Južný spolok

Južný spolok, rus. Južnoje obščestvo — tajná revolučná organizácia dekabristov na Ukrajine s centrom v Tulčine. Jej členmi boli predovšetkým dôstojníci z radov šľachty, ktorí po účasti na ťaženiach počas napoleonských vojen pociťovali potrebu spoločenských zmien v Rusku. Predchodcom organizácie bol Zväz pre spásu (Sojuz spasenija, založený 1816), prvý ruský revolučný spolok, ktorý plánoval štátny prevrat. Pre organizačné nezhody medzi členmi spolok už po dvoch rokoch zanikol, nahradil ho však nový spolok s názvom Zväz pre blaho (Sojuz blagodenstvija, 1818 – 21), ktorého program bol omnoho pragmatickejší a akčnejší, zahŕňal napr. pomoc obetiam hladomoru v Smolenskej gubernii. R. 1821 sa rozštiepil na Severný spolok so sídlom v Petrohrade a Južný spolok. Na čele Južného spolku stál P. I. Pesteľ, ktorý ako radikalista plánoval nastoliť republiku revolučnou cestou (plán atentátu na cára Alexandra I. Pavloviča). Spolu s ďalšími členmi direktória Južného spolku (Alexej Petrovič Jušnevskij, *1786, †1844; Nikita Michajlovič Muraviov, *1796, †1843) sa pravidelne schádzali v Kyjeve, naďalej však spolupracovali s členmi Severného spolku v Petrohrade. R. 1823 predložili návrh republikánskej ústavy, neskôr nazvaný Ruská pravda, ktorej cieľom bolo zrušenie samoderžavia a ktorá sa stala ich hlavným politickým programom. Smrť cára Alexandra I. Pavloviča (19. 11. 1825) podnietila revolucionárov k aktívnej príprave vzbury (dôstojníci so svojimi plukmi plánovali stretnutie na Senátnom námestí v Petrohrade). Nový cár Mikuláš I. Pavlovič (1825 – 55) bol však vopred informovaný a celá akcia bola zmarená (→ dekabristi). Po porážke Černigovského pluku (3. 1. 1826) a krutom potlačení povstania boli niektorí členovia Južného spolku popravení a mnohí poslaní do vyhnanstva na Sibír, čím spolok definitívne zanikol.