jomkipurská vojna

jomkipurská vojna, aj októbrová vojna, ramadánová vojna — arabsko-izraelská vojna (štvrtá z izraelsko-arabských vojen), ktorú 6. októbra 1973 (počas najvýznamnejšieho židovského sviatku Deň zmierenia, hebr. Jom Kipur, odtiaľ názov, a islamského posvätného mesiaca ramadán, preto v moslimskom svete názov ramadánová vojna) začala koalícia Egypta a Sýrie s podporou Iraku a Jordánska útokom proti Izraelu v oblasti Suezského prieplavu a Golanských výšin s cieľom získať späť územia stratené v roku 1967 počas šesťdňovej vojny. Napriek tomu, že Izrael mal informácie o prípravách na vojnu, ako aj o termíne jej začatia, zámerne vyčkával a nevyvíjal žiadne mobilizačné aktivity, aby nebol na medzinárodnej scéne obvinený z agresie.

V prvej fáze vojny sa egyptskej armáde podarilo preniknúť na pravú stranu Suezského prieplavu, prelomiť Bar-Levovu líniu (vybudovanú 1968 – 69 Izraelom v dĺžke 60 km pozdĺž Suezského prieplavu na podnet vtedajšieho izraelského náčelníka generálneho štábu generálmajora Chaima Bar-Leva, *1924, †1994) a vytvoriť si tam predmostie. Sýrskej armáde sa podaril prienik na Golanské výšiny. Arabský útok s dobre vycvičenými jednotkami bol v porovnaní s predchádzajúcimi akciami výborne naplánovaný, izraelské letectvo bolo z podstatnej časti eliminované raketovými protilietadlovými systémami sovietskej výroby. V neskorších fázach vojny prebral Izrael iniciatívu, za cenu vysokých strát vytlačil egyptské vojská z dobytých území, prekročil Suezský prieplav, vytvoril si tam predmostie a pokračoval v útoku v smere na egyptské mesto Ismá’ílíja. Zároveň podnikol protiútok v priestore Golanských výšin, po ťažkých bojoch 8. – 22. októbra 1973 sa mu podarilo získať nad nimi kontrolu a dobyť strategicky významný vrch Hermon. Prvé prímerie prerušované ešte doznievajúcimi bojmi vstúpilo do platnosti 22. októbra 1973, druhé bolo vyhlásené 24. októbra 1973, vojenské aktivity sa skončili 25. októbra 1973.

Egypt zachránila pred definitívnou porážkou diplomatická aktivita ZSSR, ktorou pohrozil Izraelu nasadením výsadkových vojsk v prípade, ak bude pokračovať vo vojenských operáciách v smere na Káhiru a získa neobmedzenú kontrolu nad Suezským prieplavom. Na stranu Izraela sa postavili USA, ktoré v prípade uskutočnenia sovietskej hrozby pohrozili nasadením svojich vojsk v oblasti, čím by sa lokálny vojnový konflikt zmenil na globálny. Z vojenského hľadiska sa vojna skončila víťazstvom Izraela, ktorý však utrpel ťažké straty a vyšiel z nej oslabený. Správa izraelskej komisie vyšetrujúcej okolnosti jej začatia, zverejnená na jar 1974, prinútila izraelskú premiérku Goldu Meirovú, ministra národnej obrany Mošeho Dajana a viacerých členov vojenského velenia štátu rezignovať.