Javorov, Pejo

Javorov, Pejo, vlastným menom Pejo Totev Kračolov, 1. 1. 1878 Čirpan – 29. 10. 1914 Sofia — bulharský básnik, dramatik, publicista, prekladateľ a revolucionár.

R. 1893 – 1900 pracoval ako telegrafista a poštový úradník, od 1901 člen skupiny nového prúdu bulharskej literatúry okolo časopisu Misăl (Myšlienka) a vedúca osobnosť macedónskeho národnooslobodzovacieho hnutia (1902 – 03 sa zúčastnil povstaleckých bojov za oslobodenie Macedónska spod tureckej nadvlády), 1903 – 08 knihovník v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda, 1908 – 13 dramaturg Národného divadla I. Vazova v Sofii a zároveň redaktor a publicista v revolučnej tlači (Delo, Svoboda ili smărt, Avtonomija a Ilinden). Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov, napr. vo Francúzsku, kde sa inšpiroval modernými literárnymi smermi, najmä prekliatymi básnikmi a symbolizmom. Pre jeho poéziu sú typické bohaté metafory a sugestívne emócie odrážajúce jeho vlastné tragické bytie i rozpornosť doby, v ktorej žil. Výrazne ovplyvnil smerovanie modernej bulharskej lyriky, pre hudobnosť verša a úprimnosť citov patrí k najobľúbenejším bulharským básnikom. Prvú báseň Vpred (Napred, 1895) uverejnil v novinách Glas makedonski, knižne debutoval básnickou zbierkou Básne (Stichotvorenija, 1901; slov. výber Dve pekné oči, 1974), ktorá okrem veršov s tematikou spoločenského protestu obsahuje aj básne s poetikou novoromantizmu a symbolizmu. Výrazové prostriedky básnickej moderny s prvkami mystiky, melanchólie a viacvýznamovej symboliky uplatnil v básnickej zbierke Bdenie (Bezsănici, 1907). Autor básnického cyklu Zbojnícke piesne (Chajduški pesni, 1903), biografickej prózy Goce Delčev (1904), memoárov Zbojnícke túžby (Chajduški kopnenija, 1909), antológie ľúbostnej lyriky Za tieňmi oblakov (Podir senkite na oblacite, 1910), drámy Na úpätí Vitoše (V polite na Vitoša, 1911; slov. 1959) a psychologickej hry Keď udrie hrom. Ako zaniká ozvena (Kogato grăm udari. Kak echoto zaglăchva, 1912).