írska literatúra

írska literatúra — súhrnné označenie literatúry písanej v írskom jazyku (írskej gaelčine), v latinčine i v angličtine, vytvorenej spisovateľmi írskeho pôvodu; spolu s gréckou a latinskou literatúrou patrí k najstarším európskym literatúram. Na jej vývin výrazne vplývali náboženské (katolícka, anglo-írska protestantská, škótsko-írska presbyteriánska tradícia) a sociálno-politické pomery (od 1171 bolo Írsko pod anglickou dominanciou; represálie v 17. stor., hladomor v 19. stor., násilie v 20. stor.).

Za najstaršie pamiatky írskej literatúry sa považuje niekoľko sto nápisov z archaického obdobia (400 – 600) zapísaných oghamovým písmom. Významnú časť írskej literatúry tvorí literatúra písaná v latinčine, a to najmä po príchode sv. Patrika (432), patróna Írska, a po následnom šírení kresťanstva. Najzaujímavejšou je Kniha z Armaghu (Book of Armagh, asi 807), známa aj ako Patrikov kánon (Canon of Patrick), írsky rukopis písaný prevažne v latinčine, hodnotný pre svoj jazyk, štýl, typický írsky ornament a ukážky starej írčiny.

Dejiny írskej literatúry v írčine sa odvíjajú od keltských prameňov – mytológie a rozprávačskej tradície. Od 6. stor. sa rozvíjala poézia profesionálnych básnikov, tzv. filidov (filí), ktorí boli nástupcami druidov, mali významné postavenie v írskej spoločnosti, uchovávali ústnu tradíciu (senchas) rodín a kmeňov a písali oslavné básne a elégie na svojich ochrancov i hanlivé básne na nepriateľov. K najstarším dielam patria Sv. Columbán (Amra Choluim Chille) Dallána Forgailla (*asi 530, †598) a Abeceda zbožnosti (Apgitir Chrábaid) sv. Colmána Ela (*555, †611). Hlavnými dielami boli prozaické rozprávania s básnickými prvkami podobné hrdinskému eposu, založené na starej pohanskej ústnej tradícii a pretvorené kresťanskými pisármi, ktoré sa v minulosti delili podľa tém (obliehanie, únos), v súčasnosti podľa cyklov na: 1. ulsterský cyklus (nazvaný podľa staroírskeho kráľovstva Uladh, t. j. Ulster) obsahujúci najstaršiu pamiatku írskej slovesnosti Výprava za býkom z Cúailnge (Táin Bó Cúailnge, vznikol v 6. – 10. stor., zachovaný v rukopise z 12. a 14. stor.), v ktorom vystupujú mladý hrdina Cú Chulainn a ulsterský kráľ Cochobar, ako aj tragický príbeh o smrti krásnej Deirdre s motívom Tristana a Izoldy; 2. mytologický cyklus obsahujúci báje o dávnych obyvateľoch Írska, najmä o rode nadprirodzených bytostí bohyne Danann (Tuatha Dé Danann), z ktorých sa vyvinuli rozprávania o elfoch, vílach a výpravách do iného sveta, napr. sága Zvádzanie Étaíny (Tochmarc Étaíne); 3. kráľovský cyklus obsahujúci príbehy o kráľoch a bitkách zapísané v 9. – 10. stor., v ktorých vystupujú mytologické aj historické postavy, napr. poeticko-prozaický príbeh Sweeneyho šialenstvo (Buile Shuibhne); 4. feniánsky cyklus (nazvaný podľa mýtického kráľa Fionna mac Cumhailla a jeho družiny bojovníkov a lovcov, → fianna) obsahujúci epické skladby čerpajúce zo staroírskej mytológie a z historických udalostí (napr. misijná činnosť národného patróna sv. Patrika v 5. stor., vikinské nájazdy v 9. – 11. stor.).

Ďalšou skupinou staroírskej slovesnosti, v ktorej sa spája írska pohanská mytológia s kresťanskou alegóriou, sú príbehy napísané v starej írčine, tzv. cesty alebo plavby (immrama), napr. Plavba Máela Dúina (Immram Maele Dúin). Bohatá ústna slovesnosť sa tradovala v rôznych veršových formách. Z raných záznamov (6. – 7. stor.) sa zachovali zlomky v aliteračnom verši v prízvučných slabikách, v 8. – 10. stor. sa využíval slabičný verš s rafinovanými koncovými rýmami (dán díreach). Z raného obdobia je významná aj prírodná a náboženská lyrika, napr. Kalendár (Félire, okolo 800) sv. Óengusa mac Óengobanna (†824), Veršovaný žaltár (Saltair na Rann, 10. stor.) i básne s historickou tematikou, napr. Bojovníci, ktorí boli v Emain (Fianna bátar i nEmain) Cináeda ua hArtacáina (†975). Z prozaických žánrov sa rozvíjali náboženské traktáty o živote svätcov a vedecká próza (medicínske a právnické traktáty), napr. Veľký starý zákonník (Senchas Már, 1. polovica 8. stor.), gramatické traktáty, napr. Cormaicov glosár (Sanas Cormaic, koniec 9. stor.), ktorý uvádza etymológiu asi 1 400 írskych slov.

Po anglo-normanskej invázii (1171) spolu so zánikom kráľovstva zanikla aj poézia filidov, v službách kniežat sa rozvíjala bardská poézia (→ bard). V 13. stor. patrili k najvýznamnejším básnikom Giolla Brighde Mac Con Midhe (*asi 1210, †asi 1272) a Muireadhach Albanach Ó Dálaigh (*asi 1180, †asi 1250), v 16. stor. Tadhg Dall Ó hÚigínn (*asi 1550, †asi 1591) a jeden z posledných bardov Eochaidh Ó hÉoghusa (*1567, †1617). V protiklade ku komplikovanej bardskej poézii vznikla koncom 12. stor. jednoduchá forma balady, ktorá sa považuje za začiatok ľudovej írskej literatúry. Najrozsiahlejším zachovaným dielom stredovekej írskej literatúry je zbierka Rozhovory starcov (Acallam na Senórach, koniec 12. stor.), príbeh z feniánskeho mytologického cyklu o dvoch starších hrdinoch, ktorí cestujú po Írsku so sv. Patrikom.

Po represáliách (1649) O. Cromwella bola v Írsku zlikvidovaná miestna šľachta i stará kultúra (Angličania zakázali tlačiť knihy v írskom jazyku, írsky literárny jazyk sa používal iba ako dialekt). Úpadok krajiny počas vojenských ťažení O. Cromwella zachytil vo svojom diele Dáibhí Ó Bruadair (*asi 1625, †1698), v tom období tvoril aj posledný predstaviteľ tradičnej írskej ľúbostnej poézie Piaras Feiritéar (*asi 1600, †1653). V 18. stor. skupina tzv. munsterských básnikov, najmä Aogán Ó Rathaille (*asi 1670, †1726), písala vizionárske skladby o návrate írskej samostatnosti (tzv. aisling). Rozvíjala sa ľudová poézia, ktorej nositeľmi boli roľníci, remeselníci a učitelia, namiesto prísneho metra sa začalo používať jednoduché metrum (amhráin), ktoré využil Brian Mac Giolla Meidhre (Brian Merriman, *asi 1747, †1805) v satirickej poéme Polnočný súd (Cúirt An Mheán-Oíche, 1780). V oblasti prózy vznikli v 17. stor. Letopisy Írskeho kráľovstva (Annála Ríoghachta Éireann, 1632 – 36) františkána Mícheála Ó Cléirigha (*asi 1590, †1643), ktoré zaznamenávajú írsku históriu od staroveku po 1616, a Pravdivé dejiny Írska (Foras Feasa ar Éirinn, asi 1634) Seathrúna Céitinna (Geoffrey Keating, *asi 1569, †asi 1644).

V 19. stor. pod vplyvom politickej (útlak zo strany Angličanov) a ekonomickej situácie (veľký hladomor 1845 – 48) nastal úpadok írskeho jazyka a vzostup používania angličtiny. Významnú etapu v írskej literatúre predstavuje írske literárne hnutie rozvíjajúce sa v období národného obrodenia od 80. rokov 19. stor. ako súčasť širšieho emancipačného hnutia írskeho národa (→ írska renesancia). Zdôrazňovalo hodnoty starej írskej literatúry a vydávalo zbierky írskych ľudových príbehov i diela írskych autorov. Dôležitým dielom sa stala antológia Básne a balady nového Írska (Poems and Ballads of Young Ireland, 1887), ktorú zostavil W. B. Yeats (nositeľ Nobelovej ceny 1923) a do ktorej prispeli Katharine Tynanová (Tynan, *1859 alebo 1861, †1931), Douglas Hyde (*1860, †1949), Thomas William Rolleston (*1857, †1920), George Sigerson (*1836, †1925) a John Todhunter (*1839, †1916). R. 1892 založili D. Hyde a W. B. Yeats Národnú literárnu spoločnosť s cieľom obohacovať nové literárne diela napísané v angličtine o írsky folklór, legendy a tradície, 1893 D. Hyde s Eoinom MacNeillom (*1867, †1945) Gaelskú ligu (Conradh na Gaeilge), ktorej cieľom bolo obrodenie írskeho jazyka a kultúry, a 1899 W. B. Yeats a lady (Isabella Augusta) Gregoryová (Gregory, *1852, †1932) Írske literárne divadlo (Irish Literary Theatre), ktoré 1901 uviedlo prvú írsku hru Grófka Cathleen (The Countess Cathleen) W. B. Yeatsa. O povznesenie írčiny sa zaslúžil Peadar Ó Laoghaire (*1839, †1920), ktorý v románe Séadna (1904) verne napodobnil živý munsterský dialekt (román mal byť učebným materiálom na výučbu írčiny). Najvýraznejšou postavou írskeho literárneho obrodenia sa stal W. B. Yeats, ktorý sa v literatúre a v divadelných hrách usiloval o vytvorenie nového obrazu Írska a v zbierkach Írske rozprávky (Irish Fairy Tales, 1892) a Keltský súmrak (The Celtic Twilight, 1893) vydal upravené rozprávky a ľudové príbehy. D. Hyde v knihách Spoza ohňa (Beside the Fire, 1890) a Príbehy lásky z Connachtu (abhráin grádh chúige connacht or Love songs of Connacht, 1893), v ktorých sa odzrkadľuje charakter a melódia írskych ľudových piesní, zozbieral a upravil ľudovú prózu írskych roľníkov. Pod vplyvom spisovateľa a historika Standisha Jamesa O’Gradyho (*1846, †1928) sa témam z írskeho prostredia venoval aj George (William) Russell (*1867, †1935), ktorý podporoval mladých spisovateľov a 1904 vydal antológiu Nové piesne (New Songs) zahŕňajúcu diela Padraica Columa (*1881, †1972), Alice Milliganovej (Milligan, *1866, †1953), Susan L. Mitchellovej (Mitchell, *1866, †1926) a Seamusa O’Sullivana (*1879, †1958).

V medzivojnovom období sa rozvíjali najmä poviedka (Pádraic Ó Conaire,*1882, †1928), autobiografická próza (Gerald O’Donovan, *1871, †1942; Tomás Ó Criomhthain, *1856, †1937; Maurice O’Sullivan, *1904, †1950; Séamus Ó Grianna, *1889, †1969; Seosamh Mac Grianna, *1900, †1990), novela (Máirtín Ó Cadhain, *1906, †1970) a regionálny román (S. Mac Grianna). Po 2. svetovej vojne írska vláda podporovala literatúru v írčine (vznikli nakladateľstvo Sáirséal agus Dill a vládna agentúra An Gúm). Okrem prózy (Breandán Ó hEithir,*1930, †1990) sa začali rozvíjať aj poézia (Máirtín Ó Direáin, *1910, †1988; Seán Ó Ríordáin, *1916, †1977; Michael Hartnett, *1941, †1999; poetka Máire Mhac an tSaoi, *1922) a dráma (B. Behan). Jedným z najplodnejších spisovateľov bol autor detektívnych románov a westernov Cathal Ó Sándair (*1922, †1996).

Írska literatúra v angličtine sa začala rozvíjať v 18. stor., čo súviselo s upevňovaním moci anglickej šľachty. Priekopníckymi dielami boli satiry Skromný návrh (A Modest Proposal, 1729) a Plátenníkove listy (Drapier’s Letters, 1724 – 25) J. Swifta zobrazujúce hospodárske a kultúrne zbedačovanie Írov a sentimentálne romány O. Goldsmitha. Začiatkom 19. stor. sa rozvíjali pastorálna vlastenecká poézia anonymných básnikov a lyrická poézia (T. Moore; Gerald Griffin, *1803, †1840; Francis Sylvester Mahony, *1804, †1866). V 2. pol. 19. stor. dominovali vlastenecká poézia (Thomas Davis,*1814, †1845; Sheridan Le Fanu, *1814, †1873) spojená s časopisom The Nation (Národ, 1842 – 49) a lyrická poézia (James Clarence Mangan, *1803, †1849; Samuel Ferguson, *1810, †1886; William Allingham, *1824, †1889). V prozaických dielach protestantskí autori zobrazovali život vyšších vrstiev (M. Edgeworthová; Sydney Morganová, *asi 1781, †1859) alebo dedinské prostredie (William Hamilton Maxwell, *1792, †1850; Samuel Lover, *1797, †1868; Charles James Lever, *1806, †1872), katolícki autori najmä dedinské prostredie (John Banim, *1798, †1842; Michael Banim, *1796, †1874; G. Griffin; William Carleton, *1794, †1869). O. Wilde sa preslávil prozaickými dielami preukazujúcimi prvky estetizmu – románom Obraz Doriana Graya (The Picture of Dorian Gray, časopisecky 1890, knižne 1891) a zbierkou rozprávok Šťastný princ a iné príbehy (The Happy Prince and Other Tales, 1888).

Prelom 19. stor. sa vyznačoval formovaním írskeho divadla. Na zakladateľov írskej národnej drámy W. B. Yeatsa a J. M. Syngea, ktorí v hrách spracovali námety z írskych dejín, keltskej mytológie a folklóru, nadviazal v 30. rokoch 20. stor. kriticko-realistickými tragikomédiami z obdobia bojov za národnú nezávislosť (protianglické dublinské povstanie 1916, anglo-írske boje 1920, občianska vojna 1922 – 23) S. O’Casey. Dion Boucicault (*1820, †1890) je známy melodrámami, W. B. Yeats poetickou drámou, J. M. Synge vykreslením života na Aranských ostrovoch. V prvých desaťročiach 20. stor. sa objavil nový žáner, tzv. klerický román (priest novel), ktorého najvýznamnejšími predstaviteľmi boli G. O’Donovan, Canon Sheehan (*1852, †1913) a G. Moore. Významným írskym básnikom bol Patrick Kavanagh (*1904, †1967), nazývaný básnik všednosti, ktorý v básnickej zbierke Veľký hlad (The Great Hunger, 1942) približuje detaily každodenného života farmára. Názov je alúziou na zemiakový hladomor 1845 – 48 a metaforou duchovného, intelektuálneho i sexuálneho hladu.

V 20. rokoch 20. stor. ukázal nové možnosti prózy (naratívna technika prúdu vedomia i parodické využitie mýtu, experimentovanie s časom) prozaik a básnik J. Joyce, ktorý vo svojom diele zobrazil jednotlivca v odcudzenom veľkomestskom prostredí. Preslávil sa knihou Portrét mladého umelca (A Portrait of the Artist as a Young Man, 1916) a rozsiahlym metarománom Ulysses (1922; slov. 1993), ktorým sa zaradil medzi najvýznamnejších modernistických spisovateľov. Zbierkou tzv. epifanických poviedok Dublinčania (Dubliners, 1914), v ktorej zobrazil stagnáciu dublinskej spoločnosti, obohatil tradíciu írskej poviedkovej tvorby. V medzivojnovom období rozvíjal modernistickú literatúru S. Beckett (nositeľ Nobelovej ceny 1969), ktorý v experimentálnych románoch Murphy (1938) a Watt (1953) zachytil absurditu ľudského údelu i nezmyselnosť bytia. Po francúzsky napísal netradičnú existenciálnu trilógiu Molloy, Malone umiera a Nepomenovateľný (Molloy, Malone meurt, L’Innomable, 1951 – 53), ktorú neskôr preložil do angličtiny.

Priekopníkom postmodernizmu bol Brian O’Nolan (*1911, †1966), ktorý v románe Plavba dvoch vtákov (At Swim-Two-Birds, 1939) formou románu v románe spojil zážitky dublinského študenta s mytologickými a folklórnymi motívmi. Významné miesto zaujali aj L. O’Flaherty románmi Skerrett (1932) a Hladomor (Famine, 1937) odohrávajúcimi sa počas veľkého hladomoru, Conal O’Riordan (*1874, †1948) románom Adam z Dublina (Adam of Dublin, 1920) evokujúcim predvojnovú metropolu a Seán Ó Faoláin (*1900, †1991) románmi Hniezdo obyčajných ľudí (A Nest of Simple Folk, 1933) a Osamelý vták (Bird Alone, 1936) o politickej a spoločenskej kríze v Írsku po dublinskom povstaní (1916) a o jeho dôsledkoch (najmä sektárskom násilí).

Osobité žánrové postavenie v írskej literatúre má poviedka, ktorá vznikla na základe bohatej rozprávačskej tradície Írov. O rozvoj kratšieho prozaického žánru short-story (krátky príbeh, resp. poviedka) sa najviac zaslúžili Frank O’Connor (*1903, †1966) súborom poviedok Hostia národa (Guests of the Nation, 1931) konfrontujúcich romantizmus národnostného boja s odcudzením jednotlivca, S. Ó Faoláin zbierkou Šialenstvo svätojánskej noci a iné poviedky (Midsummer Night Madness and Other Stories, 1932), E. Bowenová poviedkami o tragédii osobných vzťahov a pominuteľnosti šťastia, G. Moore zbierkou poviedok Neobrobené pole (ír. An t-úr-ġort, 1902; angl. The Untilled Field, 1903), Mary Lavinová (Lavin, *1912, †1996) zbierkami poviedok o úlohe žien v katolíckom Írsku, John McGahern (*1934, †2006) poviedkami zbierky Tvory zeme (fr. Les créatures de la terre, 1996; angl. Creatures of the Earth, 2006), ako aj viackrát ocenený W. Trevor.

Po 2. svetovej vojne dominovali v írskej próze témy ako zložitá situácia Írska v modernom svete (S. Ó Faoláin), problematika rozdeleného Írska (Jennifer Johnstonová, Johnston, *1930; Bernard MacLaverty, *1942), rodinné a osobné vzťahy (W. Trevor, J. Johnstonová), postavenie žien v spoločnosti (Julia O’Faolainová, O'Faolain, *1932) a osudy žien (E. O’Brienová). Otázky vzťahu jednotlivca k cirkvi a patriarchátu odvážnym spôsobom zobrazil J. McGahern v románoch Temnota (The Dark, 1965) a Medzi ženami (Amongst Women, 1990). V 60. rokoch 20. stor. vznikla tzv. belfastská básnická škola (Derek Mahon, *1941; Frank Ormsby, *1947; Paul Muldoon, *1951) na čele s nositeľom Nobelovej ceny (1995) S. Heaneym, ktorý vo svojich originálnych dielach dospel k všeobecne ľudským záverom a poznaniu.

K významným predstaviteľom súčasnej írskej poézie, ktorí získali aj literárne ocenenia, patrí popri P. Muldoonovi s jeho intelektuálnymi, filozofickými a sociálno-politickými reflexiami a D. Mahonovi aj Alan Gillis (*1973), ďalej John Montague (*1929, †2016) a Ciaran Carson (*1948). Prozaik John Banville (*1945, aj pseudonym Benjamin Black), ocenený 2005 Man Bookerovou cenou za knihu More (The Sea, 2005), rieši v románoch problémy viny a zmierenia a jeho dielo sa vyznačuje majstrovským štýlom, lyrizmom a parodickým naratívnym postupom. Súčasní írski autori Roddy Doyle (*1958), Hugo Hamilton (*1953) a Patrick McCabe (*1955) zachytávajú život mladých ľudí z predmestí a neúplných rodín, chudobu, alkoholizmus a oslabené pozície katolíckeho náboženstva. Éilís Ní Dhuibhneová (Dhuibhne, *1954) nekonvenčným spôsobom zobrazila ženskú problematiku v zbierke poviedok Jesť ženy sa neodporúča (Eating Women is Not Recommended, 1991). Otázky homosexuality, AIDS, odcudzenosti a smrti rieši Colm Tóibín (*1955). Ďalšími súčasnými autormi sú Sebastian Barry (*1955), Dermot Bolger (*1959), Glenn Patterson (*1961), Joseph O’Connor (*1963), Mike McCormack (*1965) a Paul Murray (*1975) a ženské autorky Mary Morrissyová (Morrissy, *1957), Anne Enrightová (Enright, *1962), Claire Keeganová (Keegan, *1968), Emma Donoghueová (Donoghue; *1969) a Belinda McKeonová (McKeon, *1979). Významnou súčasťou írskej literatúry je tvorba írskych dramatikov (→ írske divadlo).