Isokratés
Isokratés, genitív Isokrata, 436 pred n. l. pri Aténach – 338 pred n. l. Atény — aténsky rétor a autor rečí (sám však ako rečník aktívne nevystupoval pre údajne slabý hlas). Vďaka bohatému otcovi získal kvalitné filozofické a rečnícke vzdelanie, jeho učiteľmi boli Gorgias z Leontín, Prodikos, Sokrates i Teisias. Spočiatku ako logograf skladal súdne reči pre iných (Proti Euthynovi, Pros Euthynun, resp. Pros Euthynún, 403 pred n. l.; Proti Kallimachovi, Pros Kallimachon, 402/401 pred n. l.), neskôr skladal reči epideiktického (slávnostného) charakteru. R. 390 pred n. l. založil rečnícku školu (príprava rečníka trvala 3 – 4 roky), kde sa učili viacerí významní politici a osobnosti tej doby. Kládol dôraz na kvalitné vzdelanie a morálku rečníka, pričom sa sústreďoval na logické zvládnutie látky, ako aj na jej umelecké stvárnenie. Svoj predmet chápal ako komplexnú výchovu občana a politika, za jej cieľ považoval umenie odôvodniť názor (doxa) a vnímať situačnú vhodnosť (kairos). Názory na vzdelávanie vyjadril v reči Proti sofistom (Kata tón sofistón, asi 390 pred n. l.). Svojou metódou výrazne ovplyvnil vývoj gréckej prózy. Presadzoval ideu panhelenizmu, v reči Panégyrikos (380 pred n. l.) navrhoval politické spojenectvo Atén a Sparty v záujme odstránenia vojenských konfliktov medzi Grékmi, ktorí sa mali zjednotiť v boji proti Peržanom. Vodcu zjednotených Grékov hľadal na Sicílii (Dionysios I. St.) a v Sparte (kráľ Archidamos III.), neskôr sa (na rozdiel od Demostena) priklonil ku kráľovi Filipovi II. Macedónskemu, ktorého pokladal za jedného z najvýznamnejších gréckych politikov, čím sa (ako 90-ročný) postavil na čelo tzv. promacedónskej strany (reč Filippos, 346 pred n. l.).
Autor rečí o aktuálnych politických udalostiach v Grécku a Aténach (napr. o kríze mestského štátu), ktoré mali veľký vplyv na politický život Grécka na konci 5. a v 1. polovici 4. stor. pred n. l., napr. Reč o Areopágu (Areopagitikos, 357/356 pred n. l.) o osudoch druhého Aténskeho námorného spolku a politike Atén, Panathénaikos (342 pred n. l.), v ktorej chváli aténsku ústavu, Plataikos (373 pred n. l.), v ktorej odsudzuje útok Téb na Plataje, a O mieri (Peri tés eirénés, 356/355 pred n. l.) o udalostiach počas tzv. spojeneckej vojny (357 – 355 pred n. l.), ďalej rečí, v ktorých zachoval dôležité údaje aj o vlastnom súkromnom a politickom živote, napr. v reči O výmene majetku (Peri antidoseós, 354/353 pred n. l.) opisuje, ako jeho rodina prišla o majetok v čase peloponézskej vojny, ako aj oslavných rečí, napr. Chvála Heleny (Helenés enkómion, okolo 388 – 380 pred n. l.) a Euagoras (okolo 370 pred n. l.), ktoré sa stali vzorom pre neskorších autorov. Ku koncu života napísal niekoľko listov Filipovi II. Macedónskemu, v ktorých sa vracia k problematike jeho úlohy ako vodcu Grécka proti Perzii. Po víťazstve Filipa II. Macedónskeho nad gréckymi mestskými štátmi v bitke pri Chairóneii dobrovoľne zomrel hladom. Svojím dielom ovplyvnil rozvoj antického rečníctva a vzdelávania. Celkove sa zachovalo jeho 21 rečí a 9 listov.