indonézska hudba
indonézska hudba — tradičná hudobná kultúra rozvíjaná na ostrovoch dnešnej Indonézie približne od 2. tisícročia pred n. l. pod vplyvom starovekej indickej a čínskej, od 14. – 16. stor. arabskej a neskôr najmä holandskej kultúry.
Pre indonézsku hudbu, ktorá sa na jednotlivých ostrovoch (Sumatra, Kalimantan, Sulawesi, Jáva, Bali) vyznačuje vzájomne odlišnými štýlmi, sú charakteristické najmä inštrumentálne súbory gamelany, ktorých hlavné nástroje sa vyvíjali pravdepodobne v období pred n. l., najstaršie zoskupenia od prvých stor. n. l. Gamelany sa členili na hlasné (hrali na voľnom priestranstve) a jemné (hrali vnútri budov). Okolo 17. stor. sa tieto typy zjednotili a stali sa základom moderného gamelanu. Tvoria ho samozvučné kovové (najčastejšie bronzové) bicie hudobné nástroje (idiofóny – metalofóny) gongy, visiace zvislo (gong ageng, kempul) a vodorovne (→ bonang, kenong, ketuk, kempyang), sústavy kovových platničiek s bambusovým rezonátorom (gendèr) a xylofóny (saron, gambang – s kovovými alebo s drevenými ozvučnými doštičkami), ďalej obojstranné dvojhlavé drevené bubny (bedug, kendang), strunové sláčikové (rebab) i brnkacie nástroje (citara) a bambusové flauty (suling). S gamelanom často účinkujú aj speváčky uplatňujúce charakteristický výrazovo a tonálne členitý nazálny spev.
Základom organizácie hudobného materiálu sú princípy heterofónie, ktoré sa uplatňujú v jednotlivých nástrojových skupinách. Hudobná forma je periodická, založená na opakujúcich sa úsekoch. Veľký visiaci gong (gong ageng) označuje koniec úsekov, kým malé zvislé alebo vodorovné gongy naznačujú ich vnútorné členenie. Faktúra sa vyznačuje vrstvením zvuku. Hlavná téma zaznieva na veľkých metalofónoch, kým malé metalofóny, flauty a chordofóny hrajú variovanú, zväčša zhustenú podobu témy. Tempo a rytmickú kontinuitu zabezpečujú bubny. Dôležitým prvkom je aj improvizácia, ktorá sa však nevzťahuje na periodickú formu a hlavnú tému. Tonalita je založená na dvoch stupniciach: na stupnici slendro (pentatonická, reprezentuje mužský rod) a stupnici pelog (heptatonická, jej jadro tvorí veľká tercia, reprezentuje ženský rod). Každá z nich sa delí na tri mody nazývané patet, ktoré sa líšia najmä gongovými, cieľovými tónmi, kadenčnými formulami hlavnej témy, melodickými formulami variácií témy a výrazom. Nástroje sú ladené buď v stupnici slendro, alebo v stupnici pelog, preto sú gamelany zvyčajne vybavené dvoma súpravami nástrojov.
Gamelany hrávajú na obradoch a slávnostiach, využívajú sa aj na zábavu, výchovu či meditáciu. Sú neoddeliteľnou zložkou divadelného, bábkového a tanečného umenia. Orchestre strednej a západnej Jávy a Bali prešli samostatným vývojom. Balijský gamelan, v porovnaní s jávskym, má žiarivejší zvuk, pestrejšiu orchestráciu, výraznejšiu synkopáciu, virtuóznejšiu techniku a viac dynamických kontrastov. Sundské gamelany sú zvyčajne menšie ako jávske a balijské. Gamelanová hudba sa pestuje aj na dedinách, kde sú pomerne malé orchestre a bronzové nástroje sa často nahrádzajú železnými. V Indonézii okrem gamelanov existuje aj rad iných inštrumentálnych súborov (napr. kroncong, gambus) a pestuje sa aj sólový spev.