igric

Text hesla

igric [slovanské jazyky], igrec — slovanský stredoveký potulný spevák, herec, žartovník, kaukliar aj všestranný tvorca a interpret svetskej hudby; ekvivalentom v západnej Európe bol nemecký Spielmann a francúzsky jongleur, v ruskom kultúrnom prostredí skomoroch. V dobovej latinskej literatúre sa používal súhrnný názov jokulátor (lat. ioculator).

Igrici pôsobili v družinách veľkomoravských panovníkov, kniežat a stredovekých feudálov, o čom svedčí viacero dobových správ (napr. kráľovská listina Bela IV., 1244). V ľudovom prostredí účinkovali na jarmokoch a svadbách, kde zabávali obyvateľov tancom, spevom, hrou na hudobných nástrojoch a rozprávaním príbehov a historiek. Často vystupovali aj vo dvojici s tanečnicou. Aj keď nejestvujú priame písomné pramene, resp. notové záznamy, o ich hudbe, ktorá sa šírila ústnym podaním, sa predpokladá, že ich repertoár obsahoval epické, ľúbostné, ale i satirické a pijanské piesne, pre ktoré boli aj perzekvovaní.

Svedectvo o pôsobení igricov na našom území dokladajú aj sekundárne pramene, napr. v Anonymovej kronike (okolo 1200), ako aj viaceré toponymické názvy usadlostí zo stredovekého Uhorska, v ktorých žilo slovanské obyvateľstvo, napr. Igrich v Zalansku (v Blatenskom kniežatstve, dnes Zalaigrice v župe Zala, Maďarsko), Igrickarča (Ihrickarcsa, na Žitnom ostrove, podľa niektorých prameňov neskoršia Siposkarcha, dnes Šipošovské Kračany, miestna časť obce Kostolné Kračany) či dodnes existujúca obec Igram (okres Senec).

Text hesla

igric [slovanské jazyky], igrec — slovanský stredoveký potulný spevák, herec, žartovník, kaukliar aj všestranný tvorca a interpret svetskej hudby; ekvivalentom v západnej Európe bol nemecký Spielmann a francúzsky jongleur, v ruskom kultúrnom prostredí skomoroch. V dobovej latinskej literatúre sa používal súhrnný názov jokulátor (lat. ioculator).

Igrici pôsobili v družinách veľkomoravských panovníkov, kniežat a stredovekých feudálov, o čom svedčí viacero dobových správ (napr. kráľovská listina Bela IV., 1244). V ľudovom prostredí účinkovali na jarmokoch a svadbách, kde zabávali obyvateľov tancom, spevom, hrou na hudobných nástrojoch a rozprávaním príbehov a historiek. Často vystupovali aj vo dvojici s tanečnicou. Aj keď nejestvujú priame písomné pramene, resp. notové záznamy, o ich hudbe, ktorá sa šírila ústnym podaním, sa predpokladá, že ich repertoár obsahoval epické, ľúbostné, ale i satirické a pijanské piesne, pre ktoré boli aj perzekvovaní.

Svedectvo o pôsobení igricov na našom území dokladajú aj sekundárne pramene, napr. v Anonymovej kronike (okolo 1200), ako aj viaceré toponymické názvy usadlostí zo stredovekého Uhorska, v ktorých žilo slovanské obyvateľstvo, napr. Igrich v Zalansku (v Blatenskom kniežatstve, dnes Zalaigrice v župe Zala, Maďarsko), Igrickarča (Ihrickarcsa, na Žitnom ostrove, podľa niektorých prameňov neskoršia Siposkarcha, dnes Šipošovské Kračany, miestna časť obce Kostolné Kračany) či dodnes existujúca obec Igram (okres Senec).

Zverejnené v apríli 2010. Aktualizované 8. februára 2021.

citácia

Igric [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-10-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/igric