Ibsen, Henrik
Joseph Leeb: Portrét Henrika Ibsena, 1876, Nórska národná knižnica
Ibsen, Henrik, 20. 3. 1828 Skien – 23. 5. 1906 Christiania, dnes Oslo — nórsky dramatik. R. 1851 – 57 dramaturg Národného divadla v Bergene, 1857 – 62 umelecký vedúci Nórskeho divadla v Christianii. R. 1864 – 91 žil v zahraničí (v Taliansku a Nemecku), 1891 sa natrvalo vrátil do Nórska.
Ibsen zavŕšil vývin analytickej drámy, ktorá má korene v klasickom Grécku, a inicioval vznik sociálne angažovanej dramatiky. Jeho raná tvorba bola poznačená snahou o vytvorenie prijateľnej koncepcie národnej drámy ovplyvnenej cudzorodými vplyvmi, napr. severskými eposmi, francúzskou, tzv. salónnou drámou a dánskymi divadelnými tradíciami. Na pozadí realisticky načrtnutej charakterizácie úspornými prostriedkami rozvíjal dej postavený na dynamických dialógoch a vyhranených charakteroch postáv.
V prvej hre Catilina (1850) dominuje téma rebelujúceho hrdinu a deštruktívnej partnerky vyskytujúca sa v Ibsenových dielach v mnohých obmenách. Hry Komédia lásky (Kjærlighedens komedie, 1862) a Nápadníci trónu (Kongs-Emnerne, 1863; slov. 1965) naznačujú nové ideové smerovanie a úsilie riešiť aktuálne spoločenské témy. V Nemecku dokončil medzinárodne úspešnú dramatickú poému Brand (1866), tragický príbeh kňaza, ktorý nekompromisnosťou ohrozuje svojich najbližších. Veršovaná, romanticky ladená dráma Peer Gynt (1867; slov. 1966, prebásnil M. Rúfus), alegorická kritika ľudskej nedokonalosti a malosti, je pokladaná za nórsku národnú hru. K jej popularite prispela aj scénická hudba, ktorú k nej skomponoval E. H. Grieg. Filozofickou divadelnou hrou Opory spoločnosti (Samfundets Støtter, 1877; slov. 1947 ako Piliere spoločnosti), ktorá je kritikou malomeštiactva, Ibsen prispel k rozvoju spoločenskej drámy. Témami divadelných hier Bábkový dom (Et dukkehjem, 1879; slov. 1921; známa aj pod názvom Nora, ďalšie slovenské názvy Dom bábok, Domov bábok), Strašidlá (Gengangere, 1881; slov. 1943) a Nepriateľ ľudu (En folkefiende, 1882; slov. 1960) je emancipácia žien a ich závislosť v meštianskom manželstve, finančné machinácie a deštrukčné vplyvy patriarchálnej rodiny na život jej členov.
Hra Divá kačka (Vildanden, 1884; slov. 1957) odhaľujúca problematiku tzv. životnej lži ako nevyhnutnej súčasti existencie protagonistov je aj svojou symbolickosťou považovaná za Ibsenov najzávažnejší vklad do rozvoja drámy. Odklonom od realizmu k symbolizmu sa vyznačuje i hra Rosmersholm (1886; slov. 1940). Drámy Pani z prímoria (Fruen fra Havet, 1888; slov. 1958), Hedda Gablerová (Hedda Gabler, 1890; slov. 1929), Staviteľ Solness (Bygmester Solness, 1892; slov. 1947), Malý Eyolf (Lille Eyolf, 1894), John Gabriel Borkman (1896; slov. 1958) a Keď sa my mŕtvi preberieme (Når vi døde vågner, 1899; slov. 1958) sú charakteristické symbolickou sebaanalýzou, ich protagonisti si na prahu staroby s trpkosťou uvedomujú ubúdanie tvorivých síl. Autor zbierky Básne (Digte, 1872; slov. 1970).
Na Slovensku vyšiel dvojzväzkový knižný výber z jeho hier (Nápadníci trónu, Spolok mladých, Opory spoločnosti, Nepriateľ ľudu, 1965; Domov bábok, Strašidlá, Divá kačka, Rosmersholm, Pani z prímoria, Hedda Gablerová, Staviteľ Solness, John Gabriel Borkman, Keď sa my mŕtvi preberieme, 1968), ktorú pripravil L. Obuch.