kacírstvo
kacírstvo [gr. > lat. > nem.] —
1. v záp. (najmä v katolíckej) cirkvi v období od konca vrcholného stredoveku približne do konca 18. stor. zaužívané označenie historického typu herézy, ktorá bola kvalifikovaná ako duchovne i spoločensky nebezpečný zločin proti cirkvi a spoločnosti a ktorej hlavnými znakmi boli nesúhlas pokrsteného s cirkevnými dogmami a organizačnými formami života cirkvi, odchýlka od oficiálnej vierouky a popieranie určitého článku viery alebo pochybovanie o ňom. Názov kacírstvo je odvodený od katarov (grécky katharos = rýdzi, čistý; → albigénci), náboženského hnutia rozšíreného v 12. – 13. stor. v juž. Francúzsku, ktorí boli exkomunikovaní ako nábožensky a spoločensky nebezpeční (na základe článkov 3. lateránskeho koncilu zvolaného 1179 pápežom Alexandrom III., keď stíhanie kacírov bolo povýšené na najvyššiu a najprísnejšiu úroveň). Neskôr sa ako kacírstvo označovalo každé učenie (názor alebo konanie) odporujúce oficiálnemu učeniu cirkvi, a tým aj svetskej moci, napr. hnutia pikardov, amalrikánov (valdéncov), lollardov a husitov, v novoveku protestantizmus, jansenizmus a modernizmus. Právny rámec vyšetrovania osôb podozrivých z kacírstva, t. j. kacírov (bludárov, heretikov), stanovila inkvizícia. V súčasnosti sa odchýlka od oficiálnej doktríny označuje v rímskokatolíckej cirkvi ako zblúdenie vo viere (resp. ako heréza);
2. v prenesenom význame expresívne označenie myšlienok (názorov) alebo aktivít jednotlivcov (skupín ľudí, resp. hnutí), ktoré sú nezlučiteľné so spoločensky uznávanými či prevládajúcimi názormi alebo zásadami.