izoterma

izoterma [gr.] —

1. fyz. → izotermický dej;

2. čiara spájajúca na mape alebo na grafe miesta s rovnakou hodnotou teploty;

a) geofyz. čiara alebo plocha spájajúca (zvyčajne na mapách alebo na grafoch) miesta zemského vnútra (najmä do hĺbky 100 km) s rovnakou hodnotou teploty. Slúži na znázornenie rozloženia teplôt vnútri Zeme. Prvých 10 km smerom do zemského vnútra teplota stúpa približne o 20 – 30 °C na jeden km, prudšie stúpa v geotermálne porušených oblastiach Zeme, napr. v blízkosti aktívnych či nedávno vyhasnutých sopiek na kontinentoch alebo pod dnom oceánov, napr. v oblasti slovenských neovulkanitov (Štiavnické vrchy, Poľana, Javorie, Vihorlat) sú teploty vyše 100 °C v hĺbkach 1 – 3 km, o čom svedčia vývery geotermálnych vôd z prirodzených prameňov alebo z vrtov. Ešte prudšie teplota stúpa v oblasti geotermálnych gejzírov na Islande, v Japonsku, Indonézii, Etiópii, Rusku (Kamčatka), Taliansku (Sicília), na Havaji a v USA (Yellowstonský národný park), pri ktorej sa izoterma 100 °C nachádza blízko povrchu. V miestach nachádzajúcich sa na izoterme 800 – 1 000 °C dochádza k čiastočnému nataveniu hornín vrchného plášťa, ktoré takto získavajú plasticitu a vytvárajú astenosféru;

b) meteorol. čiara spájajúca na mape miesta s rovnakou hodnotou teploty vzduchu. V meteorologických predpovediach sa z praktických príčin niekedy udáva výška nulovej izotermy, t. j. izočiary s teplotou vzduchu 0 °C, pri ktorej prebiehajú fázové premeny vody. Termín izoterma zaviedol v roku 1817 nemecký prírodovedec Alexander von Humboldt.