islam

Text hesla

islam [arab.], aj islám — druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo (po kresťanstve); aj islamský svet ako celok, prípadne ideálna moslimská (muslimská) komunita. Islam patrí k prorockým náboženským tradíciám Stredného východu, ktoré charakterizuje viera v jediného Boha (monoteizmus), v Božie zjavenie, prorokov, odplatu a v posledný súd. Spolu s judaizmom a kresťanstvom tvorí islam trojicu tzv. abrahámovských náboženstiev, ktoré odvodzujú pôvod svojej duchovnej tradície od patriarchu Abraháma (v islame → Ibráhím). Na rozdiel od židovskej a kresťanskej tradície, podľa ktorej je považovaný za dediča Božieho prisľúbenia Abrahámov syn Izák, stúpenci islamu, t. j. moslimovia (muslimovia), pokladajú za dediča Božieho prisľúbenia a za svojho praotca Abrahámovho prvorodeného syna Ismá’íla (→ Izmael). Islam je prísne monoteistický, a hoci historicky a chronologicky vyšiel z judaizmu a kresťanstva, moslimovia sú presvedčení, že je pôvodnou a jedinou pravou monoteistickou vierou, ktorú podľa islamskej tradície židia a kresťania pozmenili, resp. sa od nej odklonili. Princíp striktného monoteizmu vyjadruje doktrína o Božej jedinosti (tawhíd), ktorá zamieta kresťanské učenie o Svätej Trojici (považuje ho za odklon od monoteizmu). Podľa moslimov jedine vďaka islamu spoznali ľudia pravého Boha, proroka a zákon, preto je predislamské obdobie moslimami označované aj ako vek temna, nevedomosti a pohanstva (→ džáhilíja), výnimku z ktorého tvorili iba hanífovia. Moslimovia veria v jediného Boha, všemohúceho a vševediaceho stvoriteľa, udržiavateľa a sudcu Alaha (Alláh), ktorého absolútna dokonalosť sa v islame premietla do zákazu jeho zobrazovania. Islam kladie dôraz na bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu (názov islam je odvodený od arabského koreňa s-l–m, čo znamená odovzdanie sa alebo podrobenie sa Bohu, Božej vôli a zákonu) vyjadrené činmi, predovšetkým predpísanými náboženskými úkonmi, bázňou (takvá), zbožnosťou a dobrými skutkami. Ústredná osobnosťou islamu je Mohamed (Muhammad; Posol Boží, rasúlu-lláh), ktorého moslimovia uctievajú ako najväčšieho a posledného zo všetkých prorokov, ako toho, kto priniesol pravé zjavenie. Jeho najvýznamnejšími predchodcami v rade prorokov boli Ibráhím (Abrahám), Músá (Mojžiš) a Ísá (Ježiš; moslimovia považujú Ježiša Krista za proroka, odmietajú jeho božskú podstatu a neveria, že bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych). Mohamed nebol nikdy považovaný za zakladateľa nového náboženstva, ale za obnoviteľa pôvodnej monoteistickej viery. Označenie moslima výrazom mohamedán, odvodeným od Mohamedovho mena, je preto nesprávne a môže byť urážlivé. Posvätnou knihou islamu je Korán, večné Božie slovo, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 — 632 spočiatku v Mekke, potom v Medine) zjavoval Boh Mohamedovi v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel). Pretože miestom vzniku islamu je Arabský polostrov, Arabi sa považovali za nadradených a svoj jazyk (→ arabský jazyk), t. j. jazyk Koránu, za posvätný. Moslimom sa človek stane narodením alebo sa ním môže stať (z vlastného rozhodnutia) tak, že sa odovzdá jedinému Bohu, jeho vôli a zákonu, berie na seba povinnosť plniť Božiu vôľu ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločnosti, čo formálne vyjadrí pred svedkami vyznaním viery (→ šaháda), a tým sa stane členom svetového spoločenstva moslimov, t. j. moslimskej obce (→ umma). Islam však kladie dôraz aj na náboženskú prax, predovšetkým na vykonávanie predpísaných náboženských úkonov a konanie dobrých skutkov. Päť základných povinností moslima predstavuje tzv. päť stĺpov viery: šaháda (vyznanie viery, v ktorej sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden prorok), salát (rituálna modlitba päťkrát za deň smerom k Mekke), zakát (povinná almužna), saum (pôst po celý posvätný mesiac ramadán od úsvitu do západu Slnka) a hadždž (vykonanie púte do Mekky aspoň raz za život); právne autority zaraďujú k povinnostiam moslima aj džihád. Za články viery sa považuje viera v Boha, v anjelov, v Božie slovo, v Božích poslov a v posledný súd. Náboženské sviatky (k najväčším patria → íd al-adhá a → íd al-fitr) sa určujú podľa moslimského kalendára (→ arabský kalendár; v sekulárnej oblasti sa popri ňom v súčasnosti používa paralelne celosvetový gregoriánsky kalendár), sviatočným dňom je piatok (arab. jaum al-džum’a, t. j. deň zhromaždenia); veriaci sa vtedy schádzajú v mešite na spoločnú modlitbu (salát al-džum’a) a kázeň (→ chutba). K najposvätnejším miestam islamu patria mešity Masdžid al-Harám (Veľká mešita) v Mekke so svätyňou Kaaba (Ka’ba), Masdžid an-Nabaví (Mešita proroka Mohameda) v Medine a Harám aš-šaríf (Vznešené miesto, totožné s historickou židovskou Chrámovou horou) s mešitami al-Aksá (Najvzdialenejšia mešita) a Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm) v Jeruzaleme. Mekka, Medina a Jeruzalem sú pre moslimov najposvätnejšími pútnickými miestami. Z potreby moslimov správne chápať zložité a často rozporuplné texty Koránu sa vyvinula jeho exegéza (→ tafsír). Ďalším dôležitým zdrojom záväzných ponaučení a noriem je okrem Koránu aj sunna (suna, tradícia) a hadís (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamský právny systém (→ islamské právo) je spätý s náboženstvom, nemenný morálny zákon a Boží poriadok predstavuje islamské náboženské právo šaría (šarí’a). V rámci islamskej právnej vedy fikh (fiqh) vznikali od počiatku abbásovského kalifátu (polovica 8. stor.) viaceré islamské právne školy (→ mazhab). Podstatnú časť právnych predpisov tvorí dodnes rodinné právo, podľa ktorého napr. môže právne (občiansky) slobodný muž (nie otrok) uzavrieť manželstvo až so štyrmi ženami za predpokladu, že ich materiálne rovnako zabezpečí (aj z tohto dôvodu je v súčasnosti mnohoženstvo, polygamia, zriedkavé). Moslim si môže vziať za manželku aj ženu židovského alebo kresťanského vierovyznania, moslimka toto právo nemá a môže sa vydať iba za moslima. Podobne ako v judaizme aj v islame sa striktne odlišujú čisté, dovolené (halál) a nečisté, zakázané veci (→ harám). Čistotu (tahára), ktorá je podmienkou platnosti modlitby (salát) i púte (hadždž), stráca človek, ak sa dotkne nečistých vecí (napr. psov, ošípaných, vína, liehovín, mlieka nejedlých zvierat, hnisu). Ľahké znečistenie je možné odstrániť omytím rúk, nôh, hlavy a tváre (vudú), po ťažkom znečistení (sexuálny styk, menštruácia, šestonedelie ap.) je potrebné umyť celé telo (gusl). Islam zakazuje požičiavať na úrok (ribá), vstupovať cudzím mužom na niektoré miesta v dome (→ hárem) a i. Konzervatívnosť a striktnosť islamu sa prejavila aj v dôraze na rezervované obliekanie mužov a žien. Napriek tomu, že zahaľovanie hlavy u žien (→ závoj) Korán priamo neprikazuje, odporúčané je ako súčasť tradície (sunny) a považuje sa za dôležitý atribút islamskej spoločnosti i za symbol cudnosti, súkromia a morálky. Človek je podľa islamskej eschatológie sám zodpovedný pred Bohom za svoje činy a po smrti očakáva každého posledný súd, ktorého dôsledkom bude večný život v raji (džanna) alebo zatratenie v pekle (džahannam alebo nár). Súdu sa nepodrobia iba tí, ktorí položili život za svätú vec, t. j. mučeníci (šuhadá). Legalistické chápanie islamu s dôrazom na striktné dodržiavanie príkazov však neuspokojovalo duchovné potreby všetkých veriacich. V 8. stor. sa preto začali v islame objavovať asketické a mystické prúdy (→ súfizmus) sústredené do bratstiev (taríka), ktoré vznikali v celom islamskom svete a na mnohých miestach (najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie a Afriky) sa zaslúžili o šírenie islamu. Pre novú formu zbožnosti, ktorú súfizmus predstavoval, sa často dostával do konfliktu s ortodoxiou, čo pokračuje v niektorých islamských skupinách do súčasnosti. Na rozdiel od iných náboženstiev v islame nejestvuje hierarchická štruktúra, cirkev ani sviatosti. Miestom bohoslužby (zhromaždenia veriacich a spoločnej modlitby) je mešita zvyčajne s minaretom, z ktorej muezín zvoláva na modlitbu. Dôležité miesto v mešite má výklenok v stene mešity (→ mihráb) ukazujúci smer k Mekke (→ kibla), ku ktorej sa modliaci obracajú tvárou. Modlitby vedie vážený muž (→ imám), ktorý na túto funkciu volí príslušná moslimská obec; väčšinou pôsobí aj ako kazateľ (→ chatíb). Islamské duchovenstvo tvoria teologicko-právne autority (ulamá; → álim) a znalci práva (fukahá; → fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (kudát; → kádi) a právni poradcovia (→ mufti), ktorí majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor (→ fatva).

Podľa tradície ako prvá uverila pravdivosti Mohamedových zjavení jeho prvá manželka Chadídža a potom ďalší členovia jeho rodiny. Zavedenie náboženstva do praxe sprevádzali boje medzi Mohamedovými nasledovníkmi a pohanskými príslušníkmi kmeňa Kurajš, ktorí chránili v Mekke a jej okolí svoje obchodné záujmy. Mohamedovým odchodom z Mekky (622; → hedžra) sa centrum náboženstva prenieslo do Mediny, čo moslimovia považujú za významnú udalosť, od ktorej sa začal počítať islamský letopočet. Islam sa stal ideologickým a politickým rámcom zjednotenia arabských kmeňov a vytvorenia islamského štátneho útvaru – Arabského kalifátu (→ Arabská ríša). Po stabilizovaní moslimskej obce (umma) 631 na Arabskom polostrove vyslal Mohamed posolstvo do Byzantskej ríše a do ríše Sásánovcov (do Iránu) so žiadosťou o podriadenie sa. Po Mohamedovej smrti (632) čelil jeho nástupca Abú Bakr (prvý kalif, 632 – 634) odporu i odpadlíctvu niektorých arabských kmeňov; v tzv. odpadlíckych vojnách postupne porazil a opätovne získal územia centrálnej Arábie (Nadžd), východného pobrežia Arábie (dnešný Bahrajn, Omán), ako aj územia severnej (Tabúk) a Južnej Arábie (Jemen a Hadramaut). Realizoval aj prvé útočné výpady proti Byzantskej ríši i proti Sásánovcom, ktorí odmietli Mohamedovo posolstvo. Hlavným cieľom nebolo šírenie islamu, ale vojensko-politické súperenie a snaha moslimov získať Jeruzalem. Expanzia Arabského kalifátu mimo Arabského polostrova je spojená až s vládou druhého kalifa Umara ibn al-Chattába. Počas jeho vlády (634 – 644) sa po víťazstve Arabov v bitke na rieke Jarmúk (636) postupne dostali do rúk moslimov na čele s Chálidom ibn al-Valídom dovtedajšie byzantské provincie: 634 – 638 Sýria (637 dobyté Aleppo, dnešný Halab), 634 – 637 Palestína (638 dobytý Jeruzalem), 638 Arménsko a 639 – 642 Egypt. Súbežne s prenikaním do Sýrie sa Arabom 637 – 641 podarilo (po víťazstve nad perzským vojskom v bitke pri meste Kádisíja, 637) získať územie dnešného Iraku a 642 – 644 sa pod ich vládu dostala veľká časť územia dnešného Iránu (Perzia). Tretí kalif Usmán ibn Affán (644 – 656) sa musel vyrovnať s vnútroštátnou nestabilitou i s odporom cháridžovcov (príslušníkov sekty → cháridža), ale aj stúpencov Alího ibn Abí Táliba. Napriek tomu sa mu podarilo získať ďalšie časti územia dnešného Iránu, časti Chorásánu a oblasti južného Kaukazu (650), 652 časť Afganistanu; 649 anektoval Cyprus a 647 – 651 časť severoafrického pobrežia. Počas vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) sa expanzia prakticky zastavila. V kalifáte vznikol dynastický a vnútronáboženský konflikt a došlo k rozkolu a rozdeleniu na sunnitov (sunitov) a šíitov. S nástupom sunnitských Umajjovcov (661 – 750) sa postup územnej expanzie kalifátu načas zastavil a opätovne sa začal až začiatkom 8. stor. R. 708 – 710 si Arabi podrobili zvyšné územia byzantských provincií severnej Afriky aj zásluhou konverzie pohanských Berberov na islam. R. 711 Tárik ibn Zijád ovládol Gibraltár a následne si podmanil veľkú časť Pyrenejského polostrova (→ Andalúzia; vláda moslimov na území Španielska do 1492), ich postup do západnej Európy zastavil 732 Karol Martel v bitke pri Poitiers. R. 709 sa Arabi dostali až do Trácie a 674 a 717/718 dvakrát neúspešne obkľúčili Konštantínopol (dnes Istanbul). V období 706 – 715 prenikli do Strednej Ázie a získali mestá Buchara a Samarkand, čím sa dostali do priameho kontaktu s Čínou a prekročili rieku Indus. Po nástupe Abbásovcov (750 – 1258) sa islamské výboje výrazne oslabili a zredukovali sa len na menšie a krátkodobé výpady viac či menej suverénnych vládcov provincií do Stredomoria. R. 827 ovládol islamský pirát z Andalúzie Umar ibn Hafs (†855) Krétu (jeho nástupcovia tam vládli do 961), po niekoľkých neúspešných arabských útokoch na Sicíliu tuniská dynastia Aghlabovcov dobyla 831 Palermo a ďalšie mestá a nasledujúca dynastia Fátimovcov ovládla 965 celú Sicíliu (islamská do 1072). Počas 9. stor. sa Arabom podarilo obsadiť alebo vyplieniť niekoľko juhofrancúzskych a talianskych miest vrátane Ríma (846) a Bari (vládli tam 841 – 871). Vzostup križiackych výprav, postupujúca reconquista na Pyrenejskom polostrove (11. – 15. stor.), útoky extrémistickej šíitskej sekty asasínov z Iránu a invázia Mongolov (1258 dobyli Bagdad) ukončili vládu a vojenskú expanziu Abbásovcov i existenciu jednotnej islam. ríše (kalifátu). V 2. polovici 11. stor., keď islamizovaní Seldžukovci (sultán Alp Arslán) porazili v bitke pri Mantzikerte (1071) Byzantskú ríšu a prenikli do Malej Ázie (obsadili Anatóliu), Sýrie a Palestíny (ríša Seldžukovcov z Rúmu, 1077 – 1307), sa začalo systematické a definitívne dobývanie Malej Ázie. Poslednou islamskou vojensko-politickou expanziou boli výboje Osmanskej ríše (1299 – 1923), ktoré sa začali v 14. stor. v Malej Ázii a postupne sa preniesli na Balkán a do strednej Európy. Islamská expanzia na Balkán bola spojená s obsadením Dardanel (1354), prvým mestom na európskej pevnine dobytým osmanskými Turkami bolo Gelibolu (hist. Gallipoli, 1354). Kľúčovým sa ukázalo dobytie mesta Edirne (hist. Drinopol; 1361), ktoré sa do 1453 stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. V nasledujúcich tridsiatich rokoch Osmani ovládli celý južný Balkán a po víťazstve v bitke na Kosovom poli (1389) i po porážke križiackej výpravy vedenej kráľom Žigmundom Luxemburským v bitke pri Nikopole (1396, sultán Bajezid I.) siahalo ich územie až po Dunaj. Po vpáde Timúra do Malej Ázie sa postup Osmanov načas zastavil, v polovici 15. stor. sa však po víťazstve pri Varne (1444) zmocnili Konštantínopola (1453) a začali poslednú etapu dobývania Balkánu. K Osmanskej ríši pripojili Albánsko (1478) i väčšinu územia Čiernej Hory (1499), zmocnili sa Belehradu (1521) a po víťazstve v bitke pri Moháči (1526) obsadili zadunajskú časť Uhorska, pričom dobyté územie dostal do správy Ján Zápoľský (protikráľ Ferdinanda I.), pod ich kontrolu sa však nedostalo Horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Napriek vytrvalým výbojom a okupačným snahám sa v oblasti strednej Európy islam presadiť nepodarilo. Koncom 17. stor. sa Osmani po vojenských porážkach (→ bitka pri Viedni, 1683) opäť stiahli za Dunaj a po 1718 (Požarevský mier) aj z celého územia Uhorska, islamizované zostali len oblasti, ktoré naďalej okupovali (územia dnešného Albánska, Bulharska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Kosova, Severného Macedónska a severného Grécka). V strednej Ázii sa islam začal šíriť až s príchodom Mongolov, ktorí najskôr rozvrátili abbásovský kalifát (1258), krátko nato sa však väčšina štátov, ktoré vznikli po rozpade centrálnej ríše, islamizovala. Islam sa stal štátnym náboženstvom v Zlatej horde. S Mongolmi do istej miery súvisí aj posledná vlna šírenia islamu. do Prednej Indie. Do severnej Indie sa islam postupne dostal už na konci 12. stor. a 1206 – 1526 tam existoval islamský Dillíjsky sultanát. Od 2. polovice 11. stor. boli moslimovia často pozývaní osídľovať neobývané územia Číny. V 19. stor. ich časť emigrovala z Číny aj do Oceánie a na Nový Zéland. Do Ameriky sa dostali v 18. stor. (príchod čiernych otrokov privezených zo západnej Afriky) a v 80. rokoch 19. stor. (prisťahovali sa predovšetkým z Osmanskej ríše, Číny a juhovýchodnej Ázie). Islam je v USA najvýraznejšie prezentovaný hnutím Čierni moslimovia (Black Muslims, založené 1930, nazývané aj Islamský národ, Nation of Islam, aj Stratený a znovunájdený národ islamu, The Lost-Found Nation of Islam). Menšie moslimské komunity sa postupne dostali aj do Kanady a Argentíny. V západnej a severnej Európe sa moslimské komunity udomácňovali v novoveku najmä ako obchodníci a diplomati Osmanskej ríše a i. moslimských krajín. Najväčší rast moslimských komunít v tejto časti sveta bol spojený s ekonomickou migráciou po 2. svetovej vojne.

Korán jednoznačne neurčuje podobu islamského štátu, islamské politické teórie obyčajne vychádzajú zo spôsobu Mohamedovej vlády v Medine a z praxe založenej na voľbe jedného z najváženejších Mohamedových spoločníkov (as-sahába), ktorý sa stal jeho nástupcom (chalífat rasúlu-lláh, nástupca Posla Božieho, t. j. Mohameda), → kalifom (chalífa). Počas vlády sunnitských Umajjovcov (661 – 750) bol namiesto teokracie nastolený svetský spôsob vlády (mulk), k úplnému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci došlo počas vlády Abbásovcov (750 – 1258). Politické riadenie jednotlivých islamizovaných štátov sa postupne dostalo do rúk svetských vládcov (sultánov), kalifát však pretrval až do 1924 (dovtedy používali titul kalifa osmanskí sultáni) ako symbol islamskej kontinuity a najvyššej moci. Na dobytých územiach sa Arabi neusilovali o násilnú konverziu obyvateľstva, nemoslimskí obyvatelia (inoverci, t. j. kresťania, židia a príslušníci ďalších náboženských komunít považovaných moslimami za monoteistické) a neskôr aj konvertiti však boli povinní platiť osobitné dane (→ džizja, → charádž) predstavujúce dôležitý zdroj štátnych financií. Po stáročiach rozkvetu islamského sveta, ktorý bol prínosom pre rozvoj vedy a filozofie (→ arabská veda; → islamská filozofia), nastalo na konci 17. stor. obdobie úpadku, ktorý postihol všetky oblasti spoločenského aj kultúrneho života. Snahy prekonať túto stagnáciu viedli k vzniku ortodoxného reformného hnutia zameraného na očistenie islamu od novôt (resp. modernizmu) a povier i k návratu k pôvodnému islamu podľa vzoru života Mohameda, prvých kalifov a ctihodných predkov (as-salaf as-sálih). Návrat k pôvodnému islamu hlásal už v 18. stor. na Arabskom polostrove vahhábizmus (→ vahhábovci), v Indii prívrženci vahhábovského náboženského reformátora Sajjida Ahmada Barélavího (*1786, †1831). Program očistenia islamu v liberálnejšej podobe prevzal aj hlavný prúd reformizmu z konca 19. stor. (→ isláh). Dôležitou požiadavkou sa stalo obnovenie idžtihádu (samostatnej interpretácie prameňov). Reformizmus kládol dôraz na výchovu a aktivitu a pod európskym vplyvom prijal aj svetskú (t. j. nie striktne náboženskú) myšlienku nacionalizmu. V 70. rokoch 20. stor. sa v islamských krajinách rozvinuli radikálne hnutia za islamizáciu práva a verejného života často označované ako islamský fundamentalizmus, resp. islamizmus. V súčasnosti sa väčšina moslimov hlási k jednej z dvoch vieroučne nie veľmi rozdielnych islamskej tradícií, k sunnizmu alebo k šíizmu. Okrem nich jestvuje aj rad menších siekt (ahmadíja; cháridža; → ibádíja;→ ismá’ílíja; → jazídíja; → bábizmus; nusajríja, → nusajriti a i.) a mystických bratstiev (→ bektašija, → idrísíja, → chatmíja, → kádiríja, → maulávíja, → nakšbandíja, → sanúsíja a i.), ktoré sa navzájom odlišujú o. i. tradíciou preukazovania úcty svojim zakladateľom a významným duchovným autoritám. Napr. podľa šíitskej tradície sú uctievaní nielen proroci, ale aj príslušníci Mohamedovej rodiny (manžel Mohamedovej dcéry Fátimy Alí ibn Abí Tálib a jeho synovia Hasan a Husajn) a posvätnými pútnickými miestami sú pre šíitov aj mešity s hrobmi príslušníkov prorokovej rodiny (najmä hrob Alího ibn Abí Táliba v Nadžafe a hrob Husajna v Kerbelá).

V súčasnosti (začiatok 21. stor.) má islam asi 1,5 až 1,6 mld. vyznávačov (približne 20 % populácie sveta). V Afrike sa k nemu hlási až 40 % obyvateľstva, v Ázii v dôsledku vysokého stupňa diverzifikácie religióznej štruktúry len približne 23 % obyvateľstva, i keď tam žije až 70 % všetkých moslimov sveta. Vyznávači islamu žijú v oblasti od severnej Afriky po južnú (Pakistan, Bangladéš) a juhovýchodnú Áziu (Indonézia, Malajzia), okrajovo i v juhovýchodnej Európe (Albánsko, Bosna a Hercegovina), významnou islamskou oblasťou je aj Stredná Ázia. K rýdzo islamským krajinám (podiel moslimov nad 98 %) patria v Ázii napr. Irán, Saudská Arábia, Afganistan, Jemen, Omán, Maldivy, Turecko, Tadžikistan a Katar, v Afrike Alžírsko, Maroko, Somálsko, Tunisko, Mauritánia, Komory a Líbya. Po 2. svetovej vojne vznikli početné moslimské komunity aj v USA a v Európe (najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Holandsku; vo viacerých európskych krajinách je islam druhým najrozšírenejším náboženstvom). Z hľadiska základných islamských smerov je dominantný sunnitský (89 % moslimov), menej početný je šíitský (10,5 %) a najmenej početný cháridžský smer (0,5 %). Významnými islamskými náboženskými univerzitami sú al-Azhar v Káhire (založená 972) a Dár al-ulúm v severoindickom Deobande (v štáte Uttarpradéš, založená 1867).

Text hesla

islam [arab.], aj islám — druhé najrozšírenejšie svetové náboženstvo (po kresťanstve); aj islamský svet ako celok, prípadne ideálna moslimská (muslimská) komunita. Islam patrí k prorockým náboženským tradíciám Stredného východu, ktoré charakterizuje viera v jediného Boha (monoteizmus), v Božie zjavenie, prorokov, odplatu a v posledný súd. Spolu s judaizmom a kresťanstvom tvorí islam trojicu tzv. abrahámovských náboženstiev, ktoré odvodzujú pôvod svojej duchovnej tradície od patriarchu Abraháma (v islame → Ibráhím). Na rozdiel od židovskej a kresťanskej tradície, podľa ktorej je považovaný za dediča Božieho prisľúbenia Abrahámov syn Izák, stúpenci islamu, t. j. moslimovia (muslimovia), pokladajú za dediča Božieho prisľúbenia a za svojho praotca Abrahámovho prvorodeného syna Ismá’íla (→ Izmael). Islam je prísne monoteistický, a hoci historicky a chronologicky vyšiel z judaizmu a kresťanstva, moslimovia sú presvedčení, že je pôvodnou a jedinou pravou monoteistickou vierou, ktorú podľa islamskej tradície židia a kresťania pozmenili, resp. sa od nej odklonili. Princíp striktného monoteizmu vyjadruje doktrína o Božej jedinosti (tawhíd), ktorá zamieta kresťanské učenie o Svätej Trojici (považuje ho za odklon od monoteizmu). Podľa moslimov jedine vďaka islamu spoznali ľudia pravého Boha, proroka a zákon, preto je predislamské obdobie moslimami označované aj ako vek temna, nevedomosti a pohanstva (→ džáhilíja), výnimku z ktorého tvorili iba hanífovia. Moslimovia veria v jediného Boha, všemohúceho a vševediaceho stvoriteľa, udržiavateľa a sudcu Alaha (Alláh), ktorého absolútna dokonalosť sa v islame premietla do zákazu jeho zobrazovania. Islam kladie dôraz na bezpodmienečné odovzdanie sa Bohu (názov islam je odvodený od arabského koreňa s-l–m, čo znamená odovzdanie sa alebo podrobenie sa Bohu, Božej vôli a zákonu) vyjadrené činmi, predovšetkým predpísanými náboženskými úkonmi, bázňou (takvá), zbožnosťou a dobrými skutkami. Ústredná osobnosťou islamu je Mohamed (Muhammad; Posol Boží, rasúlu-lláh), ktorého moslimovia uctievajú ako najväčšieho a posledného zo všetkých prorokov, ako toho, kto priniesol pravé zjavenie. Jeho najvýznamnejšími predchodcami v rade prorokov boli Ibráhím (Abrahám), Músá (Mojžiš) a Ísá (Ježiš; moslimovia považujú Ježiša Krista za proroka, odmietajú jeho božskú podstatu a neveria, že bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych). Mohamed nebol nikdy považovaný za zakladateľa nového náboženstva, ale za obnoviteľa pôvodnej monoteistickej viery. Označenie moslima výrazom mohamedán, odvodeným od Mohamedovho mena, je preto nesprávne a môže byť urážlivé. Posvätnou knihou islamu je Korán, večné Božie slovo, ktoré podľa islamskej tradície postupne (610 — 632 spočiatku v Mekke, potom v Medine) zjavoval Boh Mohamedovi v arabskom jazyku prostredníctvom anjela Džibríla (→ Gabriel). Pretože miestom vzniku islamu je Arabský polostrov, Arabi sa považovali za nadradených a svoj jazyk (→ arabský jazyk), t. j. jazyk Koránu, za posvätný. Moslimom sa človek stane narodením alebo sa ním môže stať (z vlastného rozhodnutia) tak, že sa odovzdá jedinému Bohu, jeho vôli a zákonu, berie na seba povinnosť plniť Božiu vôľu ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločnosti, čo formálne vyjadrí pred svedkami vyznaním viery (→ šaháda), a tým sa stane členom svetového spoločenstva moslimov, t. j. moslimskej obce (→ umma). Islam však kladie dôraz aj na náboženskú prax, predovšetkým na vykonávanie predpísaných náboženských úkonov a konanie dobrých skutkov. Päť základných povinností moslima predstavuje tzv. päť stĺpov viery: šaháda (vyznanie viery, v ktorej sa zdôrazňuje jeden Boh a jeden prorok), salát (rituálna modlitba päťkrát za deň smerom k Mekke), zakát (povinná almužna), saum (pôst po celý posvätný mesiac ramadán od úsvitu do západu Slnka) a hadždž (vykonanie púte do Mekky aspoň raz za život); právne autority zaraďujú k povinnostiam moslima aj džihád. Za články viery sa považuje viera v Boha, v anjelov, v Božie slovo, v Božích poslov a v posledný súd. Náboženské sviatky (k najväčším patria → íd al-adhá a → íd al-fitr) sa určujú podľa moslimského kalendára (→ arabský kalendár; v sekulárnej oblasti sa popri ňom v súčasnosti používa paralelne celosvetový gregoriánsky kalendár), sviatočným dňom je piatok (arab. jaum al-džum’a, t. j. deň zhromaždenia); veriaci sa vtedy schádzajú v mešite na spoločnú modlitbu (salát al-džum’a) a kázeň (→ chutba). K najposvätnejším miestam islamu patria mešity Masdžid al-Harám (Veľká mešita) v Mekke so svätyňou Kaaba (Ka’ba), Masdžid an-Nabaví (Mešita proroka Mohameda) v Medine a Harám aš-šaríf (Vznešené miesto, totožné s historickou židovskou Chrámovou horou) s mešitami al-Aksá (Najvzdialenejšia mešita) a Kubbat as-Sachrá (Skalný dóm) v Jeruzaleme. Mekka, Medina a Jeruzalem sú pre moslimov najposvätnejšími pútnickými miestami. Z potreby moslimov správne chápať zložité a často rozporuplné texty Koránu sa vyvinula jeho exegéza (→ tafsír). Ďalším dôležitým zdrojom záväzných ponaučení a noriem je okrem Koránu aj sunna (suna, tradícia) a hadís (výroky a skutky proroka Mohameda). Islamský právny systém (→ islamské právo) je spätý s náboženstvom, nemenný morálny zákon a Boží poriadok predstavuje islamské náboženské právo šaría (šarí’a). V rámci islamskej právnej vedy fikh (fiqh) vznikali od počiatku abbásovského kalifátu (polovica 8. stor.) viaceré islamské právne školy (→ mazhab). Podstatnú časť právnych predpisov tvorí dodnes rodinné právo, podľa ktorého napr. môže právne (občiansky) slobodný muž (nie otrok) uzavrieť manželstvo až so štyrmi ženami za predpokladu, že ich materiálne rovnako zabezpečí (aj z tohto dôvodu je v súčasnosti mnohoženstvo, polygamia, zriedkavé). Moslim si môže vziať za manželku aj ženu židovského alebo kresťanského vierovyznania, moslimka toto právo nemá a môže sa vydať iba za moslima. Podobne ako v judaizme aj v islame sa striktne odlišujú čisté, dovolené (halál) a nečisté, zakázané veci (→ harám). Čistotu (tahára), ktorá je podmienkou platnosti modlitby (salát) i púte (hadždž), stráca človek, ak sa dotkne nečistých vecí (napr. psov, ošípaných, vína, liehovín, mlieka nejedlých zvierat, hnisu). Ľahké znečistenie je možné odstrániť omytím rúk, nôh, hlavy a tváre (vudú), po ťažkom znečistení (sexuálny styk, menštruácia, šestonedelie ap.) je potrebné umyť celé telo (gusl). Islam zakazuje požičiavať na úrok (ribá), vstupovať cudzím mužom na niektoré miesta v dome (→ hárem) a i. Konzervatívnosť a striktnosť islamu sa prejavila aj v dôraze na rezervované obliekanie mužov a žien. Napriek tomu, že zahaľovanie hlavy u žien (→ závoj) Korán priamo neprikazuje, odporúčané je ako súčasť tradície (sunny) a považuje sa za dôležitý atribút islamskej spoločnosti i za symbol cudnosti, súkromia a morálky. Človek je podľa islamskej eschatológie sám zodpovedný pred Bohom za svoje činy a po smrti očakáva každého posledný súd, ktorého dôsledkom bude večný život v raji (džanna) alebo zatratenie v pekle (džahannam alebo nár). Súdu sa nepodrobia iba tí, ktorí položili život za svätú vec, t. j. mučeníci (šuhadá). Legalistické chápanie islamu s dôrazom na striktné dodržiavanie príkazov však neuspokojovalo duchovné potreby všetkých veriacich. V 8. stor. sa preto začali v islame objavovať asketické a mystické prúdy (→ súfizmus) sústredené do bratstiev (taríka), ktoré vznikali v celom islamskom svete a na mnohých miestach (najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie a Afriky) sa zaslúžili o šírenie islamu. Pre novú formu zbožnosti, ktorú súfizmus predstavoval, sa často dostával do konfliktu s ortodoxiou, čo pokračuje v niektorých islamských skupinách do súčasnosti. Na rozdiel od iných náboženstiev v islame nejestvuje hierarchická štruktúra, cirkev ani sviatosti. Miestom bohoslužby (zhromaždenia veriacich a spoločnej modlitby) je mešita zvyčajne s minaretom, z ktorej muezín zvoláva na modlitbu. Dôležité miesto v mešite má výklenok v stene mešity (→ mihráb) ukazujúci smer k Mekke (→ kibla), ku ktorej sa modliaci obracajú tvárou. Modlitby vedie vážený muž (→ imám), ktorý na túto funkciu volí príslušná moslimská obec; väčšinou pôsobí aj ako kazateľ (→ chatíb). Islamské duchovenstvo tvoria teologicko-právne autority (ulamá; → álim) a znalci práva (fukahá; → fakih), úradníci zastávajúci funkciu sudcu (kudát; → kádi) a právni poradcovia (→ mufti), ktorí majú právo vyhlasovať autoritatívny právny názor (→ fatva).

Podľa tradície ako prvá uverila pravdivosti Mohamedových zjavení jeho prvá manželka Chadídža a potom ďalší členovia jeho rodiny. Zavedenie náboženstva do praxe sprevádzali boje medzi Mohamedovými nasledovníkmi a pohanskými príslušníkmi kmeňa Kurajš, ktorí chránili v Mekke a jej okolí svoje obchodné záujmy. Mohamedovým odchodom z Mekky (622; → hedžra) sa centrum náboženstva prenieslo do Mediny, čo moslimovia považujú za významnú udalosť, od ktorej sa začal počítať islamský letopočet. Islam sa stal ideologickým a politickým rámcom zjednotenia arabských kmeňov a vytvorenia islamského štátneho útvaru – Arabského kalifátu (→ Arabská ríša). Po stabilizovaní moslimskej obce (umma) 631 na Arabskom polostrove vyslal Mohamed posolstvo do Byzantskej ríše a do ríše Sásánovcov (do Iránu) so žiadosťou o podriadenie sa. Po Mohamedovej smrti (632) čelil jeho nástupca Abú Bakr (prvý kalif, 632 – 634) odporu i odpadlíctvu niektorých arabských kmeňov; v tzv. odpadlíckych vojnách postupne porazil a opätovne získal územia centrálnej Arábie (Nadžd), východného pobrežia Arábie (dnešný Bahrajn, Omán), ako aj územia severnej (Tabúk) a Južnej Arábie (Jemen a Hadramaut). Realizoval aj prvé útočné výpady proti Byzantskej ríši i proti Sásánovcom, ktorí odmietli Mohamedovo posolstvo. Hlavným cieľom nebolo šírenie islamu, ale vojensko-politické súperenie a snaha moslimov získať Jeruzalem. Expanzia Arabského kalifátu mimo Arabského polostrova je spojená až s vládou druhého kalifa Umara ibn al-Chattába. Počas jeho vlády (634 – 644) sa po víťazstve Arabov v bitke na rieke Jarmúk (636) postupne dostali do rúk moslimov na čele s Chálidom ibn al-Valídom dovtedajšie byzantské provincie: 634 – 638 Sýria (637 dobyté Aleppo, dnešný Halab), 634 – 637 Palestína (638 dobytý Jeruzalem), 638 Arménsko a 639 – 642 Egypt. Súbežne s prenikaním do Sýrie sa Arabom 637 – 641 podarilo (po víťazstve nad perzským vojskom v bitke pri meste Kádisíja, 637) získať územie dnešného Iraku a 642 – 644 sa pod ich vládu dostala veľká časť územia dnešného Iránu (Perzia). Tretí kalif Usmán ibn Affán (644 – 656) sa musel vyrovnať s vnútroštátnou nestabilitou i s odporom cháridžovcov (príslušníkov sekty → cháridža), ale aj stúpencov Alího ibn Abí Táliba. Napriek tomu sa mu podarilo získať ďalšie časti územia dnešného Iránu, časti Chorásánu a oblasti južného Kaukazu (650), 652 časť Afganistanu; 649 anektoval Cyprus a 647 – 651 časť severoafrického pobrežia. Počas vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) sa expanzia prakticky zastavila. V kalifáte vznikol dynastický a vnútronáboženský konflikt a došlo k rozkolu a rozdeleniu na sunnitov (sunitov) a šíitov. S nástupom sunnitských Umajjovcov (661 – 750) sa postup územnej expanzie kalifátu načas zastavil a opätovne sa začal až začiatkom 8. stor. R. 708 – 710 si Arabi podrobili zvyšné územia byzantských provincií severnej Afriky aj zásluhou konverzie pohanských Berberov na islam. R. 711 Tárik ibn Zijád ovládol Gibraltár a následne si podmanil veľkú časť Pyrenejského polostrova (→ Andalúzia; vláda moslimov na území Španielska do 1492), ich postup do západnej Európy zastavil 732 Karol Martel v bitke pri Poitiers. R. 709 sa Arabi dostali až do Trácie a 674 a 717/718 dvakrát neúspešne obkľúčili Konštantínopol (dnes Istanbul). V období 706 – 715 prenikli do Strednej Ázie a získali mestá Buchara a Samarkand, čím sa dostali do priameho kontaktu s Čínou a prekročili rieku Indus. Po nástupe Abbásovcov (750 – 1258) sa islamské výboje výrazne oslabili a zredukovali sa len na menšie a krátkodobé výpady viac či menej suverénnych vládcov provincií do Stredomoria. R. 827 ovládol islamský pirát z Andalúzie Umar ibn Hafs (†855) Krétu (jeho nástupcovia tam vládli do 961), po niekoľkých neúspešných arabských útokoch na Sicíliu tuniská dynastia Aghlabovcov dobyla 831 Palermo a ďalšie mestá a nasledujúca dynastia Fátimovcov ovládla 965 celú Sicíliu (islamská do 1072). Počas 9. stor. sa Arabom podarilo obsadiť alebo vyplieniť niekoľko juhofrancúzskych a talianskych miest vrátane Ríma (846) a Bari (vládli tam 841 – 871). Vzostup križiackych výprav, postupujúca reconquista na Pyrenejskom polostrove (11. – 15. stor.), útoky extrémistickej šíitskej sekty asasínov z Iránu a invázia Mongolov (1258 dobyli Bagdad) ukončili vládu a vojenskú expanziu Abbásovcov i existenciu jednotnej islam. ríše (kalifátu). V 2. polovici 11. stor., keď islamizovaní Seldžukovci (sultán Alp Arslán) porazili v bitke pri Mantzikerte (1071) Byzantskú ríšu a prenikli do Malej Ázie (obsadili Anatóliu), Sýrie a Palestíny (ríša Seldžukovcov z Rúmu, 1077 – 1307), sa začalo systematické a definitívne dobývanie Malej Ázie. Poslednou islamskou vojensko-politickou expanziou boli výboje Osmanskej ríše (1299 – 1923), ktoré sa začali v 14. stor. v Malej Ázii a postupne sa preniesli na Balkán a do strednej Európy. Islamská expanzia na Balkán bola spojená s obsadením Dardanel (1354), prvým mestom na európskej pevnine dobytým osmanskými Turkami bolo Gelibolu (hist. Gallipoli, 1354). Kľúčovým sa ukázalo dobytie mesta Edirne (hist. Drinopol; 1361), ktoré sa do 1453 stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. V nasledujúcich tridsiatich rokoch Osmani ovládli celý južný Balkán a po víťazstve v bitke na Kosovom poli (1389) i po porážke križiackej výpravy vedenej kráľom Žigmundom Luxemburským v bitke pri Nikopole (1396, sultán Bajezid I.) siahalo ich územie až po Dunaj. Po vpáde Timúra do Malej Ázie sa postup Osmanov načas zastavil, v polovici 15. stor. sa však po víťazstve pri Varne (1444) zmocnili Konštantínopola (1453) a začali poslednú etapu dobývania Balkánu. K Osmanskej ríši pripojili Albánsko (1478) i väčšinu územia Čiernej Hory (1499), zmocnili sa Belehradu (1521) a po víťazstve v bitke pri Moháči (1526) obsadili zadunajskú časť Uhorska, pričom dobyté územie dostal do správy Ján Zápoľský (protikráľ Ferdinanda I.), pod ich kontrolu sa však nedostalo Horné Uhorsko, t. j. dnešné Slovensko. Napriek vytrvalým výbojom a okupačným snahám sa v oblasti strednej Európy islam presadiť nepodarilo. Koncom 17. stor. sa Osmani po vojenských porážkach (→ bitka pri Viedni, 1683) opäť stiahli za Dunaj a po 1718 (Požarevský mier) aj z celého územia Uhorska, islamizované zostali len oblasti, ktoré naďalej okupovali (územia dnešného Albánska, Bulharska, Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Kosova, Severného Macedónska a severného Grécka). V strednej Ázii sa islam začal šíriť až s príchodom Mongolov, ktorí najskôr rozvrátili abbásovský kalifát (1258), krátko nato sa však väčšina štátov, ktoré vznikli po rozpade centrálnej ríše, islamizovala. Islam sa stal štátnym náboženstvom v Zlatej horde. S Mongolmi do istej miery súvisí aj posledná vlna šírenia islamu. do Prednej Indie. Do severnej Indie sa islam postupne dostal už na konci 12. stor. a 1206 – 1526 tam existoval islamský Dillíjsky sultanát. Od 2. polovice 11. stor. boli moslimovia často pozývaní osídľovať neobývané územia Číny. V 19. stor. ich časť emigrovala z Číny aj do Oceánie a na Nový Zéland. Do Ameriky sa dostali v 18. stor. (príchod čiernych otrokov privezených zo západnej Afriky) a v 80. rokoch 19. stor. (prisťahovali sa predovšetkým z Osmanskej ríše, Číny a juhovýchodnej Ázie). Islam je v USA najvýraznejšie prezentovaný hnutím Čierni moslimovia (Black Muslims, založené 1930, nazývané aj Islamský národ, Nation of Islam, aj Stratený a znovunájdený národ islamu, The Lost-Found Nation of Islam). Menšie moslimské komunity sa postupne dostali aj do Kanady a Argentíny. V západnej a severnej Európe sa moslimské komunity udomácňovali v novoveku najmä ako obchodníci a diplomati Osmanskej ríše a i. moslimských krajín. Najväčší rast moslimských komunít v tejto časti sveta bol spojený s ekonomickou migráciou po 2. svetovej vojne.

Korán jednoznačne neurčuje podobu islamského štátu, islamské politické teórie obyčajne vychádzajú zo spôsobu Mohamedovej vlády v Medine a z praxe založenej na voľbe jedného z najváženejších Mohamedových spoločníkov (as-sahába), ktorý sa stal jeho nástupcom (chalífat rasúlu-lláh, nástupca Posla Božieho, t. j. Mohameda), → kalifom (chalífa). Počas vlády sunnitských Umajjovcov (661 – 750) bol namiesto teokracie nastolený svetský spôsob vlády (mulk), k úplnému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci došlo počas vlády Abbásovcov (750 – 1258). Politické riadenie jednotlivých islamizovaných štátov sa postupne dostalo do rúk svetských vládcov (sultánov), kalifát však pretrval až do 1924 (dovtedy používali titul kalifa osmanskí sultáni) ako symbol islamskej kontinuity a najvyššej moci. Na dobytých územiach sa Arabi neusilovali o násilnú konverziu obyvateľstva, nemoslimskí obyvatelia (inoverci, t. j. kresťania, židia a príslušníci ďalších náboženských komunít považovaných moslimami za monoteistické) a neskôr aj konvertiti však boli povinní platiť osobitné dane (→ džizja, → charádž) predstavujúce dôležitý zdroj štátnych financií. Po stáročiach rozkvetu islamského sveta, ktorý bol prínosom pre rozvoj vedy a filozofie (→ arabská veda; → islamská filozofia), nastalo na konci 17. stor. obdobie úpadku, ktorý postihol všetky oblasti spoločenského aj kultúrneho života. Snahy prekonať túto stagnáciu viedli k vzniku ortodoxného reformného hnutia zameraného na očistenie islamu od novôt (resp. modernizmu) a povier i k návratu k pôvodnému islamu podľa vzoru života Mohameda, prvých kalifov a ctihodných predkov (as-salaf as-sálih). Návrat k pôvodnému islamu hlásal už v 18. stor. na Arabskom polostrove vahhábizmus (→ vahhábovci), v Indii prívrženci vahhábovského náboženského reformátora Sajjida Ahmada Barélavího (*1786, †1831). Program očistenia islamu v liberálnejšej podobe prevzal aj hlavný prúd reformizmu z konca 19. stor. (→ isláh). Dôležitou požiadavkou sa stalo obnovenie idžtihádu (samostatnej interpretácie prameňov). Reformizmus kládol dôraz na výchovu a aktivitu a pod európskym vplyvom prijal aj svetskú (t. j. nie striktne náboženskú) myšlienku nacionalizmu. V 70. rokoch 20. stor. sa v islamských krajinách rozvinuli radikálne hnutia za islamizáciu práva a verejného života často označované ako islamský fundamentalizmus, resp. islamizmus. V súčasnosti sa väčšina moslimov hlási k jednej z dvoch vieroučne nie veľmi rozdielnych islamskej tradícií, k sunnizmu alebo k šíizmu. Okrem nich jestvuje aj rad menších siekt (ahmadíja; cháridža; → ibádíja;→ ismá’ílíja; → jazídíja; → bábizmus; nusajríja, → nusajriti a i.) a mystických bratstiev (→ bektašija, → idrísíja, → chatmíja, → kádiríja, → maulávíja, → nakšbandíja, → sanúsíja a i.), ktoré sa navzájom odlišujú o. i. tradíciou preukazovania úcty svojim zakladateľom a významným duchovným autoritám. Napr. podľa šíitskej tradície sú uctievaní nielen proroci, ale aj príslušníci Mohamedovej rodiny (manžel Mohamedovej dcéry Fátimy Alí ibn Abí Tálib a jeho synovia Hasan a Husajn) a posvätnými pútnickými miestami sú pre šíitov aj mešity s hrobmi príslušníkov prorokovej rodiny (najmä hrob Alího ibn Abí Táliba v Nadžafe a hrob Husajna v Kerbelá).

V súčasnosti (začiatok 21. stor.) má islam asi 1,5 až 1,6 mld. vyznávačov (približne 20 % populácie sveta). V Afrike sa k nemu hlási až 40 % obyvateľstva, v Ázii v dôsledku vysokého stupňa diverzifikácie religióznej štruktúry len približne 23 % obyvateľstva, i keď tam žije až 70 % všetkých moslimov sveta. Vyznávači islamu žijú v oblasti od severnej Afriky po južnú (Pakistan, Bangladéš) a juhovýchodnú Áziu (Indonézia, Malajzia), okrajovo i v juhovýchodnej Európe (Albánsko, Bosna a Hercegovina), významnou islamskou oblasťou je aj Stredná Ázia. K rýdzo islamským krajinám (podiel moslimov nad 98 %) patria v Ázii napr. Irán, Saudská Arábia, Afganistan, Jemen, Omán, Maldivy, Turecko, Tadžikistan a Katar, v Afrike Alžírsko, Maroko, Somálsko, Tunisko, Mauritánia, Komory a Líbya. Po 2. svetovej vojne vznikli početné moslimské komunity aj v USA a v Európe (najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Holandsku; vo viacerých európskych krajinách je islam druhým najrozšírenejším náboženstvom). Z hľadiska základných islamských smerov je dominantný sunnitský (89 % moslimov), menej početný je šíitský (10,5 %) a najmenej početný cháridžský smer (0,5 %). Významnými islamskými náboženskými univerzitami sú al-Azhar v Káhire (založená 972) a Dár al-ulúm v severoindickom Deobande (v štáte Uttarpradéš, založená 1867).

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Islam [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/islam