnená ruskými revolúciami a občianskou vojnou (odrážala konflikt starého a nového), bola typická estetická a myšlienková diferencovanosť. V tom období začali tvoriť viacerí spisovatelia, napr. prozaik Amma Aččygyja (rus. Nikolaj Jegorovič Mordinov; *1906, †1994), dramatik S. Omolloon a básnik Uurastyyrap Kunnuk (rus. Vladimir Michajlovič Novikov; *1907, †1990), ktorí rozšírili jej žánrovú i tematickú pestrosť. V 30. rokoch bol v jakutskej literatúre (podobne ako v celej sovietskej literatúre) ako základ tvorivej metódy nastolený sociálny realizmus. Začali tvoriť Kulantaj, Buotyr Toburuokap (rus. Piotr Nikolajevič Toburokov; *1917, †2001) a i. Počas 2. svetovej vojny sa rozvíjala najmä publicistika, ale vznikali aj básne, piesne a krátke poviedky. Svoju umeleckú tvorbu rozvíjali aj predstavitelia staršej generácie, napr. Uurastyyrap Kunnuk, ktorý napísal zbierku poviedok Nôž neodreže rukoväť (Byčach ugun kystymmat), významné dramatické diela vytvorili S. Omolloon a Kulantaj, o rozvoj jakutskej románovej prózy sa zaslúžil Amma Aččygyja, ktorý v románe Jarný čas (Saasky kem, 1944) spracoval tému osudu indivídua a ľudu počas Októbrovej revolúcie 1917. R. 1947 vytvoril Nikolaj Jakutskaj (rus. Nikolaj Gavrilovič Zolotariov; *1908, †1995) prvý diel trojdielneho sociálno-historického románu Osud (Telke, 1960 – 64) o živote predrevolučného Jakutska. Začiatkom 60. rokov sa v jakutskej literatúre prejavili nové, progresívne tendencie, ktoré súviseli s politickým uvoľnením a s celkovým ekonomickým i kultúrnym rozmachom. V poézii sa hľadali nové formy epického žánru, niektorí autori, napr. Kyndyl (rus. Ivan Michajlovič Gogolev; *1930, †1998) a Rafael Bahataajyskaj (rus. Rafael Dmitrijevič Jermolajev; *1931), písali romány vo veršoch. V próze sa dostal do popredia román sociálno-historického typu. Sofron Danilov (rus. Sofron Petrovič Danilov; *1922, †1993) v spoločensko-psychologickom románe Kým bije srdce (Surech teberin tuchary, 1963 – 66) zachytáva tému súčasnosti, životných problémov i ostrých konfliktov, touto problematikou sa zaoberali aj prozaici 70. a 80. rokov, napr. Dalan (rus. Vasilij Semionovič Jakovlev; *1934, †1994). V tom období sa začali diela jakutskej literatúry prekladať do ruštiny a ďalších jazykov. V posledných rokoch sa jakutská literatúra vyrovnáva so svojou minulosťou, objavujú sa diela autorov dovtedy z politických príčin zakázaných, jakutskí literárni historici monograficky spracúvajú tvorivý odkaz B. Ö. Ojuunskaja a i. K významným súčasným spisovateľom patria napr. Nikolaj Luginov (*1948) a Jegor Nejmochov (*1950, †2011).

Jalguzidze, Ivan, vlastným menom Ivan Gabarajev, osetsky Gabaraty, 1775 Zalda, Južné Osetsko – 5. 8. 1830 Tbilisi — osetský osvietenec a básnik. Vyrastal na gruzínskom kráľovskom dvore v Tbilisi. Bol učiteľom osetčiny, gruzínčiny a ruštiny v škole a v duchovnom seminári. Po podpísaní dohody Gruzínska s Ruskom o vojenskej pomoci (1783, Georgijevský traktát) zastával rôzne funkcie v ruskej vojensko-občianskej administratíve. R. 1821 vydal v Tbilisi prvý osetský šlabikár, kde použil gruzínske písmo. Venoval sa i prekladaniu cirkevnej literatúry z ruštiny a gruzínčiny do osetčiny. Autor prvého osetského literárneho diela, národnej básnickej poémy v gruzínskom jazyku Alguziani (publikovaná 1885; 1897 aj s doslovným ruským prekladom), v ktorej na tragickom príbehu lásky národnostne i nábožensky rozdelených milencov Alguza, syna gréckeho vládcu, a Ester, dcéry čerkeského kráľa, ospevuje dávnu minulosť obyvateľov Kaukazu, ale aj fiktívnych národov. Dielo sa pokladá aj za súčasť gruzínskej literatúry.

kalmycká literatúra — umelecká literatúra napísaná kalmyckými spisovateľmi v kalmyckom alebo v ruskom jazyku. Najstaršia kalmycká literatúra sa sformovala zo staršej mongolskej a ojratskej literatúry a bola ovplyvnená mongolskou, tibetskou a indickou kultúrou. V rámci nej sa rozvíjali rôzne žánre ľudovej slovesnosti v kalmyckom jazyku, najznámejšie sú rozsiahle veršované hrdinské eposy (baatrlg epos), napr. Džangar (kalmycky Džanghr), ktorý zachytáva šťastnú rozprávkovú krajinu Bumba, prednášajú ho zvláštnym hrdelným spevom tradiční rozprávači džangarči (napr. Ovla Eelän, rus. Ovla Eľajev, *1857, †1920; Mukövün Basngga, Mukebiun Džimbejevič Basangov, *1878, †1944; Dawa Šawalin, Dava Šavalijevič Šavalijev, *1884, †1959) a je rozšírený aj medzi inými mongolskými kmeňmi rovnako ako epos o Geserovi (kalmycky o chánovi Geserovi, vládcovi desiatich zemí, Arvn zügin ezn Geser chaani tuudž oršva). Vznikli aj rozprávkové cyklické príbehy Kúzelná mŕtvola (Sedklin kür) inšpirované pôvodnými indickými démonickými poviedkami a žánre historickej literatúry, napr. kronika Rozprávanie o Uvšovi chuntädžovi (Monghlyn Uvš chuntädžän tuudž, 1587) a Stručné dejiny kalmyckých chánov (Chal’mg chaddyn tuudžigi churaadži bičsn tovč oršva, 1787) od neznámych autorov.

Za zakladateľa písanej kalmyckej literatúry je považovaný ojratský buddhistický učenec, spisovateľ a prekladateľ Džaja-pandita Namchajdžamc (aj Zaja-pandita, *1599, †1662), ktorý vytvoril prvé ojratské tzv. jasné písmo (tod üzg, aj todo bičig) a preložil doň okolo 177 náboženských a filozofických diel z tibetských, indických a i. jazykov. Kalmyci používali jasné písmo až do 1924, keď bolo nahradené upravenou azbukou. Z didaktickej literatúry, ktorá vychádzala z tradičných poučení (surhal’), boli obľúbené a rozšírené i medzi ďalšími mongolskými etnikami Kľúč k rozumu (Ojun tülkür) a Sútra o tom, ako rozoznať mudrca od hlupáka (Medätä medä ugag ilhgč kemäk sudr oršva) známa aj pod názvom Oceán prísloví (Ülgürin dala). Cestopisná literatúra je zastúpená literárnym spracovaním ciest kalmyckých buddhistických pútnikov do Tibetu napr. v diele Rozprávanie o ceste malodörvödského opáta Baaza do Tibetu (Baha dörvd nutga Baaza bagšin Tövdin ornd jovsn tuudž, 1897) od Baaza Menkedžujeva (*1846, †1903). Lyrickú poéziu so sociálnymi a vlasteneckými námetmi písal básnik Džirhl Ončchan (Džirgal Ončchan, *asi 1778, †asi 1823). Badma Boovan (Badma Bovajev, *asi 1880, †1917) písal poéziu s výrazným kritickým protináboženským podtónom, z jeho diel sa zachovala poéma Pieseň zvaná Potešenie sluchu (Čiknä chudžr gidg nertä dun oršva, 1916).

Od 1917 uplatňovali autori metódu socialistického realizmu, k jeho hlavným predstaviteľom patrili napr. Charti Kanuka (Charti Badijevič Kanukov, *1883, †1933) a Nimgr Mandžin (Nimgir Mandžijevič Mandžijev, *1905, †1936), ako aj príslušníci mladšej generácie, napr. Sandž Kaljan (Sandži Kaľajevič Kaľajev, *1905, †1985), Aksen Susen (Aksen Iľumdžinovič Susejev, *1905, †1995; básnická zbierka Oceľové srdce, Bold zürkn, 1929) a Chasr Sän-Belgin (Chasyr Bikinovič Sian-Belgin, *1909, †1980; poéma Zápasník-sirota, Önčn bök, 1935), ktorí písali najmä poéziu oslavujúcu Októbrovú revolúciu 1917. N. Mandžin vynikol aj v próze (poviedky Dobrodružstvo červeného Mandžika, Uršgta Ulan Mandž, 1933; a Poviedka o kolchoze, Kolchozin tusk rasskaz, 1936).

V literatúre z konca 30. rokov 20. stor. a z obdobia 2. svet. vojny sa negatívne odzrkadlili vojnové udalosti, politické represálie proti mnohým spisovateľom a násilné vysťahovanie Kalmykov na Sibír (1943). K najvýznamnejším básnikom patrili Cern Leedžnä (Ceren Ledžinovič Ledžinov, *1910, †1942), Härä Dawan (Garia Davajevič Davajev, *1913, †1944), Bembä Džimbin (Bembia Okunovič Džimbinov, *1914, †1986), Morchadž Narmin (Morchadži Bambajevič Narmajev, *1915, †1993) a Lidž Indžin (Lidži Očirovič Indžijev, *1913, †1995), ktorý písal aj prózu. Najpopulárnejším spisovateľom bol D. Kögltin, autor početných próz, poém a básní písaných po rusky aj po kalmycky. Dejiny Kalmykov a problémy kolektivizácie opísal v zbierke poviedok Pravda minulosti (Öngrsn cagin ünn, 1931) Baatr Basngga (Baatr Badmajevič Basangov, *1911, †1944), ktorý sa neskôr preslávil aj divadelnými hrami Krajina Bumba (Bumbin orn, 1940), Prípad hodný obdivu (Kümn övrdž chanšgo jovdl, 1940) a Oneskorený boháč (Kenz bajn, 1941). Dramatickej tvorbe sa venoval aj Badma Erdni (Badma Erdnijevič Erdnijev, *1906, †1979) a literárnej kritike a histórii Ivan Macga (Ivan Macakovič Macakov, *1907, †1975).

V 40. rokoch 20. stor. tvorili spisovatelia El’da Köktan (Eľďa Maštykovič Kektejev, *1918, †1965) a Basng Dordžin (Basang Biuriunovič Dordžijev, *1918, †1969), v 50. – 60. rokoch 20. stor. (po návrate Kalmykov zo Sibíri) Bosja Sanghdžin (Bosia Badmajevna Sangadžijeva, *1918, †2001), Michail Choňna (Michail Vaňkajevič Choninov, *1919, †1981), Andža Tačin (Andža Erdnijevič Tačijev, *1920, †1993), Aleksej Badmin (Aleksej Baldujevič Badmajev, *1924, †2007), Andrej Džimbin (Andrej Manganykovič Džimbijev, *1924), Anatol Kuukan (Anatolij Kukajev, *1924, †1986) a Jegor Budžala (Jegor Andrejevič Budžalov, *1929) a od 70. rokov 20. stor. Vladimir Nuura (Vladimir Dordžijevič Nurov, *1938), Vera Šugran (Vera Kirgujevna Šugrajeva, *1940) a scenárista Oleg Mandžin (Oleg Lidžijevič Mandžijev, *1949), ktorý žije v Petrohrade.

K významným súčasným básnikom patrí Erdni Antonovič Eľdyšev (*1959), ktorý je predsedom Zväzu kalmyckých spisovateľov (založený 1957; vydáva literárny almanach Teegin gerl, Svetlo v stepi, od 1961 aj po ruským pod názvom Svet v stepi). Po vzniku Kalmyckej republiky (1992) v rámci Ruskej federácie sa v tvorbe kalmyckých spisovateľov prejavilo výrazné posilnenie národného sebavedomia.

Kamberdiaty, Mysost, aj Myšost, Mišost, rus. Misost Kamberdijev, 9. 6. 1909 Kardžyn, Sev. Osetsko – 5. 12. 1931 Vladikavkaz — osetský básnik. R. 1927 – 30 študoval literatúru na robotníckej fakulte v Moskve a zároveň publikoval básne v rôznych časopisoch. Po návrate do Vladikavkazu 1930 – 31 viedol literárnu rubriku novín Vlasť truda (Moc práce).

Patrí k zakladateľom osetskej poézie obdobia po Októbrovej revolúcii 1917. Okrem osetčiny, ktorú obohatil o nové básnické prvky, písal aj po rusky. Bol ovplyvnený ruskou poéziou vtedajšieho obdobia, najmä V. Majakovským. V básni Balada (Ballada) zachytil zápas za nový svet i za právo na život, v básni K Dzerasse (Nystuan Dzerassæmæ) kritizoval súdobé spoločenské prežitky (krvná pomsta, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť žien a i.). Autor básnickej zbierky Radosť (Čin, 1931), spoluautor básnickej zbierky Píšťalka (Uadynz, 1927, s osetskými básnikmi I. Džanajtym, pseudonym Niger, a Konstantinom Soltijevičom Farnijevom, pseudonym Kosta Farnion, *1907, †1937). Zomrel v mladom veku na tuberkulózu.

Kapijev, Effendi Mansurovič, 13. 3. 1909 Kumuch, Dagestan – 27. 1. 1944 Piatigorsk — dagestanský spisovateľ lackého pôvodu. R. 1928 krátko vyučoval ruštinu, 1930 po predčasnom ukončení štúdia na Strojárskom inštitúte v Leningrade pôsobil 1931 – 35 ako redaktor viacerých dagestanských denníkov a časopisov, neskôr tajomník dagestanskej organizácie proletárskych spisovateľov a Zväzu dagestanských spisovateľov, člen Zväzu spisovateľov ZSSR. R. 1941 v období Veľkej vlasteneckej vojny (1941 – 45) bol vojenským korešpondentom piatigorských novín Mladý leninovec. Písal po rusky. Zbieral a básnicky spracúval dagestanský folklór, do ruštiny preložil ústnu tvorbu dagestanského básnika Sülejmana Staľského (*1869, †1937).

Autor básnických zbierok Piesne vrchárov (Pesni gorcev, 1939) a Vytesané na kameni (Rezba po kamňu, 1940), kníh Reportáže z frontu (Frontovyje očerki, 1943) a Zápisníky (Zapisnyje knižki, 1956) i zbierky noviel Básnik (Poet, 1940, vydaná 1944; čes. 1947) o S. Staľskom. Po česky vyšli výbery zo zápiskov z obdobia 2. svetovej vojny Nedokončená mozaika (Izbrannoje, 1971) a Ostny hvězd (Dagestanskije tetradi, Frontovyje tetradi, 1977) v preklade Vlasty Tafelovej a Vladimíra Novotného.

Kekketyn, Kecaj, 1918 Tigilská oblasť, Kamčatka – 20. 7. 1941 neďaleko Kurska — koriacky spisovateľ. Pochádzal z rodiny pastierov sobov, 1933 študoval na Inštitúte národov severu v Leningrade (dnes Petrohrad). Je považovaný za zakladateľa koriackej literatúry. V poviedkach Pastier Evnyto (Evnyto pastuch, 1936), v ktorej sa inšpiroval životom svojho otca, a Posledná bitka (Posledňaja bitva, 1936) i v románe Chojalchot (Chojalchot, 1939) z obdobia príchodu Rusov na Kamčatku začiatkom 19. stor. zachytil zvyky, ľudovú slovesnosť a život Koriakov. Podieľal sa na kodifikácii koriackeho jazyka, do ktorého preložil niekoľko básní A. S. Puškina a poviedok A. P. Čechova, i na zostavení koriackej abecedy. Po nástupe do vojenskej služby (1941) bol poslaný na front, kde padol v boji.

Kešokov, Alim Pšemachovič, 22. 7. 1914 Šaluška, Čegemský okr., Kabardsko-Balkarsko – 29. 1. 2001 Moskva — kabardský spisovateľ. Spočiatku učiteľ kabardského jazyka a literatúry a ruštiny, 1938 – 39 riaditeľ Výskumného ústavu ľudovej kultúry Kabardsko-Balkarska v Naľčiku. Počas 2. svetovej vojny korešpondent vojenských novín Syn otečestva (Syn vlasti), po vojne pôsobil v štátnych a straníckych orgánoch, 1970 – 80 predseda Literárneho fondu ZSSR.

Zakladateľ modernej kabardskej poézie. Autor poémy Na úpätí hôr (Bgy l’apechem dež, 1934), historických poém Krajina mladosti (Ščalet’ue ščlynal’e, 1947) a Tis (Tisej, 1955) o boji Adygejcov a Kabarďanov proti cárskej kolonizácii, básnickej zbierky Cesta jazdca (Šum i g’uegu, 1946), poviedky Líščia harmónia (Baže pšynz, 1948), historických románov Zázračný okamih (Ch’uapceg’ue nur, 1958), Hory nespia (Bgyščch’echer žejrk’ym, 1970, sfilmovaný 1987, réžia Rafaeľ Gasparianc) a Meč pre emira (Emirym i sešchue, 1984), autobiografického románu Zlomená podkova (Nal k’uta, 1973; slov. 1983) s vojnovou tematikou, románu Farba hrušky (Kchzž’yfe, 1985), v ktorom zobrazil zmeny kabardskej dediny od obdobia cárizmu až po socializmus, cestopisného románu Východ mesiaca (Maze k’yšč’e k’yg’ue, 1977) o svojich zážitkoch z ciest po Blízkom východe, zbierky noviel Správy (Ch’ybarher, 1999), divadelných hier Alcho (Al’ch’o, 1950) a Posledná míľa (G’ue-guane, 1968) a literatúry pre mládež. Do kabardčiny preložil diela ruských klasikov. R. 1977 bola v Česku vydaná Kešokova básnická zbierka Na koni tryskem v preklade Zdenky Bergrovej.

Kimonko, Džansi Batovič, asi december 1905 osada Gvasiugi, oblasť Lazo, Chabarovský kraj – 6. alebo 17. 6. 1949 Chabarovský kraj — udehejský spisovateľ. Pochádzal z rodiny lovca. Ako jeden z prvých Udehejcov získal európske vzdelanie, 1934 – 36 študoval na Inštitúte národov severu v Leningrade (dnes Petrohrad). Po návrate do rodného kraja pôsobil ako osvetový pracovník. Zakladajúca osobnosť udehejskej literatúry, autor prvého románu v udehejskom jazyku Tam, kde tečie Sukpaj (Tam gde bežit Sukpaj, vydaný v ruštine 1950; čes. 1951) napísaného formou rodinnej kroniky, v ktorom zaznamenal množstvo národopisných údajov o Udehejcoch, ako aj zmeny v ich živote po Októbrovej revolúcii 1917. Tragicky zahynul pri love po útoku medveďa.

Kocojty, Arsen, rus. Kocojev, 15. 1. 1872 Gizeľ, Severné Osetsko – 4. 2. 1944 Ordžonikidze, dnes Vladikavkaz — osetský spisovateľ, jeden zo zakladateľov osetskej umeleckej prózy, majster osetskej poviedky. Študoval v pravoslávnom kňazskom seminári, štúdium však pre chorobu nedokončil. Neskôr pôsobil ako vidiecky učiteľ, pre propagáciu ateizmu však dostal zákaz vykonávať činnosť. Jeho literárnymi vzormi boli A. P. Čechov a G. de Maupassant. R. 1902 bol pre buričstvo vyhostený do Južného Osetska, kde posobil ako učiteľ. R. 1910 tam vydával časopis Æfsir (Klas), v ktorom publikoval svoje poviedky, od 1912 pracoval v Petrohrade ako korektor boľševického denníka Pravda, 1929 sa vrátil do Vladikavkazu, kde pokračoval v literárnej činnosti.

V poviedkach, ktoré vychádzali v rôznych časopisoch, stvárnil témy súvisiace s niektorými osetskými tradíciami a rituálmi (krvná pomsta, mágia, poverčivosť, výkupné za nevestu) a s ich nepriaznivými dôsledkami, napr. Zavčas rána (Sæumærajsom), Pätnásť rokov (Fynddæs azy), Bosoráctvo (Chin), Aj to sa stáva (Aftæ dær væjjy), viaceré vyšli posmrtne knižne v ruskom preklade pod názvom Zobrané poviedky (Izbrannyje rasskazy, 1952) a Dielo (Uacmystæ, 1971). Autor románu Drak (Kæfquyndar, časopisecky 1923) o živote presídlených vrchárov vo veľkomeste a novely Džanaspi (Dž., 1940), v ktorom zachytil triedny boj v osetskej dedine. Do osečtiny preložil dielo A. S. Puškina.

Kögltin, Dawa, rus. David Kuguľtinov, 13. 3. 1922 Abganer Gachankin, dnes Esto-Altaj – 17. 6. 2006 Elista — kalmycký spisovateľ a politik. Vyštudoval učiteľstvo v Eliste a 1960 Literárny inštitút Maxima Gorkého v Moskve. Počas 2. svetovej vojny bojoval na Ukrajine, 1944 bol obvinený z kalmyckého nacionalizmu, následne zatknutý a deportovaný do pracovného tábora v Noriľsku, 1956 rehabilitovaný. R. 1961 – 64 predseda Zväzu kalmyckých spisovateľov.

Písal poviedky a poéziu (najmä poémy) v kalmyckom i v ruskom jazyku. Jeho raná tvorba bola ovplyvnená kalmyckým folklórom, hrdinským eposom Džangar a ruskou lyrikou, neskôr sa zaoberal najmä morálno-etickými témami a históriou kalmyckého národa. Debutoval zbierkou básní Verše mladosti (Stichi junosti, 1940), autor poém Moabitský väzeň (Moabitskij uznik, 1958), Rovní slnku (Norn met, 1960), Živá voda (Chäärtä undn, 1960), Sar-Gerl (1963 – 64) a Vzbura rozumu (Bunt razuma, 1965 – 71), filozofickej lyriky Život a zamyslenia (Žirhl boln uchallhn, rus. Žizň i razmyšlenija, 1963 – 67; 1983 vydaná v rovnomennej básnickej zbierke) a básnických zbierok Som tvoj súčasník (Ja tvoj rovesnik, 1966) a Pamäť sveta (Pamiať sveta, 1979). Od 80. rokov 20. stor. sa politicky angažoval a venoval sa publicistike.

V slovenčine vyšiel výber jeho básní časopisecky (Nové slovo, 1982; Slovenské pohľady, 1987), v češtine v zbierke Hvězdy nad stepí (1979) v preklade Václava Jelínka. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.