Kádár, János

Kádár, János, vlastným menom János Csermanek, 26. 5. 1912 Fiume, dnes Rijeka, Chorvátsko – 6. 6. 1989 Budapešť — maďarský komunistický politik. Pochádzal z chudobných pomerov, od 1918 žil v Budapešti, vyučil sa za mechanika, príležitostne pracoval ako robotník. Od mladosti sa aktívne zapájal do činnosti odborov, robotníckeho hnutia a ilegálnych mládežníckych komunistických združení. R. 1930 vstúpil do ilegálnej Strany maďarských komunistov (SMK) a vystupoval pod krycím menom János Barna. Viackrát bol zatknutý, 1933 odsúdený na dvojročný trest odňatia slobody (trest si odpykával v Segedíne, kde sa spoznal s M. Rákosim). Po rozpustení SMK 1936 bol poverený preniknúť do Maďarskej sociálnodemokratickej strany (od 1940 člen jej výkonného výboru). Po obnovení SMK sa 1942 stal členom Ústredného výboru a 1943 tajomníkom ÚV strany; odvtedy používal meno Kádár. Podieľal sa na vypracovaní programu SMK, po jej rozpustení v júni 1943 inicioval založenie Strany mieru, ktorá bola faktickou pokračovateľkou SMK. V apríli 1944 bol vyslaný do Juhoslávie nadviazať kontakty s komunistickými emigrantmi. Pri prechode hraníc bol zatknutý a odsúdený na dva roky väzenia ako vojnový dezertér. Počas prevozu do Nemecka sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa do Budapešti. Po obsadení mesta Červenou armádou obnovila komunistická strana svoju činnosť pod názvom Maďarská komunistická strana (MKS, 1948 – 56 po spojení sa s Maďarskou sociálnodemokratickou stranou názov Maďarská strana pracujúcich, MSP).

V povojnovom období patril Kádár k hlavným postavám prevzatia moci v krajine komunistami. R. 1945 – 51 poslanec parlamentu, od 1946 člen politbyra, 1946 – 51 námestník tajomníka Ústredného výboru MKS (resp. ÚV MSP), od augusta 1948 do 23. 6. 1950 minister vnútra. Zo svojej ministerskej pozície sa podieľal na príprave vykonštruovaného procesu s Lászlóom Rajkom (bývalý minister vnútra a minister zahraničných vecí, popravený v októbri 1949). Na začiatku 50. rokov 20. stor. sa však sám stal obeťou politických čistiek v MSP, koncom apríla 1951 bol zatknutý, zbavený všetkých straníckych funkcií a odsúdený na doživotie. Po Stalinovej smrti (1953), odvolaní M. Rákosiho z postu predsedu vlády a následnom uvoľnení spoločensko-politických pomerov bol v júli 1954 rehabilitovaný a prepustený z väzenia. Postupne opäť získal stratené pozície v strane, v júni 1956 bol zvolený za tajomníka MSP a v októbri 1956 za tajomníka novovzniknutej Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS). Napriek tomu, že sa 30. októbra 1956 stal členom reformnej vlády Imreho Nagya, ktorá odštartovala demokratizačný proces, mal výrazný podiel na potlačení maďarského protikomunistického povstania 1956. Keď vláda I. Nagya vyhlásila neutralitu Maďarska (1. 11. 1956), odišiel na sovietske veľvyslanectvo v Budapešti, odkiaľ bol prevezený do Moskvy. Po rokovaniach v Moskve odcestoval 4. 11. do Szolnoku, kde sa pod jeho vedením sformovala kolaborantská, promoskovsky orientovaná revolučná robotnícko-roľnícka vláda. So sovietskym vojenským konvojom sa 7. 11. vrátil do Budapešti. Po krvavom potlačení povstania od februára 1957 predseda ÚV a od júla 1957 – 85 prvý tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), 1958 – 61 štátny minister, 1961 – 65 predseda vlády, 1985 – 89 generálny tajomník MSRS.

Po stabilizovaní vnútropolitickej situácie pripustil čiastočnú decentralizáciu centrálne riadenej ekonomiky a čiastočnú liberalizáciu režimu, čo sa v 60. rokoch 20. stor. prejavilo na zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva (prispeli k tomu aj pôžičky zo západných krajín, ktoré sa aj napriek nepriaznivému obrazu z revolučných rokov podarilo Kádárovej vláde získať); toto obdobie sa v dejinách Maďarska označuje ako kádárizmus, resp. gulášový socializmus. V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval predovšetkým na úzku spoluprácu so Sovietskym zväzom; v auguste 1968 podporil intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Napriek určitému oživeniu ekonomiky, povoleniu drobného podnikania a zvýšeniu počtu súkromne hospodáriacich roľníkov pretrvávala neefektívnosť centrálne plánovaného hospodárstva a zároveň sa zvyšovala zahraničná zadlženosť Maďarska. V 80. rokoch 20. stor. už Kádár nedokázal čeliť reformným snahám silnejúcim od nástupu M. Gorbačova k moci v ZSSR (1985), čo 1988 viedlo k jeho odvolaniu z funkcie generálneho tajomníka MSRS (ostal však v čestnej funkcii prezidenta strany), v máji 1989 bol odvolaný zo všetkých straníckych funkcií.