Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Ukrajina

Zobrazené heslá 1 – 8 z celkového počtu 8 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

hajdamáci

hajdamáci [tur. > ukr.] —

1. kozácki a roľnícki vzbúrenci proti feudálnemu útlaku vraždiaci a rabujúci na pravobrežnej Ukrajine v 18. stor. poľských statkárov. Najintenzívnejšiu činnosť vyvíjali 1735, 1750 a 1768;

2. oddiely protisovietskych vojsk ukrajinských nacionalistov, ktorí bojovali 1919 – 1921 za nezávislosť Ukrajiny pod vedením vrchného vojenského veliteľa Simona Vasyľovyča Petľuru (*1879, †1926); boli porazené Červenou armádou.

Halič

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

Hulak, Mykola Ivanovyč

Hulak, Mykola Ivanovyč, 1822 Zolotonoša, Zolotonošskij rajón, Čerkaská oblasť – 7. 6. 1899 Jelizavetpoľ, dnes Gäncä, Azerbajdžan — ukrajinský národný buditeľ, historik a literárny historik. R. 1846/47 jeden z organizátorov Cyrilo-metodskej spoločnosti v Kyjeve, ktorej programom bolo zveľaďovanie jazyka, slavianofilstvo, kresťanské princípy a liberalizácia politického a sociálneho systému Ruskej ríše. Za svoje revolučné názory bol 1847 – 50 uväznený, 1850 – 55 vo vyhnanstve v Perme. Od 1859 profesor na gymnáziu v Odese, neskôr pôsobil na rôznych miestach na juhu Ruska.

Janukovyč, Viktor Fedorovyč

Janukovyč, Viktor Fedorovyč, 9. 7. 1950 Jenakijeve, Donecká oblasť — ukrajinský politik. Absolvoval Doneckú štátnu technickú univerzitu, 2001 ukončil Ukrajinskú akadémiu zahraničného obchodu (odbor medzinárodné právo). Pôsobil v oblasti automobilového priemyslu, 1997 – 2002 gubernátor Doneckej oblasti. R. 2002 – 04, 2004 – 05 a 2006 – 07 ukrajinský premiér. Od apríla 2003 predseda Strany regiónov. V prezidentských voľbách 2004 patril k hlavným kandidátom (bol podporovaný L. Kučmom a po rusky hovoriacim obyvateľstvom), jeho neúspech vyvolal masové protesty a opakovanie volieb, v ktorých však opätovne zvíťazil jeho protikandidát V. Juščenko. V prezidentských voľbách v januári 2010 zvíťazil (prezident od 25. 2. 2010). Nespokojnosť s vedením jeho úradu postupne prerástla do tzv. ukrajinskej krízy (od novembra 2013), ktorej prejavom boli masové občianske protesty a dlhotrvajúce boje v uliciach Kyjeva s početnými ľudskými obeťami (Euromajdan). Nezvládnuteľná situácia (veľmi násilné potláčanie demonštrácií) a hnutie solidarity v celej EÚ viedli nakoniec k pádu Janukovyča, ktorý bol 22. 2. 2014 v neprítomnosti zosadený parlamentom. Žije v ruskom exile.

Juščenko, Viktor

Juščenko, Viktor (Andrijovyč), 23. 2. 1954 Choruživka, Sumská oblasť — ukrajinský politik. Absolvoval Finančný a ekonomický inštitút v Ternopile. Od 1977 pôsobil v bankovníctve, od 1993 člen predstavenstva a od 1997 prezident Národnej banky Ukrajiny (zabezpečil prechod z rubľa na hrivnu). R. 1999 – 2001 premiér, viedol prozápadnú, marketingovo orientovanú politiku (ekonomický pokrok). R. 2002 sa stal lídrom opozičnej stredopravicovej koalície Naša Ukrajina, ktorá v marci 2002 vyhrala voľby, nepodarilo sa jej však vytvoriť vládu. R. 2004 kandidoval za prezidenta, čo sa však skomplikovalo jeho náhlym ochorením (pravdepodobne otrava dioxínmi). Masové protesty v Kyjeve po vyhlásení výsledkov (zmanipulovaných) volieb vyvolali Oranžovú revolúciu. V opakovanom, druhom kole prezidentských volieb v januári 2005 zvíťazil, úrad vykonával 2005 – 10.

Južný spolok

Južný spolok, rus. Južnoje obščestvo — tajná revolučná organizácia dekabristov na Ukrajine s centrom v Tulčine. Jej členmi boli predovšetkým dôstojníci z radov šľachty, ktorí po účasti na ťaženiach počas napoleonských vojen pociťovali potrebu spoločenských zmien v Rusku. Predchodcom organizácie bol Zväz pre spásu (Sojuz spasenija, založený 1816), prvý ruský revolučný spolok, ktorý plánoval štátny prevrat. Pre organizačné nezhody medzi členmi spolok už po dvoch rokoch zanikol, nahradil ho však nový spolok s názvom Zväz pre blaho (Sojuz blagodenstvija, 1818 – 21), ktorého program bol omnoho pragmatickejší a akčnejší, zahŕňal napr. pomoc obetiam hladomoru v Smolenskej gubernii. R. 1821 sa rozštiepil na Severný spolok so sídlom v Petrohrade a Južný spolok. Na čele Južného spolku stál P. I. Pesteľ, ktorý ako radikalista plánoval nastoliť republiku revolučnou cestou (plán atentátu na cára Alexandra I. Pavloviča). Spolu s ďalšími členmi direktória Južného spolku (Alexej Petrovič Jušnevskij, *1786, †1844; Nikita Michajlovič Muraviov, *1796, †1843) sa pravidelne schádzali v Kyjeve, naďalej však spolupracovali s členmi Severného spolku v Petrohrade. R. 1823 predložili návrh republikánskej ústavy, neskôr nazvaný Ruská pravda, ktorej cieľom bolo zrušenie samoderžavia a ktorá sa stala ich hlavným politickým programom. Smrť cára Alexandra I. Pavloviča (19. 11. 1825) podnietila revolucionárov k aktívnej príprave vzbury (dôstojníci so svojimi plukmi plánovali stretnutie na Senátnom námestí v Petrohrade). Nový cár Mikuláš I. Pavlovič (1825 – 55) bol však vopred informovaný a celá akcia bola zmarená (→ dekabristi). Po porážke Černigovského pluku (3. 1. 1826) a krutom potlačení povstania boli niektorí členovia Južného spolku popravení a mnohí poslaní do vyhnanstva na Sibír, čím spolok definitívne zanikol.

Karmaľuk, Ustym Jakymovyč

Karmaľuk, Ustym Jakymovyč, aj Karmeľuk, 10. 3. 1787 Holovčynci, dnes Karmaľukove, Vinnycká oblasť – 22. 10. 1835 Šľachovi Koryčynci, dnes Voloské, Chmeľnycká oblasť (zavraždený), pochovaný v Letyčive — ukrajinský národný hrdina, v 1. pol. 19. stor. vodca protinevoľníckeho hnutia v Podiľskej gubernii na pravobrežnej Ukrajine. Pochádzal z rodiny nevoľníka, 1812 bol odvedený do cárskej armády, odkiaľ ušiel a zorganizoval oddiely nevoľníkov a vojnových dezertérov, s ktorými bojoval proti vrchnosti. So svojimi oddielmi uskutočnil vyše tis. nájazdov. Viackrát bol súdený (1813, 1814, 1817, 1824, 1825) a väznený, napr. na Sibíri a na Kryme, z väzenia však vždy ušiel. V čase najväčšieho rozmachu hnutia (1830 – 35) stál na čele viac ako 20-tis. povstalcov, ktorí dostali pod kontrolu rozsiahle teritórium. Pre nejednotnosť a živelnosť bolo povstanie krvavo potlačené cárskou armádou, v boji za zrušenie nevoľníctva však zohralo dôležitú úlohu.

Klyčko, Vitalij

Klyčko, Vitalij, 19. 7. 1971 Belovodsk, Kirgizsko — ukrajinský boxer a politik, brat Volodymyra Klyčka. Začínal ako kickboxer, potom pôsobil v amatérskom boxe (celkove vyhral 195 z 210 zápasov), vojenský majster sveta 1995 v hmotnostnej kategórii nad 91 kg. Od 1996 pôsobil v profesionálnom boxe, celkove vyhral 45 zo 47 zápasov, z toho 41-krát štýlom k. o. (→ knokaut). R. 1998 interkontinentálny majster sveta organizácie WBO (Svetová boxerská organizácia, World Boxing Organization), 1998 majster Európy (1999 titul dvakrát obhájil), 1999 majster sveta organizácie WBC (Svetová boxerská rada, World Boxing Council) v hmotnostnej kategórii nad 91 kg (titul obhájil 2004 dvakrát; 2008; 2009 trikrát; 2010 dvakrát; 2011 dvakrát; 2012 dvakrát). R. 2005 vstúpil do verejného a politického života, 2005 – 08 poradca prezidenta V. Juščenka, 2006 neúspešne kandidoval za starostu Kyjeva. R. 2010 založil politickú stranu UDAR (Ukrajinská demokratická aliancia za reformy, Ukrajinskyj demokratyčnyj alijans za reformy; 2015 sa zlúčila s politickou stranou Blok Petra Porošenka), za ktorú bol 2012 zvolený do ukrajinského parlamentu, 2014 jeden z hlavných aktérov masových protestov v Kyjeve známych ako Euromajdan, namierených proti politike vlády prezidenta V. Janukovyča. V parlamentných voľbách 2014 kandidoval za UDAR na kandidačných listinách strany Blok Petra Porošenka, poslaneckého mandátu sa vzdal po voľbách za starostu Kyjeva (2014), v ktorých zvíťazil.