Abagar — jeden z prvých bulharských tlačených textov; päťstranová modlitebná knižka napísaná cyrilikou. Zostavil ju nikopolský biskup Filip Stanislavov (*1608, †1674) a 1651 bola vytlačená v Ríme. Abagar bol určený rekatolizovaným stúpencom stredovekej náboženskej sekty pauliciánov. Obsahuje prvky novobulharského jazyka, je ilustrovaný kresbami svätcov. Názov je odvodený od apokryfnej legendy cára Abagara (Abgara) o Božom krste, súčasťou je Stanislavovov doslov, v ktorom prezentuje svoje bulharské cítenie. Zachovalo sa iba 18 exemplárov, z nich jeden je uložený v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda v Sofii.

Bagriana, Elisaveta, vlastným menom Elisaveta Ľubomirova Belčevová (Belčeva), 29. 4. 1893 Sofia – 23. 3. 1991 tamže — bulharská poetka, jedna z najvýznamnejších osobností bulharskej poézie 20. stor.

Debutovala zbierkou Večná a svätá (Večnata i sviatata, 1927). Jej raná tvorba bola ovplyvnená symbolizmom, neskôr jej poézia symbolistický kánon popierala a nadobudla vitalistický ráz. Jej tvorba je charakteristická túžbou po voľnosti, je oslavou ženskosti, kultom lásky a hľadaním harmónie i krás života. Autorka básnických zbierok Námorníkova hviezda (Zvezda na moriaka, 1932), Ľudské srdce (Sărce čoveško, 1936), Od brehu k brehu (Ot briag do briag, 1963), Kontrapunkty (1972), Svetlotiene (Svetlosenki, 1977) a i. V slovenčine vyšiel výber z jej poézie pod názvom Horiaci strom (1966).

Beron, Petăr, vlastným menom Petăr Chadži Berovič, asi 1795 Kotel, Bulharsko – 21. 3. 1871 Craiova, Rumunsko — bulharský pedagóg, lekár, prírodovedec, encyklopedista a významný predstaviteľ bulharského národného obrodenia a svetského školstva. Vyštudoval medicínu. R. 1824 vydal prvú novobulharskú učebnicu Šlabikár s rozmanitými poučeniami (Bukvar s različni poučenija) nazývanú aj Rybí šlabikár (Riben bukvar; podľa vyobrazenia delfína na väzbe), ktorý zohral významnú úlohu v rozvoji bulharského vzdelávacieho systému. Pri jeho koncipovaní použil živé východobulharské nárečie, ktoré sa neskôr stalo základom spisovnej bulharčiny. Od 1842 žil v Paríži, kde sa venoval najmä štúdiu prírodných vied (Systém geológie, Sistema na geologijata, 1846). Autor práce Slovanská filozofia (Slavianska filosofija, 1855). Počas pobytu v Rumunsku sa stal obeťou lúpežnej vraždy.

bulharská literatúra — literatúra napísaná na území dnešného Bulharska a literatúra napísala bulharskými autormi.

Začiatky bulharského písomníctva sú datované do obdobia prvej Bulharskej ríše (681 – 1018), ktorá najprv používala ako administratívny jazyk gréčtinu. Z tohto obdobia sa zachovalo okolo 100 pamiatok (nápisy vytesané do skál z 8. a 9. stor.), významná je pamiatka tzv. Menoslov bulharských vládcov alebo chánov (Imennik na bălgarskite kňaze alebo chanove) zaznamenávajúci mená panovníkov protobulharského pôvodu, jedno z mála svedectiev o zaniknutom jazyku Protobulharov. R. 864 za vlády Borisa I. prijal bulharský štát kresťanstvo, s čím súviseli i začiatky bulharskej literatúry v slovanskom jazyku (v staroslovienčine; používa sa aj termín starobulharský jazyk) spojené s dielom svätých Cyrila a Metoda, ktorí položili základy písomníctva všetkých slovanských národov. Keď po Metodovej smrti (885) jeho žiaci a spolupracovníci museli opustiť Veľkú Moravu, mnohí z nich prijali pozvanie Borisa I. a našli útočisko v Bulharsku. Najvýznamnejšími z nich boli Kliment Ochridský, Konštantín Preslavský, Naum Ochridský a Angelár. Staroslovienčina sa stala oficiálnym jazykom štátu a cirkvi. Metodovi žiaci založili v Bulharsku dve strediská vzdelanosti – ochridskú literárnu školu, ktorú viedol Kliment Ochridský, a preslavskú literárnu školu (podľa hlavného mesta Preslav), ktorú viedol Konštantín Preslavský. Prebiehala v nich výučba, prekladali sa náboženské spisy, prepisovali sa texty a vznikali aj pôvodné diela. Najväčší rozmach dosiahli za vlády Borisovho syna Simeona I. Veľkého (893 – 927), ktorý sám bol literátom. Toto obdobie je označované ako zlatý vek bulharského písomníctva. Už v 10. stor. vznikali v Bulharsku aj apokryfy, pričom významnú úlohu zohrala bogomilská literatúra. Dôležitými pamiatkami sú aj texty tzv. protibogomilskej literatúry, z nich najmä dielo presbytera Kozmu.

V 11. – 12. stor. sa Bulharsko ocitlo v byzantskom područí, v dôsledku čoho nastala helenizácia cirkvi. Podmienky na vývin literatúry boli veľmi nepriaznivé. Ústnym podaním sa tradovali rôzne legendy o živote svätých a apokryfné texty, rozvíjal sa folklór. Ďalší rozmach zaznamenala bulharská literatúra v období druhej Bulharskej ríše (1186 – 1396), najmä od pol. 14. stor., keď vznikla tărnovská literárna škola (podľa vtedajšieho hlavného mesta Tărnovo, dnes Veliko Tărnovo). Pôsobili tam Teodosij Tărnovski (*asi 1300, †asi 1363), Evtimij Tărnovski (*okolo 1317, †okolo 1402), G. Camblak a i. literáti, ktorí rozvíjali a priviedli k vrcholu tradičné stredoveké náboženské žánre – hagiografiu, pochvalné slová, kázne, traktáty a dišputy. Po dobytí Tărnova Turkami (1393) sa začala takmer päťstoročná osmanská nadvláda nad bulharským územím. Nastali nepriaznivé podmienky na rozvoj literatúry. Tradíciu tărnovskej literárnej školy preniesli jej nasledovníci do Ruska, Srbska a Rumunska. Exulanti odniesli mnoho pôvodných bulharských rukopisov do cudziny, kde vznikali ich nové odpisy. V 15. stor. sa literárna tvorba pestovala v bulharských kláštoroch (napr. v známom Rilskom kláštore); vznikali aj pôvodné diela. Významnými literátmi boli Vladislav Gramatik (*okolo 1420, †okolo 1485) a Dimităr Kantakuzin (*1410, †koniec 15. stor.), k významným literárnym pamiatkam tohto obdobia patrí anonymné dielo Bulharská kronika (15. stor.), ktorá zachytáva obdobie druhej Bulharskej ríše až po začiatky osmanskej nadvlády. V 16. stor. sa podarilo vytvoriť vzdelávacie a literárne stredisko v kláštoroch okolo Sofie, najvýznamnejšími predstaviteľmi sofijskej literárnej školy boli pop Pejo (*asi 1480, †asi 1540) a Matej Gramatik (*asi 1510, †asi 1570).

Pre 17. – 18. stor. bol charakteristický zvýšený útlak zo strany tureckej správy na Balkáne, kultúra a literatúra sa opäť ocitli v mimoriadne ťažkých podmienkach. Vznikali však zborníky damaskiny, ktoré mali síce prevažne náboženský obsah, ale boli napísané živým bulharským jazykom a ako istý typ ľudového čítania plnili aj vzdelávaciu funkciu. Ich najvýznamnejším autorom bol Josif Bradati. Bulharské národné obrodenie sa začalo 1762, keď Paisij Chilendarski dokončil svoje dielo Dejiny slovanobulharské, zobrané a usporiadané jeromonachom Paisijom (Istorija slavenobolgarskaja sobrana i nareždena Paisijem ieromonachom), ktoré sa stalo iniciačným textom celého národného hnutia. Jeho prvý prepis vytvoril ešte 1765 Chilendarského pokračovateľ Sofronij Vračanski, ktorého rozsiahla autobiografia Život a utrpenie hriešneho Sofronija (Žitie i stradanie grešnago Sofronija) bola veľmi populárna. Významnú úlohu v národnom hnutí a osvete zohrala prvá novobulharská učebnica známa pod zľudoveným názvom Rybí šlabikár (Riben bukvar) od P. Berona. Vývin bulharskej obrodenskej poézie od romantizmu až po realizmus ovplyvnili najmä G. S. S. Rakovski, Najden Gerov (*1823, †1900), D. P. Čintulov, Petko Račov Slavejkov (*1827, †1895), ako aj Ch. Botev a I. M. Vazov. Hlavnými predstaviteľmi obrodenskej prózy boli G. S. S. Rakovski, V. Drumev, Ľ. Karavelov a I. M. Vazov. O rozvoj drámy sa popri Vazovovi, resp. ešte pred jeho tvorbou, pričinili najmä Dobri Vojnikov (*1833, †1878) a V. Drumev. Diela všetkých obrodeneckých spisovateľov zohrávali významnú úlohu aj v prvých rokoch po oslobodení Bulharska spod osmanskej nadvlády (1878).

Po 1878 v bulharskej literatúre prestala byť zjednocujúcou idea oslobodenia a nastala postupná a napokon radikálna diferenciácia literárnej tvorby. Realistický prúd bulharskej literatúry upevňovali najmä I. M. Vazov a Z. D. Stojanov. Diela A. I. Konstantinova, Todora Vlajkova (*1865, †1943) a neskôr Elina Pelina a J. S. Jovkova boli už charakteristické novým typom realizmu, ktorý nezdôrazňoval obrodenskú tradíciu, ale často veľmi kriticky si všímal novú realitu. Vychádzajúc z obrodenskej tradície, básnický realizmus rozvíjal popri I. M. Vazovovi predovšetkým Stojan Michajlovski (*1856, †1927). Od 90. rokov 20. stor. plnila pri diferenciácii literatúry rozhodujúcu funkciu básnická moderna, ktorá okrem iného prišla aj s programom europeizácie bulharskej literatúry, kultúry a života. Autori prvej generácie moderny reprezentovanej básnikmi P. P. Slavejkovom, K. G. Christovom, P. Javorovom a prozaikom a dramatikom P. J. Todorovom zoskupení okolo časopisu Misăl (Myšlienka), ktorý redigoval generačný kritik Krasťo Krăstev (*1866, †1919), ako aj druhej, reprezentovanej básnikmi symbolistami Teodorom Trajanovom (*1882, †1945), D. Debeľanovom a N. Lilievom, ostro vystupovali proti tradicionalizmu (pridržiavali sa obrodenskej koncepcie) I. M. Vazova a jeho prívržencov.

Bulharská literatúra medzi dvoma svetovými vojnami predstavovala pluralitný systém (i keď táto pluralita bola najmä v 20. rokoch 20. stor. ohrozovaná politickými zápasmi, ktoré smerovali k fašistickej forme totality), v ktorom paralelne jestvovali rôzne názory, prúdy, smery a školy: básnický symbolizmus, vitalistická poézia E. Bagriany, lyrika D. Gabe, predmetná poézia A. Dalčeva, sociálna poézia Ch. Smirnenského, ľavicovo a socialisticky orientovaná tvorba G. Mileva a Nikolu Vapcarova (*1909, †1942). V oblasti prózy sa rozvíjal tradičný kritickorealistický prúd tematicky sa viažuci na prostredie dediny (Elin Pelin, J. S. Jovkov, Anton Strašimirov, *1872, †1937) a mesta (Georgi Stamatov, *1869, †1942), ako aj psychologická beletria (G. Mišev, Georgi Rajčev, *1882, †1947; D. Dimov) a socialisticky orientovaná próza (Georgi Karaslavov, *1904, †1980; A. I. Karalijčev), objavuje sa aj prozaická tvorba s prvkami sci-fi varujúca pred možným zneužitím vedy (S. K. Minkov) ap. V medzivojnovom období k rozvoju drámy prispel najmä autor komédií a historických hier S. L. Kostov, ktorý pranieroval pomery v tzv. vysokej spoločnosti.

Vývin bulharskej literatúry po 1945 bol zložitý. Bol poznačený ideologickými tlakmi politiky komunistického režimu, ktorá presadzovala metódu socialistického realizmu. Najmä literatúra 50. rokov 20. stor. bola charakteristická schematizmom a jednostranným videním spoločenských procesov, čo sa prejavilo v tvorbe mnohých talentovaných prozaikov, básnikov a dramatikov. Neskôr sa umelecká tvorba vyvíjala slobodnejšie, popri dielach hlásiacich sa k myšlienke socializmu vznikali v 60., 70. a 80. rokoch 20. stor. aj diela mimo tohto prúdu, napr. básnická tvorba V. N. Petrova, Pavla Mateva, *1924, †2006; D. Stefanova, V. D. Rakovského, Grigora Lenkova (*1938), Lăčezara Elenkova (*1936), N. Ch. Kănčeva a i.; prózy E. Staneva, P. Vežinova, N. A. Chajtova, Atanasa Nakovského (*1925, †2014), J. D. Radičkova, Dika Fučedžieva (*1928, †2005), V. P. Mutafčievovej (Mutafčieva), Ivana Davidkova (*1926, †1990), I. Petrova, B. Dimitrovovej a i.; drámy J. D. Radičkova. Už od konca 70. rokov 20. stor. sa v bulharskej literatúre objavovali diela kritizujúce sociálne javy v spoločnosti. Tieto tendencie vyvrcholili v 80. rokoch 20. stor. v tvorbe prozaika I. Petrova (román Poľovačka na vlky, Chajka za vălci, 1987, slov. 1989), v poézii Petka Bratinova (*1939) a B. Dimitrovovej a v dramatickej tvorbe Stanislava Stratieva (*1941, †2000).

Po 1989 sa do popredia dostali autori, ktorí neboli dovtedajším režimom uznávaní (Radoj Ralin, *1922, †2004; B. Dimitrovová, P. Bratinov), resp. tabuizovaní autori (G. M. Markov). K medzinárodne najznámejším a najúspešnejším bulharským spisovateľom patrí J. D. Radičkov, ktorého svojrázne prózy plné fantázie, hyperboly a magickosti, ako aj metaforické drámy boli preložené do mnohých svetových jazykov; v slovenčine vyšli viaceré Radičkove diela, napr. výbery próz Hady na lúkach (Smokove v livadite, 1995, slov. 2009) a Prak a iné prózy (2017) a divadelné hry (Január, Januari, 1975; aj ako muzikál Sneh sa smial, až padal, 1977, hudba D. Ursiny). Koncom 20. stor. sa v bulharskej literatúre presadili Valerij Petrov (*1920, †2014), I. Petrov, V. P. Mutafčievová, Konstantin Pavlov (*1933, †2008), Stefan Canev (*1936), N. Ch. Kănčev, S. Stratiev a i. K najproduktívnejším autorom začiatku 21. stor. patria Krăsťu Pastuchov (*1941, †2017), Vladimir Zarev (*1947), Edvin Sugarev (*1953), Zlatomir Zlatanov (*1953), Emil Andreev (*1956), Emilija Dvorianovová (Dvorianova, *1958), Dejan Enev (*1960), z najmladšej generácie najmä Plamen Antov (*1964), Alek Popov (*1966) a Georgi Gospodinov (*1968).

Camblak, Grigorij, aj Camvlak, Semivlak, Zimblak, okolo 1364 Tărnovo, dnes Veliko Tărnovo – 1420 Kyjev — cirkevný spisovateľ a hodnostár bulharského pôvodu. Pôsobil v Bulharsku (žiak Evtimija Tărnovského), v Konštantínopole, v kláštore na hore Atos, od 1406 v Rusi a v Litovskom veľkokniežatstve (v Suceave), neskôr igumen srbského kláštora v Dečani (Kosovo). Ako kyjevský metropolita (1415 – 20; oddelený od Moskvy, s titulom metropolita litovský a celej Rusi) sa 1418 zúčastnil na kostnickom koncile, prívrženec zjednotenia katolíckej a pravoslávnej cirkvi. Podľa niektorých zdrojov bol pre svoj prouniatský postoj prekliaty konštantínopolským patriarchom i moskovským metropolitom a usadil sa v Srbsku.

Významný predstaviteľ stredovekej literatúry 1. pol. 15. stor., jeho literárna činnosť je zemepisne a tematicko-motivicky spätá nielen s Bulharskom, ale aj s Byzantskou ríšou, Litvou, Rumunskom, Srbskom a Ruskom. Písal životopisy svätých, tzv. poučné a pochvalné slová, kázne a náboženské hymny. Jeho Pochvalné slovo o Evtimijovi (Pochvalno slovo za Evtimij, asi 1416) predstavuje jeden z najvýznamnejších textov bulharskej stredovekej literatúry. Významný je najmä tým, že popri obraze svojho učiteľa zidealizovanom v duchu dobového náboženského kánonu v ňom zachytil aj situáciu v Tărnove počas tureckej okupácie v roku 1393. Autor prác Život Stefana Uroša III., zvaného Dečanski (Žitie na Stefan Uroš III., narečen Dečanski, asi 1401), Pochvalné slovo o Cypriánovi (Pochvalno slovo za Kiprian, asi 1409), Pochvalné slovo o Demetrovi Solúnskom (Pochvalno slovo za Dimităr Solunski) a i. Celkove sa zachovalo asi 20 Camblakových náboženských textov.

Dimitrovová (Dimitrova), Blaga, plné meno Blaga Nikolova Dimitrova, 2. 1. 1922 Biala Slatina – 2. 5. 2003 Sofia — bulharská spisovateľka, literárna kritička, esejistka a politička. V 80. rokoch 20. stor. patrila k bulharským intelektuálom tvoriacim opozíciu proti komunistickému režimu (napr. protestovala proti uväzneniu V. Havla). V roku 1989 a začiatkom 90. rokov 20. stor. sa podieľala na odstránení komunistickej totality a na budovaní základov demokratických princípov v Bulharsku. Od roku 1991 pôsobila ako poslankyňa národného zhromaždenia, v rokoch 1992 – 93 ako viceprezidentka.

Časopisecky publikovala už pred 2. svetovou vojnou. Začiatky jej povojnovej básnickej tvorby boli poznačené zjednodušeným videním reality a patetizmom socialistického realizmu: Verše o vodcovi (Stichove za vožda, 1950). Koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. stor. sa zaradila medzi tvorcov usilujúcich sa vyslobodiť poéziu z prisluhovania ideológii. Významnú úlohu vo vývine bulharskej poézie zohrala Dimitrovovej ľúbostná a intímna lyrika, napr. básnické zbierky Dovidenia zajtra (Do utre, 1959), Svet v hrsti (Svetăt v šepa, 1962) a i. Pohľad do vnútorného sveta ženy, na jej údel a podstatu ženstva zobrazila v básňach, ktoré sama označovala ako lyrické poémy (Opačný čas, Obratno vreme, 1965; Okamihy, Migove, 1968; Ako, Kak, 1974). Ako prozaička debutovala v roku 1965 románom Cesta k sebe (Pătuvane kăm sebe si), ktorý nemá klasickú románovú fabulu, dominuje v ňom však reflexívna zložka, preto je označovaný ako román-esej, podobne ako román Obchádzka (Otklonenie, 1967; slov. 1973). V období americko-vietnamskej vojny Dimitrovová viackrát navštívila Vietnam a angažovala sa v hnutí za ukončenie konfliktu. Výsledkom ciest boli román Posledný súd (Strašnija săd, 1969) a reportážny denník Podzemné nebo (Podzemno nebo, 1972).

Dimitrovovej najúspešnejšným dielom je poetický román Lavína (Lavina, 1971; slov. 1973), v ktorom sa tragický osud skupiny horolezcov stal východiskom filozofického uvažovania o existenciálnych otázkach ľudského bytia. Je tiež autorkou divadelných hier Dr. Faustína (D-r Faustina, 1972; slov. 1983) a Bogomilka (1974, z politických príčin vyšiel až 1990) a esejí (z 80. rokov, keď žila v ústraní, ale aj z 90. rokov 20. stor.). Prekladala z poľskej, ruskej, škandinávskej a starogréckej literatúry.

Dimov, Dimităr, vlastným menom Dimităr Todorov Dimov, 25. 6. 1909 Loveč – 1. 4. 1966 Bukurešť — bulharský prozaik a dramatik, jeden zo zakladateľov a najvýraznejších predstaviteľov moderného bulharského románu. Pôvodným povolaním bol veterinárny lekár, od roku 1953 pôsobil ako profesor anatómie, embryológie a histológie v Sofii. Od roku 1964 bol predsedom Zväzu bulharských spisovateľov.

Jeho prvým významným prozaickým dielom bol psychologický román Poručík Bentz (Poručik Benc, 1938) zachytávajúci ľúbostný príbeh na pozadí udalostí 1. svetovej vojny. Inšpiračným zdrojom jeho najúspešnejšieho románu Odsúdené duše (Osădeni duši, 1945; slov. 1976) bol študijný pobyt v Madride. Zobrazil v ňom príbeh lásky jezuitského mnícha (lekára) a dobre situovanej, ale duševne nevyrovnanej a drogovo závislej Angličanky odohrávajúci sa v období občianskej vojny v Španielsku. Román je charakteristický psychologickou kresbou, prepracovanosťou kompozície a dramatickosťou deja, ktorý sa odvíja retrospektívne. Typickým realistickým dielom miestami poznačeným socialistickou ideológiou je román Tabak (Ťuťun, 1951; slov. 1954) zobrazujúci sociálne pohyby a konflikty v 30. rokoch 20. stor. a v období 2. svetovej vojny. Dimov napísal aj drámy Ženy s minulosťou (Ženi s minalo, 1960, slov. 1960) a Vinný (Vinovnijat, 1961) zaoberajúce sa problematikou medziľudských vzťahov (najmä medzi mužom a ženou) a hru Oddych v Arco Iris (Počivka v Arco Iris, 1963; slov. 1976), v ktorej sa vrátil k téme španielskej občianskej vojny.

Elin Pelin, vlastné meno Dimităr Ivanov Stojanov, 8. 7. 1877 Bajlovo – 3. 12. 1949 Sofia — bulharský prozaik, jeden z vrcholných predstaviteľov klasickej podoby kritického realizmu v bulharskej literatúre. Pôsobil ako učiteľ, novinár, v rokoch 1903 – 07 ako pracovník univerzitnej knižnice a 1910 – 16 Národnej knižnice v Sofii. Počas 1. svetovej vojny bol vojenským dopisovateľom, redaktorom viacerých časopisov, v rokoch 1924 – 44 správcom múzea I. Vazova v Sofii. Od roku 1940 bol členom Bulharskej akadémie vied a predsedom Zväzu bulharských spisovateľov.

Ťažiskom jeho tvorby sú najmä poviedky z dedinského prostredia, v ktorých vytvoril množstvo jednoduchých ľudových postáv so svojskými povahovými črtami a konaním. Prvé prózy vydal v roku 1904 pod názvom Poviedky, I. diel (Razkazi, tom I), ďalším rozsiahlym súborom boli Poviedky, II. diel (Razkazi, tom II, 1911). Premeny bulharského vidieka súvisiace s rozpadom tradičných patriarchálnych vzťahov pod vplyvom rozvoja kapitalizmu zobrazil v novele Gerakovci (Geracite, 1911). V novele Zem (Zemja, 1922) psychologicky presvedčivo stvárnil až pudovú túžbu jednotlivca vlastniť čoraz viac pôdy. V cykle filozoficky ladených poviedok Pod kláštorným viničom (Pod manastirskata loza, 1936) spracoval námety z biblických legiend. Je autorom humoristických poviedok a fejtónov a veršov, napr. Pižo a Pendo (Pižo i Pendo, 1917), Ja, ty, on (Az, ti, toj, 1936), literatúry pre deti a mládež – rozprávok Pravda a krivda (Pravdata i krivdata, 1920), knihy veršov Bystré potôčiky (Potočeta bistri, 1931), ako aj chlapčenských románov s prvkami fantastiky Ján Bibián (Jan Bibijan. Neverojatni prikľučenija na edno chlapče, 1933; slov. 1949) a Ján Bibián na mesiaci (Jan Bibijan na lunata, 1934). V slovenskom preklade vyšiel výber z jeho krátkej epiky pod názvom Na brázde (1951).

Javorov, Pejo, vlastným menom Pejo Totev Kračolov, 1. 1. 1878 Čirpan – 29. 10. 1914 Sofia — bulharský básnik, dramatik, publicista, prekladateľ a revolucionár.

R. 1893 – 1900 pracoval ako telegrafista a poštový úradník, od 1901 člen skupiny nového prúdu bulharskej literatúry okolo časopisu Misăl (Myšlienka) a vedúca osobnosť macedónskeho národnooslobodzovacieho hnutia (1902 – 03 sa zúčastnil povstaleckých bojov za oslobodenie Macedónska spod tureckej nadvlády), 1903 – 08 knihovník v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda, 1908 – 13 dramaturg Národného divadla I. Vazova v Sofii a zároveň redaktor a publicista v revolučnej tlači (Delo, Svoboda ili smărt, Avtonomija a Ilinden). Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov, napr. vo Francúzsku, kde sa inšpiroval modernými literárnymi smermi, najmä prekliatymi básnikmi a symbolizmom. Pre jeho poéziu sú typické bohaté metafory a sugestívne emócie odrážajúce jeho vlastné tragické bytie i rozpornosť doby, v ktorej žil. Výrazne ovplyvnil smerovanie modernej bulharskej lyriky, pre hudobnosť verša a úprimnosť citov patrí k najobľúbenejším bulharským básnikom. Prvú báseň Vpred (Napred, 1895) uverejnil v novinách Glas makedonski, knižne debutoval básnickou zbierkou Básne (Stichotvorenija, 1901; slov. výber Dve pekné oči, 1974), ktorá okrem veršov s tematikou spoločenského protestu obsahuje aj básne s poetikou novoromantizmu a symbolizmu. Výrazové prostriedky básnickej moderny s prvkami mystiky, melanchólie a viacvýznamovej symboliky uplatnil v básnickej zbierke Bdenie (Bezsănici, 1907). Autor básnického cyklu Zbojnícke piesne (Chajduški pesni, 1903), biografickej prózy Goce Delčev (1904), memoárov Zbojnícke túžby (Chajduški kopnenija, 1909), antológie ľúbostnej lyriky Za tieňmi oblakov (Podir senkite na oblacite, 1910), drámy Na úpätí Vitoše (V polite na Vitoša, 1911; slov. 1959) a psychologickej hry Keď udrie hrom. Ako zaniká ozvena (Kogato grăm udari. Kak echoto zaglăchva, 1912).

Jordanov, Neďalko Asenov, 18. 1. 1940 Burgas — bulharský básnik, satirik, dramatik, divadelný dramaturg a režisér. R. 1962 ukončil štúdium bulharskej filológie na Sofijskej univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii, 1963 – 83 pôsobil ako dramaturg v Činohernom divadle Adriany Budevskej (Dramatičen teatăr Adriana Budevska; 1983 – 90 jeho umelecký vedúci) v Burgase, 1990 – 99 dramaturg a súčasne režisér divadla Vazraždane v Sofii. Okrem básnickej (ľúbostná lyrika) a dramatickej tvorby je známy aj ako autor poézie a divadelných hier pre deti a mládež, úspechy dosiahol aj v rozhlasovej a filmovej tvorbe. Autor poémy Dieťa hovorí so svojím otcom (Edno dete govori s bašta si, 1964), básnických zbierok Keď sa z nás stávajú otcovia (Kogato stavame bašti, 1965), Lyrika (Lirika, 1973), Básne (Stichotvorenija, 1983), Starneme pomaly (Ostariavame bavno, 1990), Rané verše (Ranni stichove, 1999), Nestarni, láska (Ne ostariavaj, ľubov, 1991) a Vitaj, láska (Zdravej, ľubov, 2006) a divadelných hier Neveríme na bociany (Nije ne viarvame na štărkeli, 1968), Máme 25 (Nije sme na 25, 1969), Moped (Motopedăt, 1971; slov. 1972), Vec princípu (Văpros na princip, 1972), Máte oheň? (Imate li ogănče?, 1974; slov. 1981), Rozvod po bulharsky (Razvod po bălgarski, 1978), Jedna za všetky, všetky za jednu (Edna za vsički, vsički za edna, 1986), V starej dedine na konci sveta (V staro selo na kraj sveta, 1996) a i. Jeho divadelné hry boli uvedené na viacerých európskych scénach.

Josif Bradati, vlastným menom Josif Stojanov, okolo 1695 západné Bulharsko – okolo 1757 Rilský kláštor — bulharský spisovateľ, zakladateľ rilskej damaskinskej školy. Pôsobil ako mních v Rilskom kláštore, kde prekladal diela Jána Zlatoústeho a Damaskina Studita (Damaskinos Studitis, aj Damaskénos Studités, *začiatok 16. stor., †1577), pričom do prekladov vkladal vlastné originálne myšlienky odzrkadľujúce viaceré stránky života súdobej bulharskej spoločnosti. Z prekladov a vlastných textov zostavoval zborníky kázní a poučení, tzv. damaskiny, v ktorých osobitne zdôrazňoval zachovávanie kresťanských mravov, písal napr. o zmysle pôstu, pokánia a milodarov, kritizoval neprístojné praktiky duchovenstva a vystupoval proti nemiernemu pitiu, smilstvu, úžerníkom a zbohatlíkom. Pripisuje sa mu autorstvo 15 zborníkov (zachovaných je päť originálov, ostatné sú kópie – prepisy jeho žiakov a pokračovateľov). Dielo Josifa Bradatého je dôležitým medzníkom bulharskej literatúry 18. stor., pre osvietenské názory je považovaný za predchodcu predstaviteľa bulharského národného obrodenia Paisija Chilendarského (*1722, †1773). Vlastenecky a mravoučne zamerané zborníky Josifa Bradatého boli veľmi populárne, jeho literárna a národnobuditeľská činnosť mala veľký vplyv na súčasníkov i na nasledujúce generácie.

Jovkov, Jordan Stefanov, 9. 11. 1880 Žeravna, Slivenská oblasť – 15. 10. 1937 Plovdiv — bulharský prozaik a dramatik. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Sofii 1902 – 04 navštevoval školu pre dôstojníkov v zálohe v Kňaževe. R. 1904 – 12 pôsobil ako učiteľ na viacerých vidieckych školách v oblasti Dobrudže, po mobilizácii 1912 bojoval na frontoch dvoch balkánskych vojen (1912 – 13) a 1. svetovej vojny. Kontakt s dedinským prostredím a vojnové skúsenosti sa stali pre neho bohatým zdrojom literárnych námetov, ktoré rozvinul ako znalec vnútorného sveta postáv i ako pútavý rozprávač so zmyslom pre detail a vyvážený kompozičný kontrast. Jeho poviedky a románové skladby sú plastické, majú črty kritického realizmu a rezonuje v nich autorov romantický optimizmus, najmä viera v mravné ideály. Jovkov debutoval ako básnik, od 1913 začal časopisecky publikovať dokumentárne črty, novely a poviedky s vojenskou tematikou, ktoré vyšli knižne pod názvom Poviedky I (Razkazi I, 1917) a Poviedky II (Razkazi II, 1918). Zbierkami poviedok Posledná radosť (Posledna radost, 1926), Staroplaninské povesti (Staroplaninski legendi, 1927; slov. 1968), Večery v antimovskom hostinci (Večeri v Antimovskija chan, 1928), Ženské srdce (Žensko sărce, 1935) a Keby vedeli hovoriť (Ako možecha da govoriat, 1936) sa zapísal do dejín bulharskej i svetovej literatúry ako majster krátkej prózy. Autor novely Kosec (Žetvariat, 1920; slov. 1947), románu Majer na hranici (Čiflikăt kraj granicata, 1934), drám Albena (1929; slov. 1972), Boriana (1932; slov. 1973) a Obyčajný človek (Obiknoven čovek, 1936; slov. 1950), komédie Milionár (Milionerăt, 1930; slov. 1971) a nedokončeného románu Dobrodružstvá Gorolomova (Prikľučenijata na Gorolomov, 1938). Na Slovensku vyšiel výber Jovkových poviedok Pieseň kolies (1981). Jeho diela sú preložené do vyše 25 jazykov.

Kănčev, Nikolaj Christov, 25. 11. 1936 Biala Voda – 9. 10. 2007 Sofia — bulharský básnik a prekladateľ. Vyštudoval bulharskú filológiu na Univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii. Od 1957 publikoval časopisecky, knižne debutoval básnickou zbierkou Prítomnosť (Prisăstvie, 1965). Predstaviteľ alternatívneho prúdu bulharskej poézie 20. stor., jeho asociatívnu poéziu charakteristickú nezvyčajnou metaforikou a senzitívnym vnímaním sveta označila súdobá bulharská kritika za nezrozumiteľnú, preto sa po vydaní básnickej zbierky Ako horčičné zrnko (Kolkoto sinapenoto zărno, 1968) venoval iba umeleckým prekladom a tvorbe pre deti (napr. Ďateľ, Kălvač, 1966; Zázraky, Čudesii, 1973). V neskoršej tvorbe (od 1980) inšpirovanej bulharským folklórom, biblickými príbehmi i starými východnými kultúrami vyjadril túžbu po morálnej čistote sveta. Pre Kănčevovu filozofickú lyriku, napr. v básnických zbierkach Pešiakovo posolstvo (Poslanie ot pešechodec, 1980), Nočný strážca úsvitu (Nošten pazač na zorata, 1983), Yetiho odtlačky prstov (Otpečatăci ot prăstite na Jeti, 1992), Vietor unáša môj klobúk (Viatărăt otnasia mojta šapka, 1993), Galaktizácia prázdnoty (Galaktizirane na praznotata, 1996) a Úsmev Sfingy (Usmivkata na Sfinksa, 1998), je typická osobitá percepcia univerza a nevšedná hra slov. Prekladal z americkej, anglickej, francúzskej, gruzínskej, ruskej a poľskej literatúry, zostavil niekoľko národných antológií poézie (francúzsku, gruzínsku, srbskú). Na Slovensku vyšiel výber Kănčevovej poézie časopisecky (1981 – 2008) a v antológii Viery Prokešovej (*1957, †2008) Nedeľné zemetrasenie (1988).

Kliment Ochridský, sv., aj Kliment Sloviensky, Bulharský, Velický, okolo 840 – 916 Ochrid, dnes archeologická lokalita Plaošnik, Macedónsko, pochovaný 27. 7. 916 v Chráme sv. Pantelejmona — veľkomoravský a bulharský misionár, náboženský hodnostár a spisovateľ. Jeho pôvod nie je spoľahlivo objasnený, pravdepodobne pochádzal z Byzantskej alebo z Bulharskej ríše, podľa niektorých názorov z Veľkej Moravy. Významnými prameňmi o jeho živote sú diela Veľký Klimentov životopis (Obširno Klimentovo žitie, aj Bulharská legenda) od arcibiskupa Theofylakta Ochridského, ktorý vznikol podľa staršej slovienskej predlohy, a Stručný Klimentov životopis (Kratko Klimentovo žitie, aj Ochridská legenda) od ochridského arcibiskupa Dimitria Chomatiana (aj Démétrios Chomaténos, †asi 1236, pôsobil okolo 1216 – 34) v podobe kratšieho výberu z Theofylaktovho diela. Žiak a spolupracovník sv. Cyrila a sv. Metoda, s ktorými pôsobil na Veľkej Morave. Okolo 868 bol v Ríme (spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom Ochridským) vysvätený za kňaza. Po Metodovej smrti (885) bol na Veľkej Morave asi 886 uväznený a spolu s ďalšími Metodovými žiakmi (Naumom Ochridským a Angelárom) vyhnaný z krajiny.

Útočisko našiel u bulharského kniežaťa Borisa I., ktorý ho poveril misijnou činnosťou na juhozápade Bulharska, na území v oblasti Kutmičevica (dnes v západnom Macedónsku a v Albánsku) obývanom macedónskymi Slovanmi, kde vyučoval a šíril evanjelium. R. 893 ho knieža (cár) Simeon I. Veľký ustanovil za biskupa vo Velickej oblasti (okolo rieky Velika, t. j. časti dnešnej rieky Treska v Macedónsku, severne od Ochridského jazera) s rezidenciou na východnom brehu jazera v Ochride (dnes archeologická lokalita Plaošnik), kde založil Kláštor (Manastir) sv. Pantelejmona s učilišťom pre bohoslovcov (jedna z prvých európskych vzdelávacích inštitúcií na úrovni vysokej školy), ktoré sa stalo strediskom slovanskej bohoslužby i vzdelanosti (podľa tradície ho absolvovalo 3 500 žiakov, pôsobil tam i Naum Ochridský). Založil aj študijné centrá v Devole (Devol, dnes v Albánsku, odtiaľ ho po ustanovení za biskupa preniesol do Ochridu) a Glavinici (dnes Ballshi v Albánsku). Zakladateľ a vedúca osobnosť ochridskej literárnej školy, jeden zo zakladateľov staroslovienskeho písomníctva, tvorca originálnej staroslovienskej literatúry. Napísal vyše 43 spisov, ktoré sa vyznačujú vysokou umeleckou úrovňou, vyspelou textáciou, štylistikou a básnickou elégiou. Viaceré vznikli na území Slovenska, počas prenasledovania sa však veľa z nich stratilo. Pripisuje sa mu spoluautorstvo významných staroslovienskych legiend Život Konštantína a Život Metoda (→ Moravsko-panónske legendy) i chváloreči Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, ako aj autorstvo oslavných spisov Pochvala blahoslavenému otcovi nášmu i učiteľovi slovienskemu Cyrilovi Filozofovi (skrátene Pochvala Cyrilovi Filozofovi), kázní, liturgických hymnov (sv. Bohorodičke, Jánovi Krstiteľovi), životov prorokov a apoštolov, činov mučeníkov a kánonov na počesť svätých. Preložil niektoré časti Sinajského euchológia a veľkú časť liturgickej knihy kvetného triódia (→ triódion) – Pentekostára (Päťdesiatnice).

Podľa Klimenta Ochridského sú pomenované mnohé ustanovizne v Bulharsku (univerzita v Sofii) a v Macedónsku (univerzita v Bitole), ako aj asteroid č. 3093 (Kliment Ohridski). V Bulharsku je uctievaný ako národný svätec a tvorca slovanskej liturgickej tradície; aj patrón Macedónska a Ochridu. Je zaradený v zozname svätých, tzv. sedempočetníkov, ktorých sviatok sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi slávi každoročne 27. júla.

Konstantin Kostenečki, okolo 1380 Kostenec (na hornom toku rieky Marica) – po 1431 juhozápadné Bulharsko — bulharský stredoveký spisovateľ, učiteľ, historik a prekladateľ. Vzdelanie získal v Bačkovskom kláštore v južnom Bulharsku, kde si osvojil filozofické a umelecké princípy tărnovskej literárnej školy, bol žiakom Evtimija Tărnovského. Po obsadení Bulharska Turkami odišiel okolo roku 1410 do Srbska, kde žil na dvore despotu Štefana Lazarevića a venoval sa literárnej a didaktickej činnosti. Pôsobil v Resavskom kláštore (srb. Manastir Manasija; pri meste Despotovac v dnešnom Srbsku), kde sa stal zakladateľom resavskej literárnej školy. Podnikol cestu do Palestíny.

V duchu pravopisnej a jazykovej reformy Evtimija Tărnovského sa usiloval o úpravu srbského pravopisu (Vysvetlený výklad písmen, Skazanie izjavleno o pismenech, 1425), ktorá sa však pre svoju zložitosť neujala. Bol autorom historicko-biografického traktátu Život despotu Štefana Lazarevića (Žitie na despota Stefan Lazarević, 1431). Pre erudovanosť a bohaté aktivity v literárnej, vo vzdelávacej a v prekladateľskej oblasti získal ešte počas života prímeno Filozof.

V roku 1993 vyšlo v Bulharsku jeho zobrané dielo pod názvom Spisy... (Săčinenija. Skazanie za bukvite. Žitie na Stefan Lazarevič) v preklade Anny-Marie Kostovej Totomanovej do súčasnej bulharčiny (s odborným komentárom a doslovom).

Konstantinov, Aleko Ivanicov, 1. 1. 1863 Svištov, oblasť Veliko Tărnovo – 11. 5. 1897 pri Pazardžiku — bulharský spisovateľ a prekladateľ. Študoval právo na univerzite v Odese (1881 – 85). Po návrate do Bulharska (1885) pôsobil v Sofii ako sudca a advokát. Vo verejnom a v politickom živote sa prikláňal k sociálnym demokratom. Uskutočnil niekoľko zahraničných ciest (1889 Svetová výstava v Paríži, 1891 Jubilejná zemská výstava v Prahe, 1893 Svetová výstava v Chicagu), ktoré sa mu stali inšpiráciou pri tvorbe. Odmietal moderné umelecké smery a uprednostňoval metódu kritického realizmu.

Debutoval poéziou (časopisecky od 1880), popularitu si získal cestopisom Do Chicaga a späť (Do Čikago i nazad, 1893), v ktorom okrem prírodných krás zachytil aj negatívne črty americkej spoločnosti. Konstantinovým najvýznamnejším dielom je satirická próza Baj Gaňu (Baj Gaňu, 1895; slov. ako Baj Gaňo, 1950), ktorej časť deja sa odohráva v Prahe. Zobrazil v nej typ bulharského meštiaka bezohľadne sa usilujúceho o moc a o zisky. Bol autorom viacerých kritických i poetických cestopisných čŕt a satirických fejtónov pranierujúcich morálny rozklad vtedajšej bulharskej spoločnosti; viaceré vyšli posmrtne v jeho zobraných Spisoch 1, 2 (Săčinenija 1, 2; 1901, 1902). Prekladal z ruskej (Alexandr Sergejevič Puškin, Michail Jurievič Lermontov) a francúzskej (Molière, Victorien Sardou) literatúry. Bol zavraždený na ceste do Pazardžiku.

Od roku 1966 sa vo Svištove udeľuje cena za humoristickú poviedku v medzinárodnej literárnej súťaži nazvanej podľa neho.

Konštantín Preslavský, aj Konštantín Bulharský, Konštantín Presbyter, Konstantin Preslavski, poovica. 9. stor. – po 907 — veľkomoravský a bulharský stredoveký teológ, biskup, misionár, spisovateľ a prekladateľ z gréčtiny. O jeho živote sa zachovalo málo údajov. Bol žiakom, neskôr blízkym spolupracovníkom Metoda na Veľkej Morave, po ktorého smrti (885) bol prenasledovaný. Pravdepodobne bol predaný do otroctva, neskôr vykúpený na trhu s otrokmi v Benátkach a odvezený do Konštantínopola, odtiaľ na pozvanie kniežaťa Borisa I. prišiel do Bulharska. Pôsobil v Preslave (dnes archeologická lokalita asi 2 km južne od mesta Veliki Preslav), spočiatku pracoval pod vedením Nauma Ochridského, neskôr sa stal vedúcou osobnosťou preslavskej literárnej školy. Začiatkom 10. stor. (najneskôr 906) bol vysvätený za biskupa, patril k horlivým šíriteľom kresťanského učenia.

Bol jedným zo zakladateľov starobulharskej, resp. staroslovienskej hymnickej poézie, orátorskej prózy a kazateľskej tradície. Pripisuje sa mu aj spoluautorstvo druhého slovanského písma – cyriliky (→ cyrilské písmo). Okolo rokov 893 – 894 zostavil kazateľský zborník Poučné evanjelium (Učitelno evangelie) predstavujúci prvú systematickú prácu tohto druhu v dejinách slovanských cirkví, v ktorom do 51 kázní (prevažne kompilačného charakteru) sústredil evanjeliové čítania na všetky nedele cirkevného roka (od Veľkej noci po Kvetnú nedeľu). Zborník má poetický a prozaický predslov. Úvodný hymnický alfabetický akrostich Abecedná modlitba (Azbučna molitva; pre jeho podobnosť s Proglasom bolo aj autorstvo Proglasu niektorými bádateľmi pripisované Konštantínovi Preslavskému, v súčasnosti ho však väčšina slavistov jednoznačne pripisuje Cyrilovi – Konštantínovi) je intímnym vyznaním sa Bohu i prosbou o pomoc pri sprostredkovaní duchovného slova v slovanskom jazyku, prozaický predslov obsahuje informácie o okolnostiach vzniku diela (autor uvádza, že ho vytvoril na podnet Nauma Ochridského). Súčasťou zborníka je preklad pôvodného textu Výkladu cirkevného poriadku a bohoslužieb (Skazanie crăkovnoe) konštantínopolského patriarchu Germana I., ktorý vysvetľuje symbolický zmysel pravoslávnej liturgie, ako aj Letopis (Istorikii), ktorý je prvým kronikárskym záznamom v slovanskom jazyku (obsahuje stručné, chronologicky zoradené údaje o panovníkoch a udalostiach od stvorenia sveta do 894). V roku 906 už ako preslavský biskup na podnet bulharského cára Simeona I. Veľkého preložil do bulharčiny filozoficko-polemické traktáty biskupa Atanáza Reči proti ariánom (Orationes contra Arianos) na obranu viery proti arianizmu (Četiri slova protiv arianite). Diela Konštantína Preslavského sa zachovali iba v odpisoch z 12. a 13. stor., jeho tvorba patrí k jadru tzv. zlatého veku bulharskej literatúry.