Kadavý, Ján

Kadavý, Ján, 8. 4. 1810 Jestřebí, dnes Jestřabí v Krkonoších, okres Semily – 11. 8. 1883 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský učiteľ, hudobný skladateľ, zbormajster, vydavateľ a osvetový pracovník českého pôvodu. Študoval na gymnáziách v Trnave a Modre, na evanjelickom lýceu v Bratislave a v učiteľských ústavoch v Jičíne a Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Čechách (v Mydliciach, Jičíne, Rudníku neďaleko Trutnova), 1839 – 47 na slovenskej evanjelickej škole v Pešti (u J. Kollára), 1851 – 56 v Liptovskom Mikuláši, 1858 – 67 v Nemeckej Ľupči (dnes Partizánska Ľupča) a 1871 – 75 na slovenskom gymnáziu v Martine, súčasne 1873 – 83 zbormajster Slovenského spevokolu v Martine. Prostredníctvom J. Kollára sa zoznámil s J. Kráľom, A. Sládkovičom, J. M. Hurbanom, V. Paulinym-Tóthom, G. K. Zechenterom-Laskomerským a inými slovenskými básnikmi a spisovateľmi a pod jeho vplyvom sa stal hlásateľom všeslovanskej vzájomnosti. Redakčne sa podieľal na vydaní niektorých Kollárových diel (Cestopis obsahujíci cestu do Horní Itálie, 1843; Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči, 2. zväzok 1844; Slávy dcera, 1845) a ako editor aj na vydaní diel iných slovenských autorov, napr. Ľudovíta Žellu (*1809, †1873; Básně, 1842), B. P. Červenáka (Zrcadlo Slovenska, 1844) a J. M. Hurbana (Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V Pešti vydal spis Vzájemnost ve příkladech mezi Čechy, Moravany, Slováky, Slezáky i Lužičany (1843), v ktorom obhajoval Kollárovu myšlienku jazykovej a literárnej jednoty Čechov a Slovákov. Pod vplyvom štúrovcov sa s Kollárom názorovo rozišiel, angažoval sa za uzákonenie spisovnej slovenčiny (účastník porád v Hlbokom 11. – 16. 7. 1843), v ktorej 1845 vydal svoju Čítanku pre malje ďjetki a knižku pre roľníkov a remeselníkov Prjaťel ludu s ľudovýchovným zameraním. Na vlastné náklady vydal Marínu A. Sládkoviča (1846), pripravil na vydanie 3. ročník almanachu Nitra (1846) a spolupracoval s J. M. Hurbanom na redigovaní Slovenských pohľadov. V Liptovskom Mikuláši, kam prišiel v septembri 1851 na podnet M. M. Hodžu, vydal s A. H. Krčmérym kalendár Živena (1853) a 1873 – 74 vydával časopis Priateľ ľudu. V Nemeckej Ľupči sa aktívne zapojil do kultúrneho života obce úzko spätého s ochotníckym divadlom, harmonizoval ľudové piesne a upravoval ich pre zbor (každé predstavenie bolo spravidla ukončené vystúpením mužského zboru). Zaoberal sa aj teoretickými otázkami slovenského školstva, viaceré jeho práce z tejto oblasti sa považujú za priekopnícke. Vypracoval Návrh na zriadenie národnej školy pri evanjelickej cirkvi Nemeckej Ľupčanskej (1861), v ktorej navrhol zreformovať školstvo podľa aktuálnych potrieb. R. 1870 vydal v Budíne Slovenský šlabikár a Čítanku pre prvú triedu národných škôl, ako aj Návodniu knihu k Slovenskému šlabikáru a prvej Čítanke (ako prepracovaný preklad šlabikára Pavla Gönczyho *1817, †1892) a 1873 metodickú príručku spevu Malý spevák. Tieto práce predstavujú jeden z vrcholov slovenskej pedagogickej spisby 19. stor. Ako zbormajster Slovenského spevokolu sa zaslúžil o jeho všestranný rozvoj, pripravoval zborové úpravy slovenských, českých a inonárodných slovanských ľudových piesní, ktoré zoraďoval do zborníkov (vencov). Autor zborových skladieb Bratislava; Nitra, milá Nitra; Vlasť moja; Čo čušíš; Svätomartinský pochod a iných, niektoré vyšli v prvom zväzku Slovenských štvorspevov (1864) J. L. Bellu, v Slovenských štvorspevoch (1895), ktoré usporiadali a vydali J. Meličko a B. Bulla i časopisecky. Podieľal sa na zostavení unikátnej zbierky ľudových piesní Slovenské spevy (1880 – 1926), redakčne pripravil jej prvý zväzok (1880 – 82) obsahujúci 603 ľudových piesní s nápevmi a napísal úvodnú štúdiu, v ktorej sa pokúsil podať výklad o vzniku, typológii a zvláštnostiach slovenských ľudových piesní. Podnetnými článkami z oblasti pedagogiky a hospodárskej osvety pravidelne prispieval do slovenských časopisov. Člen Tatrína (1844) a výboru Matice slovenskej (1870), člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (1859).