Alčevsk, oficiálny prepis Alchevs’k, 1931 – 61 Vorošilovsk, do 1991 Kommunarsk — mesto na vých. Ukrajine v Luhanskej oblasti na trati Luhansk – Debaľcevo; 109-tis. obyvateľov (2016). Rozvinutý koksárenský, chemický a stavebný priemysel (výroba prefabrikátov). Založené 1896 v súvislosti s výstavbou hutníckeho závodu. Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a oddielmi separatistov od 2014 kontrolované separatistickou Luhanskou národnou republikou. Technická univerzita (založená 1957)..

Alupka — morské kúpele na Ukrajine v Krymskej oblasti pri Čiernom mori 17 km juhozápadne od Jalty, s ktorou je mesto administratívne spojené; 8,5 tis. obyvateľov (2014). Prímorské klimatické kúpele (tuberkulóza pľúc a kostí) na juž. pobreží Krymu s 208 – 246 slnečnými dňami ročne, zo severu chránené Krymskými vrchmi.

Známe od 960; mesto od 1938; do 1954 súčasť RSFSR. Múzeum, pseudogotický palác grófa Voroncova (1828 – 48) s maurským portálom a s rozsiahlym parkom (40 ha). Neďaleko osada Ševčenkovo s viacerými sanatóriami.

Alushta → Alušta

Alušta, oficiálny prepis Alushta — kúpeľné mesto na Ukrajine v Krymskej republike na juž. pobreží Krymu asi 30 km severovýchodne od Jalty na pobreží Čierneho mora a 50 km juhovýchodne od Simferopoľa; 28-tis. obyvateľov (2014). Priemysel vinársky, mliekarský, drevársky. Prímorské klimatické kúpele (pľúcne, nervové a srdcové choroby). V dôsledku slabšej ochrany pred sev. vetrami má Alušta chladnejšie podnebie ako iné kúpele na Kryme, a to najmä v zime. V okolí pestovanie viniča a ovocných stromov.

Antracyt, do 1962 Bokovo-Antracyt — banské mesto na Ukrajine v Luhanskej oblasti v Doneckej panve; 77-tis. obyvateľov (2016). Ťažba čierneho uhlia, antracitu. Priemysel stavebných materiálov, strojársky, potravinársky, ľahký.

Založené 1895, od 1920 názov Bokovo-Antracyt. Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a oddielmi separatistov od 2014 kontrolované separatistickou Luhanskou národnou republikou.

Arabatská kosa, Arabatská strelka — úzka piesočnatá kosa v záp. časti Azovského mora oddeľujúca záliv Sivaš od mora. Dĺžka 113 km, šírka 270 m až 8 km.

Beskydy — najsevernejšie položené horské pásmo flyšových Západných Karpát a Východných Karpát. Tiahne sa od Moravskej brány v Česku, prechádza na územie Poľska a Slovenska a končí sa na Ukrajine nad dolinou rieky Čeremoš; šírka asi 50 km, dĺžka 600 km. Na Slovensku ho tvoria časti geomorfologickej jednotky Západných Beskýd (Turzovská vrchovina, Moravsko-sliezske Beskydy, Jablunkovské medzihorie) a Stredných Beskýd (Kysucké Beskydy, Kysucká vrchovina, Oravské Beskydy, Podbeskydská brázda, Podbeskydská vrchovina, Oravská Magura, Oravská vrchovina). Východne od Tatier pokračuje pásmo Beskýd na území Slovenska Východnými Beskydami (Pieniny, Ľubovnianska vrchovina, Čergov), Nízkymi Beskydami (Busov, Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Beskydské predhorie) a opúšťa slovenské územie na hraniciach s Ukrajinou v Poloninách (Bukovské vrchy). V západnej časti vrcholí pásmo Beskýd pohorím Babia hora (najvyšší vrch Babia hora, 1 725 m n. m.) na slovensko-poľských hraniciach, najvyššie sú však na území Ukrajiny v pohorí Čornohora (Hoverla, 2 061 m n. m.).

Beskydy sa utvorili začiatkom neogénu (mladšie treťohory), keď sa morské sedimenty ukladali na severnom predpolí Karpát, od konca jury do konca paleogénu boli vyvrásnené a popresúvané, čím sa utvorila typická príkrovová stavba. V horninách sa spravidla striedajú vrstvy ílovcov a pieskovcov (flyš), čo spôsobilo vznik hladko modelovaného reliéfu a početných zosuvov. Najvyššie časti (Hoverla, Babia hora) sa vyznačujú výskytom ľadovcového reliéfu utvoreného v starších štvrtohorách.

Hlavným hrebeňom západnej časti Beskýd prechádza hlavné európske rozvodie medzi Čiernym morom a Baltským morom narušené len prielomami Dunajca a Popradu. Územie má relatívne hustú riečnu sieť, menej vodnaté toky s pomerne veľkými výkyvmi prietokov počas roka. Sú tam vyvinuté všetky vegetačné stupne od dubového stupňa po alpínske lúky, väčšinu horského pásma však zaberajú zmiešané listnaté a ihličnaté lesy.

Pre Beskydy je typické veľké množstvo prevažne malých sídel a rozptýlené osídlenie (lazy). Z nerastného bohatstva sú najvýznamnejšie menšie ložiská zemného plynu a ropy (najmä v Poľsku), početné minerálne pramene, s ktorými súvisí vznik kúpeľných miest (napr. Bardejov, Krynica-Zdrój, Muszyna). V najvyšších polohách sú turisticky atraktívne strediská zimných športov, napr.: Frýdlant nad Ostravicí (Česko), Kubínska hoľa, Veľká Rača, Oščadnica (Slovensko), Rajcza (Poľsko), Jasiňa (Ukrajina).

Desna — rieka na západe európskej časti Ruska a na juhu Ukrajiny, najdlhší, ľavostranný prítok Dnepra; dĺžka 1 130 km, plocha povodia 88 900 km², priemerný ročný prietok v ústí 360 m³/s. Pramení v Rusku v Smolensko-moskovskej pahorkatine, tečie močiarnou dolinou s množstvom ramien a zarastajúcich jazier, na území Ukrajiny v blízkosti Kyjeva ústi do Kanevskej nádrže (na Dnepri). Hlavné prítoky: Sudosť, Snov (pravostranné), Bolva, Sejm, Osťor (ľavostranné). Desna je od decembra do apríla zamrznutá. Je splavná v dĺžke 535 km od mesta Novhorod-Siverskyj po ústie. Najdôležitejšie prístavné mestá: Briansk, Novhorod-Siverskyj, Černihiv.

Dneper, bielorus. Dňapro, rus. Dnepr, ukr. Dnipro — rieka v európskej časti Ruska, v Bielorusku a na Ukrajine; dĺžka 2 201 km (4. najdlhšia rieka Európy), plocha povodia 504 300 km² (3. najväčšia rieka Európy podľa rozlohy povodia), priemerný ročný prietok v ústí 1 670 m³/s. Pramení vo Valdajskej pahorkatine, horný tok (po Kyjev) preteká lesným pásmom v širokej zamokrenej doline, koryto má mnoho perejí; stredný tok (medzi Kyjevom a Záporožím) tečie 35 – 40 km širokou dolinou s terasami fluvioglaciálneho a fluviálneho pôvodu, pravý breh je pomerne vysoký a prudko sa zvažuje k rieke; na dolnom toku pretekajúcom stepnou oblasťou Čiernomorskej nížiny je reťaz vodných nádrží (pred ich výstavbou nebola možná lodná doprava v dôsledku prahov a perejí). Ústi do Dneperského limanu Čierneho mora. Hlavné prítoky: Berezina, Pripiať, Inhulec (pravostranné), Sož, Desna, Psiol, Vorskla (ľavostranné). V povodí Dnepra je viac ako 9-tis. jazier a nádrží. Ľadochod na rieke je od decembra do marca (na hornom toku až do apríla). Počas rozsiahlych jarných povodní začínajúcich sa v marci pretečie až 60 % ročného odtoku.

Rieka je splavná 1 990 km od ústia (spojená umelými vodnými systémami s Baltským morom), prostredníctvom rozsiahlej sústavy hydroelektrární je využívaná energeticky, na zavlažovanie, na zásobovanie priemyselných odvetví vodou, na rekreačné účely, ako aj na rybolov. Je najvýznamnejšou riečnou cestou vodnej prepravy v Bielorusku a na Ukrajine, Prístavy na Dnepri: Smolensk (Rusko), Mahiľov (Bielorusko), Kyjev, Čerkasy, Kremenčuk, Dniprodzeržinsk, Dnepropetrovsk, Záporožie, Nikopol, Cherson (Ukrajina).

Dnester, ukrajinsky Dnister, moldavsky Nistru — rieka na Ukrajine a v Moldavsku; dĺžka 1 352 km, plocha povodia 72 100 km², priemerný ročný prietok 339 m³/s. Pramení na severných svahoch Ukrajiských Karpát, na hornom toku tečie ako dravá horská rieka v hlbokej doline, na strednom toku vytvára hlbšie dolinové meandre, na dolnom toku presekáva výbežky Volynsko-podolskej vrchoviny, preteká Čiernomorskou nížinou a ústi do Dnesterského limanu Čierneho mora. Hlavné prítoky: Reut, Botna (pravostranné), Zbruč, Smotrič, Murafa (ľavostranné). Zamŕza maximálne na 60 dní, niektoré roky nezamŕza, charakteristické sú časté jarné záplavy.

Rieka je využívaná energeticky (Dubossarská vodná nádrž s hydroelektrárňou v Moldavsku) a na zavlažovanie. Splavná je od ústia po Halyč. Prístavy na Dnestri: Halyč, Mohyliv Podiľskyj (Ukrajina), Soroki, Tighina, Tiraspoľ (Moldavsko).

Galicia [lat.] → Halič

Galicija [rus.] → Halič

Halyč — hist. územie (→ Halič).

Halyč, rus. Galič — mesto v západnej časti Ukrajiny v Ivanofrankovskej oblasti na Dnestri; 6,2 tis. obyvateľov (2006). Priemysel potravinársky, stavebných materiálov. Železničná stanica na trati Ľvov – Ivano-Frankovsk. Turistické stredisko.

Pôvodne ležalo na mieste dnešnej osady Krylos (asi 7 km od dnešného Halyča), písomne doložené v 9. stor. (898), od 10. stor. dôležité obchodné a kultúrne centrum Kyjevskej Rusi. Po vzniku samostatného Haličského kniežatstva (1141) sídlo miestnej vetvy Riurikovcov. Vrchol rozvoja dosiahlo v 2. pol. 12. stor. za vlády kniežaťa Jaroslava Osmomysľa (*asi 1128, †1187). Počas vlády kniežaťa Romana Mstislaviča (1199 – 1205) sídlo Haličsko-volynského kniežatstva, počas vlády Daniela Romanoviča (1238 – 64) spustošené Tatármi (1241). Dnešné mesto Halyč sa vyvíjalo od 14. stor., keď sa stalo centrom diecézy a 1367 získalo mestské výsady podľa magdeburského práva. R. 1387 sa stalo súčasťou Poľska, od 1772 Rakúska (→ Halič), 1918 znovu súčasť obnoveného Poľska, 1939 pričlenené k Sovietskemu zväzu, od 1991 súčasť Ukrajiny.

Stavebné pamiatky: zvyšky Katedrály usnutia Bohorodičky (Uspenskyj sobor; 1157, 1241 zničená Tatármi, potom prestavaná, začiatkom 16. stor. opäť zničená) s hrobkou Jaroslava Osmomysľa, na jej ruinách vznikla koncom 16. stor. Kaplnka sv. Vasylija (prestavaná a renovovaná v 20. stor.) a v blízkosti ruín Chrám usnutia Bohorodičky (Uspenskaja cerkva; 1584, 1676 zničený Turkami, 1702 obnovený, počas sovietskej éry múzeum, dnes gréckokatolícky chrám), Kostol sv. Pantalejmona (12./13. stor., pred 1611 prestavaný na baziliku s barokovými prvkami, zrekonštruovaný v 20. stor.), gréckokatolícky Chrám narodenia Krista (Rizdva Chrystogo; 14./15. stor., obnovený 1825, 1904 – 06), zvyšky Starostynského hradu (pol. 14. stor., opevnený v pol. 17. stor.) a i.

Chmeľnyckyj, medzinárodný prepis Chmel’nyc’kyj, rus. Chmeľnickij, do 1954 Proskuriv, rus. Proskurov — mesto v západnej časti Ukrajiny na rieke Južný Buh v centre Volynsko-podolskej vrchoviny, administratívne stredisko Chmeľnyckej oblasti; 270-tis. obyvateľov (2018, jedno z mála ukrajinských miest s rastúcim počtom obyvateľov v posledných rokoch). Priemysel strojársky, elektrotechnický (výroba transformátorov), kovoobrábací, potravinársky (cukrovarnícky, mäsový, mliekarský), odevný, obuvnícky, chemický (výroba plastov), drevársky, nábytkársky, stavebných materiálov. Dopravná križovatka na hlavnej železničnej trati krajiny Ľvov – Kyjev – Odesa a medzinárodnej diaľnici E50 spájajúcej západnú Európu s južným Ruskom, letisko.

Vzniklo v 14. stor. ako obchodná osada, prvýkrát spomínané 1493 (súčasť Poľska), od 1793 po druhom delení Poľska patrilo Rusku, od 1922 súčasť Ukrajinskej SSR v rámci ZSSR (do 1991). R. 1937 mesto, 1954 dnešný názov Chmeľnyckyj (na počesť B. Chmeľnyckého).

Chust — mesto v západnej časti Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti pri ústí rieky Rika do Tisy asi 10 km severne od hranice s Rumunskom, administratívne stredisko Chustského rajónu; 29-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky, nábytkársky, obuvnícky, stavebných materiálov. Dopravná križovatka regionálneho významu.

Známe už v 10. – 11. stor. ako pevnosť, pôvodne súčasť Kyjevskej Rusi, od začiatku 11. stor. súčasť Uhorského kráľovstva. Pravdepodobne 1090 tam uhorský kráľ Ladislav I. dal postaviť hrad. Prvýkrát písomne doložené 1329 po udelení výsad a štatútu kráľovského mesta Karolom I. Róbertom. Počas Dóžovho povstania (1514) hrad obsadený povstalcami a mesto viackrát spustošené. Po bitke pri Moháči (1526) až do 1690 súčasť Sedmohradského kniežatstva; koncom 16. stor. viackrát zničené nájazdmi osmanských Turkov, v 17. a 18. stor. stredisko protihabsburských povstaní. Od 1920 ako súčasť Podkarpatskej Rusi pripadlo prvej ČSR. Po Viedenskej arbitráži 1938 ako hlavné mesto Podkarpatskej Rusi súčasť Maďarska, od skončenia 2. svetovej vojny súčasť Ukrajinskej SSR. Od 1991 súčasť Ukrajiny. V meste sídlila významná židovská komunita a slávna ješiva (založená 1861, najväčšia vo východnej Európe).

Stavebné pamiatky: zrúcanina hradu (pôvodne z 11. stor., viackrát prestavovaný, od 2. polovice 18. stor. v ruinách), opevnený evanjelický kostol (pôvodne gotický z 13. – 14. stor., neskôr viackrát prestavovaný), barokový rímskokatolícky kostol (18. stor.), pravoslávny chrám (18. stor.), gréckokatolícky chrám (1928), synagóga (19. stor.), židovský cintorín (19. stor.). V obciach v okolí mesta sa nachádza viacero drevených kostolov zo 17. – 19. stor.

Ivano-Frankivsk, Ivano-Frankivs’k, do 1962 Stanislav — mesto v západnej časti Ukrajiny v podhorí Karpát, administratívne stredisko Ivanofrankivskej oblasti; 235-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba dopravných prostriedkov, armatúr a lisov), stavebných materiálov (výroba železobetónu), elektrotechnický (výroba domácich spotrebičov), kovoobrábací, chemický, potravinársky, textilný, nábytkársky. Dopravná križovatka, letisko. Spolu s Ľvovom najväčšie hospodárske a kultúrne centrum ukrajinskej časti Haliče.

Založené 1662 poľsko-litovským hajtmanom Andrzejom Potockým (*?, †1692; pochádzal z významného rodu poľských magnátov) a nazvané Stanisławów na počesť jeho otca, poľného hajtmana Stanisława Reweru Potockého (*1579, †1667). Predstavovalo pevnosť na obranu poľsko-litovského štátu pred útokmi Krymských Tatárov a oporný bod magnátov Potockovcov na území Haliče. R. 1676 – 77 odolalo tureckému obliehaniu, 1706 ho spustošili ruské vojská z pomsty Potockovcom za ich podporovanie poľského kráľa Stanislava I. Leszczyńského. Po prvom delení Poľska 1772 pripadlo habsburskej monarchii. V januári – máji 1919 bolo hlavným mestom Západoukrajinskej ľudovej republiky utvorenej po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918). V máji 1919 bolo obsadené poľskými vojskami a až do 1939 hlavné mesto Stanislavovského vojvodstva medzivojnovej Poľskej republiky. V septembri 1939 bolo obsadené Červenou armádou, začlenené do Sovietskeho zväzu a premenované na Stanislav. Tisícky obyvateľov mesta boli deportované na Sibír. Od júna 1941 do júna 1944 bolo obsadené nacistami, počas nacistickej okupácie bolo zavraždených okolo 100-tis. jeho obyvateľov, najmä Židov. R. 1962 nazvané podľa ukrajinského spisovateľa a dejateľa Ivana Jakovyča Franka. Stavebné pamiatky: barokový, bývalý rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie (1672 – 1703, dnes múzeum), barokový, pôvodne arménsky kostol (1672, v súčasnosti pravoslávny; mesto bolo v 18. stor. významným arménskym kultúrnym centrom v Poľsku), barokový, bývalý jezuitský kostol (v súčasnosti nazývaný pravoslávna katedrála, 1753 – 63) s budovou bývalého jezuitského kolégia (1744), pravoslávny Kostol sv. Jozefa (19. stor.), bývalý kláštor a kostol baziliánok (19. stor.), synagóga (1894 – 99, v meste sídlila veľká židovská komunita, vyvraždená počas 2. svetovej vojny), bývalý židovský cintorín s pamätníkom holokaustu, hlavné námestie s meštianskymi obytnými domami z 18. – 1. polovice 20. stor., budova bývalého barokového pivovaru (okolo 1767), budova bývalej radnice (40. roky 20. stor., dnes múzeum), železničná stanica (začiatok 20. stor.), viaceré múzeá, divadlá, pamätníky a univerzity.

Izmail, ukrajinsky Izmaïl — prístavné mesto v juhozápadnej časti Ukrajiny v Odeskej oblasti 80 km od pobrežia Čierneho mora na ľavom brehu Kilijského ramena Dunaja; 71-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (mäsový, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, chemický, strojársky, odevný, celulózový; lodenica. Riečny a námorný prístav, konečná stanica železničnej trate z Odesy.

Vzniklo na mieste pevnosti, ktorá bola postavená v 12. stor. janovskými obchodníkmi, v 14. stor. krátko patrila Valašsku, od konca 14. stor. Moldavskému kniežatstvu, 1484 ju dobyli Turci a od 1538 bola pod ich priamou nadvládou (1484 – 1538 turecký protektorát). Stala sa oporným bodom impéria a postupne tam vznikalo mesto. Pevnosť bola stálym objektom súperenia Ruska a Osmanskej ríše. R. 1770 ju obsadili ruské vojská, od 1774 opäť patrila Turkom, ktorí ju prestavali a opevnili. Počas ďalšej rusko-tureckej vojny (1787 – 92) ju 1790 po úspešnom obliehaní dobyl A. V. Suvorov, a ruské impérium tak získalo prístup k Dunaju. Na základe mierovej dohody mesto opäť 1791 – 1809 pripadlo Osmanskej ríši. R. 1809 bolo znova dobyté ruskými vojskami a prestavané. Po krymskej vojne (1853 – 56) bolo pod správou Turkov, 1877 štvrtýkrát obsadené ruskými vojakmi. R. 1918 pripadlo Rumunsku, od 1940 súčasť Sovietskeho zväzu. R. 1940 – 54 bolo správnym centrom Izmailskej oblasti Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, 1941 – 44 však bolo obsadené nemeckou a rumunskou armádou. R. 1954 bola Izmailská oblasť pričlenená k Odeskej oblasti, ktorá je od 1991 súčasťou samostatnej Ukrajiny. Stavebné pamiatky: pravoslávne kostoly (napr. neoklasicistická katedrála z 19. stor.), historické múzeum (sídli v mešite z 15. – 16. stor. neskôr prestavanej na pravoslávny kostol). Múzeum A. V. Suvorova (1946).

Jajla — horské pásmo na Ukrajine na anektovanom území, v autonómnej republike Krym. Predstavuje južnú časť Krymských vrchov; dĺžka 110 km. Najvyšší vrch Roman-Koš, 1 545 m n. m. Budované druho- a treťohornými vápencami. Rozčlenené na široké ploché masívy, južné svahy príkro spadajú k Čiernemu moru. Rozvinuté krasové formy. V južnej časti subtropické, v severnej časti kontinentálne mierne teplé podnebie. Na južnom úpätí dubové lesy s prímesou borievky a vždyzelených drevín, vo vyšších nadmorských výškach borovicové a bukové lesy, chrbty sú zalesnené. Viacero prírodných rezervácií.

Jalta, v krymskej tatárčine Yalta — prístavné a kúpeľné mesto v južnej časti Ukrajiny na anektovanom území, v autonómnej republike Krym na severnom pobreží Čierneho mora amfiteátrovito rozložené na južných svahoch Krymských vrchov; 78-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky (mäsový, rybný, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, tabakový. Najvýznamnejšie morské kúpele Krymu, vďaka príjemnému stredomorskému podnebiu (Krymské vrchy chránia mesto pred chladnými severnými vetrami) vyhľadávané klimatické kúpele. Obchodný a osobný prístav, cestný uzol, unikátny medzimestský trolejbusový systém (dĺžka 86 km, považovaný za najdlhší nielen v Európe, ale i na svete) umožňuje spojenie Jalty s prímorskými strediskami južnej časti Krymu až po Simferopoľ.

Jalta vznikla na mieste pôvodnej gréckej osady. Prvýkrát písomne doložená 1154 ako byzantský prístav a rybárska osada Džalita. V 14. stor. sa stala súčasťou siete janovských obchodných kolónií. R. 1475 bolo územie obsadené Osmanskou ríšou a južné pobrežie Krymu s Jaltou prešlo pod priamu správu sultánovho dvora. Počas osmanskej éry význam Jalty výrazne poklesol, v polovici 18. stor. bola len malou rybárskou osadou. R. 1783 získalo územie Rusko, 1838 bol Jalte dekrétom cára udelený štatút mesta a stala sa centrom nového Jaltského kraja. V 2. polovici 19. stor. sa stala vyhľadávaným miestom ruskej aristokracie, veľa času tam trávili napr. spisovatelia L. N. Tolstoj a A. P. Čechov. R. 1920 počas občianskej vojny boľševici vykonali v Jalte a okolí masové popravy desiatok tisíc zajatých bielogvardejcov a odporcov revolúcie. R. 1921 bolo mesto premenované na Krasnoarmejsk, od 1922 znova Jalta. R. 1930 sa stala okresným mestom Krymskej autonómnej republiky. Počas existencie ZSSR známe rekreačné stredisko. Počas 2. svetovej vojny tam NKVD v novembri 1941 zlikvidoval všetkých väzňov v mestských väzniciach, 1941 – 44 bolo mesto okupované nacistickým Nemeckom, 1944 boli na príkaz J. V. Stalina z regiónu deportovaní Krymskí Tatári. Vo februári 1945 sa v Jalte uskutočnila konferencia Veľkej trojky (→ Jaltská konferencia). Po rozpade ZSSR 1991 sa Jalta stala súčasťou Ukrajiny. Stavebné pamiatky: Katedrála sv. Alexandra Nevského (1891 – 1902), arménsky Chrám sv. Ripsime (Hripsime 1909 – 14, kópia Chrámu sv. Ripsime v Ečmiadzine), Chrám sv. Jána Zlatoústeho (1832 – 37), Biela dača (dom, kde žil A. P. Čechov, vybudovaný 1898, dnes múzeum) a i. V meste a v jeho okolí vznikli v 19. – 20. stor. prepychové súkromné rezidencie ruskej aristokracie, hotely a rekreačné zariadenia (napr. monumentálny hotel Jalta Inturist, 1974 – 77). Prímorská promenáda bola obnovená začiatkom 21. stor. V blízkosti mesta palác Massandra (1881 – 1900, v štýle francúzskych renesančných zámkov, letné sídlo cára Alexandra III. i J. V. Stalina), palác Livadia (1910 – 11, letné sídlo cárskej rodiny, 1945 sa tam konala Jaltská konferencia), vyhliadková veža vo forme neogotického zámočka Lastovičie hniezdo (1911 – 12), v mestečku Alupka (asi 17 km západne od Jalty) neogotický Voroncovov palác (1828 – 48, dnes múzeum) s parkom založeným 1820. Botanická záhrada, viaceré múzeá a galérie.

Jelizavetgrad → Kropyvnyckyj

Jenakijeve, Yenakiieve, 1928 – 36 a 1941 – 43 Rykove, 1936 – 41 Ordžonikidze — mesto na vých. Ukrajine v Doneckej oblasti v str. časti Doneckej panvy severových. od Donecka; 79-tis. obyvateľov (2018). Stredisko banského (ťažba čierneho uhlia), hutníckeho (čierna metalurgia), strojárskeho (banské stroje), koksárenského, cementárskeho a potravinárskeho priemyslu. Jenakijeve vzniklo 1898 zlúčením viacerých osád, od 1925 mesto.

Jevpatorija, Yevpatoriia, v krymskej tatárčine Kezlev — kúpeľné mesto na Ukrajine v autonómnej republike Krym v Kalamitskom zálive Čierneho mora severozápadne od Simferopoľa; 106-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (mäsokombinát, mliekareň), rybársky, vinársky, produkcia silíc (éterických olejov), textilný, obuvnícky. Cestný uzol, osobný námorný prístav. Vyhľadávané morské a liečebné kúpele, od 1992 so statusom celoštátnych detských kúpeľov.

Vzniklo na mieste kolónie Kerkinitis (aj Kerkinitída, Karkinitída) založenej v 6. stor. pred n. l. Grékmi z Miléta, ktorá bola pravdepodobne v 2. – 3. stor. zničená nájazdmi Hunov. V 7. – 10. stor. tam existovala chazarská osada, ktorá bola neskôr pod nadvládou Kypčakov, Mongolov a Krymských Tatárov. Po obsadení Krymu Osmanskou ríšou 1475 tam Turci vybudovali pevnosť Gözleve (aj Gezlev, Kezlev), ktorá od 1485 podliehala osmanskému vazalovi, Krymskému chanátu, v 16. – 18. stor. jeho významné centrum. Po pripojení Krymu k Rusku (1783) dekrétom (1784) Kataríny II. Veľkej premenované na Jevpatoriju na počesť Mithradata VI. Eupatora, ktorý na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. ochránil Kerkinitis pred nájazdmi Skýtov. Jevpatorija sa stala hlavným mestom novozaloženého Jevpatorijského kraja. R. 1854 počas krymskej vojny (1853 – 56) nakrátko obsadené britskými, francúzskymi a tureckými vojskami, počas 2. svetovej vojny nacistickým Nemeckom (1941 – 44). Krátko po oslobodení boli z mesta vysídlení Krymskí Tatári, Arméni, Bulhari a Gréci.

Archeologické nálezy antického mesta Kerkinitis.

Stavebné pamiatky: mešita Džuma džámi (1552 – 64), turecké kúpele (16. stor.), Katedrála sv. Mikuláša (1899), neorománsky Kostol sv. Illiu (1911 – 18), ruský pravoslávny Chrám sv. Mikuláša (1. štvrtina 20. stor.), synagóga (1. štvrtina 20. stor.), karaitské synagógy – kenesy (tzv. Veľká a Malá kenesa, začiatok 19. stor., obidve zrekonštruované koncom 20. – začiatkom 21. stor.), zvyšky tureckej pevnosti (Odzun bazar kapusu, 15. – 16. stor.). Viaceré múzeá, napr. Vlastivedné múzeum (založené 1921, sídli v secesnom dome z 1. štvrtiny 20. stor.) a i.

Južný Buh, ukrajinsky Pivdennyj Buh — rieka na juhozápade Ukrajiny ústiaca do Dneperského limanu (Čierne more); dĺžka 806 km, rozloha povodia 63 700 km², priemerný ročný prietok na dolnom toku 127 m³/s. Pramení vo Volynsko-podolskej vrchovine, preteká juhozáp. a juž. časťou Ukrajiny prevažne juhových. smerom, na strednom toku tečie v hlbokej doline, na dolnom toku preteká Čiernomorskou nížinou. Väčšie prítoky: Siňucha, Ingul (ľavostranné), Kodyma (pravostranný). Splavná pre riečne lode asi 150 km od ústia. Väčšie mestá na Južnom Buhu: Chmeľnyckyj, Vinnycia, Pervomajsk, Mykolajiv.

Kagul, ukr. Kahul — jazero v juhozáp. časti Ukrajiny pri hraniciach s Moldavskom (zasahuje doň malou sev. časťou) a Rumunskom v Odeskej oblasti na Čiernomorskej nížine v blízkosti Dunaja, od ktorého je oddelené hrádzou; plocha 82 – 93,5 km², hĺbka do 7 m. Ústi doň rieka Kagul, vyteká z neho vodný tok ústiaci do Dunaja. Pri vysokých vodných stavoch sa vody jazera Kagul zlievajú s Dunajom. Využívané na zavlažovanie (moldavská časť) a na rybolov.

Kachovka, Kakhovka — mesto na juž. Ukrajine v Chersonskej oblasti na ľavom brehu Kachovskej vodnej nádrže; 38-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, kovoobrábací, potravinársky.

Založené 1791 ako trhová osada, počas Krymskej vojny (1853 – 56) tam boli zriadené poľné sklady a nemocnica. V 2. pol. 19. stor. sa Kachovka stala obchodným centrom (predovšetkým vývoz obilia do Odesy), od konca 19. stor. rozvoj priemyslu, od 1918 mesto. Počas 2. svet. vojny bola Kachovka 1941 – 43 okupovaná nemeckými nacistickými vojskami, po skončení vojny sa stala jedným z industriálnych centier Chersonskej oblasti. R. 1950 – 55 bola v jej blízkosti vybudovaná Kachovská vodná nádrž s hydroelektrárňou. Pevnosť (1771), monumentálny pamätník bojov občianskej a 2. svet. vojny (1967).

Kakhovka → Kachovka

Kalamitský záliv, ukr. Kalamitska zatoka, oficialny prepis Kalamits’ka zatoka — záliv Čierneho mora pri pobreží Ukrajiny v záp. časti Krymského polostrova; dĺžka okolo 13 km, šírka v ústí 41 km, hĺbka okolo 30 m, maximálna hĺbka 100 m. Nížinné pobrežie s početnými slanými jazerami. Do Kalamitského zálivu ústi rieka Alma. V sev. časti zálivu leží kúpeľné mesto Jevpatorija.

Kaluš, Kalush — mesto v záp. časti Ukrajiny v Ivanofrankivskej oblasti; 67-tis. obyvateľov (2011). Priemysel potravinársky, textilný, chemický, petrochemický, stavebných materiálov. V blízkosti ťažba draselných solí.

Mesto ležiace v historickom území Haliče je prvýkrát písomne doložené 1437, až do 1772 sa vyvíjalo ako súčasť poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Už v 60. rokoch 15. stor. je tam doložená ťažba soli, 1549 získalo štatút slobodného mesta na základe magdeburského práva. R. 1595 ho vyrabovali Turci, v 17. stor. sa tam odohralo niekoľko bitiek poľských vojsk s Tatármi a Osmanmi. V 16. stor. sa v meste usadila židovská komunita. Začal sa hospodársky rozvoj v súvislosti s ťažbou soli a s rozvojom pivovarníctva a výroby sladu, začiatkom 19. stor. tam bola založená zlievareň na výrobu zvonov. Po prvom delení Poľska 1772 pripadol Kaluš Rakúsku. Po rozpade Rakúsko-Uhorska 1918 sa nakrátko stal súčasťou Západoukrajinskej ľudovej republiky, po jej likvidácii 1919 spolu s Haličou pripadol novovzniknutému poľskému štátu. Do 1939 mal multietnický, multikonfesionálny a multikultúrny charakter. R. 1939 bol (spolu s vých. časťou Haliče) pripojený k Sovietskemu zväzu; 1940 sovietske bezpečnostné sily deportovali kalušských Poliakov na Sibír, kde mnohí zahynuli. Počas nemeckej okupácie (1941 – 44) bola zlikvidovaná židovská komunita; pôsobili tam jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (banderovci). Po vojne zostal Kaluš súčasťou Sovietskeho zväzu (Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky) a stal sa významným priemyselným a kultúrnym centrom. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Valentína (1844), dom kultúry (1907).

Kamenec Podoľský — slovenský historický názov ukrajinského mesta Kamianec-Podiľskyj.

Kamianec-Podiľskyj, oficiálny prepis Kam’janec’-Podil’s’kyj, slovenský historický názov Kamenec Podoľský — mesto v záp. časti Ukrajiny v Chmeľnyckej oblasti na juž. okraji Volynsko-podolskej vrchoviny na rieke Smotryč; 100-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko hospodárstva, školstva a kultúry. Priemysel strojársky, elektrotechnický, potravinársky (vinársky, mäsový, cukrovarnícky, mliekarský, spracovanie ovocia a zeleniny), tabakový, cementársky, textilný, odevný, nábytkársky. Významné turistické stredisko.

Najneskôr v 11. stor. tam existovalo opevnené sídlisko patriace Kyjevskej Rusi, prvýkrát písomne doložené 1062. V 13. a 14. stor. bolo súčasťou Haličsko-volynského kniežatstva, okrem pôvodného sa tam usadilo aj litovské, poľské a arménske obyvateľstvo. R. 1241 bolo spustošené mongolským vojskom. R. 1374 získalo mestské práva a výsady na základe magdeburského práva. V 14. – 17. stor. vzhľadom na svoju strategickú polohu trpelo nájazdmi viacerých vojsk. R. 1370 – 1430 bolo súčasťou litovského kniežatstva, 1378 tam bola založená rímskokatolícka diecéza a usadili sa tam dominikáni. R. 1430 prešlo pod vládu Poľského kráľovstva, 1672 – 99 bolo obsadené Turkami. V 17. stor. sa v meste vytvorila židovská komunita, v pol. 18. stor. sa stalo jedným z centier chasidizmu. Po druhom delení Poľska (1793) mesto pripadlo Rusku a stalo sa centrom Podolskej gubernie (Podolie). Počas 1. svet. vojny 1914 obsadené rakúskou-uhorskou armádou. R. 1919 sa nakrátko stalo hlavným mestom Ukrajinskej ľudovej republiky, počas sovietsko-poľskej vojny (1919 – 21) bolo obsadené Poľskom (1919/20), potom súčasť ZSSR (Ukrajinskej SSR). Počas 2. svet. vojny (1941 – 44) obsadené Nemeckom, v jeho blízkosti sa odohrali významné boje. R. 1991 sa stalo súčasťou samostatnej Ukrajiny.

Stavebné pamiatky: centrum starého mesta si zachovalo pôvodný historický charakter s viacerými sakrálnymi stavbami a obytnými meštianskymi domami (16. – 19. stor.). K najvýznamnejším pamiatkam patria hrad (nazývaný aj Starý zámok, založený v 11. – 12. stor., prebudovaný v 16. – 17. stor., dnes historické múzeum), ku ktorému vedie Zámocký most postavený tureckými staviteľmi (17. stor.); Katedrála sv. Petra a Pavla (1502 – 17, koncom 17. stor. nakrátko premenená na mešitu, klasicisticky prestavaná v 18. stor., upravená v 19. stor.); bývalý dominikánsky kláštor s Kostolom sv. Mikuláša (založený v 2. pol. 14. stor., kostol prestavaný okolo 1420, barokovo v 18. stor.); zvyšky renesančných mestských hradieb (16. stor.) s niekoľkými zachovanými baštami (napr. bašta Štefana Bátoriho, 1564 – 85), mestská brána nazývaná Poľská brána (16. – 17. stor.), radnica (14. stor., renesančne upravená v 16. stor., barokovo v 17. – 18. stor., dnes múzeum), arménsky Chrám sv. Mikuláša (založený Arménmi koncom 14. stor. na mieste staršieho, upravovaný v 16. – 19. stor.), ruiny arménskeho Chrámu sv. Mikuláša (založený v 14. stor., prestavovaný v 16. – 18. stor., deštruovaný v 30. rokoch 20. stor., zachovala sa veža), barokový Chrám sv. Jozafata (pôvodne kostol trinitárov, 1750 – 80), Chrám Sv. Trojice (18. stor.), Chrám sv. Juraja (1851 – 61), Chrám sv. Alexandra Nevského (1893, v 30. rokoch 20. stor. deštruovaný, koncom 20. – zač. 21. stor. znovupostavený), drevený Chrám pozdvihnutia sv. kríža (18. stor.), biskupský palác (15. stor., prestavaný v 18. stor., dnes múzeum), budova bývalého kňazského seminára (18. stor., dnes múzeum), Ruský magistrát (1658 – 70), zvyšky pevnosti nazývanej Žvanecký zámok (18. stor.), kasárne (1788 – 91) a i. Univerzita (1918), sídlo rímskokatolíckeho biskupstva.

Karkinitský záliv, ukr. Karkinitska zatoka, oficiálny prepis Karkinits’ka zatoka — záliv v sev. časti Čierneho mora pri pobreží Ukrajiny medzi severozáp. pobrežím Krymského polostrova a pevninou; dĺžka 118,5 km, hĺbka od 10 m vo vých. časti do 36 m v záp. časti. Súčasťou Karkinitského zálivu lemovaného kosami a limanmi je záliv Džarylhačka zatoka s najväčším čiernomorským ostrovom Ukrajiny, ostrovom Džarylhač (56 km²). Nízke močaristé brehy. V drsných zimách záliv zamŕza. Prístavy: Skadovsk, Chorly.

Karpatské bukové pralesy, aj Pôvodné bukové lesy Karpát — súbor 10 lokalít so zachovanými pralesmi mierneho pásma na území vých. Slovenska (Prešovský kraj; 4 lokality – NPR Stužica, Havešová a Rožok v NP Poloniny a lokalita Vihorlatský prales v NPR Vihorlat) a Ukrajiny (Zakarpatská oblasť; 6 lokalít). R. 2007 bol pod názvom Pôvodné bukové lesy Karpát zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, 2011 rozšírený o 5 lokalít v Nemecku a nazvaný Pôvodné bukové lesy Karpát a staré bukové lesy Nemecka.

Kerč, Kerch, v krymskej tatárčine Keriç — prístavné mesto Ruskom kontrolovanej Republiky Krym (do marca 2014 Krymskej autonómnej republiky patriacej Ukrajine) na Kerčskom polostrove na severozápadnom pobreží Kerčského prielivu (súčasť Krymského polostrova); 145-tis. obyvateľov (2013). Priemysel hutnícky (spracovanie rúd železa), lodný, odevný, kovoobrábací, potravinársky (najmä rybný), sklársky, cementársky. Významný obchodný (vývoz rúd železa a i.), rybársky a osobný prístav zabezpečujúci spojenie s Ruskom (s Krasnodarským krajom), letisko.

Založené okolo 600 pred n. l. iónskymi osadníkmi z Miléta, v 5. stor. pred n. l. – 4. stor. n. l. hlavné mesto Bosporskej ríše; do začiatku stredoveku známe pod gréckym názvom Pantikapaion. Ako prístavné mesto na severozápadnom pobreží Kimmerského Bosporu (dnešného Kerčského prielivu) udržiavalo bohaté obchodné styky s celou oblasťou Čierneho i Stredozemného mora (dovoz a tranzit vína). Boli tam rozvinuté vinohradníctvo, výroba šperkov, hrnčiarstvo, kovolejárstvo a kováčstvo, razili sa tam prvé bosporské mince. Na konci 2. stor. pred n. l. ovládol Kerč (aj územie celej ríše) Mithradatés VI. Eupator (gr. Eupatór). Vo 4. stor. n. l. bol čiastočne zničený nájazdmi Sarmatov a Hunov, v 6. stor. súčasť Byzantskej ríše, v 7. stor. Chazarského kaganátu. V 10. – 12. stor. zohrával dôležitú úlohu v obchodovaní medzi Kyjevskou Rusou, Krymom a krajinami v oblasti Stredozemného mora. Od 13. stor. bol súčasťou Zlatej hordy, v jej rámci od 1318 obchodná stanica Benátskej republiky, od 1475 súčasť Osmanskej ríše, začiatkom 18. stor. pri Kerči Turci postavili pevnosť Jenikale, od 1774 pod vládou Ruska. Počas krymskej vojny 1855 – 56 bol Kerč obsadený vojskami Francúzska, Spojeného kráľovstva a Osmanskej ríše. Od októbra 1921 súčasť Krymskej ASSR (1945 bol štatút republiky zmenený na oblasť). Od 1954 súčasť Ukrajinskej SSR, od 1991 nezávislej Ukrajinskej republiky (súčasť autonómnej republiky Krym); od marca 2014 po pripojení Krymu k Rusku a vyhlásení Republiky Krym kontrolované Ruskom.

Stavebné pamiatky: pravoslávny Chrám sv. Jána Krstiteľa (pôvodne byzantský, založený 717, prestavaný v 11. – 13. stor. a v 19. stor., zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), turecká pevnosť Jenikale (18. stor.), pevnosť Kerč (1857 – 65), Veľké mithridatské schody (1833) vedúce na vrch Mithridat nad mestom. Na vrchu Mithridat boli odkryté grécke antické pamiatky (zrúcaniny mesta Pantikapaion, 5. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l.), v blízkosti viaceré hrobky (kurgany) z obdobia Bosporskej ríše, napr. kráľovská hrobka, kamenný tholos (4. stor. pred n. l.) a komorové hroby s maľbami (1. – 4. stor. n. l.). Archeologické múzeum (založené 1826).

Kerčský polostrov, ukrajinsky Kerčenskyj pivostriv, v krymskej tatárčine Keriç yarımadası — najvýchodnejšia časť polostrova Krym, súčasť Ruskom kontrolovanej autonómnej republiky Krym patriacej Ukrajine; dĺžka 90 km, šírka do 52 km, rozloha okolo 3 000 km². Na severe je obmývaný Azovským morom a na juhu Čiernym morom, na východe je Kerčským prielivom oddelený od Tamanského polostrova patriaceho Rusku. Územie má nížinný povrch s výškami do 190 m n. m., má hojný výskyt bahenných sopiek a slaných jazier. Podnebie je mierne, teplé a suché s priemernou teplotou v januári -1,5 °C, v júli 23,5 °C, s ročným úhrnom zrážok menej ako 500 mm. Do 90. rokov 20. stor. sa na polostrove ťažili rudy železa. Najväčšie mesto: Kerč.

Kerčský prieliv, rusky Kerčenskij proliv, ukrajinsky Kerčenska protoka, v krymskej tatárčine Keriç boğazı, historicky Bosporus Cimmerius, aj Kimmerský Bospor — prieliv medzi Tamanským polostrovom na východe (patrí Rusku, súčasť Krasnodarského kraja) a Kerčským polostrovom na západe (súčasť Ruskom kontrolovanej autonómnej republiky Krym patriacej Ukrajine) spájajúci Azovské more a Čierne more; dĺžka 41 km, šírka 4 – 15 km, maximálna hĺbka 18 m. V zime je pokrytý plávajúcim ľadom. Významný prístav: Kerč. Prieliv je premostený mostným komplexom – železničným (otvorený v máji 2018, dĺžka 16,9 km) a cestným (otvorená v decembri 2019, dĺžka 18,1 km) mostom; v minulosti fungujúci železničný most postavený v roku 1944 bol nasledujúci rok zničený ľadochodom. Súčasná lodná doprava v prielive je poznamenaná rusko-ukrajinskými vzťahmi a fakticky je pod kontrolou Ruska.

Kilija, Kiliya — mesto v juhozáp. časti Ukrajiny v Odeskej oblasti na brehu Kilijského ramena (jedno z ramien Dunaja); 21-tis. obyvateľov (2012). Potravinársky priemysel, lodenica. Riečny prístav (významné prekladisko na trase Dunaj – Čierne more).

Založené pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. ako grécka kolónia. V stredoveku významné trhové a strategické mesto, potom rybárska osada. Od konca 14. stor. opäť rozvoj obchodu. Od 14. stor. postupne v správe Uhorského kráľovstva, Moldavského kniežatstva, Valašska a 1484 – 1812 Osmanskej ríše. Po 1708 sa tam usadili záporožskí kozáci. V 15. stor. bola na sev. brehu Dunaja vybudovaná pevnosť, ktorá kontrolovala ústie Dunaja do Čierneho mora, 1790 dobytá ruskými vojskami, po 1812 stratila vojenský význam. V júli 1854 počas krymskej vojny bola Kilija ostreľovaná britsko-francúzskou flotilou, po skončení vojny pripadla 1856 Moldavsku, resp. neskôr Rumunskému kniežatstvu. Na základe rozhodnutia Berlínskeho kongresu 1878 pripadla Rusku, po 1. svetovej vojne v správe Rumunského kráľovstva (do 1940). Na zač. 2. svetovej vojny ako súčasť Besarábie postúpená ZSSR.

Stavebné pamiatky: zvyšky pevnosti (15. stor.), Chrám sv. Mikuláša (17. stor.), Katedrála ochrany presv. Bohorodičky (Pokrovskij sobor, 1836), Chrám ochrany presv. Bohorodičky (Pokrovskaja cerkov, 1916).

Kilijské rameno, rum. Braţul Chilia, ukr. Kilijske hyrlo — rameno Dunaja na jeho dolnom toku na hranici medzi Rumunskom a Ukrajinou, najsevernejšie z troch ramien, ktorými Dunaj ústi do Čierneho mora; dĺžka 116 km, odvádza sa ním okolo 70 % vody Dunaja. Vo svojej dolnej časti sa rozvetvuje na 25 hlavných a niekoľko desiatok vedľajších ramien. Prístavy na Kilijskom ramene: Izmail, Kilija, Vylkove (všetky Ukrajina).

Kirovohrad → Kropyvnyckyj

Kirovsk, do 1944 Golubivskyj Rudnyk — mesto vo vých. časti Ukrajiny v Luhanskej oblasti v Doneckej panve; 29-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (jedno z hlavných centier ťažby čierneho uhlia na Ukrajine), hutnícky (čierna metalurgia), potravinársky.

Založené 1764 ako osada Golubivka, prví osadníci pochádzali z centrálneho Ruska. V 30. rokoch 19. stor. tam boli objavené ložiská čierneho uhlia. Koncom 19. stor. rozvoj ťažobného priemyslu v dôsledku príchodu cudzích, najmä francúzskych a belgických investorov a prílev nového obyvateľstva; pri Golubivke vznikla veľká robotnícka osada Golubivskyj Rudnyk. R. 1918 – 20 počas občianskej vojny sa tamojšia ekonomika dostala do recesie. R. 1942 – 43 bola osada okupovaná nacistickým Nemeckom. Od 1962 mesto a dnešný názov (podľa S. M. Kirova). Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a oddielmi separatistov od októbra 2014 kontrolované separatistickou Luhanskou národnou republikou.

Kiverci — mesto v severozáp. časti Ukrajiny vo Volynskej oblasti; 16-tis. obyvateľov (2013). Priemysel strojársky, drevársky, stavebných materiálov, železničné opravovne. Železničný uzol.

Mesto bolo založené 1873 ako železničná stanica asi 7 km od obce Kiverci (nazvaná podľa nej) na novovybudovanej železničnej trase medzi mestami Rovno (Rivne) a Koveľ. Neskôr významný železničný uzol. V máji 1919 – júli 1920 okupované Poľskom, potom obsadené Červenou armádou. Rižskou zmluvou (1921) však pripadlo Poľsku, od septembra 1939 po napadnutí Poľska Sovietskym zväzom súčasť Ukrajinskej SSR. Počas 2. svetovej vojny v júli 1941 – februári 1944 okupované nemeckými vojskami. Od 1951 mesto.

Kommunarsk → Alčevsk