Addison [edizn], Joseph, 1. 5. 1672 Milston – 17. 6. 1719 Londýn — anglický novinár, politik a spisovateľ. Stál pri zrode anglického osvietenstva. Spolu s R. Steelom založil časopis The Spectator (Pozorovateľ, 1711 – 12), v ktorom uverejnil množstvo esejí (napr. priekopnícke eseje o hodnotách ľudovej balady, eseje o Stratenom raji J. Miltona), neskôr vlastný politický časopis The Freeholder (1715 – 16). Autor latinských básní, významná je jeho báseň Kampaň (The Campaign, 1705), ako aj politická tragédia Cato (1713). Prekladal diela Herodota, Vergília a Ovídia.

Aelfric [elfrik], staroanglicky Ælfric, nazývaný Grammaticus, asi 955 – asi 1010 Eynsham (neďaleko Oxfordu) — anglický mních pôsobiaci vo Winchestri, neskôr opát kláštora v Eynshame pri Oxforde, najznámejší autor benediktínskeho obdobia staroanglickej literatúry. Autor kázní Katolícke homílie (Catholic Homilies, 990 – 992), životopisov svätých Životy svätých (Lives of the Saints, 993 – 998), latinskej gramatiky a práce O Starom a Novom zákone (Libellus de veteri Testamento et novo).

Alcuin [-ku-], aj Alcuinus → Alkuin

Aldhelm [el-], sv., asi 639 Wessex – asi 709 Doulting — anglický mních a básnik; opát v Malmesbury, neskôr biskup v Sherborne. Autor latinských prác (napr. práce De septenario obsahúcej jeho vlastné latinské hádanky). Zakladateľ viacerých kláštorov a kostolov.

Aldington [óldingtn], Richard, vlastným menom Edward Godfree Aldington, 8. 7. 1892 Portsmouth – 27. 7. 1962 Sury-en-Vaux, Francúzsko — anglický básnik a prozaik. R. 1915 vydal prvú zbierku imagistickej poézie Obrazy (1910 – 1915) (Images 1910 – 1915, 1915); pod vplyvom básne T. S. Eliota Pustatina a skúseností z vojny vznikli zbierka Obrazy vojny (Images of War, 1919) a báseň Blázon v lese: fantazmagória (A Fool i’ the Forest: A Phantasmagoria, 1924). Vojnové zážitky spracoval aj v románe Smrť hrdinu (Death of a Hero, 1929), román Plukovníkova dcéra (The Colonel’s Daughter, 1931) je naplnený zúfalstvom nad chaosom povojnového života; autor románu Všetci ľudia sú nepriatelia: romanca (All Men Are Enemies: A Romance, 1933; slov. 1948; sfilmovaný 1934, réžia G. Fitzmaurice) a kontroverzných životopisov D. H. a T. E. Lawrenceovcov.

Aldridge [óldridž], (Harold Edward) James, 10. 7. 1918 White Hills, predmestie mesta Bendigo, Austrália – 23. 2. 2015 Londýn — anglický a austrálsky spisovateľ a publicista, od 1938 žil v Anglicku. Vojnový korešpondent v Nórsku, Dánsku, Egypte, Grécku a Iráne. Známe sú jeho romány Ich cťou podpísané (Signed with Their Honour, 1942), Morský orol (The Sea Eagle, 1944; slov. 1955), Záležitosť mnohých ľudí (Of Many Men, 1946), Diplomat (The Diplomat, 1949; slov. 1952), Lovec (The Hunter, 1950; slov. 1977), Hrdinovia prázdnych obzorov (Heroes of the Empty View, 1954; slov. 1956), Kiežby nezomrel (I Wish He Would Not Die, 1957), Posledný vyhnanec (The Last Exile, 1961; slov. 1979), Zajatec v krajine (A Captive in the Land, 1962; sfilmovaný 1990, réžia John Berry), Môj brat Tom (My Brother Tom, 1966), Scotty a Taff (A Sporting Proposition, 1973; slov. 1976; sfilmovaný 1975, réžia Don Chaffey), Výsmech (Mockery in Arms, 1974; slov. 1978), Posledný záblesk (One Last Glimpse, 1977).

alžbetínske obdobie — v umení obdobie vlády anglickej kráľovnej Alžbety I. a prvých Stuartovcov. Vyznačovalo sa rozvojom umenia (→ alžbetínsky sloh), najmä drámy a poézie, obdobie vyvrcholenia anglického renesančného divadla (→ alžbetínske divadlo) v hrách W. Shakespeara, Ch. Marlowa, B. Jonsona a T. Kyda i v poézii T. Wyatta a H. Surreyho.

Amis [ejmis], Kingsley, pseudonym Robert Markham, 16. 4. 1922 Londýn – 22. 10. 1995 tamže — anglický spisovateľ, otec Martina Amisa; príslušník skupiny rozhnevaných mladých mužov. Debutoval básnickou zbierkou Jasný november (Bright November, 1947), úspech dosiahol už prvým románom Šťastný Jim (Lucky Jim, 1954; slov. 1970; sfilmovaný 1957, réžia John Boulting), známe sú aj romány Ten neistý pocit (That Uncertain Feeling, 1955; sfilmovaný 1962, réžia Sidney Gilliat), Tu sa mi páči (I Like It Here, 1958), Vziať si dievča ako ty (Take a Girl Like You, 1960; sfilmovaný 1969, réžia Jonathan Miller), Tlstý Angličan (One Fat Englishman, 1963), Chcem to hneď (I Want It Now, 1968), U zeleného muža (The Green Man, 1969), Konečná (Ending Up, 1974; sfilmovaný 1989, réžia Peter Sasdy), Premena (The Alteration, 1976), Jakov problém (Jake’s Thing, 1978), Starí parťáci (The Old Devils, 1986), Ruské dievča (The Russian Girl, 1992), Oboje robiť nemôžeš (You Can’t Do Both, 1994), Životopiscove fúzy (The Biographer’s Moustache, 1995) a kritická analýza Spis Jamesa Bonda (The James Bond Dossier, 1965). Román Plukovník Sun: dobrodružstvo Jamesa Bonda (Colonel Sun: a James Bond Adventure, 1968) vydal pod pseudonymom.

Amis [ejmis], Martin (Louis), 25. 8. 1949 Swansea, Wales — britský spisovateľ a kritik, syn Kingsleyho Amisa. Debutoval románom Venované Ráchel (The Rachel Papers, 1973; sfilmovaný 1989, réžia Damian Harris). Vo svojich románoch sa zaoberá svetom intelektuálov, bohémov, ľudí na okraji spoločnosti: Mŕtve deti (Dead Babies, 1975; sfilmovaný 2000, réžia William Marsh), Úspech (Success, 1978), Iní ľudia (Other People, 1981), Peniaze (Money, 1984), Londýnske polia (London Fields, 1989; sfilmovaný 2017, réžia Mathew Cullen), Šíp času (Time’s Arrow, 1991), Informácia (The Information, 1995), Nočný vlak (Night Train, 1997; slov. 1998), Žltý pes (Yellow Dog, 2003), Dom návštev (House of Meetings, 2006; slov. 2009), Tehotná vdova (The Pregnant Widow, 2010), Lionel Asbo: dnešné Anglicko (Lionel Asbo: State of England, 2012), Zóna záujmu (The Zone of Interest, 2014). Autor zbierok poviedok Einsteinove príšery (Einstein’s Monsters, 1987) a Božie kocky (God’s Dice, 1995), zbierok esejí Na návšteve u pani Nabokovovej a iné stretnutia (Visiting Mrs Nabokov: And Other Excursions, 1993), Druhé lietadlo (The Second Plane, 2008).

Angell [endžl], (Ralph) Norman, sir, vlastným menom Ralph Norman Angell Lane, 26. 12. 1872 Holbeach – 7. 10. 1967 Croydon — anglický spisovateľ a publicista. Prešiel rozmanitými povolaniami, pôsobil aj ako vydavateľ (1928 – 31 časopis Foreign Affairs). Zaoberal sa hľadaním ekonomických výhod, ktoré by umožnili národný rast. Aktivista mierových iniciatív. Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1933).

anglická literatúra — literatúra napísaná po anglicky na území Spojeného kráľovstva. Vyvíjala sa z ústnej slovesnosti a z mytológie germánskych kmeňov. Najstaršími literárnymi pamiatkami sú staroanglické eposy zo 7. – 11. stor. zachované v štyroch zbierkach rukopisov (Exeterská kniha, Codex Exoniensis; Rukopis sira Roberta Cottona, Cotton Manuscript; Juniov rukopis, Junius Manuscript; Vercellijská kniha, Codex Vercellensis). Najstarší je hrdinský epos Beowulf (zachovaná časť rukopisu asi z 8. stor.). Rozvíjala sa náboženská poézia (Caedmon, Cynewulf) a náuková spisba, najmä za Alfréda Veľkého (Anglosaská kronika, Anglo-Saxon Chronicle); vznikli diela písané po latinsky – Cirkevné dejiny Anglov (Historia Ecclesiastica Gentis Anglorum, 731) v autorstve Bedu Venerabilisa (*673, †735). Vývoj staroanglickej literatúry bol prerušený normanským vpádom (1066).

Z tradície stredovekej francúzskej dvorskej literatúry (Marie de France), z náboženskej a svetskej latinskej literatúry a z domácich zdrojov sa vyvinula stredoanglická literatúra, ktorá vyvrcholila v 2. pol. 14. stor. v rytierskom románe čerpajúcom z keltskej artušovskej mytológie (Sir Gawain a Zelený rytier, Sir Gawain and the Green Knight, 14. stor.), v alegorickej epike (W. Langland), v diele Geoffreyho z Monmouthu a Johna Gowera (*asi 1330, †1408), a najmä v diele G. Chaucera Canterburské poviedky (The Canterbury Tales, 1478). Týmto dielom G. Chaucer znovu uviedol anglický jazyk (tzv. Middle English) ako literárny jazyk.

V priebehu 15. stor. sa vytvorili predpoklady na vznik novoanglickej literatúry, ktorej začiatky boli spojené s rozvojom humanistickej vedy v 16. stor. (T. Moore), neskôr s rozvojom renesančnej literatúry v alžbetínskom období. Rozvíjala sa poézia (sonet), dvorský epos (E. Spenser), román a zábavná próza (J. Lyly, P. Sidney, T. Nashe, R. Greene) a esej (F. Bacon). Umeleckým vrcholom alžbetínskej sonetovej tradície sú Sonety (The Sonnets, 1609) W. Shakespeara. Renesančná poézia vyvrcholila v dielach metafyzického básnika J. Donna; toto obdobie uzatvárajú básnici Richard Crashaw (*asi 1613, †1649), Henry Vaughan (*1621, †1695), B. Jonson, R. Herrick a skupina tzv. gavalierskych básnikov (R. Lovelace, J. Suckling, Thomas Carew, *1494 – 95, †1640). Osobitný význam mala dráma (T. Norton, T. Sackville, J. Lyly, R. Greene, T. Kyd, Ch. Marlowe), ktorá vyvrcholila v hrách W. Shakespeara.

V 17. stor. básnická a dramatická tvorba B. Jonsona položila základy klasicizmu, ktorý sa rozvíjal v 2. pol. 17. stor. (poézia a dráma J. Drydena, komédie W. Congreva) a vyvrcholil začiatkom 18. stor. v satirickej poézii (A. Pope). Barokové vplyvy sa prejavili v 17. stor. v tzv. jakubovskom divadle (J. Webster, T. Middleton), v poézii a v náboženskej metafyzickej poézii J. Donna, v modernom epose (J. Milton, Stratený raj, Paradise Lost, 1667) a v náboženských a alegorických prózach (J. Bunyan). Obdobie klasicizmu a osvietenstva je charakterizované nástupom satirického a utopického (J. Swift), dobrodružného a pikareskného (D. Defoe, T. G. Smollett), vývojového (H. Fielding), sentimentálneho (S. Richardson, O. Goldsmith, L. Sterne) a gotického románu (H. Walpole, A. Radcliffová); toto obdobie uzavrela svojou románovou tvorbou J. Austenová. Drámu reprezentovali O. Goldsmith a R. B. Sheridan.

Nástup romantizmu predznamenalo úsilie básnikov odpútať sa od konvenčnej dikcie klasicizmu hľadaním nových vzťahov k prírode a k človeku ako jej súčasti, čo sa odrazilo aj v prirodzenejšom a jednoduchšom jazyku preromantickej (W. Blake) a romantickej poézie (W. Wordsworth). Romantickú poéziu reprezentujú dve generácie básnikov: staršia generácia, tzv. jazerní básnici (W. Wordsworth, S. T. Coleridge, R. Southey), a mladšia (G. G. Byron, P. B. Shelley, J. Keats); prózu najmä historické romány W. Scotta. V 19. stor. zaznamenal rozkvet anglický kritickorealistický (viktoriánsky) román, ktorý zdôrazňoval kritiku sociálnych pomerov v Anglicku (Ch. Dickens, W. M. Thackeray, E. Brontëová, Ch. Brontëová, A. Trollope, E. C. Gaskellová, G. Eliotová, T. Hardy). Poéziu reprezentujú A. Tennyson, E. Browningová-Barretová, R. Browning, Ch. G. Rossettiová, D. G. Rossetti, A. Ch. Swinburne, drámu G. B. Shaw a O. Wilde.

Próza na začiatku 20. stor. prechádzala hlbokými premenami formy a obsahu v dielach modernistických spisovateľov. Záujem autorov sa sústreďoval najmä na vnútorný svet hrdinov. Vo formálnej rovine sa to prejavilo využívaním techniky prúdu vedomia (stream of consciousness) a väčšou prepracovanosťou jazyka a štýlu. Prvé modernistické snahy v próze J. Conrada, E. M. Forstera, D. H. Lawrencea vyvrcholili v románoch V. Woolfovej a J. Joycea, v poézii v diele W. B. Yeatsa, T. S. Eliota a i. V 30. a 40. rokoch 20. stor. do literatúry výrazne zasiahli prozaici G. Greene, E. Waughová a básnik D. Thomas. Povojnový literárny vývin v anglickej literatúre najvýraznejšie ovplyvnila generácia rozhnevaných mladých mužov a diela W. Goldinga, L. G. Durrella, A. Wilsona a D. Lessingovej.

Súčasný postmoderný román charakteristický kultúrnou hybriditou reprezentujú diela I. Murdochovej, J. Fowlesa, M. Bradburyho, Fay Weldonovej (Weldon, *1933), Antonie Susan Byattovej (Byatt, *1936), Rosy Tremainovej (Tremain, *1943), D. Lodgea, Johna Banvilla (*1945), J. Barnesa, S. Rushdieho, I. McEwana, M. L. Amisa, G. Swifta, Kate Atkinsonovej (Atkinson, *1951). Najmladšiu generáciu autorov predstavujú K. Ishiguro, Hanif Kureishi (*1954), Monica Aliová (Ali, *1967), Susan Hillová (Hill, *1945), Zadie Smith (*1975) a i. V poézii 20. stor. dominujú P. Larkin, S. J. Heaney, T. Hughes, T. Gunn, Roger McGough (*1937), Jeremy Halward Prynne (*1936), Heather Phillipsonová (Phillipson, *1978). Moderná dráma je charakterizovaná protichodnými tendenciami a aktivitami malých divadelných skupín v rámci alternatívneho divadla (H. Pinter, B. Behan, E. Bond, T. Stoppard, P. Shaffer, A. Ayckbourn, Caryl Churchillová (Churchill, *1938).

Arden [ádn], John, 26. 10. 1930 Barnsley – 28. 3. 2012 Galway, Írsko — anglický dramatik. Autor sociálne orientovaných kontroverzných drám Vody Babylonu (Waters of Babylon, 1957), Žiť ako prasce (Live Like Pigs, 1958), Tanec seržanta Musgrava (Serjeant Musgrave’s Dance, 1959) a Vandaleurovo bláznovstvo (Vandaleur’s Folly, 1978) a románu Keď rinčia zbrane, zákony mlčia (Silence Among the Weapons, 1982; slov. 1988).

Arnold [ánold], Matthew, 24. 12. 1822 Laleham – 15. 4. 1888 Liverpool — anglický básnik, literárny a sociálny kritik viktoriánskeho obdobia, podporovateľ reformy vzdelávania v Anglicku. Dielo Kritické eseje (Essays in Criticism, 1. časť 1865, 2. časť 1888) obsahuje jeho oxfordské prednášky o preklade Homéra, Kultúra a anarchia (Culture and Anarchy, časopisecky 1867 – 68, knižne 1869) je kritickou esejou o dobovej anglickej spoločnosti, Literatúra a dogma (Literature and Dogma, 1873) štúdiou interpretácie Biblie.

Ascham [eskem], Roger, asi 1515 Kirby Wiske – 30. 12. 1568 Londýn — anglický humanistický spisovateľ a učenec. Autor prvej knihy o lukostreľbe Toxophilus (1545), posmrtne vyšlo jeho dielo Učiteľ (Scholemaster, 1570) o psychológii učenia a efektívnom vyučovaní latinčiny napísané jednoduchým hovorovým štýlom.

Bainbridgeová [bejnbridžo-] (Bainbridge), Beryl, 21. 11. 1932 Liverpool – 2. 7. 2010 Londýn — anglická spisovateľka. Umeleckú kariéru začala ako herečka. Vo svojich dielach písaných ako čierne komédie sa zaoberala postavami a udalosťami excentrického charakteru na pozadí všednej každodennosti. Postavy a ich príbehy sú banálne a zároveň bizarné. Hlavné diela: romány Krajčír (The Dressmaker, 1973; sfilmovaný 1988, réžia Jim O’Brien), Podnikový výlet (The Bottle Factory Outing, 1974; slov. 1983), V predĺženom čase (Injury Time, 1977), Zimná záhrada (Winter Garden, 1980), Watsonova obhajoba (Watson’s Apology, 1984), Úžasne veľké dobrodružstvo (An Awfully Big Adventure, 1989; sfilmovaný 1995, réžia Mike Newell), Zachráň sa, kto môžeš (Every Man for Himself, 1996), Pán Georgie (Master Georgie, 1998), Dievča v bodkovaných šatách (The Girl in the Polka-dot Dress, 2011).

Balchin [bolčin], Nigel Marlin, 3. 12. 1908 Potterne, Wiltshire – 17. 5. 1970 Londýn — anglický spisovateľ. V románe Malá tajná miestnosť (The Small Back Room, 1943; sfilmovaný 1949, réžia Michael Powell a Emeric Pressburger) zobrazil správanie pracovníkov tajnej služby, román Sám sebe katom (My Own Executioner, 1945; slov. 1946; niekoľkokrát sfilmovaný, napr. 1947, réžia Anthony Kimmins) je štúdiou psychiatra, ktorý si nevie vyliečiť vlastnú neurózu a román Pád vrabca (The Fall of the Sparrow, 1955) štúdiou duševných stavov psychopata.

Ballard [belerd], James Graham, 15. 11. 1930 Šanghaj – 19. 4. 2009 Londýn — anglický prozaik. Študoval v Cambridgei, do literatúry vstúpil v 60. rokoch ako popredný predstaviteľ novej vlny autorov vedecko-fantastickej literatúry. Jeho prvé romány zobrazovali katastroficko-surrealistické vízie sveta: Vežiak (High Rise, 1975; sfilmovaný 2015, réžia Ben Wheatley) je obrazom technického a ľudského kolapsu v pretechnizovanej spoločnosti symbolizovanej vežiakom, román Ríša slnka (Empire of the Sun, 1984; slov. 1990; sfilmovaný 1987, réžia S. Spielberg), v ktorom zobrazil vlastné vojnové skúsenosti v Číne, znamenal odklon od vedecko-fantastického románu.

Ďalšie diela: romány Búračka (Crash, 1973; sfilmovaný 1996, réžia D. Cronenberg), Betónový ostrov (Concrete Island, 1974), Hello, Amerika (Hello America, 1981), Deň stvorenia (The Day of Creation, 1987), Priazeň žien (The Kindness of Women, 1991), Kokaínové noci (Cocaine Nights, 1996), Super-Cannes (2000), Ľudia milénia (Millennium People, 2003), Kráľovstvo tvoje (Kingdom Come, 2006), zbierka poviedok Mýty blízkej budúcnosti (Myths of the Near Future, 1982) a i.

Barbour [bábr], John, asi 1320 – 13. 3. 1395 Aberdeen — škótsky básnik. Pripisuje sa mu autorstvo škótskeho národného eposu The Brus (aj The Bruce, asi 1376), ktorý sa skladá z 20 kníh a podáva obraz politického zápasu Škótska za nezávislosť. Dielo zachováva tradíciu rytierskeho romantického eposu s realistickými opismi.

Barnes [báns], Julian, 19. 1. 1946 Leicester — anglický spisovateľ. V jeho románoch dominuje forma nad obsahom, svet skúma najmä z pohľadu ďalšieho vývinu kultúry. Autor románov Metroland (1980; sfilmovaný 1997, réžia Philip Saville), Keď ma ešte nepoznala (Before She Met Me, 1982; slov. 2002), Flaubertov papagáj (Flaubert’s Parrot, 1984), Dívať sa do slnka (Staring at the Sun, 1986), História sveta v 10 a 1/2 kapitolách (A History of the World in 10½ Chapters, 1989; slov. 1994), Ako to vlastne bolo? (Talking It Over, 1991; sfilmovaný 1996, réžia Marion Vernouxová), Dikobraz (The Porcupine, 1992), Anglicko, Anglicko (England, England, 1998), Láska atď. (Love, etc, 2000), Arthur & George (2005; slov. 2010), Pocit konca (The Sense of an Ending, 2011; slov. 2012; sfilmovaný 2017, réžia Ritesh Batra), Šum času (The Noise of Time, 2016; slov. 2016). Pod pseudonymom Dan Kavanagh vydáva detektívne romány.

Autor zbierky poviedok Stolík s citrónmi (The Lemon Table, 2004) a pamätí Žiadny dôvod k obavám (Nothing to Be Frightened Of, 2008) a Roviny života (Levels of Life, 2013; slov. 2014). Nositeľ viacerých ocenení, napr. Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (2004) a Man Bookerovej ceny za román Pocit konca (2011).

Barstow [bárstou], Stan, 28. 6. 1928 Horbury – 1. 8. 2011 Baglan, Wales — anglický spisovateľ. Úspech dosiahol prvým románom Niečo ako láska (A Kind of Loving, 1960; slov. 1966; sfilmovaný 1962, réžia J. Schlesinger). Písal romány, a to najmä z robotníckeho prostredia, napr. Zúrivý pokoj (A Raging Calm, 1968), Ten pravý koniec (The Right True End, 1976), Bratov príbeh (A Brother’s Tale, 1980), autor poviedok i adaptácií pre rozhlas a televíziu.

Baštín, Štefan, 20. 3. 1947 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 21. 11. 2009 tamže — slovenský amerikanista. R. 1981 – 89 vedúci Katedry anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského; 1983 a 1990 – 92 hosťujúci profesor na katedre slavistiky univerzity v Pittsburghu. Autor niekoľkých vysokoškolských učebníc, spoluautor diel Encyklopédia spisovateľov sveta (1987), Encyklopédia literárnych diel (1989) a Dejiny anglickej a americkej literatúry (1993).

Beaumont [beumont], Francis, 1584 Grace-Dieu – 6. 3. 1616 Londýn — anglický básnik a dramatik jakubovského obdobia. Väčšinu hier písal v spolupráci s J. Fletcherom a P. Massingerom. Poéziu vydal pod názvom Básne (Poems, 1640), jeho samostatnými dramatickými dielami sú komédia Rytier planúcej paličky (The Knight of the Burning Pestle, 1607; sfilmovaná 1938) a divadelná hra – maska Maska o Inner Temple a o Gray’s Inn (Mask of the Inner Temple and Gray's Inn, 1613).

Beckford [bekfed], William Thomas, 1. 10. 1760 Londýn – 2. 5. 1844 Bath — anglický spisovateľ. Jeho najpopulárnejším dielom je excentrický román Vathek (1786; slov. 1978) napísaný v tradícii gotického románu.

Edgeworthová [edžuerto-] (Edgeworth), Maria, 1. 1. 1767 Black Bourton, grófstvo Oxfordshire – 22. 5. 1849 Edgeworthstown, grófstvo Lonfgord, Írsko — írska prozaička píšuca po anglicky. Bola dcérou bohatého írskeho statkára Richarda Lovella Edgewortha (*1744, †1817) zaujímajúceho sa najmä o praktickú aplikáciu vedeckých poznatkov, ktorý výrazne ovplyvnil jej výchovu i literárnu tvorbu.

Debutovala zbierkou listov a esejou Listy literárnym dámam (Letters for Literary Ladies, 1795), v ktorej vyzýva na vzdelávanie žien. V románoch z írskeho prostredia, považovaných za jej najlepšie diela, kritizovala život anglo-írskej protestantskej komunity. Román Zámok Rackrent (Castle Rackrent, 1800) je jedným z prvých diel využívajúcich svojrázny írsky dialekt a prvým regionálnym a historickým románom v anglickej literatúre. Podáva príbeh štyroch generácií statkárskej rodiny Rackrentovcov a zobrazuje vzostup katolíckej strednej vrstvy. Je autorkou moralistických románov Nuda (Ennui, 1809), Panstvo na ostrove (The Absentee, 1812) a Ormond (1817) s írskou problematikou, Belinda (1801) a Helen (1834) o osude mladých žien vo víre spoločenského života a rozsiahlej, dnes už prekonanej mravoučnej literatúry pre deti a mládež. Je spoluautorkou esejí (s R. L. Edgeworthom) Praktické vzdelanie (Practical Education, 1798), Eseje o odbornom vzdelaní (Essays on Professional Education, 1809) a i.

Hailey [hejli], Arthur, 5. 4. 1920 Luton, Spojené kráľovstvo – 24. 11. 2004 Lyford Cay, Bahamy — kanadsko-americký spisovateľ anglického pôvodu. R. 1939 – 47 dôstojník v anglickom letectve, 1947 sa presťahoval do Kanady, kde získal štátne občianstvo, 1965 do Kalifornie, 1969 kvôli vysokému daňovému zaťaženiu na Bahamy. Jeden z najobľúbenejších a najprekladanejších anglo-amerických autorov. Úspech získal televíznou hrou Let do nebezpečenstva (Flight into Danger, 1956, réžia Gabriel Axel), na základe ktorej s Johnom Castlom napísal rovnomenný román (1958; slov. 1966). Spoluautor slávnych televíznych seriálov (Štúdio jeden, Studio One, 1948; Divadlo 90, Playhouse 90, 1956) a populárnych realistických románov z atraktívneho spoločenského prostredia, v ktorých detailne popisoval profesné prostredie deja, čím sa stal zakladateľom tzv. profesného románu: Konečná diagnóza (The Final Diagnosis, 1959; slov. 1978; sfilmovaný 1961, réžia Phil Karlson), Na vysokých miestach (In High Places, 1962; slov. 1992), Hotel (1965; slov. 1972, sfilmovaný 1967, réžia Richard Quine), Letisko (Airport, 1968; slov. 1970, viackrát sfilmovaný, napr. 1970, réžia George Seaton), Kolesá (Wheels, 1971; slov. 1974), Peniaze (The Moneychangers, 1975; slov. 1977), Preťaženie (Overload, 1979; slov. 1992), Liek (Strong Medicine, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1986, réžia Guy Green), Reportér (The Evening News, 1990; slov. 1991), Detektív (Detective, 1997; slov. 1998; sfilmovaný 2005, réžia David S. Cass st.).

Hamlet — titulná postava renesančnej veršovanej tragédie Tragická história Hamleta, princa dánskeho (The Tragicall Historie of Hamlet Prince of Denmarke, vydaná 1603; slov. 1903) W. Shakespeara vyjadrujúca krízu jednotlivca a spoločenských hodnôt na prelome 16. a 17. stor., prvýkrát inscenovaná 1600 alebo 1601. Jeho predlohou boli pravdepodobne rovnomenná hra T. Kyda, ktorý vo svojej Španielskej tragédii založil tradíciu tzv. tragédie pomsty, a severská povesť o Amlethovi zo stredovekej kroniky Gesta Danorum (Slávne skutky Dánov, asi 1200) od Saxóna Grammatica a jej spracovanie v Tragických príbehoch od Françoisa de Belleforest (*1530, †1583). Na hrade Elsinor sa zjavuje duch mŕtveho kráľa, Hamletovho otca. Od neho sa Hamlet dozvedá, že ho zavraždil kráľov brat Claudius, ktorý sa zmocnil trónu a oženil sa s kráľovnou Gertrúdou. Cesta od neúčasti k angažovanosti stojí Hamleta veľa duševných síl (monológ Byť či nebyť – kto mi odpovie, čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať strely a šípy zlostnej šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?). Nakoniec sa rozhodne vraždu pomstiť, predstierajúc šialenstvo. Obetuje lásku Ofélie, keď zistí, že sa dala zneužiť na uskutočnenie zámerov svojho otca (prvého ministra Polonia) a nového kráľa. Využije návštevu hereckej spoločnosti a na získanie presvedčivého dôkazu Claudiovej viny inscenuje drámu o kráľovražde (divadlo v divadle), váha však kráľa zákerne zavraždiť. Nechtiac zabije Polonia ukrytého za závesom kráľovninej spálne. Ofélia sa z nešťastnej lásky a smrti otca pomätie a utopí. Nástrojom úkladov proti Hamletovi sa stane jej brat Leartes. V nerovnom súboji (Leartov meč je otrávený) Hamlet síce zvíťazí, je však smrteľne zranený. V návale zlosti bodne kráľa smrtiacim mečom, je svedkom Gertrúdinej smrti (vypila pohár s jedom pripraveným pre Hamleta). Poriadok a spravodlivosť po Hamletovej smrti nastoľuje dánsky princ Fortinbras. V závere sa Hamlet obracia na priateľa Horatia, ktorý je schopný súdiť jeho konanie i Claudiovu vinu, aby vydal o nich pravdivé svedectvo. Základný rodinný a ľúbostný konflikt tragédie prerastá do všeľudských dimenzií a nadčasového významu. Striedajú sa v nej filozofické úvahy a vznešená básnická obraznosť s hovorovými zvratmi, patetické vyjadrovanie so slovnými hračkami. Hra predstavuje prelom v tvorbe W. Shakespeara od tzv. optimistického obdobia k cyklu tzv. veľkých tragédií.

Hanley [henli], Gerald, 17. 2. 1916 Liverpool – 7. 9. 1992 Dún Laoghaire, Írsko — anglo-írsky spisovateľ, brat J. Hanleyho. Ako 19-ročný opustil Írsko, počas 2. svetovej vojny slúžil v britskej armáde. Väčšina jeho románov sa odohráva v cudzine, napr. román Monzún Victory (Monsoon Victory, 1946) v Barme (dnes Mjanmarsko), romány Rok leva (The Year of the Lion, 1953) a Pijani z temnoty (Drinkers of Darkness, 1955) v Afrike, romány Cesta domov (The Journey Homeward, 1961) a Urodzené rody (Noble Descents, 1982) v Indii a Pakistane. Autor románov Konzul po západe slnka (The Consul at Sunset, 1951), Bez lásky (Without Love, 1957), Gilliganov posledný slon (Gilligan’s Last Elephant, 1962; sfilmovaný 1967, réžia Henry Hathaway), Stretneme sa v Yasukuni (See you in Yasukuni, 1969) a Bojovníci a cudzinci (Warriors and Strangers, 1971).

Hanley [henli], James, 3. 9. 1897 Liverpool – 11. 11. 1985 Londýn — anglo-írsky spisovateľ, brat G. Hanleyho, jeden z najlepších spisovateľov píšucich o mori. Pochádzal z chudobnej rodiny, ako 13-ročný opustil školu a stal sa námorníkom. Bojoval v 1. svetovej vojne, potom striedal rôzne zamestnania. Počas 2. svetovej vojny pracoval pre BBC. Jeho dielo je charakteristické opisom brutality života námorníkov na mori i zbedačeného banského prostredia v južnom Walese v období hospodárskej krízy a 2. svetovej vojny. Upozornil na seba už prvým románom Posun (Drift, 1930) a novelou Nemecký trestanec (The German Prisoner, 1930). Jeho kontroverzný román Chlapec (Boy, 1931) zachytávajúci sexuálne násilnosti na lodi vyšiel pôvodne iba v 145 exemplároch pre abonentov. Jeho ďalšie vydanie polícia stiahla z obehu a výtlačky boli spálené. Medzi jeho najznámejšie diela patrí cyklus sociálnych románov z 30. rokov 20. stor. o liverpoolskej rodine Furyovci (The Furys, 1935), Tajomná cesta (The Secret Journey, 1936), Náš čas už uplynul (Our Time Is Gone, 1940), Zimná pieseň (Winter Song, 1950) a Koniec a začiatok (An End and a Beginning, 1958). Na prelome 30. a 40. rokov napísal romány o mori Prázdne more (Hollow Sea, 1938), Oceán (The Ocean, 1941) a Námorníkova pieseň (Sailor’s Song, 1943) i autobiografické dielo Žiadne smernice (No Directions, 1943). Počas dlhodobého pobytu vo Walese napísal zbierku autobiografických esejí Utopený Don Quijote (Don Quixote Drowned, 1953), romány Sonáta z Walesu (The Welsh Sonata, 1954), Iný svet (Another World, 1972) a Kráľovstvo (A Kingdom, 1978).

Hardy [hár-], Thomas, 2. 6. 1840 Stinsford – 11. 1. 1928 Dorchester — anglický spisovateľ, najvýznamnejší anglický románopisec posledných desaťročí 19. stor. Vo svojich naturalistických románoch na rozdiel od zjednodušujúcich viktoriánskych predstáv a konvencií zobrazil zložitosť a tragiku ľudského života; pod vplyvom učenia Ch. Darwina vysvetľoval osud človeka deterministicky, zaujímal ho problém osudovosti a slobodnej vôle. Prvým publikovaným dielom bol román detektívneho charakteru Zúfalé prostriedky (Desperate Remedies, 1871), svoju osobitú poetiku však uplatnil až v románe Pod listnatým stromom (Under the Greenwood Tree, 1872; sfilmovaný napr. 1918, réžia Émile Chautard). Úspech získal románom Ďaleko od hlučného davu (Far from the Madding Crowd, 1874; slov. 1973; sfilmovaný napr. 1967, réžia J. Schlesinger, a 2015, réžia Thomas Vinterberg), v ktorom rozvinul príbeh krutých životných drám založený na kontraste nezištnej a sebeckej lásky a v ktorom po prvýkrát zobrazovaný kraj nazval Wessex. Bytostné spojenie s rodným krajom je základom románu Návrat do rodiska (The Return of the Native, 1878; slov. 1972; sfilmovaný 1994, réžia Jack Gold, a 2010, réžia Ben Westbrook). Prelomom v jeho tvorbe sa stal román Starosta casterbridgeský (The Mayor of Casterbridge, 1886; slov. 1988; sfilmovaný napr. 2000, réžia Michael Winterbottom) o človeku, ktorého tragický osud zavinila jeho vlastná povaha. V románe Ľudia z lesa (The Woodlanders, 1887; slov. 1981; sfilmovaný 1997, réžia Phil Agland) zosilnel elegický tón a spoločenskokritické zobrazenie. Vrchol Hardyho tvorby predstavuje cyklus tzv. wessexských románov ovplyvnených naturalizmom Tess d’Urberville (Tess of the d’Urbervilles, časopisecky 1891;, knižne 1892 slov. 1949, najúspešnejšie sfilmovaný 1979, réžia R. Polanski) a Nešťastný Jude (Jude the Obscure, časopisecky 1894 – 95, knižne 1895; slov. 1988; sfilmovaný 1996, réžia Michael Winterbottom), v ktorom sa odrazil Hardyho príklon k sociálnemu darvinizmu a schopenhauerovskému pesimizmu. Román Nešťastný Jude kritika napadla ako nemravný a obscénny, preto sa Hardy začal venovať básnickej tvorbe. R. 1898 – 1928 publikoval 8 básnických zbierok, napr. Wessexské básne a iné verše (Wessex Poems and Other Verses, 1898), Básne o minulosti a prítomnosti (Poems of the Past and the Present, 1901), Príležitostné satiry (Satires of Circumstance, 1914) a Zimné slová v rôznych náladách a metroch (Winter Words in Various Moods and Metres, 1928). Hardyho poézia sa vyznačuje moderným, nevyumelkovaným výrazom, najvýraznejšia je intímna lyrika inšpirovaná smrťou manželky Emmy Giffordovej (Gifford, *1840, †1912). Autor romancí a fantázií Pár belasých očí (A Pair of Blue Eyes, časopisecky 1872 – 73, knižne 1873), Štábny trubač (The Trumpet-Major, 3 zväzky, 1880), Dvaja na veži (Two on a Tower, 3 zväzky, 1882), súborov poviedok Wessexské poviedky (Wessex Tales, 1888), Ženské vrtochy (A Group of Noble Dames, 1891; slov. 1948), Malé irónie života (Life’s Little Ironies, 1894), 3-dielnej veršovanej drámy Vladári (The Dynasts, 1904, 1906, 1908) o posledných rokoch napoleonských vojen, drámy Slávna tragédia o cornwallskej kráľovnej z Tintagelu v Lyonesse (The Famous Tragedy of the Queen of Cornwall at Tintagel in Lyonnesse, vydaná 1923, uvedená 1924) a i.

Harington [he-], James → Harrington, James

Harrington [herink-], James, aj Harington, 3. 1. 1611 Upton, Northamptonshire – 11. 9. 1677 Londýn — anglický politik, filozof a spisovateľ. Radca Karola I., neskôr republikán, 1661 uväznený pravdepodobne v súvislosti s Derwentwaterským sprisahaním. Vo väzení v Plymouthe sa fyzicky i psychicky zrútil a po prepustení žil až do smrti v ústraní. Inšpiroval sa klasickými dejinami a spismi N. Machiavelliho, vo svojom najvýznamnejšom spise Republika Oceána (The Common-Wealth of Oceana, 1656) predložil projekt oligarchickej republiky benátskeho modelu (utopický plán existencie aristokratickej republiky s obmedzenou, ale vyváženou právomocou majetných reprezentantov, ktorí by sa pri moci striedali). V spisoch Súhrn právomocí ľudovej vlády (The Prerogative of Popular Government, 2 zväzky, 1657), Umenie prijímania zákonov (The Art of Law-Giving, 3 zväzky, 1659) a Systém politiky (A System of Politics, posmrtne 1700 v súbornom diele Oceána Jamesa Harringtona a jeho ďalšie práce, The Oceana of James Harrington, and His Other Works) prezentoval svoje názory na majetok ako základ politickej moci, na voľby tajným hlasovaním, na striedanie jednotlivých členov vlády pri moci tak, aby nedošlo k jej sústredeniu v rukách jedného človeka alebo skupiny i na oddelenie zákonodarnej moci od moci výkonnej a súdnej.

Hazlitt [hejzlit], William, 10. 4. 1778 Maidstone – 18. 9. 1830 Londýn — anglický literárny kritik a esejista, publicista a novinár. Spriatelil sa so skupinou spisovateľov s radikálnymi politickými názormi (S. T. Coleridge, Ch. Lamb, W. Wordsworth). Od 1812 pracoval ako parlamentný spravodajca The Morning Chronicle, prispieval do radikálneho časopisu The Examiner, ako aj do ďalších periodík (The Times, The Edinburgh Review, The Liberal, The London Magazine, The New Monthly Magazine). Patril k prvým anglickým novinárskym kritikom, ktorí sa recenzentskou prácou viac-menej živili. Kriticky vystupoval proti všetkým politickým stranám, konzervativizmus literárnych súčasníkov považoval za osobnú zradu.

Autor vynikajúcich esejí o umení, divadle, literatúre a politike vydávaných pôvodne časopisecky, napr. klasického diela anglickej divadelnej kritiky Pohľad na anglickú divadelnú scénu (A View of the English Stage, 1818) o významných divadelných osobnostiach (napr. o S. Siddonsovej, E. Keanovi a i.), zbierok esejí Okrúhly stôl (The Round Table, 1817), Rozhovory pri stole (Table-Talk, 2 zv., 1821 – 22) a Otvorené prejavy (The Plain Speaker, 1826), literárnokritických prác Postavy Shakespearových hier (Characters of Shakespear’s Plays, 1817), Prednášky o anglických básnikoch (Lectures on the English Poets, 1818), Prednášky o anglických humoristoch (Lectures on the English Comic Writers, 1819) a zbierky portrétov jeho súčasníkov Duch doby alebo Portréty súčasníkov (The Spirit of the Age; or, Contemporary Portraits, 1825). Stúpenec Francúzskej revolúcie a Napoleona I. Bonaparta, o ktorom napísal 4-zväzkový Život Napoleona Bonaparta (The Life of Napoleon Buonaparte, 1828 – 30).

Heaney [híni], Seamus (Justin), 13. 4. 1939 Castledawson, Severné Írsko – 30. 8. 2013 Dublin — írsky básnik, esejista a literárny kritik píšuci po anglicky. V 60. rokoch 20. stor. sa aktívne podieľal na formulovaní východísk skupiny mladých belfastských spisovateľov (Philip Hobsbaum, *1932, †2005; Michael Longley, *1939; Derek Mahon, *1941; James Simmons, *1933, †2001; Paul Muldoon, *1951; Frank Ormsby, *1947) nazývanej Belfastská skupina (The Belfast Group). R. 1966 – 72 prednášal na Queen’s University v Belfaste. Počas nepokojov v Belfaste sa presťahoval do Írskej republiky (grófstvo Wicklow), kde žil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Hosťujúci profesor na amerických univerzitách, od 1985 riadny profesor rétoriky na Harvardovej univerzite, 1989 – 94 profesor poézie na Oxfordskej univerzite.

Vo svojej poézii spojil tradičné poetické postupy s prvkami modernizmu, vychádzal z vnútorných osobných spomienok, ktoré sa prelínajú s obrazmi írskej minulosti a s krajinou jeho detstva. Pri úvahách o katolícko-protestantskom konflikte bol jeho pohľad skôr vizionársky a alegorický; ústredným symbolom a východiskom pri skúmaní minulosti sa preňho stalo rašelinisko, do vrstiev ktorého dejiny uložili ako do pamäti hmotné svedectvá – predmety a mumifikované telá. Debutoval zbierkou Jedenásť básní (Eleven Poems, 1965), 1966 získal Cenu Erica Gregoryho za zbierku Smrť milovníka prírody (Death of a Naturalist), v ktorej podobne ako v zbierke Dvere do tmy (Door into the Dark, 1969) vychádzal zo zážitkov z detstva a dospievania na malej farme v Severnom Írsku. V básnických zbierkach Prezimovanie pod šírym nebom (Wintering Out, 1972), Sever (North, 1975) a Poľné práce (Field Work, 1979) rozšíril tematiku a dospel k hlbšiemu pochopeniu dejinných súvislostí i k vyhranenejšiemu politickému postoju. V neskorších zbierkach Ostrov s krížovou cestou (Station Island, 1984), Pohľad na veci (Seeing Things, 1991) a Duch hladiny (The Spirit Level, 1996) sa inšpiroval antickou a stredovekou kultúrou. R. 1998 vyšiel reprezentatívny výber Otvorená zem. Básne 1966 – 1996 (Opened Ground. Poems 1966 – 1996). V zbierke Elektrické svetlo (Electric Light, 2001) sa opäť objavili spomienky na detstvo v súvislosti s plynutím času a blížiacou sa smrťou. Úspešné boli aj zbierky District a Circle (District and Circle, 2006) a Ľudské puto (Human Chain, 2010). Kritické eseje a prednášky publikoval vo výberoch Hlavné záujmy. Vybraná próza 1968 – 1978 (Preoccupations. Selected Prose 1968 – 1978, 1980), Vláda jazyka (The Government of the Tongue, 1988), Miesto písania (The Place of Writing, 1989) a Náprava poézie (The Redress of Poetry, 1995), v ktorých sa zaoberal úlohou poézie a básnika. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Na okraji vôd (2000). Nobelova cena za literatúru (1995).

Henryson, Robert, asi 1420 – asi 1500 — škótsky básnik a bájkar, pokračoval v tradícii G. Chaucera (na rozdiel od neho však bol moralisticky zameraný). Pravdepodobne študoval na niektorej zahraničnej univerzite (v Paríži alebo v Leuvene) a bol učiteľom v benediktínskom kláštore v opátstve Dunfermline, kde pôsobil aj ako verejný notár. R. 1462 sa jeho meno uvádza medzi zakladateľmi univerzity v Glasgowe. Henrysonovo dielo je veľmi rozmanité. Najdlhšie a najoriginálnejšie sú Ezopove mravoučné bájky (The Morall Fabillis of Esope the Phrygian, napísané asi 1480, vydané 1570), zbierka 13 bájok vychádzajúca z J. Lydgatea, W. Caxtona a i. Bájky vynikajú sviežosťou a majstrovským vykreslením postáv, sú písané s humorom a otvorene, mravné ponaučenie neznižuje ich umeleckú hodnotu. Autor básnickej skladby Cressidin testament (The testament of Creseyde, vydaná 1532 vo výbere Diela Geoffreya Chaucera, The workes of Geffray Chaucer), ktorá má dobre členenú kompozíciu s pevnými realistickými obrazmi; v spoločensko-mravnom zmysle je negáciou obdobnej skladby G. Chaucera, pretože Cressida je za svoje činy potrestaná. Báseň Orfeus a Eurydika (Orpheus and Eurydice, vydaná 1508 pod názvom Heire begynnis the traitie of Orpheus kyng) obsahuje lyrický nárek Orfea s refrénmi a podľa vzoru bájok sa končí morálnym ponaučením. Henrysonovi sa pripisuje aj autorstvo 13 kratších básní, z ktorých vyniká pastorálna báseň napísaná vo forme dialógu Robene a Makyne (Robene and Makyne) a satirické verše Niektoré lekárske zákroky (Sum Practysis of Medecyne). Ďalšie diela: Smrť (Death), Proti unáhlenej dôvere (Against Hasty Credence), Bieda kúzelníkov (The Want of Wise Men) a i. Prvé úplné vydanie Henrysonovho diela pripravil 1865 David Laing (*1793, †1878) pod názvom Básne a bájky Roberta Henrysona (The Poems and Fables of Robert Henryson). R. 1993 bola v Dunfermline založená Spoločnosť Roberta Henrysona.

Herbert, George, 3. 4. 1593 Montgomery, Wales – 1. 3. 1633 Bemerton, dnes súčasť Salisbury — anglický básnik waleského pôvodu. Autor spirituálnej kresťanskej poézie, po J. Donnovi najvýznamnejší predstaviteľ anglickej metafyzickej poézie (→ metafyzickí básnici). Jeho básnická zbierka Chrám (The Temple, 1633) obsahuje 160 kratších básní uvedených didaktickou skladbou Chrámová predsieň (The Church-porch), medzi nimi i vtipnú báseň Cirkev bojujúca (The Church Militant) o dejinách kresťanstva. V ostatných hymnách, piesňach a modlitbách Herbert medituje o tajomstvách viery a vysvetľuje jej zásady. Svoje svetské básne pred smrťou zničil, niektoré vydal jeho priateľ Nicholas Ferrar (*1592, †1637).

Herrick [herik], Robert, pokrstený 24. 8. 1591 Londýn – pochovaný 15. 10. 1674 Dean Prior, Devonshire — anglický básnik, jeden z najvýznamnejších pokračovateľov B. Jonsona. Anglikánsky kňaz, royalista, ako jediný zo stúpencov kráľa v anglickej revolúcii však nikdy nebol dvoranom. Témami jeho duchaplnej galantnej poézie boli česť, plnenie povinností a láska (básne boli určené imaginárnym milenkám). Jeho krátke, často žartovné hedonistické verše básnickej zbierky Hesperidky (Hesperides, 1648) sú charakteristické opravdivosťou citu a dokonalosťou štýlu a formy. Autor oslavnej a náboženskej poézie (Jeho vznešené čísla, His Noble Numbers, 1547).

Heywood [hejvud], John, asi 1497 asi Coventry – po 1575 Mechelen, Belgicko — anglický humanistický dramatik. Od 1519 účinkoval ako hráč na virginale a spevák na dvore Henricha VIII. Bol lojálny ku katolíkom, a preto z obáv pred protestantskou kráľovnou Alžbetou I. emigroval do Mechelenu, neskôr do Antverp a Leuve. Autor satirických interlúdií vychádzajúcich z fraškovitých medzihier pri predstaveniach stredovekých náboženských mystérií a moralít. Vo svojich hrách Hra zvaná štyri P. Nové a veľmi veselé interlúdiá o pútnikovi, odpustkárovi, mastičkárovi a obchodníkovi (The Playe Called the Foure PP. A Newe and a Very Mery Enterlude of A Palmer. A Pardoner. A Potycary. A Pedler, uvedená asi 1520, vydaná asi 1544), Hra o počasí. Nové a veľmi veselé interlúdiá o počasí (The Play of the Wether A New and Very Mery Enterlude of All Maner Wethers, uvedená asi 1532, vydaná 1533), Hra o láske, nové a veľmi veselé interlúdiá o potešení a bolesti v láske (A Play of Loue, A Newe and a Mery Enterlude Concernyng Pleasure and Payne in Loue, vydaná 1534) a i. nahradil abstraktný charakter stredovekých mravnostných hier reálnymi postavami modernej drámy a využíval humor a iróniu. Autor zbierky prísloví Dialóg obsahujúci počet všetkých prísloví v anglickom jazyku (A Dialogue Conteinyng the Nomber in Effect of All the Prouerbes in the Englishe Tongue, 1546), epigramov a veršovanej alegórie Pavúk a mucha (The Spider and the Flie, 1556). Jeho tvorba je dôležitým medzníkom vo vývoji anglickej drámy, na ktorú nadviazala alžbetínska komédia (→ alžbetínske divadlo).

Heywood [hejvud], Thomas, asi 1574 asi Lincolnshire – pochovaný 16. 8. 1641 Londýn — anglický renesančný dramatik a herec. Námety svojich hier (asi 220, zachovalo sa 24) čerpal z kroník, antiky, mytológie a dobrodružných stredovekých románov. Písal tzv. rodinné drámy (domestic drama), z ktorých najvýznamnejšia je rodinná tragédia Žena zabitá dobrotou (A Woman Kilde with Kindnesse, uvedená 1603, vydaná 1607), k ďalším významným hrám patria Pekná slúžka zo západu (The Fair Maid Of the West, uvedená asi 1630, vydaná 1631) a Anglický cestujúci (The English Traveller, uvedená asi 1627, vydaná 1633), historické hry Kráľ Eduard IV. (The First and Second Partes of King Edward the Fourth, uvedená pred 1599, vydaná 1599), Ak nepoznáte mňa, nepoznáte nikoho alebo Ťažkosti kráľovnej Alžbety (If you know not me, You know no bodie: Or, The troubles of Queene Elizabeth, 2 časti, uvedená asi 1605, vydaná 1605 – 06) a i. Jeho rozprava Obrana hercov (An Apology For Actors, 1612) bola namierená proti puritánskym útokom na divadlo.

írska literatúra — súhrnné označenie literatúry písanej v írskom jazyku (írskej gaelčine), v latinčine i v angličtine, vytvorenej spisovateľmi írskeho pôvodu; spolu s gréckou a latinskou literatúrou patrí k najstarším európskym literatúram. Na jej vývin výrazne vplývali náboženské (katolícka, anglo-írska protestantská, škótsko-írska presbyteriánska tradícia) a sociálno-politické pomery (od 1171 bolo Írsko pod anglickou dominanciou; represálie v 17. stor., hladomor v 19. stor., násilie v 20. stor.).

Za najstaršie pamiatky írskej literatúry sa považuje niekoľko sto nápisov z archaického obdobia (400 – 600) zapísaných oghamovým písmom. Významnú časť írskej literatúry tvorí literatúra písaná v latinčine, a to najmä po príchode sv. Patrika (432), patróna Írska, a po následnom šírení kresťanstva. Najzaujímavejšou je Kniha z Armaghu (Book of Armagh, asi 807), známa aj ako Patrikov kánon (Canon of Patrick), írsky rukopis písaný prevažne v latinčine, hodnotný pre svoj jazyk, štýl, typický írsky ornament a ukážky starej írčiny.

Dejiny írskej literatúry v írčine sa odvíjajú od keltských prameňov – mytológie a rozprávačskej tradície. Od 6. stor. sa rozvíjala poézia profesionálnych básnikov, tzv. filidov (filí), ktorí boli nástupcami druidov, mali významné postavenie v írskej spoločnosti, uchovávali ústnu tradíciu (senchas) rodín a kmeňov a písali oslavné básne a elégie na svojich ochrancov i hanlivé básne na nepriateľov. K najstarším dielam patria Sv. Columbán (Amra Choluim Chille) Dallána Forgailla (*asi 530, †598) a Abeceda zbožnosti (Apgitir Chrábaid) sv. Colmána Ela (*555, †611). Hlavnými dielami boli prozaické rozprávania s básnickými prvkami podobné hrdinskému eposu, založené na starej pohanskej ústnej tradícii a pretvorené kresťanskými pisármi, ktoré sa v minulosti delili podľa tém (obliehanie, únos), v súčasnosti podľa cyklov na: 1. ulsterský cyklus (nazvaný podľa staroírskeho kráľovstva Uladh, t. j. Ulster) obsahujúci najstaršiu pamiatku írskej slovesnosti Výprava za býkom z Cúailnge (Táin Bó Cúailnge, vznikol v 6. – 10. stor., zachovaný v rukopise z 12. a 14. stor.), v ktorom vystupujú mladý hrdina Cú Chulainn a ulsterský kráľ Cochobar, ako aj tragický príbeh o smrti krásnej Deirdre s motívom Tristana a Izoldy; 2. mytologický cyklus obsahujúci báje o dávnych obyvateľoch Írska, najmä o rode nadprirodzených bytostí bohyne Danann (Tuatha Dé Danann), z ktorých sa vyvinuli rozprávania o elfoch, vílach a výpravách do iného sveta, napr. sága Zvádzanie Étaíny (Tochmarc Étaíne); 3. kráľovský cyklus obsahujúci príbehy o kráľoch a bitkách zapísané v 9. – 10. stor., v ktorých vystupujú mytologické aj historické postavy, napr. poeticko-prozaický príbeh Sweeneyho šialenstvo (Buile Shuibhne); 4. feniánsky cyklus (nazvaný podľa mýtického kráľa Fionna mac Cumhailla a jeho družiny bojovníkov a lovcov, → fianna) obsahujúci epické skladby čerpajúce zo staroírskej mytológie a z historických udalostí (napr. misijná činnosť národného patróna sv. Patrika v 5. stor., vikinské nájazdy v 9. – 11. stor.).

Ďalšou skupinou staroírskej slovesnosti, v ktorej sa spája írska pohanská mytológia s kresťanskou alegóriou, sú príbehy napísané v starej írčine, tzv. cesty alebo plavby (immrama), napr. Plavba Máela Dúina (Immram Maele Dúin). Bohatá ústna slovesnosť sa tradovala v rôznych veršových formách. Z raných záznamov (6. – 7. stor.) sa zachovali zlomky v aliteračnom verši v prízvučných slabikách, v 8. – 10. stor. sa využíval slabičný verš s rafinovanými koncovými rýmami (dán díreach). Z raného obdobia je významná aj prírodná a náboženská lyrika, napr. Kalendár (Félire, okolo 800) sv. Óengusa mac Óengobanna (†824), Veršovaný žaltár (Saltair na Rann, 10. stor.) i básne s historickou tematikou, napr. Bojovníci, ktorí boli v Emain (Fianna bátar i nEmain) Cináeda ua hArtacáina (†975). Z prozaických žánrov sa rozvíjali náboženské traktáty o živote svätcov a vedecká próza (medicínske a právnické traktáty), napr. Veľký starý zákonník (Senchas Már, 1. polovica 8. stor.), gramatické traktáty, napr. Cormaicov glosár (Sanas Cormaic, koniec 9. stor.), ktorý uvádza etymológiu asi 1 400 írskych slov.

Po anglo-normanskej invázii (1171) spolu so zánikom kráľovstva zanikla aj poézia filidov, v službách kniežat sa rozvíjala bardská poézia (→ bard). V 13. stor. patrili k najvýznamnejším básnikom Giolla Brighde Mac Con Midhe (*asi 1210, †asi 1272) a Muireadhach Albanach Ó Dálaigh (*asi 1180, †asi 1250), v 16. stor. Tadhg Dall Ó hÚigínn (*asi 1550, †asi 1591) a jeden z posledných bardov Eochaidh Ó hÉoghusa (*1567, †1617). V protiklade ku komplikovanej bardskej poézii vznikla koncom 12. stor. jednoduchá forma balady, ktorá sa považuje za začiatok ľudovej írskej literatúry. Najrozsiahlejším zachovaným dielom stredovekej írskej literatúry je zbierka Rozhovory starcov (Acallam na Senórach, koniec 12. stor.), príbeh z feniánskeho mytologického cyklu o dvoch starších hrdinoch, ktorí cestujú po Írsku so sv. Patrikom.

Po represáliách (1649) O. Cromwella bola v Írsku zlikvidovaná miestna šľachta i stará kultúra (Angličania zakázali tlačiť knihy v írskom jazyku, írsky literárny jazyk sa používal iba ako dialekt). Úpadok krajiny počas vojenských ťažení O. Cromwella zachytil vo svojom diele Dáibhí Ó Bruadair (*asi 1625, †1698), v tom období tvoril aj posledný predstaviteľ tradičnej írskej ľúbostnej poézie Piaras Feiritéar (*asi 1600, †1653). V 18. stor. skupina tzv. munsterských básnikov, najmä Aogán Ó Rathaille (*asi 1670, †1726), písala vizionárske skladby o návrate írskej samostatnosti (tzv. aisling). Rozvíjala sa ľudová poézia, ktorej nositeľmi boli roľníci, remeselníci a učitelia, namiesto prísneho metra sa začalo používať jednoduché metrum (amhráin), ktoré využil Brian Mac Giolla Meidhre (Brian Merriman, *asi 1747, †1805) v satirickej poéme Polnočný súd (Cúirt An Mheán-Oíche, 1780). V oblasti prózy vznikli v 17. stor. Letopisy Írskeho kráľovstva (Annála Ríoghachta Éireann, 1632 – 36) františkána Mícheála Ó Cléirigha (*asi 1590, †1643), ktoré zaznamenávajú írsku históriu od staroveku po 1616, a Pravdivé dejiny Írska (Foras Feasa ar Éirinn, asi 1634) Seathrúna Céitinna (Geoffrey Keating, *asi 1569, †asi 1644).

V 19. stor. pod vplyvom politickej (útlak zo strany Angličanov) a ekonomickej situácie (veľký hladomor 1845 – 48) nastal úpadok írskeho jazyka a vzostup používania angličtiny. Významnú etapu v írskej literatúre predstavuje írske literárne hnutie rozvíjajúce sa v období národného obrodenia od 80. rokov 19. stor. ako súčasť širšieho emancipačného hnutia írskeho národa (→ írska renesancia). Zdôrazňovalo hodnoty starej írskej literatúry a vydávalo zbierky írskych ľudových príbehov i diela írskych autorov. Dôležitým dielom sa stala antológia Básne a balady nového Írska (Poems and Ballads of Young Ireland, 1887), ktorú zostavil W. B. Yeats (nositeľ Nobelovej ceny 1923) a do ktorej prispeli Katharine Tynanová (Tynan, *1859 alebo 1861, †1931), Douglas Hyde (*1860, †1949), Thomas William Rolleston (*1857, †1920), George Sigerson (*1836, †1925) a John Todhunter (*1839, †1916). R. 1892 založili D. Hyde a W. B. Yeats Národnú literárnu spoločnosť s cieľom obohacovať nové literárne diela napísané v angličtine o írsky folklór, legendy a tradície, 1893 D. Hyde s Eoinom MacNeillom (*1867, †1945) Gaelskú ligu (Conradh na Gaeilge), ktorej cieľom bolo obrodenie írskeho jazyka a kultúry, a 1899 W. B. Yeats a lady (Isabella Augusta) Gregoryová (Gregory, *1852, †1932) Írske literárne divadlo (Irish Literary Theatre), ktoré 1901 uviedlo prvú írsku hru Grófka Cathleen (The Countess Cathleen) W. B. Yeatsa. O povznesenie írčiny sa zaslúžil Peadar Ó Laoghaire (*1839, †1920), ktorý v románe Séadna (1904) verne napodobnil živý munsterský dialekt (román mal byť učebným materiálom na výučbu írčiny). Najvýraznejšou postavou írskeho literárneho obrodenia sa stal W. B. Yeats, ktorý sa v literatúre a v divadelných hrách usiloval o vytvorenie nového obrazu Írska a v zbierkach Írske rozprávky (Irish Fairy Tales, 1892) a Keltský súmrak (The Celtic Twilight, 1893) vydal upravené rozprávky a ľudové príbehy. D. Hyde v knihách Spoza ohňa (Beside the Fire, 1890) a Príbehy lásky z Connachtu (abhráin grádh chúige connacht or Love songs of Connacht, 1893), v ktorých sa odzrkadľuje charakter a melódia írskych ľudových piesní, zozbieral a upravil ľudovú prózu írskych roľníkov. Pod vplyvom spisovateľa a historika Standisha Jamesa O’Gradyho (*1846, †1928) sa témam z írskeho prostredia venoval aj George (William) Russell (*1867, †1935), ktorý podporoval mladých spisovateľov a 1904 vydal antológiu Nové piesne (New Songs) zahŕňajúcu diela Padraica Columa (*1881, †1972), Alice Milliganovej (Milligan, *1866, †1953), Susan L. Mitchellovej (Mitchell, *1866, †1926) a Seamusa O’Sullivana (*1879, †1958).

V medzivojnovom období sa rozvíjali najmä poviedka (Pádraic Ó Conaire,*1882, †1928), autobiografická próza (Gerald O’Donovan, *1871, †1942; Tomás Ó Criomhthain, *1856, †1937; Maurice O’Sullivan, *1904, †1950; Séamus Ó Grianna, *1889, †1969; Seosamh Mac Grianna, *1900, †1990), novela (Máirtín Ó Cadhain, *1906, †1970) a regionálny román (S. Mac Grianna). Po 2. svetovej vojne írska vláda podporovala literatúru v írčine (vznikli nakladateľstvo Sáirséal agus Dill a vládna agentúra An Gúm). Okrem prózy (Breandán Ó hEithir,*1930, †1990) sa začali rozvíjať aj poézia (Máirtín Ó Direáin, *1910, †1988; Seán Ó Ríordáin, *1916, †1977; Michael Hartnett, *1941, †1999; poetka Máire Mhac an tSaoi, *1922) a dráma (B. Behan). Jedným z najplodnejších spisovateľov bol autor detektívnych románov a westernov Cathal Ó Sándair (*1922, †1996).

Írska literatúra v angličtine sa začala rozvíjať v 18. stor., čo súviselo s upevňovaním moci anglickej šľachty. Priekopníckymi dielami boli satiry Skromný návrh (A Modest Proposal, 1729) a Plátenníkove listy (Drapier’s Letters, 1724 – 25) J. Swifta zobrazujúce hospodárske a kultúrne zbedačovanie Írov a sentimentálne romány O. Goldsmitha. Začiatkom 19. stor. sa rozvíjali pastorálna vlastenecká poézia anonymných básnikov a lyrická poézia (T. Moore; Gerald Griffin, *1803, †1840; Francis Sylvester Mahony, *1804, †1866). V 2. pol. 19. stor. dominovali vlastenecká poézia (Thomas Davis,*1814, †1845; Sheridan Le Fanu, *1814, †1873) spojená s časopisom The Nation (Národ, 1842 – 49) a lyrická poézia (James Clarence Mangan, *1803, †1849; Samuel Ferguson, *1810, †1886; William Allingham, *1824, †1889). V prozaických dielach protestantskí autori zobrazovali život vyšších vrstiev (M. Edgeworthová; Sydney Morganová, *asi 1781, †1859) alebo dedinské prostredie (William Hamilton Maxwell, *1792, †1850; Samuel Lover, *1797, †1868; Charles James Lever, *1806, †1872), katolícki autori najmä dedinské prostredie (John Banim, *1798, †1842; Michael Banim, *1796, †1874; G. Griffin; William Carleton, *1794, †1869). O. Wilde sa preslávil prozaickými dielami preukazujúcimi prvky estetizmu – románom Obraz Doriana Graya (The Picture of Dorian Gray, časopisecky 1890, knižne 1891) a zbierkou rozprávok Šťastný princ a iné príbehy (The Happy Prince and Other Tales, 1888).

Prelom 19. stor. sa vyznačoval formovaním írskeho divadla. Na zakladateľov írskej národnej drámy W. B. Yeatsa a J. M. Syngea, ktorí v hrách spracovali námety z írskych dejín, keltskej mytológie a folklóru, nadviazal v 30. rokoch 20. stor. kriticko-realistickými tragikomédiami z obdobia bojov za národnú nezávislosť (protianglické dublinské povstanie 1916, anglo-írske boje 1920, občianska vojna 1922 – 23) S. O’Casey. Dion Boucicault (*1820, †1890) je známy melodrámami, W. B. Yeats poetickou drámou, J. M. Synge vykreslením života na Aranských ostrovoch. V prvých desaťročiach 20. stor. sa objavil nový žáner, tzv. klerický román (priest novel), ktorého najvýznamnejšími predstaviteľmi boli G. O’Donovan, Canon Sheehan (*1852, †1913) a G. Moore. Významným írskym básnikom bol Patrick Kavanagh (*1904, †1967), nazývaný básnik všednosti, ktorý v básnickej zbierke Veľký hlad (The Great Hunger, 1942) približuje detaily každodenného života farmára. Názov je alúziou na zemiakový hladomor 1845 – 48 a metaforou duchovného, intelektuálneho i sexuálneho hladu.

V 20. rokoch 20. stor. ukázal nové možnosti prózy (naratívna technika prúdu vedomia i parodické využitie mýtu, experimentovanie s časom) prozaik a básnik J. Joyce, ktorý vo svojom diele zobrazil jednotlivca v odcudzenom veľkomestskom prostredí. Preslávil sa knihou Portrét mladého umelca (A Portrait of the Artist as a Young Man, 1916) a rozsiahlym metarománom Ulysses (1922; slov. 1993), ktorým sa zaradil medzi najvýznamnejších modernistických spisovateľov. Zbierkou tzv. epifanických poviedok Dublinčania (Dubliners, 1914), v ktorej zobrazil stagnáciu dublinskej spoločnosti, obohatil tradíciu írskej poviedkovej tvorby. V medzivojnovom období rozvíjal modernistickú literatúru S. Beckett (nositeľ Nobelovej ceny 1969), ktorý v experimentálnych románoch Murphy (1938) a Watt (1953) zachytil absurditu ľudského údelu i nezmyselnosť bytia. Po francúzsky napísal netradičnú existenciálnu trilógiu Molloy, Malone umiera a Nepomenovateľný (Molloy, Malone meurt, L’Innomable, 1951 – 53), ktorú neskôr preložil do angličtiny.

Priekopníkom postmodernizmu bol Brian O’Nolan (*1911, †1966), ktorý v románe Plavba dvoch vtákov (At Swim-Two-Birds, 1939) formou románu v románe spojil zážitky dublinského študenta s mytologickými a folklórnymi motívmi. Významné miesto zaujali aj L. O’Flaherty románmi Skerrett (1932) a Hladomor (Famine, 1937) odohrávajúcimi sa počas veľkého hladomoru, Conal O’Riordan (*1874, †1948) románom Adam z Dublina (Adam of Dublin, 1920) evokujúcim predvojnovú metropolu a Seán Ó Faoláin (*1900, †1991) románmi Hniezdo obyčajných ľudí (A Nest of Simple Folk, 1933) a Osamelý vták (Bird Alone, 1936) o politickej a spoločenskej kríze v Írsku po dublinskom povstaní (1916) a o jeho dôsledkoch (najmä sektárskom násilí).

Osobité žánrové postavenie v írskej literatúre má poviedka, ktorá vznikla na základe bohatej rozprávačskej tradície Írov. O rozvoj kratšieho prozaického žánru short-story (krátky príbeh, resp. poviedka) sa najviac zaslúžili Frank O’Connor (*1903, †1966) súborom poviedok Hostia národa (Guests of the Nation, 1931) konfrontujúcich romantizmus národnostného boja s odcudzením jednotlivca, S. Ó Faoláin zbierkou Šialenstvo svätojánskej noci a iné poviedky (Midsummer Night Madness and Other Stories, 1932), E. Bowenová poviedkami o tragédii osobných vzťahov a pominuteľnosti šťastia, G. Moore zbierkou poviedok Neobrobené pole (ír. An t-úr-ġort, 1902; angl. The Untilled Field, 1903), Mary Lavinová (Lavin, *1912, †1996) zbierkami poviedok o úlohe žien v katolíckom Írsku, John McGahern (*1934, †2006) poviedkami zbierky Tvory zeme (fr. Les créatures de la terre, 1996; angl. Creatures of the Earth, 2006), ako aj viackrát ocenený W. Trevor.

Po 2. svetovej vojne dominovali v írskej próze témy ako zložitá situácia Írska v modernom svete (S. Ó Faoláin), problematika rozdeleného Írska (Jennifer Johnstonová, Johnston, *1930; Bernard MacLaverty, *1942), rodinné a osobné vzťahy (W. Trevor, J. Johnstonová), postavenie žien v spoločnosti (Julia O’Faolainová, O'Faolain, *1932) a osudy žien (E. O’Brienová). Otázky vzťahu jednotlivca k cirkvi a patriarchátu odvážnym spôsobom zobrazil J. McGahern v románoch Temnota (The Dark, 1965) a Medzi ženami (Amongst Women, 1990). V 60. rokoch 20. stor. vznikla tzv. belfastská básnická škola (Derek Mahon, *1941; Frank Ormsby, *1947; Paul Muldoon, *1951) na čele s nositeľom Nobelovej ceny (1995) S. Heaneym, ktorý vo svojich originálnych dielach dospel k všeobecne ľudským záverom a poznaniu.

K významným predstaviteľom súčasnej írskej poézie, ktorí získali aj literárne ocenenia, patrí popri P. Muldoonovi s jeho intelektuálnymi, filozofickými a sociálno-politickými reflexiami a D. Mahonovi aj Alan Gillis (*1973), ďalej John Montague (*1929, †2016) a Ciaran Carson (*1948). Prozaik John Banville (*1945, aj pseudonym Benjamin Black), ocenený 2005 Man Bookerovou cenou za knihu More (The Sea, 2005), rieši v románoch problémy viny a zmierenia a jeho dielo sa vyznačuje majstrovským štýlom, lyrizmom a parodickým naratívnym postupom. Súčasní írski autori Roddy Doyle (*1958), Hugo Hamilton (*1953) a Patrick McCabe (*1955) zachytávajú život mladých ľudí z predmestí a neúplných rodín, chudobu, alkoholizmus a oslabené pozície katolíckeho náboženstva. Éilís Ní Dhuibhneová (Dhuibhne, *1954) nekonvenčným spôsobom zobrazila ženskú problematiku v zbierke poviedok Jesť ženy sa neodporúča (Eating Women is Not Recommended, 1991). Otázky homosexuality, AIDS, odcudzenosti a smrti rieši Colm Tóibín (*1955). Ďalšími súčasnými autormi sú Sebastian Barry (*1955), Dermot Bolger (*1959), Glenn Patterson (*1961), Joseph O’Connor (*1963), Mike McCormack (*1965) a Paul Murray (*1975) a ženské autorky Mary Morrissyová (Morrissy, *1957), Anne Enrightová (Enright, *1962), Claire Keeganová (Keegan, *1968), Emma Donoghueová (Donoghue; *1969) a Belinda McKeonová (McKeon, *1979). Významnou súčasťou írskej literatúry je tvorba írskych dramatikov (→ írske divadlo).

Ishiguro [iši-], Kazuo, 8. 11. 1954 Nagasaki, Japonsko — britský spisovateľ japonského pôvodu. R. 1960 sa presťahoval do Anglicka (Guildford), kde jeho otec získal zamestnanie v Národnom oceánografickom inštitúte, 1974 sa počas návštevy USA a Kanady neúspešne pokúsil presadiť ako hudobník, 1974 – 78 študoval anglický jazyk a filozofiu na univerzite v Canterbury (University of Kent), 1979 – 80 navštevoval kurzy tvorivého písania na univerzite v Norwichi (University of East Anglia) a pracoval v programe pre presídľovanie ľudí bez domova v Londýne, od 1980 po presťahovaní do Cardiffu literárne činný, 1981 sa vrátil do Londýna, 1983 získal občianstvo Spojeného kráľovstva, 1986 navštívil Singapur a Malajziu, 1989 navštívil po prvý raz od svojej emigrácie Japonsko, 1994 člen poroty na filmovom festivale v Cannes.

Jeho diela sú písané v ich-forme, odohrávajú sa prevažne v minulosti, vyznačujú sa excelentnou štylistikou, silnou emocionalitou, melancholickou atmosférou a odkrývajú iluzórnu spätosť ľudí so svetom. Ich mierny tón kontrastuje s razantnou morálnou analýzou, keď sa postavy snažia uniknúť pred vlastným svedomím, neblahou minulosťou a nejasnými spomienkami, s ktorými sú ale napokon vždy konfrontované.

Uviedol sa románom Nejasný výhľad na kopce (A Pale View of Hills, 1982), v ktorom prostredníctvom Japonky žijúcej v Anglicku zobrazil povojnové Japonsko, v románe Umelec miznúceho sveta (An Artist of the Floating World, 1986; slov. 1990) vyjavil na pozadí rastúceho japonského militarizmu v 30. rokoch 20. stor. a počas 2. svetovej vojny vnútorný život umelca prepožičaného totalitnému režimu, ktorý sám seba snaží presvedčiť, že neslúžil vojnovej propagande. V románe Súmrak dňa (The Remains of the Day, 1989; slov. 2016; sfilmovaný 1993, réžia J. Ivory) komorník Stevens na šľachtickom panstve rezignuje na súkromný život, pred ktorým uprednostní službu a lojálnosť voči svojmu pánovi, čím príde o lásku gazdinej, s ktorou udržiava iba profesionálny vzťah. Stevens rozjíma nad hodnotami a tradíciami Anglicka 30. rokov 20. stor., nad pojmom dôstojnosť a vlastnosťami správneho komorníka, pričom zosobňuje nebezpečenstvo služby abstraktným ideálom.

Od overenej tematiky a literárnych postupov sa odklonil v románe Neutešený (The Unconsoled, 1995), v ktorom sa svetoznámy klavirista v sérii chaotických stretnutí dozvedá detaily zo života osôb, na ktoré si striedavo spomína a zabúda. V detektívnom románe Keď sme boli siroty (When We Were Orphans, 2000) pátra úspešný detektív po svojich rodičoch, pričom záhadu dokáže vyriešiť iba ponorom do spomienok na svoje detstvo v Šanghaji. Neskoršie diela sú poznačené prvkami fantastiky: dystopický sci-fi román Neopúšťaj ma (Never Let Me Go, 2005; sfilmovaný 2010, réžia Mark Romanek) zobrazuje budúcnosť s komunitou ľudských klonov, ktorí slúžia ako rezervoár náhradných orgánov starým a chorým ľuďom a existenciálny fantasy román Pochovaný obor (The Buried Giant, 2015) opisuje cestu staršieho páru ranostredovekým Anglickom hľadajúc svojho strateného syna. Autor zbierky poviedok Nokturná. Päť poviedok o hudbe a súmraku (Nocturnes: Five Stories of Music and Nightfall, 2009), filmových scenárov i piesňových textov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2017) a Man Bookerovej ceny (1989 za román Súmrak dňa).

kanadská literatúra — súhrnné označenie literatúry vytvorenej kanadskými autormi v anglickom a vo francúzskom jazyku.

Kanadská literatúra v anglickom jazyku, aj anglickokanadská literatúra – najstaršie kanadské písomné pamiatky napísané v angličtine pochádzajú z 18. stor. od cestovateľov a bádateľov, napr. od Samuela Hearna (Hearne, *1745, †1792; Cesta z Pevnosti princa waleského pri Hudsonovom zálive k Severnému oceánu..., A Journey from Prince of Wales’s Fort in Hudson’s Bay, to the Northern Ocean..., 1795), A. Mackenzieho, Simona Frasera (*1776, †1862) a J. Franklina. Majú dokumentárny charakter a predstavujú správy z objaviteľských ciest do neznámych oblastí na severe a západe Kanady, ako aj o prvých stretnutiach s domorodým obyvateľstvom. Prvý román Príbeh Emily Montagueovej (The History of Emily Montague, 1769), ktorého dej sa odohráva v Kanade, napísala niekoľko rokov po porážke Francúzov na Abrahámových pláňach (1759, dnes súčasť Quebecu) manželka britského armádneho kaplána Frances Brooková (Brooke, *1724, †1789).

Národná literatúra v anglickom jazyku sa začala rozvíjať až na začiatku 19. stor. Prvú pôvodnú kanadskú báseň Dedina na vzostupe (The Rising Village, 1825) oslavujúcu život prvých osadníkov a rozmach Nového Škótska vytvoril kanadský básnik Oliver Goldsmith (*1794, †1861). Základy humoristického žánru položil T. Ch. Haliburton. V 1. pol. 19. stor. prevládala najmä próza zo života prvých prisťahovalcov, ktorú charakterizuje konflikt medzi snom o zasľúbenej zemi a tvrdou realitou každodenného boja o prežitie v nehostinnej kanadskej divočine (S. Moodieová; Catharine Parr Traillová, Traill, *1802, †1899; a i.). Vznik kanadskej konfederácie (1867) sprevádzal činorodý literárny a vlastenecký život. Tzv. konfederační básnici (A. Lampman, sir Ch. G. D. Roberts, W. B. Carman, D. C. Scott, I. V. Crawfordová a i.) inšpirovaní anglickým romantizmom a americkým transcendentalizmom hľadali vlastný básnický jazyk v kráse kanadskej prírody. D. C. Scott a E. T. Seton boli priekopníkmi nového žánru krátkej prózy – naturalistickej zvieracej poviedky. V oblasti prozaickej tvorby prekvital historický román, ktorého tradíciu založil prvý kanadský historik a otec kanadskej prózy J. Richardson medzinárodne úspešným románom Wacousta (1832) o povstaní Ottawov pod vedením náčelníka Pontiaca (1763) pri pevnosti Detroit. Podobný úspech zaznamenal W. Kirby románom s gotickými prvkami Zlatý pes (The Golden Dog, 1877). Prví kanadskí dramatici (Charles Mair, *1838, †1927; Sarah Anne Curzonová, Curzon, *1833, †1898) čerpali námety z minulosti.

Začiatkom 20. stor. na základe vzrastajúceho záujmu verejnosti o regionálne zvláštnosti zaujali významné miesto básnici zachytávajúci francúzskokanadské zvyky (William Henry Drummond, *1854, †1907) a rituály pôvodného obyvateľstva (Emily Pauline Johnsonová, Johnson, *1861, †1913), ako aj neľútostnú prírodu kanadského severu a jej krásu (Robert William Service, *1874, †1958). Najvýznamnejšia báseň s témou prvej svetovej vojny Na flámskych poliach (In Flanders Fields, 1915) napísal básnik John McCrae (*1872, †1918). Po prvej svetovej vojne sa začala poézia vzďaľovať od sentimentálnych viktoriánskych vzorov. Vlastný, osobitý štýl vytvoril E. J. Pratt v epických poémach Titanic (The Titanic, 1935), Brébeuf a jeho bratia (Brébeuf and His Brethren, 1940) a Až po posledný podval (Towards the Last Spike, 1952), ktoré mali dokumentárny charakter. Na jeho tvorbu nadviazal inovatívny a experimentálny básnik E. Birney, ktorý predznamenal nástup moderny a ako šéfredaktor (1936 – 40) torontského časopisu Canadian Forum (1920) dával priestor novým básnikom. V tomto období začali tvoriť Arthur James Marshall Smith (*1902, †1980), Francis Reginald Scott (*1899, †1985) a A. M. Klein, ktorí vychádzali z konkrétneho umenia a písali voľným veršom. Poézia 30. a 40. rokov 20. stor. reagovala na svetovú hospodársku krízu (Dorothy Livesayová, Livesay, *1909, †1996), vzostup fašizmu a druhú svetovú vojnu. Opozíciu ku kozmopolitnej a metafyzickej poézii A. J. M. Smitha (*1902, †1980) a časopisu Preview (1942) predstavovali Irving Layton (vlastným menom Israel Pincu Lazarovič, *1912, †2006), Louis Dudek (*1918, †2001) a Raymond Souster (*1921, †2012), ktorí vyzývali k návratu k realizmu typickému pre literárny kontext Severnej Ameriky. S časopisom Preview sa v 40. rokoch 20. stor. spájala aj tvorba najpokrokovejšej kanadskej poetky Patricie Kathleen Pageovej (Page; *1916, †2010).

V próze sa na úkor historického románu začal presadzovať regionalizmus, napr. L. M. Montgomeryová v slávnom románe Anna zo Zeleného domu (Anne of Green Gables, 1908; slov. 1959) zachytila kolorit Ostrova princa Eduarda, Sara Jeannette Duncanová (Duncan, *1861, †1922), R. Connor, S. Leacock či komerčne úspešná M. de la Rocheová oblasť ontárijských mestečiek. V prériových provinciách dominovali realisti (Martha Ostensová, Ostenso, *1900, †1963; F. P. Grove), ktorí na pozadí života malých, často úzkoprsých farmárskych komunít zobrazili súboj človeka s neúprosnou prírodou. Počas druhej svetovej vojny vznikol významný román Dve samoty (Two Solitudes, 1945) H. MacLennana zachytávajúci napätie medzi po francúzsky a po anglicky hovoriacimi Kanaďanmi v Quebecu. V 40. a 50. rokoch 20. stor. došlo k odklonu od tradičných naratívnych štruktúr a k lyrizácii prózy (James Sinclair Ross, *1908, †1996; William Ormond Mitchell, *1914, †1998; Ernest Buckler, *1908, †1984; a i.).

V 60. rokoch 20. stor. s nárastom národného sebavedomia Kanaďanov sa začalo obdobie rozkvetu kanadskej literatúry. Najvýznamnejšou predstaviteľkou je poetka, prozaička a literárna kritička M. E. Atwoodová, ktorá sa literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival: A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972) pokúsila definovať kanadskú identitu. Jej romány sú prenikavými sondami do súčasného mestského života i do vzťahov mužov a žien, ako aj varovaním pred totalitnou mocou, politickým násilím a hrozbou environmentálnej katastrofy. Hrdinky búriace sa proti skostnatenému malomeštiackemu prostrediu zobrazili M. Laurenceová a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2013) A. Munrová. Mavis Gallantová (Gallant, *1922, †2014) sa v poviedkach zaoberala ľudskou osamelosťou a krehkým svetom ilúzií, prívrženec jungovskej hlbinnej psychológie R. Davies zobrazil vzťah medzi mýtom a históriou, telom a dušou, fikciou i skutočnosťou a vierou, M. Richler pokrytectvo modernej spoločnosti a L. Cohen citové a sexuálne problémy ľudí modernej doby. V 60. a 70. rokoch 20. stor. nastal odklon od tradičného realizmu, do prózy prenikli prvky surrealizmu, postmodernej hravosti a experimentu, centrom záujmu však naďalej zostala história. Veľkej popularite sa preto tešili autori historiografické metafikcie (M. E. Atwoodová; Robert Kroetsch, *1927, †2011; Rudy Wiebe, *1934; Timothy Findley, *1930, †2002; George Bowering, *1935; M. Ondaatje; Carol Ann Shieldsová, Shields, *1935, †2003; Jane Urquhartová, Urquhart, *1949; Anne Michaelsová, Michaels, *1958; Daphne Marlattová, Marlatt, *1942; a i.), z ktorých mnohí začínali ako básnici a fascinácia históriou je prítomná aj v ich poézii. Tradícia regionalizmu pokračovala v próze (David Adams Richards, *1950; Guy Vanderhaeghe, *1951; Richard Bruce Wright, *1937, †2017; Ann-Marie MacDonaldová, MacDonald, *1958; Alistair MacLeod, *1936, †2014; Wayne Johnston, *1958; a i.) i v poézii (Alfred Wellington Purdy, *1918, †2000; Lorna Crozierová, Crozier, *1948; Fred Wah, *1939; a i.).

Približne od 80. rokov 20. stor. sa čoraz viac pozornosti venuje vyjadreniu plurality a rôznorodosti anglofónnej Kanady. Vďaka politike multikulturalizmu rastie záujem o tvorbu etnických skupín a prisťahovalcov, začali tvoriť indiánski a inuitskí autori (Jeannette Armstrongová, Armstrong, *1948; Beatrice Culletonová Mosionierová, Culleton Mosionier, *1949; Tomson Highway, *1951; Thomas King, *1943; Eden Robinsonová, Robinson, *1968; a i.), ktorí spochybňujú základné koncepty západnej kultúry a vyzývajú k návratu k vlastným ústnym tradíciám, mýtom a kultúrnym zvyklostiam. Proti stereotypnému vnímaniu pôvodného obyvateľstva protestujú aj indiánske poetky (Beth Brantová, Brant, *1941, †2015; Marie Annharte Bakerová, Baker, *1942; Marilyn Dumontová, Dumont, *1955; a i.). K ústredným témam literatúry Indiánov patria hľadanie vlastnej národnej identity, boj s rasovými predsudkami a vyrovnávanie sa s narušenými rodinnými vzťahmi. Podobné témy rezonujú aj u autorov prisťahovalcov (Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Shyam Selvadurai, *1965; a i.), resp. ich potomkov (napr. Nino Ricci, *1959). Vysokou mierou inovácie a nástojčivosťou výpovede sa vyznačuje najmä tvorba spisovateľov ázijského pôvodu (Joy Kogawová, Kogawa, *1935; Hiromi Gotová, Goto, *1966; Sky Leeová, Lee, *1952; Denise Chongová, Chong, *1953; Rohinton Mistry, *1952; a i.). Zabudnutú históriu afroamerického obyvateľstva zobrazili v poézii i v próze George Elliott Clarke (*1960), Dionne Brandová (Brand, *1953), Austin Clarke (*1934, †2016), Cecil Foster (*1954), Shani Mootoová (Mootoo, *1957) a i.

V kanadskej poézii po 1980 badať záujem o metafyziku (Margaret Avisonová, Avison, *1918, †2007; Gwendolyn MacEwenová, MacEwen, *1941, †1987; Phyllis Webbová, Webb, *1927; a i.), typické sú vplyvy feministických teórií (D. Marlattová; Di Brandt, vlastým menom Diana Ruth Janzenová, Janzen, *1952; a i.), očarenie klasickou literatúrou (Anne Carsonová, Carson, *1950) a experimentovanie s jazykom (Lisa Robertsonová, Robertson *1961; Christian Bök, *1966; a i.).

Dráma po druhej svetovej vojne kopírovala vývin prózy, v 60. rokoch 20. stor. čerpala námety z minulosti, napr. John Coulter (*1888, †1980) v divadelnej hre Riel (1950) o hrdinskom vodcovi vzbury Métisov. Po vzniku regionálnych a experimentálnych divadiel sa začali hrať inovatívne a odvážne drámy, napr. Majetok a oči mužov (Fortune and Men’s Eyes, 1967) Johna Herberta (*1926, †2001) o homosexualite a sexuálnom otroctve vo väzenskom prostredí, Extáza Rity Joeovej (The Ecstasy of Rita Joe, 1967) Georgea Rygu (*1932, †1987) o mladej Indiánke hľadajúcej svoje miesto vo svete belochov či trilógia Donnellyovci (The Donnellys, 1973 – 75) Jamesa Reaneyho (*1926, †2008) napísaná na motívy skutočnej udalosti (vyvraždenie írskej prisťahovaleckej rodiny v južnom Ontáriu 1880). V 70. rokoch 20. stor. vzniklo niekoľko experimentálnych kolektívnych inscenácií, na ktorých ako scenáristi participovali aj herci, napr. Farmárska šou (The Farm Show, 1972) Teda Johnsa (*1942) a Paula Thompsona (*1940) či Kanaďania (Les Canadiens, 1977) Ricka Salutina (*1942). Väčšina dramatikov tohto obdobia sa neodklonila od realizmu (David Freeman, *1945, †2012; David French, *1939, †2010; David Fennario, *1947; Michael Cook, *1933, †1994; Carol Boltová, Bolt, *1941, †2000; Joanna Glassová, Glass, *1936; a i.). U Georgea F. Walkera (*1947) badať vplyv kinematografie, herec a režisér Morris Panych (*1952) získal úspech neverbálnymi drámami. Koncom 80. rokov 20. stor. sa presadili indiánski dramatici (Tomson Highway, *1951; Marie Clementsová, Clements, *1962; Margo Kanová, Kane, *1951; Daniel David Moses, *1952; a i.) a neskôr aj autori z iných etnických skupín (G. E. Clarke; Rahul Varma, *1952; Rick Shiomi, *1947; Marty Chan, *1965; a i.).

Kanadská literatúra vo francúzskom jazyku, aj francúzskokanadská literatúra, quebecká literatúra – literatúra napísaná vo francúzskom jazyku v kanadskej provincii Quebec. Prvé literárne pamiatky predstavujú vo Francúzsku vytlačené správy z expedícií J. Cartiera a S. de Champlaina, ako aj francúzskych misionárov a obchodníkov s kožušinami (Pierre-Esprit Radisson, *asi 1636, †1710), historické diela (Pierre Boucher, *1622, †1717; Marie Morinová, Morin, *1649, †1730), náboženské spisy (Marie de l’Incarnation, *1599, †1672) a listy opisujúce každodenný život vo francúzskej kolónii Nové Francúzsko (Élisabeth Bégonová, Bégon, *1696, †1755).

Pôvodná tvorba sa začala rozvíjať po 1763, keď sa Nové Francúzsko stalo britskou provinciou (problematiku anglicko-francúzskych vzťahov zobrazil v poézii Joseph Quesnel, *1746, †1809). Od 1830 sa spisovatelia zameriavali na kritiku britskej nadvlády, na myšlienky samostatnosti a vlastenectva, napr. Michel Bibaud (*1782, †1857) v básnickej zbierke Epištoly, satiry, piesne, epigramy a iné hry vo veršoch (Épîtres, satires, chansons, épigrammes et autres pièces de vers, 1830), François-Réal Angers (*1812, †1860) v románe Odhalenie zločinu (Les Révélations du crime, 1837) a Philippe Aubert de Gaspé (*1814, †1841) v románe Vplyv knihy (L’Influence d’un livre, 1837). Základom národného uvedomenia sa stali historiografické diela Dejiny Kanady (Histoire du Canada, 4 zväzky, 1845 – 48) historika, novinára a básnika Françoisa-Xaviera Garneaua (*1809, †1866) predstavujúce liberálnu interpretáciu dejín a tradicionalistické Prednášky z kanadských dejín (Cours d’histoire du Canada, 1861) Jeana-Baptista-Antoina Ferlanda (*1805, †1865) vyzývajúce, naopak, ku konzervativizmu a k duchovným a vidieckym hodnotám. Tieto protichodné myšlienkové koncepcie sa premietli do kultúrnej a literárnej produkcie celého obdobia a ovplyvnili i vzťahy francúzskokanadskej literatúry k novým literárnym smerom.

V 60. rokoch 19. stor. sa okolo kritika abbého Henriho-Raymonda Casgraina (*1831, †1904) a časopisov Les soirees canadiennes (1861 – 65) a Le foyer canadien (1863 – 66) sformovalo prvé francúzskokanadské literárne hnutie Quebecká vlastenecká škola (École patriotique de Québec, 1860), ktoré presadzovalo estetiku romantizmu i realizmu založenú na vlasteneckých a katolíckych konzervatívnych pozíciách. Myšlienky hnutia uplatnili v poézii Octave Crémazie (*1827, †1879) a Louis-Honoré Fréchette (*1839, †1908), v próze Philippe Aubert de Gaspé (*1786, †1871) v historickom románe Starí Kanaďania (Les anciens Canadiens, 1863) oslavujúcom kanadskú minulosť, a najmä v ruralistickom románe rodnej hrudy (roman du terroir), ktorý sa rozvíjal aj v nasledujúcom období a ktorého najvýznamnejšími príkladmi sú romány Otcovská pôda (La terre paternelle, 1846) Patricea Lacomba (*1807, †1863) a Mária Chapdelainová (Maria Chapdelaine, časopisecky 1914, knižne 1916) Louisa Hémona (*1880, †1913). K hnutiu patrili aj Antoine Gérin-Lajoie (*1824, †1882) považovaný za autora prvej komédie Mladý Latour (Le jeune Latour, 1844), Adolphe-Basile Routhier (*1839, †1920), ktorý je autorom francúzskeho textu kanadskej národnej hymny (hudba Calixa Lavallée, *1842, †1891), Laure Conanová (Conan, vlastným menom Marie-Louise-Félicité Angers, *1845, †1924), Joseph-Charles Taché (*1820, †1894) a i. Rozvoj divadelnej tvorby od 1858 podnietili aj zájazdy francúzskych hercov do Kanady, napr. S. Bernhardtovej. Významné sú divadelné hry L.-H. Fréchetta a sociálne drámy Louvignyho de Montigny (*1876, †1955).

Koncom 19. stor. sa s postupujúcou urbanizáciou a industrializáciou stal centrom kultúry Montreal, 1895 vznikla modernistická Montrealská literárna škola (École littéraire de Montréal, 1895 – 1935), ktorá presadzovala požiadavku budovania národnej literatúry na svetových podnetoch, inšpirovala sa modernou svetovou poéziou, lartpourlartizmom a exotizmom (Paul Morin, *1889, †1963), dekadenciou (René Chopin,*1885, †1953) a symbolizmom (Jean Charbonneau, *1875, †1960; Arthur de Bussières, *1877, †1913). Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto školy i francúzskokanadského modernizmu sú symbolistický básnik É. Nelligan a básnik a prozaik Robert Choquette (*1905, †1991). V próze na prelome 19. a 20. stor. sa okrem historického románu a románu rodnej hrudy, ktorý prechádzal myšlienkovým i umeleckým vývinom až k paródii, čoraz viac presadzovala problematika mesta (P. Lacombe, A. Gérin-Lajoie). Presadzovanie realizmu v próze narážalo na nábožensku cenzúru, napr. román Mária Calumetová (Marie Calumet, 1904) Rodolpha Girarda (*1879, †1956) spôsobil konflikt s cirkevnou hierarchiou a znova mohol byť vydaný až 1946. Od 30. rokov 20. stor. smeroval román rodnej hrudy ako jeden z ústredných žánrov francúzskokanadskej prózy k psychologickej analýze (Claude-Henri Grignon,*1894, †1976; Jean-Charles Harvey, *1891, †1967), lyrizácii (Félix-Antoine Savard, *1896, †1982) a dokumentárnosti (Philippe Ringuet, vlastným menom Philippe Panneton, *1895, †1960). Jeho premeny v 30. – 60. rokoch 20. stor. podnietili vznik generácie významných spisovateľov tvoriacich jadro francúzskokanadskej prózy 20. stor.

Ekonomická kríza v 30. rokoch 20. stor. urýchlila vznik modernej básnickej tvorby, ktorá na rozdiel od národného tradicionalizmu zdôrazňovala nové estetické princípy (voľný verš, bohatá obrazotvornosť, spiritualita), platformou novej generácie básnikov a prozaikov sa stala literárna revue La Relève (1934 – 41) Roberta Charbonneaua (*1911, †1967). Autentickú poéziu vytvorili Hector de Saint-Denys Garneau (*1912, †1943), Alain Grandbois (*1900, †1975), Rina Lasnierová (Lasnier, *1910, †1997) a Anne Hébertová (Hébert, *1916, †2000).

Po druhej svetovej vojne ovplyvnil experimentálne literárne smery 50. a 60. rokov 20. stor. manifest Refus global (Globálne odmietnutie, 1948) vydaný v Montreale skupinou mladých maliarov (Paul-Émile Borduas, *1905, †1960; J.-P. Riopelle), ktorí odmietali sociálne, umelecké a náboženské normy vtedajšej spoločnosti. Vedúcou postavou sa stal Claude Gauvreau (*1925, †1971), jeho koncepcia tzv. exploratívneho jazyka (fr. langue exploréenne) ovplyvnila tvorbu Rolanda Giguèra (*1929, †2003), Gilla Hénaulta (*1920, †1996) a neskôr A. Grandboisa a R. Lasnierovej. V próze 50. rokov 20. stor. rezonovala mestská (Gabrielle Royová, Roy, *1909, †1983; Roger Lemelin, *1919, †1992) a existenciálna (André Langevin, *1927, †2009) problematika, dominoval psychologický román (Françoise Lorangerová, Loranger, *1913, †1995), román rodnej hrudy vyvrcholil v tvorbe Germaine Guèvremontovej (Guèvremont, *1893, †1968). V 40. – 50. rokoch 20. stor. zaznamenala rozvoj divadelná tvorba, významnými národnými dramatikmi boli Gratien Gélinas (*1909, †1999), Marcel Dubé (*1930, †2016), Jacques Ferron (*1921, †1985) a A. Hébertová.

V 60. rokoch 20. stor. počas tzv. tichej revolúcie (fr. révolution tranquille) nastali veľké zmeny v spoločenskom a kultúrnom živote, zavŕšila sa národná emancipácia, štátna podpora umožnila vznik nových vydavateľstiev, časopisov a divadiel. R. 1977 sa francúzština stala hlavným úradným jazykom provincie Quebec, angličtina klesla na pozíciu jazyka chránenej menšiny, bola odstránená náboženská cenzúra. Získaním nového jazykového i právneho vedomia sa francúzskokanadská literatúra vymanila aj z pocitu periférnosti voči Francúzsku. V emancipačnom hnutí zohralo významnú úlohu vydavateľstvo a zároveň básnická skupina Hexagone založená 1953 básnikom G. Mironom, ku ktorej patrili R. Giguère a Paul-Marie Lapointe (*1929, †2011), ako aj radikálna revue Liberté (1959). G. Miron svojimi názormi (avantgardnosť, vlastenectvo, ľavicovosť) ovplyvnil aj skupinu združenú okolo vydavateľstva a časopisu Parti pris (1963) angažujúcu sa za samostatný Quebec a presadzujúcu v literatúre jazykové odlišnosti kanadskej francúzštiny; zmenil sa aj štatút literatúry, francúzskokanadská literatúra sa stala quebeckou literatúrou. Skupinu založil André Major (*1942), hlavnými predstaviteľmi boli básnici Gérald Godin (*1938, †1994), Jacques Brault (*1933) a Paul Chamberland (*1939). V 60. rokoch 20. stor. sa tvorba vyznačovala kultúrnym vrením a experimentmi v poézii, v próze i v divadle. Poézia bola charakteristická tematickou pestrosťou (mesto, každodennosť, americkosť; Denis Vanier, *1949, †2000; Lucien Francoeur, *1948) a spoločenskou angažovanosťou (P. Chamberland, Michèle Lalondová, Lalonde, *1937; Gatien Lapointe, *1931, †1983; G. Godin; a i.). Básnici, ktorí vychádzali z formálnych experimentov a odmietali angažovanosť poézie, sa inšpirovali francúzskym štrukturalizmom, najmä básnickou skupinou okolo francúzskej revue Tel Quel. Patria k nim napr. François Charron (*1952), Roger Des Roches (*1950), Michel Beaulieu (*1941, †1985), ako aj Nicole Brossardová (Brossard, *1943), France Théoretová (Théoret, *1942) a Yolande Villemairová (Villemaire, *1949), ktoré ako predstaviteľky feministických tendencií uplatňovali na vyjadrenie ženského básnického jazyka formálne experimenty. Skupina nonkonformných tvorcov, ktorí sa združovali okolo časopisov Hobo-Québec a Cul-Q, sa inšpirovala najmä bítnickou protestnou poéziou (D. Vanier, Claude Beausoleil, *1948; Louis Geoffroy, *1947, †1977).

V próze 60. a 70. rokov 20. stor. sa autori zameriavali na interpretáciu dejín a národného dedičstva (J. Ferron; Antonine Mailletová, Maillet, *1929; Victor-Lévy Beaulieu, *1945), ako aj na kritiku spoločenských a politických pomerov (Marie-Claire Blaisová, Blais, *1939; Claude Jasmin, *1930) a okrem tradičného rozprávania (Y. Thériault; Jean-Yves Soucy, *1945, †2017) zaujal významné miesto nový román (Hubert Aquin, *1929, †1977; Gérard Bessette, *1920, †2005; Jacques Godbout, *1933; A. Hébertová; Réjean Ducharme, *1941, †2017). Divadelná tvorba 60. a 70. rokov 20. stor. je charakteristická rozmanitosťou tematiky (historické hry J. Ferrona, psychologicko-spoločenské hry F. Lorangerovej), ako aj využitím experimentálnych postupov (surrealistické drámy C. Gauvreaua; divadelné hry integrujúce kabaretnú a piesňovú poéziu Michela Garneaua, *1939; monodráma Clémence DesRochersovej, DesRochers, *1933) a hovorového jazyka vrátane dialektu (A. Mailletová, V.-L. Beaulieu) i argotu (tzv. argot joual, jazyk montrealskej robotníckej triedy), ktorý v experimentálnych divadelných hrách z mestskej periférie využíva významný dramatik a prozaik M. Tremblay.

V poézii 80. a 90. rokov 20. stor. sa strácala angažovanosť v duchu básnickej poetiky G. Mirona, nastal obrat k intimistickej poézii, dôraz sa kládol na indivíduum, jednoduchosť a zrozumiteľnosť (Jean Charlebois, *1945; Paul Bélanger, *1953; a i.). Lyrická výpoveď smerovala k autobiografickým tendenciám v tvorbe Yva Boisverta (*1950, †2012), Jeana-Paula Daousta (*1946), Louise Warrenovej (Warren, *1956) a Élise Turcottovej (Turcotte, *1957) a v tvorbe feministických autoriek N. Brossardovej, F. Théoretovej, Louise Dupréovej (Dupré, *1949) a Danielle Fournierovej (Fournier, *1955). K významným básnikom patria aj Serge Patrice Thibodeau (*1959) a Carle Coppens (*1972), piesňovú tvorbu a šansón reprezentujú Robert Charlebois (*1944), Pauline Julienová (Julien, *1928, †1998) a Céline Dionová (Dion, *1968). V próze 80. a 90. rokov 20. stor. nastal nový rozmach románu, autori prichádzali s tematickými a formálnymi inováciami, zaujímali sa o dedičstvo indiánskych a inuitských (eskimáckych) obyvateľov a integrovali sa kultúrne hodnoty imigrantov (Bernard Assiniwi, *1935, †2000; Marco Micone, *1945), do popredia sa dostávali témy príslušnosti k americkému kontinentu (Jacques Poulin, *1937; J. Godbout), každodenných problémov (M. Tremblay, Yves Beauchemin, *1941; Gaétan Soucy, *1958, †2013; L. Dupréová; Francine Noëlová, Noël, *1945), problémov moderného Quebecu (Diane Giguèrová, Giguère, *1937), ako aj homosexuality (André Roy, *1944; L. Dupréová, Suzanne Jacobová, Jacob, *1943). Postmodernistické tendencie sa prejavili v tvorbe J. Godbouta, dôležitosť nadobúdali krátke žánre, novela a poviedka (J. Ferron; A. Major; M. Tremblay; Monique Proulxová, Proulx, *1952), rozvíjal sa aj román autofikcie (Marie-Sissi Labrècheová, Labrèche, *1969; Robert Lalonde, *1947; J.-Y. Soucy; A. Mailletová; A. Hébertová; R. Ducharme) a historický román (Claire de Lamirande, *1929, †2009; Pierre Gravel, *1942, †2003; Micheline Lachanceová, Lachance, *1944; Pierre Turgeon, *1947). V oblasti divadelnej tvorby autori spracúvali tému inakosti, M. Micone zobrazil problematiku talianskej menšiny v Quebecu a Wajdi Mouawad (*1968) sa témou menšín zaoberá v symbolickej rovine. Indiánskej tematike a mýtom sa venujú divadelné hry Yva Siouiho Duranda (Yves Sioui Durand; *1951). Predstaviteľmi experimentálnej tvorby sú Normand Chaurette (*1954), René-Daniel Dubois (*1955), výrazne sa presadzuje aj feministická divadelná poetika (Denise Boucherová, Boucher, *1935; Jovette Marchessaultová, Marchessault, *1938, †2012).

Keneally [-níli], Thomas, úplné meno Thomas Michael (Mick) Keneally, 7. 10. 1935 Sydney — austrálsky spisovateľ. Pochádza z írskej katolíckej rodiny, študoval v kňazskom seminári, dva týždne pred vysvätením za kňaza však z neho vystúpil (romány Miesto vo Whittone, The Place at Whitton, 1964, a Trikrát hurá pre Parakléta, Three Cheers for the Paraclete, 1968). Pracoval ako stredoškolský a neskôr vysokoškolský učiteľ, angažoval sa v hnutí za austrálsku nezávislosť (kniha esejí Naša republika, Our Republic, 1993).

Píše historické romány, literatúru faktu a divadelné hry. Úspech získal románmi Privolajte škovránkov a hrdinov (Bring Larks and Heroes, 1967), ktorého dej sa odohráva v 19. stor., keď bola Austrália britskou trestaneckou kolóniou, Balada o Jimmiem Blacksmithovi (The Chant of Jimmie Blacksmith, 1972; slov. 1976; sfilmovaný 1978, réžia Fred Schepisi) inšpirovaným skutočným príbehom mladého austrálskeho domorodca, ktorého rasizmus bielych dohnal k vražde, a Schindlerova archa (Schindler’s Ark, 1982; Bookerova cena, 1982), ktorý neskôr vyšiel pod názvom Schindlerov zoznam (Schindler’s List; slov. 1994; sfilmovaný 1993, réžia S. Spielberg), zachytávajúcim pravdivý príbeh nemeckého továrnika Oskara Schindlera (*1908, †1974), ktorý počas 2. svetovej vojny zachránil vyše 1 200 Židov. Autor románov Čo sa hovorilo v lese (Gossip from the Forest, 1975) zobrazujúceho rokovania o mieri po 1. svetovej vojne a Konfederační vojaci (Confederates, 1979) o občianskej vojne v USA, ako aj literatúry faktu Veľká hanba (The Great Shame, 1998), v ktorej zachytil 80 rokov histórie Írska z pohľadu írskych trestancov poslaných do Austrálie v 19. stor.

Knight [najt], Eric, 10. 4. 1897 Menston, West Yorkshire – 15. 1. 1943 Surinam — anglický spisovateľ. Od svojich 15 rokov žil v USA, kde pôsobil ako novinár. Autor viacerých románov, z ktorých najznámejší je príbeh o vernom psovi Lassie sa vracia (Lassie Come-Home, časopisecky 1938, rozšírený knižne 1940; slov. 1966; viackrát sfilmovaný, prvýkrát 1943, naposledy 2005). Popularitu získal tiež román A najmä toto (This Above All, 1941; slov. 1951; sfilmovaný 1942, réžia Anatole Litvak).

Knox [noks], John, asi 1514 neďaleko Haddingtonu, East Lothian – 24. 11. 1572 Edinburgh — škótsky protestantský reformátor. O jeho živote do roku 1540 sa zachovalo málo hodnoverných informácií. Pravdepodobne študoval na univerzite v Saint Andrews u humanistu Johna Majora (aj Mair, Joannes Majoris, *asi 1467, †1550), pôvodne bol vysvätený za katolíckeho kňaza, okolo 1545 konvertoval na protestantizmus. Bol stúpencom škótskeho protestantského cirkevného reformátora Georgea Wisharta (*asi 1513, †1546), ktorý bol na rozkaz kardinála D. Beatona upálený za kacírstvo. Knox sa pripojil k vzbure v Saint Andrews (1546) proti kardinálovi (zavraždený drobnými protestantskými šľachticmi) a 1547 bol zajatý francúzskymi vojakmi, ktorých francúzsky kráľ vyslal na jej potlačenie, 1547 – 49 bol väznený na galejach v Rouene. Po prepustení odišiel do Anglicka, kde sa stal jedným z vodcov anglického reformačného hnutia. Pôsobil ako kazateľ v Berwicku-upon-Tweed, Newcastli upon Tyne (1551 vymenovaný za kráľovského kaplána), v Buckinghamshire, Kente a Londýne.

V roku 1553 však musel z Anglicka ujsť pred prenasledovaním počas vlády katolíckej kráľovnej Márie I. Krvavej. Žil v Ženeve, kde sa zoznámil s J. Kalvínom a prijal jeho učenie. Napísal tam reformačnú bohoslužobnú knihu Kniha všeobecného poriadku (Book of Common Order, 1556) nazývanú aj Knoxova liturgia, spis o predestinácii O predestinácii v odpovedi na dobiedzanie jedného anabaptistu (On Predestination in Answer to the Cavillations by an Anabaptist, 1560) a polemický traktát namierený proti Márii I. Krvavej a škótskej regentke Márii de Guise (*1515, †1560; matka Márie Stuartovej) Prvé zatrúbenie poľnice proti obludnej vláde žien (The First Blast of the Trumpet Against the Monstrous Regiment of Women, 1558), v ktorom sa usiloval dokázať, že Biblia neoprávňuje ženy vládnuť, preto nemajú právo určovať svojim poddaným náboženskú vieru a bohoslužby. Spolupracoval aj na ženevskom preklade Biblie do angličtiny. V roku 1559 sa vrátil do Škótska, kde pôsobil ako kazateľ v katedrále Saint Giles v Edinburghu. Súčasne 1559 – 60 nadviazal kontakty s oddanými protestantmi a so sympatizujúcimi protestantskými šľachticmi (budúci kongregační lordi) v Škótsku, čím položil základy silnej protestantskej strany a napomohol šírenie reformácie (podľa kalvínskeho vzoru).

Bol najvýznamnejším predstaviteľom reformačného hnutia, pokladá sa za spoluzakladateľa škótskej presbyteriánskej cirkvi. Pod jeho vedením boli 1560 sformulované vyznanie viery (The Scots Confession), ktoré oficiálne schválil škótsky parlament, a cirkevné pravidlá (The First Book of Discipline). Po nástupe Márie Stuartovej na trón (1561), ktorá podporovala katolícku stranu, bol vďaka svojej silnej viere a biblickej výrečnosti skutočným pánom Škótska a jeho nenávisť ku kráľovnej (bola i francúzskou kráľovnou) poskytovala vhodné podmienky všetkým jej odporcom (→ Škótsko, dejiny).

Je autorom 5-zväzkovej autobiografickej práce Dejiny reformácie v Škótsku (The History of the Reformation in Scotland, aj The History of the Reformation of Religion within the Realm of Scotland, 1559 – 66), ktorá je dôležitým prameňom poznania špecifických čŕt škótskej reformácie.