Izmail

Izmail, ukrajinsky Izmaïl — prístavné mesto v juhozápadnej časti Ukrajiny v Odeskej oblasti 80 km od pobrežia Čierneho mora na ľavom brehu Kilijského ramena Dunaja; 71-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (mäsový, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, chemický, strojársky, odevný, celulózový; lodenica. Riečny a námorný prístav, konečná stanica železničnej trate z Odesy.

Vzniklo na mieste pevnosti, ktorá bola postavená v 12. stor. janovskými obchodníkmi, v 14. stor. krátko patrila Valašsku, od konca 14. stor. Moldavskému kniežatstvu, 1484 ju dobyli Turci a od 1538 bola pod ich priamou nadvládou (1484 – 1538 turecký protektorát). Stala sa oporným bodom impéria a postupne tam vznikalo mesto. Pevnosť bola stálym objektom súperenia Ruska a Osmanskej ríše. R. 1770 ju obsadili ruské vojská, od 1774 opäť patrila Turkom, ktorí ju prestavali a opevnili. Počas ďalšej rusko-tureckej vojny (1787 – 92) ju 1790 po úspešnom obliehaní dobyl A. V. Suvorov, a ruské impérium tak získalo prístup k Dunaju. Na základe mierovej dohody mesto opäť 1791 – 1809 pripadlo Osmanskej ríši. R. 1809 bolo znova dobyté ruskými vojskami a prestavané. Po krymskej vojne (1853 – 56) bolo pod správou Turkov, 1877 štvrtýkrát obsadené ruskými vojakmi. R. 1918 pripadlo Rumunsku, od 1940 súčasť Sovietskeho zväzu. R. 1940 – 54 bolo správnym centrom Izmailskej oblasti Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, 1941 – 44 však bolo obsadené nemeckou a rumunskou armádou. R. 1954 bola Izmailská oblasť pričlenená k Odeskej oblasti, ktorá je od 1991 súčasťou samostatnej Ukrajiny. Stavebné pamiatky: pravoslávne kostoly (napr. neoklasicistická katedrála z 19. stor.), historické múzeum (sídli v mešite z 15. – 16. stor. neskôr prestavanej na pravoslávny kostol). Múzeum A. V. Suvorova (1946).