Kádžárovci

Text hesla

Kádžárovci — dynastia turkického pôvodu vládnuca 1794 – 1925 v Iráne (Perzii). Jej členovia boli potomkami prevažne turkického šíitského zväzu Kizilbašov (resp. ich azerbajdžanskej vetvy v Iráne nazývanej Kádžári) a turkických kmeňov Oghuzov. Zakladateľ dynastie Ághá Mohammad Chán (1742 Astarábád, dnes Gorgán – 17. 6. 1797 Šuša, Náhorný Karabach, zavraždený) bol v detstve zajatý v tom čase v Iráne vládnucimi Zandovcami a držaný ako rukojemník v Širáze, odkiaľ sa mu 1778 podarilo ujsť. Využil vnútornú krízu Zandovcov a porazil ich posledného predstaviteľa, čo znamenalo zánik dynastie Zandovcov, zjednotil Kádžárov a 1785 obsadil Isfahán, 1788 Širáz, 1794 Kermán (jeho obyvateľstvo dal vyvraždiť) a 1795 vých. Gruzínsko (vrátane Tbilisi; obyvateľstvo dal zmasakrovať). R. 1796 (po dobytí Mašhadu, čím sa skončila vláda Afšárovcov v Chorásáne) sa dal korunovať za šáha, za hlavné mesto vyhlásil Teherán a pod svoju vládu zjednotil Chorásán, Perziu a juž. Kaukaz. Mohutná ruská invázia proti Iránu, ktorej cieľom bolo opätovne získať vých. Gruzínsko (1796), sa neuskutočnila pre smrť ruskej panovníčky Kataríny II. Veľkej. Pretože Ághá Mohammad Chán nemal potomkov (Zandovci ho dali vykastrovať), po jeho zavraždení nastúpil na trón (1798) jeho synovec Fath Alí (5. 9. 1772 Damghán, dnešný Irán – 23. 10. 1834 Isfahán), ktorý nadviazal kontakty s európskymi krajinami (najmä s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom) a pokúsil sa s nimi vytvoriť spojenectvo proti Rusku a obrániť iránske záujmy v Zakaukazsku. Po dvoch prehratých vojnách s Ruskom (1804 – 13, 1826 – 28) však stratil oblasť v juž. Kaukaze (→ rusko-perzské vojny). Známym sa stal predovšetkým mnohými manželkami a potomkami. Počas vlády (od 1834) jeho vnuka Mohammada (5. 1. 1805 Tabríz – 4. 10. 1848 Teherán) došlo k čiastočnému oslabeniu moci Kádžárovcov najmä v okrajových oblastiach ríše (Chorásán, Kermán a Herát, ktorý obsadili britské vojská). Mohammadov syn Náseroddín (17. 7. 1831 Teherán – 1. 5. 1896 tamže, zavraždený), ktorý vládol od 1848, bol najdlhšie vládnucim panovníkom celej dynastie. Krátko po nástupe na trón dal krvavo potlačiť bábistické povstanie (1848 – 52; → bábizmus). S pomocou hlavného ministra Amíra Kabíra (*1807, †1852) uskutočnil viaceré reformy, ktoré mali Irán pretvoriť na moderný štát podľa európskeho vzoru (napr. zavedenie pošty a telegrafu, budovanie manufaktúr, 1851 založenie prvej univerzity v Teheráne). Na nátlak dvora však Kabíra odvolal a dal zavraždiť, čím sa reformy zastavili. Udržiaval čulé styky s európskymi mocnosťami (trikrát absolvoval cestu po Európe), čo však v konečnom dôsledku malo za následok rast európskeho vplyvu. Do iránskych záležitostí sústavne zasahovali tak Rusko, ako aj Spojené kráľovstvo, ktoré sledovali vlastné strategické záujmy, predovšetkým súperili o získanie obchodných koncesií, ktoré Náseroddín udeľoval za finančné protislužby (napr. 1872 udelil koncesiu na stavbu železníc, ako aj na ťažbu nerastných surovín s výnimkou zlata a striebra britskému podnikateľovi P. J. Reuterovi; 1873 bola po proteste Ruska zrušená). Iránske hospodárstvo sa dostalo pod zahraničný vplyv, poklesla poľnohospodárska produkcia (dôsledkom boli hladomory, najväčší 1870 – 71). Náseroddín zreformoval armádu, 1879 vytvoril podľa ruského vzoru a pod velením ruských dôstojníkov elitnú, tzv. perzskú kozácku brigádu. V domácej politike zápasil s narastajúcou politickou i ekonomickou silou duchovenstva, čo sa prejavilo napr. aj v spore o tabak, keď 1890 udelil britskému dôstojníkovi Geraldovi Francisovi Talbotovi koncesiu (výlučné právo) na predaj, nákup a export tabaku. V krajine pod vedením duchovných vypukli nepokoje (1891 – 92), obyvateľstvo začalo bojkotovať tabakové výrobky a Náseroddín napokon 1892 koncesiu zrušil. Po jeho zavraždení vládol jeho najstarší syn Mozaffaroddín (23. 3. 1853 Teherán – 3. 1. 1907 tamže), ktorý rovnako ako jeho otec pokračoval v udeľovaní koncesií a navyše si bral vysoké pôžičky od ruských a britských bánk, aby tak mohol financovať svoje cesty po Európe a vydržiavať finančne nákladný dvor. Krajina sa postupne dostala do polokoloniálnej závislosti od Ruska, ako aj od Spojeného kráľovstva (1901 získalo ropnú koncesiu na dve tretiny iránskeho územia). To viedlo k nárastu protišáhovskej opozície vystupujúcej vo dvoch ideologických prúdoch (liberálno-národnom a duchovnom). V jeseni 1905 vypukli v Teheráne masové demonštrácie podporované obchodníkmi, duchovenstvom a prozápadne orientovanou inteligenciou (začiatok tzv. perzskej revolúcie), v auguste 1906 bol Mozaffaroddín prinútený podpísať príkaz, ktorým nariaďoval zvolanie parlamentu (madžles); prvýkrát sa zišiel v októbri 1906 a následne prijal tzv. ústavodarné zákony (madžles-e šúrá-je mellí), ktoré Mozaffaroddín ratifikoval 30. decembra 1906 (päť dní pred smrťou). Jeho nástupca a syn Mohammad Alí (21. 6. 1872 Tabríz – 5. 4. 1925 San Remo, Taliansko) sa napriek tomu, že po nástupe na trón (1907) sľúbil vernosť ústave, usiloval o obnovenie absolutistickej monarchie. Keď v auguste 1907 podpísali Rusko a Spojené kráľovstvo Petrohradskú zmluvu, na základe ktorej si rozdelili sféry vplyvu nad Iránom (ruská, britská a neutrálna zóna), v krajine opäť vypukli nepokoje. Koncom júna 1908 Mohammad Alí podporovaný Ruskom (za pomoci perzskej kozáckej brigády) obsadil parlament a viacerých jeho členov dal zatknúť a popraviť (štátny prevrat 1908). Zaviedol prísnu diktatúru podporovanú kozáckymi oddielmi, postavili sa však proti nemu vodcovia turkických kmeňov v okolí Tabrízu a Gílánu i bachtijárski kmeňoví vodcovia zo str. Iránu. Z obavy o život sa 1909 ukryl na ruskom veľvyslanectve a bol vyvezený do Ruska. Posledným kádžárovským šáhom, ktorého ešte ako neplnoletého 1909 zvolili povstalci po úteku jeho otca do exilu, bol Ahmad (21. 1. 1898 Tabríz – 21. 2. 1930 Paríž). Do 1910 za neho vládol vodca kádžárovského kmeňa, regent a strýc Ahmad Šáh Azúd ol-Molk (Azúd al-Mulk; †1910) a po jeho smrti do 1914 kádžárovský predák Náser ol-Molk (Abolqasem Náser al-Mulk; *1863, †1927). Počas Ahmadovej vlády došlo k dočasnému obnoveniu činnosti parlamentu, ktorý sa pokúšal presadiť finančné reformy, s čím nesúhlasili Spojené kráľovstvo a Rusko. Po štátnom prevrate (21. febr. 1921), ktorý uskutočnil vtedajší kozácky generál Rezá Chán Pahlaví, a po vymenovaní Rezá Chána za ministra vojny a 1923 za predsedu vlády (→ Pahlavíovci) bol prinútený odísť do exilu v Európe. V októbri 1925 ho parlament zosadil, čím bola ukončená vláda dynastie Kádžárovcov v Iráne. Niektorí potomkovia dynastie Kádžárovcov žijú v súčasnosti v Európe a USA, ďalší emigrovali v 20. rokoch 20. stor. do Strednej Ázie a dodnes žijú v Uzbekistane (v Taškente a Buchare). Od 2011 je hlavným predstaviteľom dynastie Kádžárovcov Mohammad Hassan Mirza (*1949).

Popis ilustrácie

Šáh Ághá Mohammad Chán, zakladateľ dynastie Kádžárovcov

Popis ilustrácie

Šáh Náseroddín z dynastie Kádžárovcov

Text hesla

Kádžárovci — dynastia turkického pôvodu vládnuca 1794 – 1925 v Iráne (Perzii). Jej členovia boli potomkami prevažne turkického šíitského zväzu Kizilbašov (resp. ich azerbajdžanskej vetvy v Iráne nazývanej Kádžári) a turkických kmeňov Oghuzov. Zakladateľ dynastie Ághá Mohammad Chán (1742 Astarábád, dnes Gorgán – 17. 6. 1797 Šuša, Náhorný Karabach, zavraždený) bol v detstve zajatý v tom čase v Iráne vládnucimi Zandovcami a držaný ako rukojemník v Širáze, odkiaľ sa mu 1778 podarilo ujsť. Využil vnútornú krízu Zandovcov a porazil ich posledného predstaviteľa, čo znamenalo zánik dynastie Zandovcov, zjednotil Kádžárov a 1785 obsadil Isfahán, 1788 Širáz, 1794 Kermán (jeho obyvateľstvo dal vyvraždiť) a 1795 vých. Gruzínsko (vrátane Tbilisi; obyvateľstvo dal zmasakrovať). R. 1796 (po dobytí Mašhadu, čím sa skončila vláda Afšárovcov v Chorásáne) sa dal korunovať za šáha, za hlavné mesto vyhlásil Teherán a pod svoju vládu zjednotil Chorásán, Perziu a juž. Kaukaz. Mohutná ruská invázia proti Iránu, ktorej cieľom bolo opätovne získať vých. Gruzínsko (1796), sa neuskutočnila pre smrť ruskej panovníčky Kataríny II. Veľkej. Pretože Ághá Mohammad Chán nemal potomkov (Zandovci ho dali vykastrovať), po jeho zavraždení nastúpil na trón (1798) jeho synovec Fath Alí (5. 9. 1772 Damghán, dnešný Irán – 23. 10. 1834 Isfahán), ktorý nadviazal kontakty s európskymi krajinami (najmä s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom) a pokúsil sa s nimi vytvoriť spojenectvo proti Rusku a obrániť iránske záujmy v Zakaukazsku. Po dvoch prehratých vojnách s Ruskom (1804 – 13, 1826 – 28) však stratil oblasť v juž. Kaukaze (→ rusko-perzské vojny). Známym sa stal predovšetkým mnohými manželkami a potomkami. Počas vlády (od 1834) jeho vnuka Mohammada (5. 1. 1805 Tabríz – 4. 10. 1848 Teherán) došlo k čiastočnému oslabeniu moci Kádžárovcov najmä v okrajových oblastiach ríše (Chorásán, Kermán a Herát, ktorý obsadili britské vojská). Mohammadov syn Náseroddín (17. 7. 1831 Teherán – 1. 5. 1896 tamže, zavraždený), ktorý vládol od 1848, bol najdlhšie vládnucim panovníkom celej dynastie. Krátko po nástupe na trón dal krvavo potlačiť bábistické povstanie (1848 – 52; → bábizmus). S pomocou hlavného ministra Amíra Kabíra (*1807, †1852) uskutočnil viaceré reformy, ktoré mali Irán pretvoriť na moderný štát podľa európskeho vzoru (napr. zavedenie pošty a telegrafu, budovanie manufaktúr, 1851 založenie prvej univerzity v Teheráne). Na nátlak dvora však Kabíra odvolal a dal zavraždiť, čím sa reformy zastavili. Udržiaval čulé styky s európskymi mocnosťami (trikrát absolvoval cestu po Európe), čo však v konečnom dôsledku malo za následok rast európskeho vplyvu. Do iránskych záležitostí sústavne zasahovali tak Rusko, ako aj Spojené kráľovstvo, ktoré sledovali vlastné strategické záujmy, predovšetkým súperili o získanie obchodných koncesií, ktoré Náseroddín udeľoval za finančné protislužby (napr. 1872 udelil koncesiu na stavbu železníc, ako aj na ťažbu nerastných surovín s výnimkou zlata a striebra britskému podnikateľovi P. J. Reuterovi; 1873 bola po proteste Ruska zrušená). Iránske hospodárstvo sa dostalo pod zahraničný vplyv, poklesla poľnohospodárska produkcia (dôsledkom boli hladomory, najväčší 1870 – 71). Náseroddín zreformoval armádu, 1879 vytvoril podľa ruského vzoru a pod velením ruských dôstojníkov elitnú, tzv. perzskú kozácku brigádu. V domácej politike zápasil s narastajúcou politickou i ekonomickou silou duchovenstva, čo sa prejavilo napr. aj v spore o tabak, keď 1890 udelil britskému dôstojníkovi Geraldovi Francisovi Talbotovi koncesiu (výlučné právo) na predaj, nákup a export tabaku. V krajine pod vedením duchovných vypukli nepokoje (1891 – 92), obyvateľstvo začalo bojkotovať tabakové výrobky a Náseroddín napokon 1892 koncesiu zrušil. Po jeho zavraždení vládol jeho najstarší syn Mozaffaroddín (23. 3. 1853 Teherán – 3. 1. 1907 tamže), ktorý rovnako ako jeho otec pokračoval v udeľovaní koncesií a navyše si bral vysoké pôžičky od ruských a britských bánk, aby tak mohol financovať svoje cesty po Európe a vydržiavať finančne nákladný dvor. Krajina sa postupne dostala do polokoloniálnej závislosti od Ruska, ako aj od Spojeného kráľovstva (1901 získalo ropnú koncesiu na dve tretiny iránskeho územia). To viedlo k nárastu protišáhovskej opozície vystupujúcej vo dvoch ideologických prúdoch (liberálno-národnom a duchovnom). V jeseni 1905 vypukli v Teheráne masové demonštrácie podporované obchodníkmi, duchovenstvom a prozápadne orientovanou inteligenciou (začiatok tzv. perzskej revolúcie), v auguste 1906 bol Mozaffaroddín prinútený podpísať príkaz, ktorým nariaďoval zvolanie parlamentu (madžles); prvýkrát sa zišiel v októbri 1906 a následne prijal tzv. ústavodarné zákony (madžles-e šúrá-je mellí), ktoré Mozaffaroddín ratifikoval 30. decembra 1906 (päť dní pred smrťou). Jeho nástupca a syn Mohammad Alí (21. 6. 1872 Tabríz – 5. 4. 1925 San Remo, Taliansko) sa napriek tomu, že po nástupe na trón (1907) sľúbil vernosť ústave, usiloval o obnovenie absolutistickej monarchie. Keď v auguste 1907 podpísali Rusko a Spojené kráľovstvo Petrohradskú zmluvu, na základe ktorej si rozdelili sféry vplyvu nad Iránom (ruská, britská a neutrálna zóna), v krajine opäť vypukli nepokoje. Koncom júna 1908 Mohammad Alí podporovaný Ruskom (za pomoci perzskej kozáckej brigády) obsadil parlament a viacerých jeho členov dal zatknúť a popraviť (štátny prevrat 1908). Zaviedol prísnu diktatúru podporovanú kozáckymi oddielmi, postavili sa však proti nemu vodcovia turkických kmeňov v okolí Tabrízu a Gílánu i bachtijárski kmeňoví vodcovia zo str. Iránu. Z obavy o život sa 1909 ukryl na ruskom veľvyslanectve a bol vyvezený do Ruska. Posledným kádžárovským šáhom, ktorého ešte ako neplnoletého 1909 zvolili povstalci po úteku jeho otca do exilu, bol Ahmad (21. 1. 1898 Tabríz – 21. 2. 1930 Paríž). Do 1910 za neho vládol vodca kádžárovského kmeňa, regent a strýc Ahmad Šáh Azúd ol-Molk (Azúd al-Mulk; †1910) a po jeho smrti do 1914 kádžárovský predák Náser ol-Molk (Abolqasem Náser al-Mulk; *1863, †1927). Počas Ahmadovej vlády došlo k dočasnému obnoveniu činnosti parlamentu, ktorý sa pokúšal presadiť finančné reformy, s čím nesúhlasili Spojené kráľovstvo a Rusko. Po štátnom prevrate (21. febr. 1921), ktorý uskutočnil vtedajší kozácky generál Rezá Chán Pahlaví, a po vymenovaní Rezá Chána za ministra vojny a 1923 za predsedu vlády (→ Pahlavíovci) bol prinútený odísť do exilu v Európe. V októbri 1925 ho parlament zosadil, čím bola ukončená vláda dynastie Kádžárovcov v Iráne. Niektorí potomkovia dynastie Kádžárovcov žijú v súčasnosti v Európe a USA, ďalší emigrovali v 20. rokoch 20. stor. do Strednej Ázie a dodnes žijú v Uzbekistane (v Taškente a Buchare). Od 2011 je hlavným predstaviteľom dynastie Kádžárovcov Mohammad Hassan Mirza (*1949).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kádžárovci [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kadzarovci