islamské právo

Text hesla

islamské právo — samostatný právny systém charakteristický úzkym spojením náboženskej a sekulárnej sféry a z toho vyplývajúcim komplikovaným súborom religióznych, morálnych a právnych noriem; univerzálny komplex pravidiel správania moslimov postihujúci (vo všeobecnosti i v jednotlivostiach) sociálne, ekonomické, morálne a duchovné stránky života. Zo všetkých dnešných svetových právnych systémov sa v ňom v najväčšej miere uplatňuje náboženský základ (islam). Najdôležitejším prameňom islamského práva je Korán. Je v ňom zhrnutá (zapísaná) zvesť tvoriaca základ islamského učenia, zjavená podľa islamskej tradície prorokovi Mohamedovi (Muhammadovi), ktorý je pre stúpencov islamu (moslimov) ústrednou osobnosťou. Mohamed bol aj tvorcom základov nového politického a spoločenského usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva i etiky, čím prispel k vzniku islamského práva. Zo základov pravidiel, ktoré položil a podľa ktorých sa moslimovia dodnes správajú, sa odvodzujú ich povinnosti vrátane tých, ktoré nadobúdajú právny charakter. V Koráne sa okolo 600 veršov (áját) zaoberá témami dotýkajúcimi sa práva, viaceré majú aj čisto právny charakter. Venujú sa najmä rodinnoprávnym, občianskoprávnym a trestnoprávnym vzťahom, niektoré verše sa dotýkajú dedičského práva, vzťahov medzi manželmi a vzťahov k štátnej moci, niektoré majú medzinárodnoprávny charakter. Vlastné islamské právo je reprezentované právom šaría (šarí’a; z arab. šara’a = usmerňovať, vydávať zákony), ktoré predstavuje nemenný morálny zákon záväzný pre všetkých veriacich (odvoláva sa na vieru, sú v nej zaradené presne určené a jednoznačne chápané ustanovenia Koránu a sunny s jednoznačným výkladom; pojmy islamské právo a šaría sa často stotožňujú), a islamskou právnou vedou (arab. fikh), ktorá sa islamským právom zaoberá (vytvára formulácie a výklad práva). Delí sa na dve základné časti: na vedu o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorá vytvára pravidlá a metódy skúmaním základov a hlavných (t. j. všeobecne platných) prameňov práva, a na odvetvie pozitívneho práva, ktoré znamená praktické uplatnenie práva (furú’ al-fikh) v konkrétnych prípadoch. K hlavným prameňom práva, ktoré uznáva klasická islamská právna teória, patria okrem Koránu aj sunna (suna; súhrn rozprávania o bytí, konaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch proroka Mohameda, t. j. tradícia), idžmá (idžmá’; zhoda náboženskoprávnych autorít v otázkach, na ktoré Korán ani sunna nedávajú primeranú odpoveď) a kijás (forma analogického úsudku, na základe ktorého sa vytvárajú právne pravidlá umožňujúce prekonať medzery v právnej úprave určitej oblasti alebo konkrétneho prípadu), pričom prvé dva majú charakter Božej zvesti, a preto sú nespochybniteľné, ďalšie dva sú výsledkom ľudského úsudku. Islamská právna veda (fikh; vznikla v priebehu 8. – 9. stor., teda dve až tri stor. po písomnom zaznamenaní kánonického textu Koránu) sa nestavia proti Koránu a sunne, vychádza však z ľudského rozumu a slobodných úvah človeka, zdôvodňuje nové aspekty praktického života. Za vlády dynastie Abbásovcov vznikli v 8. – 10. stor. v islamskej právnej vede (fikh) viaceré náboženskoprávne školy (arab. mazáhib; → mazhab), ktoré sa podľa rozdelenia stúpencov islamu na sunnitov a šíitov líšili v prístupe k interpretácii práva. Z množstva škôl existujúcich v ranom období vývoja sa dodnes udržali štyri ortodoxné sunnitské právne školy: hanafíovská právna škola, hanbalovská právna škola, málikovská právna škola a šáfi’ovská právna škola nazvaná podľa M. aš-Šáfi’ího považovaného za zakladateľa vedy o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorého pôsobenie bolo vyvrcholením úsilia o systematizáciu práva (v diele ar-Risála fi usúl al-fikh uznával ako štyri základné pramene Korán, sunnu, idžmu a kijás). Šíitský smer reprezentujú právne školy spojené s jednotlivými šíitskými odnožami (resp. sektami). Najvýznamnejšia z nich je škola sekty isná’ašaríja (tzv. imámovská právna škola, niekedy nazývaná aj dža’faritská právna škola), ďalej sú to právne školy siekt zajdíja a ismá’ílíja, vlastný právny systém má aj umiernená cháridžovská sekta ibádíja. Šíitský smer islamského práva je oproti sunnitskému otvorenejší, dynamickejší a umiernenejší. Rozdiely sú najmä v otázkach manželstva a dedičského práva. Okrem toho šíiti nepovažujú idžmu za prameň práva a za nástroj jurisprudencie. Ďalšou právotvornou zásadou islamského práva je idžtihád (samostatná interpretácia prameňov; z arab. idžtihada = posudzovať, samostatne sa o niečo usilovať), ktorý sa využíva, ak základné pramene islamského práva nenachádzajú jasnú odpoveď na nejakú otázku. Sunnitská vetva islamu idžtihád od 10. stor. (od aplikácie názoru právnych škôl) neuznáva, naproti tomu šíitská vetva ho používa v teórii aj v praxi až do súčasnosti (právnou autoritou je mudžtahid). Tradične uznávaný je aj taklíd (napodobňovanie, súlad s právnym precedensom). Popri týchto zásadách sa v islamskom práve riešenie niektorých prípadov riadi aj obyčajovým právom ’urf (uplatní sa všeobecne rozšírený predislamský zvyk, resp. opakujúca sa kolektívna prax, ktorá prináša prospech a neodporuje šaríi; v indonézsko-malajskej kultúrnej oblasti adat). Napriek špecifikám právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy vyplývajúce zo základov islamského štátu, a tých, ktoré sa používajú na riešenie súkromných vzťahov moslimov, v islamskom práve nie je zaužívané členenie práva na verejné a súkromné, charakteristické je prekrývanie alebo zlúčenie verejného a súkromného práva, v praxi však toto delenie existuje. Prevažujúcou formou je súkromné právo, do ktorého patrí odvetvie mu’ámalát upravujúce právne vzťahy medzi ľuďmi (občianske právo — rieši otázky práva osobného statusu, náboženských princípov a náboženskomorálnych kritérií, ktoré nachádzajú uplatnenie v inštitútoch manželstva, rozvodu, dedenia, opatrovníctva ap., vlastnícke otázky, podmienky zmlúv, záväzkové otázky ap.), z ktorého sa vyčleňuje oblasť trestného práva (’ukúbát), špecifická sankciami za všetky porušenia práva nezávisle od ich charakteru (postihy za trestné činy proti Bohu, resp. proti náboženstvu a vojenskej morálke, za civilné delikty i za spoločensky nebezpečné konanie). Okruh práva ’ibádát rieši povinnosti človeka (veriaceho) voči Bohu (k základným patrí tzv. päť stĺpov viery). Princípy a mravné kritériá islamu, ktoré sú základom celkovej regulácie všetkých vzťahov vnútri moslimskej spoločnosti, prešli čiastočnými zmenami. Aj keď sa reformy uskutočňujú od 17. stor., k najvýznamnejším došlo v 2. polovici 20. stor. Začali sa prijímať nové zákony vo forme kódexov, nastalo obdobie europeizácie práva a zmeny sa začali uskutočňovať aj v súdnom systéme (napr. v Pakistane, Sýrii, Iraku, Tunisku, vo vých. Afrike a v krajinách Perzského zálivu, pričom Turecko už v 1. polovici 20. stor. postupne zrušilo platnosť islamského práva). Naproti tomu v iných krajinách (napr. v Pakistane, Saudskej Arábii, Iráne a Spojených arabských emirátoch) si islamské právo (najmä pri regulácii osobného statusu) udržiava svoje pozície (zaužívané je označenie islamské štáty) a mnohé krajiny sa vrátili k aplikácii tradičných právnych inštitútov známych niekoľko storočí (upravujú napr. nezákonný sexuálny styk, polygamiu, zákaz požívania alkoholických nápojov a i.). Otázkami práva sa zaoberajú teologicko-právne autority (→ álim), znalci práva (→ fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (→ kádi) a právni poradcovia (→ mufti, majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor → fatva); spoločne tvoria islamské duchovenstvo.

Text hesla

islamské právo — samostatný právny systém charakteristický úzkym spojením náboženskej a sekulárnej sféry a z toho vyplývajúcim komplikovaným súborom religióznych, morálnych a právnych noriem; univerzálny komplex pravidiel správania moslimov postihujúci (vo všeobecnosti i v jednotlivostiach) sociálne, ekonomické, morálne a duchovné stránky života. Zo všetkých dnešných svetových právnych systémov sa v ňom v najväčšej miere uplatňuje náboženský základ (islam). Najdôležitejším prameňom islamského práva je Korán. Je v ňom zhrnutá (zapísaná) zvesť tvoriaca základ islamského učenia, zjavená podľa islamskej tradície prorokovi Mohamedovi (Muhammadovi), ktorý je pre stúpencov islamu (moslimov) ústrednou osobnosťou. Mohamed bol aj tvorcom základov nového politického a spoločenského usporiadania, kodifikátorom základných zásad štátu, práva i etiky, čím prispel k vzniku islamského práva. Zo základov pravidiel, ktoré položil a podľa ktorých sa moslimovia dodnes správajú, sa odvodzujú ich povinnosti vrátane tých, ktoré nadobúdajú právny charakter. V Koráne sa okolo 600 veršov (áját) zaoberá témami dotýkajúcimi sa práva, viaceré majú aj čisto právny charakter. Venujú sa najmä rodinnoprávnym, občianskoprávnym a trestnoprávnym vzťahom, niektoré verše sa dotýkajú dedičského práva, vzťahov medzi manželmi a vzťahov k štátnej moci, niektoré majú medzinárodnoprávny charakter. Vlastné islamské právo je reprezentované právom šaría (šarí’a; z arab. šara’a = usmerňovať, vydávať zákony), ktoré predstavuje nemenný morálny zákon záväzný pre všetkých veriacich (odvoláva sa na vieru, sú v nej zaradené presne určené a jednoznačne chápané ustanovenia Koránu a sunny s jednoznačným výkladom; pojmy islamské právo a šaría sa často stotožňujú), a islamskou právnou vedou (arab. fikh), ktorá sa islamským právom zaoberá (vytvára formulácie a výklad práva). Delí sa na dve základné časti: na vedu o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorá vytvára pravidlá a metódy skúmaním základov a hlavných (t. j. všeobecne platných) prameňov práva, a na odvetvie pozitívneho práva, ktoré znamená praktické uplatnenie práva (furú’ al-fikh) v konkrétnych prípadoch. K hlavným prameňom práva, ktoré uznáva klasická islamská právna teória, patria okrem Koránu aj sunna (suna; súhrn rozprávania o bytí, konaní, odporúčaniach, činoch a príkazoch proroka Mohameda, t. j. tradícia), idžmá (idžmá’; zhoda náboženskoprávnych autorít v otázkach, na ktoré Korán ani sunna nedávajú primeranú odpoveď) a kijás (forma analogického úsudku, na základe ktorého sa vytvárajú právne pravidlá umožňujúce prekonať medzery v právnej úprave určitej oblasti alebo konkrétneho prípadu), pričom prvé dva majú charakter Božej zvesti, a preto sú nespochybniteľné, ďalšie dva sú výsledkom ľudského úsudku. Islamská právna veda (fikh; vznikla v priebehu 8. – 9. stor., teda dve až tri stor. po písomnom zaznamenaní kánonického textu Koránu) sa nestavia proti Koránu a sunne, vychádza však z ľudského rozumu a slobodných úvah človeka, zdôvodňuje nové aspekty praktického života. Za vlády dynastie Abbásovcov vznikli v 8. – 10. stor. v islamskej právnej vede (fikh) viaceré náboženskoprávne školy (arab. mazáhib; → mazhab), ktoré sa podľa rozdelenia stúpencov islamu na sunnitov a šíitov líšili v prístupe k interpretácii práva. Z množstva škôl existujúcich v ranom období vývoja sa dodnes udržali štyri ortodoxné sunnitské právne školy: hanafíovská právna škola, hanbalovská právna škola, málikovská právna škola a šáfi’ovská právna škola nazvaná podľa M. aš-Šáfi’ího považovaného za zakladateľa vedy o prameňoch práva (usúl al-fikh), ktorého pôsobenie bolo vyvrcholením úsilia o systematizáciu práva (v diele ar-Risála fi usúl al-fikh uznával ako štyri základné pramene Korán, sunnu, idžmu a kijás). Šíitský smer reprezentujú právne školy spojené s jednotlivými šíitskými odnožami (resp. sektami). Najvýznamnejšia z nich je škola sekty isná’ašaríja (tzv. imámovská právna škola, niekedy nazývaná aj dža’faritská právna škola), ďalej sú to právne školy siekt zajdíja a ismá’ílíja, vlastný právny systém má aj umiernená cháridžovská sekta ibádíja. Šíitský smer islamského práva je oproti sunnitskému otvorenejší, dynamickejší a umiernenejší. Rozdiely sú najmä v otázkach manželstva a dedičského práva. Okrem toho šíiti nepovažujú idžmu za prameň práva a za nástroj jurisprudencie. Ďalšou právotvornou zásadou islamského práva je idžtihád (samostatná interpretácia prameňov; z arab. idžtihada = posudzovať, samostatne sa o niečo usilovať), ktorý sa využíva, ak základné pramene islamského práva nenachádzajú jasnú odpoveď na nejakú otázku. Sunnitská vetva islamu idžtihád od 10. stor. (od aplikácie názoru právnych škôl) neuznáva, naproti tomu šíitská vetva ho používa v teórii aj v praxi až do súčasnosti (právnou autoritou je mudžtahid). Tradične uznávaný je aj taklíd (napodobňovanie, súlad s právnym precedensom). Popri týchto zásadách sa v islamskom práve riešenie niektorých prípadov riadi aj obyčajovým právom ’urf (uplatní sa všeobecne rozšírený predislamský zvyk, resp. opakujúca sa kolektívna prax, ktorá prináša prospech a neodporuje šaríi; v indonézsko-malajskej kultúrnej oblasti adat). Napriek špecifikám právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy vyplývajúce zo základov islamského štátu, a tých, ktoré sa používajú na riešenie súkromných vzťahov moslimov, v islamskom práve nie je zaužívané členenie práva na verejné a súkromné, charakteristické je prekrývanie alebo zlúčenie verejného a súkromného práva, v praxi však toto delenie existuje. Prevažujúcou formou je súkromné právo, do ktorého patrí odvetvie mu’ámalát upravujúce právne vzťahy medzi ľuďmi (občianske právo — rieši otázky práva osobného statusu, náboženských princípov a náboženskomorálnych kritérií, ktoré nachádzajú uplatnenie v inštitútoch manželstva, rozvodu, dedenia, opatrovníctva ap., vlastnícke otázky, podmienky zmlúv, záväzkové otázky ap.), z ktorého sa vyčleňuje oblasť trestného práva (’ukúbát), špecifická sankciami za všetky porušenia práva nezávisle od ich charakteru (postihy za trestné činy proti Bohu, resp. proti náboženstvu a vojenskej morálke, za civilné delikty i za spoločensky nebezpečné konanie). Okruh práva ’ibádát rieši povinnosti človeka (veriaceho) voči Bohu (k základným patrí tzv. päť stĺpov viery). Princípy a mravné kritériá islamu, ktoré sú základom celkovej regulácie všetkých vzťahov vnútri moslimskej spoločnosti, prešli čiastočnými zmenami. Aj keď sa reformy uskutočňujú od 17. stor., k najvýznamnejším došlo v 2. polovici 20. stor. Začali sa prijímať nové zákony vo forme kódexov, nastalo obdobie europeizácie práva a zmeny sa začali uskutočňovať aj v súdnom systéme (napr. v Pakistane, Sýrii, Iraku, Tunisku, vo vých. Afrike a v krajinách Perzského zálivu, pričom Turecko už v 1. polovici 20. stor. postupne zrušilo platnosť islamského práva). Naproti tomu v iných krajinách (napr. v Pakistane, Saudskej Arábii, Iráne a Spojených arabských emirátoch) si islamské právo (najmä pri regulácii osobného statusu) udržiava svoje pozície (zaužívané je označenie islamské štáty) a mnohé krajiny sa vrátili k aplikácii tradičných právnych inštitútov známych niekoľko storočí (upravujú napr. nezákonný sexuálny styk, polygamiu, zákaz požívania alkoholických nápojov a i.). Otázkami práva sa zaoberajú teologicko-právne autority (→ álim), znalci práva (→ fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (→ kádi) a právni poradcovia (→ mufti, majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor → fatva); spoločne tvoria islamské duchovenstvo.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Islamské právo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/islamske-pravo