jozefínske reformy

Text hesla

jozefínske reformy — súhrnné označenie opatrení (reforiem), ktoré realizoval cisár Jozef II. s cieľom vytvoriť v duchu osvietenského absolutizmu z heterogénnych habsburských dŕžav suverénny a jednotný štát a politicky, hospodársky a vojensky posilniť habsburskú monarchiu. Reformy, ktoré nariaďoval formou patentov (výnosov) a uskutočňoval s pomocou najbližších poradcov často nešľachtického pôvodu, zasiahli takmer všetky oblasti života habsburskej monarchie a podľa oblastí, v ktorých sa uplatňovali, sa spravidla členia na cirkevné a náboženské, sociálno-ekonomické, administratívne (reformy v správe štátu) a legislatívne.

Cirkevné a náboženské reformy (sekulárne) upravovali predovšetkým vzťah štátu a rímskokatolíckej cirkvi a regulovali jej pastoračnú, organizačnú, sociálnu a hospodársku činnosť (označované aj ako jozefinizmus v užšom význame). V úsilí obmedziť monopol katolíckeho kléru, ktorý prekážal plánom na vytvorenie jednotnej osvietenskej absolutistickej monarchie, vydal Jozef II. postupne výnosy týkajúce sa vzťahu štátu a cirkvi. Boli to napr. výnosy, podľa ktorých sa pápežské buly mohli vyhlasovať len po súhlase panovníka (1781, → placetum regium), výnosy o zrušení reholí nevykonávajúcich charitatívnu alebo vzdelávaciu činnosť (kontemplatívne rády, ktoré považoval za neproduktívne; podporoval však učiteľské rehole), o zatvorení niektorých kláštorov (asi tretiny) a o radikálnom znížení počtu mníchov a mníšok. Zjednodušil cirkevné obrady (napr. omšu a pohreb) a dôraz položil na pastoračnú činnosť kňazov medzi ľudom. Majetok zrušených rádov a kláštorov sústredil do tzv. náboženského fondu a použil na mzdy kňazov (stali sa zamestnancami štátu, čím sa obmedzil vplyv pápežskej kúrie najmä na vyšších duchovných) a na zriadenie učilíšť na ich výchovu, t. j. generálnych seminárov (v každej krajine zriadil jeden, v Uhorsku 1784 dva, z toho jeden v Bratislave; → generálny seminár). Štátom spravované generálne kňazské semináre mali za cieľ vychovávať kňazov v duchu osvietenstva, v materinskom jazyku svojich veriacich, schopných byť ich radcami v každodennom živote a uznávajúcich ideu kresťanskej tolerancie. Podľa svojho programu duchovnej správy Jozef II. postupne zriadil (v porovnaní s počtom zrušených kláštorov) až štvornásobne väčší počet nových farností a diecéznych štruktúr (tzv. farská reforma, podľa ktorej nikto nemal mať do kostola ďalej ako dve hodiny cesty). Katolíckej cirkvi sa dotkla aj štátna racionalizácia a profesionalizácia starostlivosti o chorých (nemocnice). Jozef II. pritom nepostupoval ako odporca cirkvi, ale ako reformátor v prospech viery (resp. kresťanskej znášanlivosti). Osobitný význam mali jeho patenty zakladajúce náboženskú toleranciu a zavádzajúce právo nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho. Obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť stúpencov nekatolíckeho vyznania (luteráni, kalvíni, pravoslávni) vyhlásil Tolerančným patentom vydaným už v prvom roku svojej samostatnej vlády (1781). Možnosť obmedzene vyznávať náboženstvo udelil aj Židom. Patent o židoch (1782) im síce prikazoval odložiť všetky vonkajšie znaky svojho náboženstva (napr. nosiť bradu), zakázal používať jazyk jidiš a uložil povinnosť osvojiť si jazyk tej-ktorej krajiny ríše, nadobudli však obmedzenú možnosť slobodne vyznávať svoje náboženstvo, právo ochrany v školách i pri učení sa remeslám, ako aj právo ochrany proti osobnému prenasledovaniu, ujme či urážkam, ktorým bývali v minulých storočiach vystavovaní. Práva dané nekatolíkom mali pritom povahu vrchnostensky udelenej výsady, nekatolíci, ich viera a spoločenstvo neboli chápané ako rovnoprávne, ale len ako tolerované, znášané, povolené ako výnimka. Zrovnoprávnenie nekatolíkov v majetkových otázkach však významne prispelo k hospodárskemu rastu monarchie.

K najvýznamnejším sociálno-ekonomickým reformám patril patent o zrušení nevoľníctva (v rakúskych a českých krajinách 1781, v Sedmohradsku 1783, v Uhorsku 1785), podľa ktorého roľníci síce nezískali pôdu ani oslobodenie od nových poddanských dávok, mohli sa však vykúpiť z poddanstva a stať sa osobne slobodnými, rozhodovať o svojom hnuteľnom majetku, dávať deti na remeslo a štúdiá a slobodne sa sťahovať. Sťahovanie obyvateľstva do miest tak vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a začal sa dlhodobý proces industrializácie, čo napomáhalo hospodársky rozmach monarchie. R. 1785 nariadil Jozef II. zmerať všetky roľnícke a 1786 všetky šľachtické pozemky (tzv. jozefínsky kataster), čo sa stalo základom rovnakého zdanenia pôdy poddaných aj šľachty. Berný a urbariálny patent (1789) zrušil povinnosť poddanskej roboty a nahradil ju peňažnými dávkami; obidva patenty však boli zrušené ešte počas cisárovho života. Sčítanie obyvateľstva (v Uhorsku od 1. 11. 1784 do konca leta 1785) bolo všeobecné, týkalo sa všetkých vrstiev stavovskej spoločnosti, teda aj šľachty a duchovenstva, a uplatnila sa pri ňom zásada rovnosti obyvateľov bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. Množstvo osvietenských nariadení Jozefa II. sa týkalo zdravotnej starostlivosti (budovanie nemocníc, sirotincov a chudobincov, ochrana pitnej vody presunom cintorínov na okraj miest ap.) a vzdelávania, osobitne univerzitného, vznikali obecné a priemyselné školy i vojenské, technické a obchodné akadémie slúžiace na výchovu odborníkov pre prax s atribútmi racionalizmu a moderného správneho centralizmu.

Cieľom administratívnych reforiem (reforiem v správe štátu) Jozefa II. bolo vytvoriť jednotný centralizovaný (unitárny) štát, prekonať jeho dovtedajší charakter (súštátie – konglomerát kráľovstiev, kniežatstiev, vojvodstiev ap.) radikálnym obmedzením stavovského charakteru správy monarchie, ako aj likvidáciou feudálnej roztrieštenosti v štátnej správe (od najvyšších úradov vo Viedni cez jednotlivé krajiny ríše až po mestá a vidiek), napr. zlúčil do jednej kancelárie politickú a finančnú správu rakúskych krajín (1782; vrátane Haliče) a v Čechách štyri pražské mestá (1784; Staré Mesto, Nové Mesto, Malá Strana, Hradčany) do jedného správneho celku so spoločným magistrátom. V Uhorsku zrušil šľachtické stolice (1785) a krajinu rozdelil na 10 správnych, tzv. jozefínskych dištriktov. S územnými dištriktmi korešpondovali školské dištrikty (obvody) na čele s vymenovanými riaditeľmi; pôvodne ich bolo desať, od 1786 päť, z toho na Slovensku Prešporský školský dištrikt (riaditeľ Gabriel Prónai) a Košický školský dištrikt (riaditeľ Ľudovít Török, *1748, †1810), ktoré fungovali aj po 1790 (po zrušení správnych dištriktov). Vykonávaním správy s osobitným vzdelaním a praxou bol poverený zbor úradníkov platených štátom, pričom ich vlastnosťami mali byť usilovnosť, byrokratická horlivosť a oddanosť štátu; sám cisár sa podľa svojho reskriptu z 1783 pokladal za prvého úradníka a služobníka štátu. Efektívnemu fungovaniu monarchie mal napomôcť aj jednotný úradný, súdny a vyučovací jazyk, ktorým sa stala nemčina (1784); jej znalosť bola podmienkou zotrvania v úradnej funkcii. Toto opatrenie vyvolalo odpor v nenemeckých krajinách ríše (Uhorsko, Rakúske Nizozemsko, Česko, Halič) a chápalo sa ako germanizácia. V jednotlivých krajinách ríše vyvolalo národné pohyby, iniciovalo národné obrodenie (aj slovenského národa) a v konečnom dôsledku viedlo k rozpadu monarchie podľa sebaurčovacieho práva konštituovaných národov. V Uhorsku napr. zrušenie latinčiny ako úradného jazyka zmenilo jazykový problém na politický (tzv. vojna o latinčinu), k čomu prispela aj ďalšia zjednocovacia reforma (rozdelenie krajiny na desať dištriktov), ako aj skutočnosť, že Jozef II. sa za uhorského kráľa nedal korunovať svätoštefanskou korunou a 1784 dal tento klenot (Maďarmi považovaný za akúsi sakrálnu až mystickú osobu, nie iba za historicko-umelecký artefakt) preniesť do kráľovskej klenotnice vo Viedni.

Pri legislatívnych reformách vychádzal Jozef II. zo zásad právnej istoty, rovnosti pred zákonom a jednoty práva, čo už dlho požadovali osvietení právnici v monarchii i v zahraničí. Už 1781 vydal Všeobecný súdny poriadok (nemecky Allgemeine Gerichtsordnung) upravujúci občianske procesné právo a zaručujúci o. i. rovnosť všetkých osôb v súdnom konaní. V oblasti civilného (občianskeho) práva vydal pre dedičné habsburské krajiny a Čechy (nebol zavedený v Uhorsku a Rakúskom Nizozemsku) výnos o tzv. jozefínskom, resp. Všeobecnom občianskom zákonníku (nemecky Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, v právnickej literatúre označovaný skratkou ABG). Prvý diel zákonníka bol vydaný 1786 a platil až do 1811, keď ho nahradil Všeobecný občiansky zákonník (na rozlíšenie v právnickej literatúre označovaný skratkou ABGB). R. 1787 bol vydaný tzv. jozefínsky trestný zákonník (Všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch za ne, nemecky Allgemeines Gesetzbuch über Verbrechen und derselben Bestrafung; platil do 1803) skrátene nazývaný Josephina. Hoci mučenie (tortúra) bolo zrušené ešte za života Márie Terézie a bol zrušený aj inštitút civilnej smrti (straty všetkých majetkových a osobných práv rozsudkom súdu), zákonník Josephina znamenal úplnú reformu trestného práva zakotvením zásady nulla poena sine lege, nullum crime sine lege (niet trestu bez zákona, niet zločinu bez zákona). Podľa tejto zásady, ktorá je platná dodnes, sa mohli trestať iba delikty, ktoré presne opisoval zákon; predstavovala tak trestnoprávne vyjadrenie a záruku nedotknuteľnosti osoby a zákonnosti. Ďalším prevratným rozhodnutím bolo zrušenie trestu smrti v riadnom súdnom procese (inšpirované o. i. dielom milánskeho právnika C. Beccariu), čo predstavovalo podstatný krok k humanizácii trestného práva. Cisár namiesto trestu smrti zaviedol drastické náhradné tresty (prikovanie, verejné práce, bitie palicou, pripútanie na pranier, odsúdenie na vlečenie lodí a i.), pre ktoré bol označovaný ako despotický panovník. Významné však je, že namiesto trestu s funkciou odplaty presadil trest s funkciou odstrašovania, ponaučenia pre delikventa s možnosťou jeho nápravy a ochrany spoločnosti; preexponované odstrašovanie však malo za následok vládu s autoritárskym a vyzvedačským policajným systémom. R. 1783 vydal Patent o manželstve (nemecky Ehepatent), ktorým chcel vyňať rodinné právo z kánonického práva, a tak manželstvo už nemalo byť iba cirkevnou, ale aj svetskou zmluvou; upraviť sa mali aj majetkové práva žien. R. 1786 nasledoval mimoriadne významný Patent o dedičstve (nemecky Erbfolgepatent), ktorý postavil na rovnakú úroveň synov aj dcéry, v dedičskom práve tak mala platiť rovnosť pre osoby rovnakého príbuzenského stupňa bez ohľadu na pohlavie.

Jozefínske reformy usilujúce sa o odstránenie nerovnosti obyvateľov na základe urodzenosti, resp. pôvodu, zakladajúce náboženskú toleranciu vrátane práva nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho a doplnené právami sedliakov (prevažne však poddaných) obrábať pôdu vo svojom záujme a na svoj prospech vyvolali v habsburskej monarchii pozoruhodný hospodársky rozkvet. Napriek tomu, že ich nebolo možné presadzovať vo všetkých krajinách monarchie rovnako (habsburská monarchia bola konglomerátom krajín s rozdielnymi politickými, hospodárskymi, sociálnymi, náboženskými, etnickými a kultúrnymi podmienkami; najviac sa im bránilo Uhorsko a Rakúske Nizozemsko) a odpor proti nim nevychádzal len zo strany starých feudálnych štruktúr (šľachty a cirkevnej hierarchie, ktorých moc obmedzovali), ale často vzbudzovali nesúhlas aj u jednoduchých ľudí, ich modernizačný potenciál postavený na nových myšlienkach bol v tej dobe značný. Hoci viaceré z nich (s výnimkou zrušenia nevoľníctva, Tolerančného patentu, zrušenia kláštorov a tzv. farskej reformy) cisár tesne pred smrťou odvolal alebo boli krátko po nej zrušené, resp. nerealizovali sa, časť z nich sa stala prirodzenou súčasťou systému habsburskej monarchie.

Text hesla

jozefínske reformy — súhrnné označenie opatrení (reforiem), ktoré realizoval cisár Jozef II. s cieľom vytvoriť v duchu osvietenského absolutizmu z heterogénnych habsburských dŕžav suverénny a jednotný štát a politicky, hospodársky a vojensky posilniť habsburskú monarchiu. Reformy, ktoré nariaďoval formou patentov (výnosov) a uskutočňoval s pomocou najbližších poradcov často nešľachtického pôvodu, zasiahli takmer všetky oblasti života habsburskej monarchie a podľa oblastí, v ktorých sa uplatňovali, sa spravidla členia na cirkevné a náboženské, sociálno-ekonomické, administratívne (reformy v správe štátu) a legislatívne.

Cirkevné a náboženské reformy (sekulárne) upravovali predovšetkým vzťah štátu a rímskokatolíckej cirkvi a regulovali jej pastoračnú, organizačnú, sociálnu a hospodársku činnosť (označované aj ako jozefinizmus v užšom význame). V úsilí obmedziť monopol katolíckeho kléru, ktorý prekážal plánom na vytvorenie jednotnej osvietenskej absolutistickej monarchie, vydal Jozef II. postupne výnosy týkajúce sa vzťahu štátu a cirkvi. Boli to napr. výnosy, podľa ktorých sa pápežské buly mohli vyhlasovať len po súhlase panovníka (1781, → placetum regium), výnosy o zrušení reholí nevykonávajúcich charitatívnu alebo vzdelávaciu činnosť (kontemplatívne rády, ktoré považoval za neproduktívne; podporoval však učiteľské rehole), o zatvorení niektorých kláštorov (asi tretiny) a o radikálnom znížení počtu mníchov a mníšok. Zjednodušil cirkevné obrady (napr. omšu a pohreb) a dôraz položil na pastoračnú činnosť kňazov medzi ľudom. Majetok zrušených rádov a kláštorov sústredil do tzv. náboženského fondu a použil na mzdy kňazov (stali sa zamestnancami štátu, čím sa obmedzil vplyv pápežskej kúrie najmä na vyšších duchovných) a na zriadenie učilíšť na ich výchovu, t. j. generálnych seminárov (v každej krajine zriadil jeden, v Uhorsku 1784 dva, z toho jeden v Bratislave; → generálny seminár). Štátom spravované generálne kňazské semináre mali za cieľ vychovávať kňazov v duchu osvietenstva, v materinskom jazyku svojich veriacich, schopných byť ich radcami v každodennom živote a uznávajúcich ideu kresťanskej tolerancie. Podľa svojho programu duchovnej správy Jozef II. postupne zriadil (v porovnaní s počtom zrušených kláštorov) až štvornásobne väčší počet nových farností a diecéznych štruktúr (tzv. farská reforma, podľa ktorej nikto nemal mať do kostola ďalej ako dve hodiny cesty). Katolíckej cirkvi sa dotkla aj štátna racionalizácia a profesionalizácia starostlivosti o chorých (nemocnice). Jozef II. pritom nepostupoval ako odporca cirkvi, ale ako reformátor v prospech viery (resp. kresťanskej znášanlivosti). Osobitný význam mali jeho patenty zakladajúce náboženskú toleranciu a zavádzajúce právo nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho. Obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť stúpencov nekatolíckeho vyznania (luteráni, kalvíni, pravoslávni) vyhlásil Tolerančným patentom vydaným už v prvom roku svojej samostatnej vlády (1781). Možnosť obmedzene vyznávať náboženstvo udelil aj Židom. Patent o židoch (1782) im síce prikazoval odložiť všetky vonkajšie znaky svojho náboženstva (napr. nosiť bradu), zakázal používať jazyk jidiš a uložil povinnosť osvojiť si jazyk tej-ktorej krajiny ríše, nadobudli však obmedzenú možnosť slobodne vyznávať svoje náboženstvo, právo ochrany v školách i pri učení sa remeslám, ako aj právo ochrany proti osobnému prenasledovaniu, ujme či urážkam, ktorým bývali v minulých storočiach vystavovaní. Práva dané nekatolíkom mali pritom povahu vrchnostensky udelenej výsady, nekatolíci, ich viera a spoločenstvo neboli chápané ako rovnoprávne, ale len ako tolerované, znášané, povolené ako výnimka. Zrovnoprávnenie nekatolíkov v majetkových otázkach však významne prispelo k hospodárskemu rastu monarchie.

K najvýznamnejším sociálno-ekonomickým reformám patril patent o zrušení nevoľníctva (v rakúskych a českých krajinách 1781, v Sedmohradsku 1783, v Uhorsku 1785), podľa ktorého roľníci síce nezískali pôdu ani oslobodenie od nových poddanských dávok, mohli sa však vykúpiť z poddanstva a stať sa osobne slobodnými, rozhodovať o svojom hnuteľnom majetku, dávať deti na remeslo a štúdiá a slobodne sa sťahovať. Sťahovanie obyvateľstva do miest tak vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a začal sa dlhodobý proces industrializácie, čo napomáhalo hospodársky rozmach monarchie. R. 1785 nariadil Jozef II. zmerať všetky roľnícke a 1786 všetky šľachtické pozemky (tzv. jozefínsky kataster), čo sa stalo základom rovnakého zdanenia pôdy poddaných aj šľachty. Berný a urbariálny patent (1789) zrušil povinnosť poddanskej roboty a nahradil ju peňažnými dávkami; obidva patenty však boli zrušené ešte počas cisárovho života. Sčítanie obyvateľstva (v Uhorsku od 1. 11. 1784 do konca leta 1785) bolo všeobecné, týkalo sa všetkých vrstiev stavovskej spoločnosti, teda aj šľachty a duchovenstva, a uplatnila sa pri ňom zásada rovnosti obyvateľov bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. Množstvo osvietenských nariadení Jozefa II. sa týkalo zdravotnej starostlivosti (budovanie nemocníc, sirotincov a chudobincov, ochrana pitnej vody presunom cintorínov na okraj miest ap.) a vzdelávania, osobitne univerzitného, vznikali obecné a priemyselné školy i vojenské, technické a obchodné akadémie slúžiace na výchovu odborníkov pre prax s atribútmi racionalizmu a moderného správneho centralizmu.

Cieľom administratívnych reforiem (reforiem v správe štátu) Jozefa II. bolo vytvoriť jednotný centralizovaný (unitárny) štát, prekonať jeho dovtedajší charakter (súštátie – konglomerát kráľovstiev, kniežatstiev, vojvodstiev ap.) radikálnym obmedzením stavovského charakteru správy monarchie, ako aj likvidáciou feudálnej roztrieštenosti v štátnej správe (od najvyšších úradov vo Viedni cez jednotlivé krajiny ríše až po mestá a vidiek), napr. zlúčil do jednej kancelárie politickú a finančnú správu rakúskych krajín (1782; vrátane Haliče) a v Čechách štyri pražské mestá (1784; Staré Mesto, Nové Mesto, Malá Strana, Hradčany) do jedného správneho celku so spoločným magistrátom. V Uhorsku zrušil šľachtické stolice (1785) a krajinu rozdelil na 10 správnych, tzv. jozefínskych dištriktov. S územnými dištriktmi korešpondovali školské dištrikty (obvody) na čele s vymenovanými riaditeľmi; pôvodne ich bolo desať, od 1786 päť, z toho na Slovensku Prešporský školský dištrikt (riaditeľ Gabriel Prónai) a Košický školský dištrikt (riaditeľ Ľudovít Török, *1748, †1810), ktoré fungovali aj po 1790 (po zrušení správnych dištriktov). Vykonávaním správy s osobitným vzdelaním a praxou bol poverený zbor úradníkov platených štátom, pričom ich vlastnosťami mali byť usilovnosť, byrokratická horlivosť a oddanosť štátu; sám cisár sa podľa svojho reskriptu z 1783 pokladal za prvého úradníka a služobníka štátu. Efektívnemu fungovaniu monarchie mal napomôcť aj jednotný úradný, súdny a vyučovací jazyk, ktorým sa stala nemčina (1784); jej znalosť bola podmienkou zotrvania v úradnej funkcii. Toto opatrenie vyvolalo odpor v nenemeckých krajinách ríše (Uhorsko, Rakúske Nizozemsko, Česko, Halič) a chápalo sa ako germanizácia. V jednotlivých krajinách ríše vyvolalo národné pohyby, iniciovalo národné obrodenie (aj slovenského národa) a v konečnom dôsledku viedlo k rozpadu monarchie podľa sebaurčovacieho práva konštituovaných národov. V Uhorsku napr. zrušenie latinčiny ako úradného jazyka zmenilo jazykový problém na politický (tzv. vojna o latinčinu), k čomu prispela aj ďalšia zjednocovacia reforma (rozdelenie krajiny na desať dištriktov), ako aj skutočnosť, že Jozef II. sa za uhorského kráľa nedal korunovať svätoštefanskou korunou a 1784 dal tento klenot (Maďarmi považovaný za akúsi sakrálnu až mystickú osobu, nie iba za historicko-umelecký artefakt) preniesť do kráľovskej klenotnice vo Viedni.

Pri legislatívnych reformách vychádzal Jozef II. zo zásad právnej istoty, rovnosti pred zákonom a jednoty práva, čo už dlho požadovali osvietení právnici v monarchii i v zahraničí. Už 1781 vydal Všeobecný súdny poriadok (nemecky Allgemeine Gerichtsordnung) upravujúci občianske procesné právo a zaručujúci o. i. rovnosť všetkých osôb v súdnom konaní. V oblasti civilného (občianskeho) práva vydal pre dedičné habsburské krajiny a Čechy (nebol zavedený v Uhorsku a Rakúskom Nizozemsku) výnos o tzv. jozefínskom, resp. Všeobecnom občianskom zákonníku (nemecky Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, v právnickej literatúre označovaný skratkou ABG). Prvý diel zákonníka bol vydaný 1786 a platil až do 1811, keď ho nahradil Všeobecný občiansky zákonník (na rozlíšenie v právnickej literatúre označovaný skratkou ABGB). R. 1787 bol vydaný tzv. jozefínsky trestný zákonník (Všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch za ne, nemecky Allgemeines Gesetzbuch über Verbrechen und derselben Bestrafung; platil do 1803) skrátene nazývaný Josephina. Hoci mučenie (tortúra) bolo zrušené ešte za života Márie Terézie a bol zrušený aj inštitút civilnej smrti (straty všetkých majetkových a osobných práv rozsudkom súdu), zákonník Josephina znamenal úplnú reformu trestného práva zakotvením zásady nulla poena sine lege, nullum crime sine lege (niet trestu bez zákona, niet zločinu bez zákona). Podľa tejto zásady, ktorá je platná dodnes, sa mohli trestať iba delikty, ktoré presne opisoval zákon; predstavovala tak trestnoprávne vyjadrenie a záruku nedotknuteľnosti osoby a zákonnosti. Ďalším prevratným rozhodnutím bolo zrušenie trestu smrti v riadnom súdnom procese (inšpirované o. i. dielom milánskeho právnika C. Beccariu), čo predstavovalo podstatný krok k humanizácii trestného práva. Cisár namiesto trestu smrti zaviedol drastické náhradné tresty (prikovanie, verejné práce, bitie palicou, pripútanie na pranier, odsúdenie na vlečenie lodí a i.), pre ktoré bol označovaný ako despotický panovník. Významné však je, že namiesto trestu s funkciou odplaty presadil trest s funkciou odstrašovania, ponaučenia pre delikventa s možnosťou jeho nápravy a ochrany spoločnosti; preexponované odstrašovanie však malo za následok vládu s autoritárskym a vyzvedačským policajným systémom. R. 1783 vydal Patent o manželstve (nemecky Ehepatent), ktorým chcel vyňať rodinné právo z kánonického práva, a tak manželstvo už nemalo byť iba cirkevnou, ale aj svetskou zmluvou; upraviť sa mali aj majetkové práva žien. R. 1786 nasledoval mimoriadne významný Patent o dedičstve (nemecky Erbfolgepatent), ktorý postavil na rovnakú úroveň synov aj dcéry, v dedičskom práve tak mala platiť rovnosť pre osoby rovnakého príbuzenského stupňa bez ohľadu na pohlavie.

Jozefínske reformy usilujúce sa o odstránenie nerovnosti obyvateľov na základe urodzenosti, resp. pôvodu, zakladajúce náboženskú toleranciu vrátane práva nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho a doplnené právami sedliakov (prevažne však poddaných) obrábať pôdu vo svojom záujme a na svoj prospech vyvolali v habsburskej monarchii pozoruhodný hospodársky rozkvet. Napriek tomu, že ich nebolo možné presadzovať vo všetkých krajinách monarchie rovnako (habsburská monarchia bola konglomerátom krajín s rozdielnymi politickými, hospodárskymi, sociálnymi, náboženskými, etnickými a kultúrnymi podmienkami; najviac sa im bránilo Uhorsko a Rakúske Nizozemsko) a odpor proti nim nevychádzal len zo strany starých feudálnych štruktúr (šľachty a cirkevnej hierarchie, ktorých moc obmedzovali), ale často vzbudzovali nesúhlas aj u jednoduchých ľudí, ich modernizačný potenciál postavený na nových myšlienkach bol v tej dobe značný. Hoci viaceré z nich (s výnimkou zrušenia nevoľníctva, Tolerančného patentu, zrušenia kláštorov a tzv. farskej reformy) cisár tesne pred smrťou odvolal alebo boli krátko po nej zrušené, resp. nerealizovali sa, časť z nich sa stala prirodzenou súčasťou systému habsburskej monarchie.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jozefínske reformy [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-01-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jozefinske-reformy