inštrumentálne hudobné formy

inštrumentálne hudobné formy — typy hudobných foriem charakterizované z hľadiska nástrojového obsadenia a uplatňované v inštrumentálnej hudbe najmä od 2. polovice 16. stor. Korešpondujú s hlavnými typmi hudobných foriem, ustálili sa však až v osamostatnenej inštrumentálnej hudbe.

Inštrumentálne skladby sa ojedinele vyskytovali (najmä v súvislosti s tancom) už v stredoveku, napr. na dvorských slávnostiach šľachty alebo v období rytierskych turnajov. Dominantné postavenie mali vtedy dvorské spoločenské tance, ktoré podnietili vznik obradnej tanečnej hudby. Najmä prvá (zvyčajne pomalá) časť tancov, po ktorej nasledoval svižnejší rýchly tanec, mala obradný charakter. Sledom viacerých dvojíc pomalého a rýchleho tanca vznikla tanečná suita. Prepisovaním (transkripciou) vokálnej hudby vznikali iné typy inštrumentálnych hudobných foriem, napr. zo spievaného šansónu (chanson) inštrumentálna kancóna (canzona; → canzon da sonar), z vokálneho moteta inštrumentálny ricercar, v Španielsku nazývaný aj tiento. Krížením suitového, ricercarového a kancónového typu vznikla sonáta. Nová funkcia hudobných nástrojov v barokovej monódii, najmä individualizácia klávesových nástrojov (organa a čembala), podnietila vznik fúgy, prelúdia, chorálovej predohry a chorálovej fantázie. Individualizovanie sláčikových nástrojov (huslí) a niektorých dychových hudobných nástrojov (hoboja, fagotu) už v 1. polovici 17. stor. viedlo ku komponovaniu sonát pre tieto nástroje. Koncom 17. stor. koncertantný princíp podnietil vznik koncertu. V Taliansku komponovali koncerty napr. Biagio Marini, Arcangelo Corelli a Antonio Vivaldi, v Nemecku Johann Sebastian Bach a Georg Philipp Telemann, v Anglicku Georg Friedrich Händel (napr. organové koncerty so sprievodom orchestra).

Sonáty aj koncerty boli viacdielne skladby s rôznym tempovým usporiadaním (spravidla sa striedali pomalá, rýchla, pomalá a rýchla časť alebo len rýchla, pomalá a rýchla časť), pričom boli koncipované homofónne aj kontrapunkticky s využitím imitačnej techniky. Podľa obsadenia mohli byť takéto sonáty komorné (účinkoval jeden hráč ako sólista) alebo triové (účinkovali dva melodické hlasy s akordickým sprievodom), podľa charakteru sa rozlišovala sonata da camera (s prevažne tanečným charakterom, podobná suite) a sonata da chiesa (s vážnym charakterom, hrala sa v chrámoch). Koncertantný princíp uplatňovali concerto grosso, v ktorom účinkovala skupina sólistov (→ concertino) so sprievodom orchestra (tutti alebo ripieni), a sólový koncert, v ktorom účinkoval sólista so sprievodom orchestra. Synonymom presne formovo nevyhranenej sonáty (príp. tokáty alebo fantázie) bola sinfonia, J. S. Bach týmto pojmom označoval napr. svoje trojhlasné invencie pre klávesový nástroj, v ranom baroku sa tak označovali aj prvé predohry k talianskej opere (napr. u Claudia Monteverdiho), v neapolskej opere sa tento formový útvar nazýval symphonia a formovo bol totožný so sonátou da chiesa. Hudobná forma symphonie sa postupne zredukovala na trojdielnu skladbu so striedaním rýchlej, pomalej a rýchlej časti, ktorá sa stala príznačnou pre taliansky typ opernej predohry (napr. u Alessandra Scarlattiho a Alessandra Stradellu). V 2. polovici 17. stor. zásluhou Jeana-Baptista Lullyho vznikla francúzska operná predohra (fr. ouverture) s pôvodne dvojdielnym (pomalá a rýchla časť), neskôr s trojdielnym (pomalá, rýchla a pomalá časť) pôdorysom formovej stavby a spätne ovplyvnila orchestrálne obsadenie talianskej opernej predohry (sinfonie). Operná predohra v nasledujúcom vývine položila základy trojdielnosti (budúcej cyklickosti) sonátovej hudobnej formy.

Ďalšou príznačnou črtou inštrumentálnej hudby je variačný princíp, ktorý sa uplatňoval v 16. a 17. stor. v takmer všetkých inštrumentálnych hudobných formách, napr. v španielskej ornamentálnej variácii (glosa), v skladbách pre organ (diferencie), v tancoch (napr. pasamezzo), ako aj v passacaglii a ciaccone, ktoré sa v kompozícii používajú dodnes. Variačný princíp napokon vyvrcholil v 18. a 19. stor. v najtypickejšej inštrumentálnej hudobnej forme – téme s variáciami (tema con variazioni). Každá nasledujúca epocha v hudobnej histórii pridala k základným typom barokovej inštrumentálnej hudby nové inštrumentálne hudobné formy, ktoré prerástli do nových druhov a žánrov inštrumentálnej hudby. V klasicizme sa sonátová hudobná forma etablovala v novovykryštalizovanej symfónii alebo v inštrumentálnych sonátach a v novovzniknutom sláčikovom kvartete. V romantizme vznikla charakteristická skladba – inštrumentálna pieseň bez slov (Felix Mendelssohn-Bartholdy), v novoromantizme programová hudba, napr. programová symfónia (Hector Berlioz) a symfonická báseň (Ferenc Liszt). V mnohovrstvovej štruktúre hudby 20. stor. sú zastúpené inštrumentálne hudobné formy, žánre i druhy baroka, klasicizmu aj romantizmu. Najvýznamnejší symfonici tohto obdobia Dmitrij Šostakovič a Paul Hindemith napr. ojedinele používali symfonickú báseň aj programovú symfóniu. Častejšie sa objavovala vokálna symfónia (Gustav Mahler, D. Šostakovič). Obľúbenými inštrumentálnymi žánrami sa stali koncert a concerto grosso (Igor Stravinskij, Sergej Prokofiev, Béla Bartók, P. Hindemith a i.). Elektroakustická a seriálna hudba (napr. punktualizmus) upustila od tradičných typov inštrumentálnych hudobných foriem a skladatelia pre svoje inštrumentálne skladby používajú názvy pôvodných inštrumentálnych hudobných foriem len v abstraktnom zmysle (napr. Pierre Boulez).