Jokomicu, Riiči

Text hesla

Jokomicu, Riiči, vlastným menom Tošikazu Jokomicu, 17. 3. 1898 Higašijama onsen, dnes súčasť mesta Aizuwakamacu, prefektúra Fukušima – 30. 12. 1947 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej moderny. Svoje literárne prvotiny písal už ako študent. Podieľal sa na sformovaní literárnej skupiny šinkankakuha (neosenzualisti, 1924), ktorá sa vyhranila voči väčšinovému štýlu watakuši šósecu (t. j. ich-román) i proletárskej literatúre a ktorej základom sa stal Jokomicuho štýl kladúci dôraz na rytmus a symboliku. Autor románu Slnečný kotúč (Ničirin, 1923) situovaného do obdobia bájnej vládkyne Himiko, autobiografie Jar sa vezie v kočiari (Haru wa baša ni notte, 1926) i zbierky poviedok Mucha (Hae, 1923), ktorá predstavuje typické nesenzualistické dielo zahŕňajúce originálne vizuálne predstavy. Po návšteve Číny (1928) napísal rozsiahly román Šanghaj (Šanhai, 1928 – 31). O literatúru v štýle prúdu vedomia sa pokúšal v poviedkach Mechanizmus (Kikai, 1930) a Čas (Džikan, 1931). Neskoršie diela, napr. Rodinný znak (Monšó, 1934), písal už jednoduchším štýlom. Svojou esejou Teória čistého románu (Džunsui šósecuron, 1935) spôsobil rozruch, pretože podľa neho rozdiel medzi tzv. čistou literatúrou (džun bungaku) a populárnou literatúrou (taišú bungaku) je len zdanlivý. Autor cestopisov Európsky cestovný denník (Óšú kikó, 1937), v ktorom zachytáva dojmy z cesty po Európe (1936), a nedokončeného románu ovplyvneného japonskou oficiálnou nacionalistickou ideológiou Clivota na cestách (Rjošú, 1937 – 44, súborne vyšlo až 1946), v ktorom konfrontoval východnú a západnú civilizáciu.

Text hesla

Jokomicu, Riiči, vlastným menom Tošikazu Jokomicu, 17. 3. 1898 Higašijama onsen, dnes súčasť mesta Aizuwakamacu, prefektúra Fukušima – 30. 12. 1947 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej moderny. Svoje literárne prvotiny písal už ako študent. Podieľal sa na sformovaní literárnej skupiny šinkankakuha (neosenzualisti, 1924), ktorá sa vyhranila voči väčšinovému štýlu watakuši šósecu (t. j. ich-román) i proletárskej literatúre a ktorej základom sa stal Jokomicuho štýl kladúci dôraz na rytmus a symboliku. Autor románu Slnečný kotúč (Ničirin, 1923) situovaného do obdobia bájnej vládkyne Himiko, autobiografie Jar sa vezie v kočiari (Haru wa baša ni notte, 1926) i zbierky poviedok Mucha (Hae, 1923), ktorá predstavuje typické nesenzualistické dielo zahŕňajúce originálne vizuálne predstavy. Po návšteve Číny (1928) napísal rozsiahly román Šanghaj (Šanhai, 1928 – 31). O literatúru v štýle prúdu vedomia sa pokúšal v poviedkach Mechanizmus (Kikai, 1930) a Čas (Džikan, 1931). Neskoršie diela, napr. Rodinný znak (Monšó, 1934), písal už jednoduchším štýlom. Svojou esejou Teória čistého románu (Džunsui šósecuron, 1935) spôsobil rozruch, pretože podľa neho rozdiel medzi tzv. čistou literatúrou (džun bungaku) a populárnou literatúrou (taišú bungaku) je len zdanlivý. Autor cestopisov Európsky cestovný denník (Óšú kikó, 1937), v ktorom zachytáva dojmy z cesty po Európe (1936), a nedokončeného románu ovplyvneného japonskou oficiálnou nacionalistickou ideológiou Clivota na cestách (Rjošú, 1937 – 44, súborne vyšlo až 1946), v ktorom konfrontoval východnú a západnú civilizáciu.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Jokomicu, Riiči [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jokomicu-riici