janičiarska hudba
Janičiarsky tábor, detail z osmanskej maľby, 17. stor.
janičiarska hudba — inštrumentálny súbor tureckých janičiarov charakteristický špecifickým zvukovým koloritom prejavujúcim sa najmä intenzívne znejúcimi akordmi s jednoduchým rytmom a harmóniou, dosahovaným najmä bicími (napr. veľký a malý bubon, kotly, činely, tamburíny, orientálne zvonkohry, triangle a rapkáče) a prenikavo znejúcimi dychovými nástrojmi (napr. trúbky nafír, hoboje zurny a gajdy tulum). Počas tureckých nájazdov na území strednej Európy slúžil na zastrašenie domáceho obyvateľstva a povzbudenie vlastných vojenských oddielov. Po porážke Turkov v bitke pri Viedni (1683) začal v Európe postupne vzrastať záujem o exoticky znejúce hudobné nástroje vojenských kapiel janičiarov. Prvé zmienky o janičiarskej hudbe pochádzajú z 20. rokov 18. stor. Nástrojové obsadenie janičiarskej hudby inšpirovalo hudobných skladateľov vrcholného klasicizmu, ktorí ho príležitostne uplatňovali vo svojej tvorbe (napr. Wolfgang Amadeus Mozart v opere Únos zo serailu a v Sonáte pre klavír č. 11, A dur; Joseph Haydn v Symfónii č. 100, G dur, Vojenskej). Obsadenie janičiarskej hudby sa dodnes využíva v súboroch vojenskej dychovej hudby.