Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - nórska literatúra

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aasen, Ivar

Aasen [ósen], Ivar, 5. 8. 1813 Ørsta, kraj Møre og Romsda – 23. 9. 1896 Kristiania, dnes Oslo — nórsky jazykovedec a básnik, významný predstaviteľ nórskeho národného obrodenia. Skúmal nórske nárečia a v opozícii proti oficiálnemu spisovnému jazyku na báze dánčiny (riksmål) vytvoril novonórsky spisovný jazyk (landsmål). Autor diel Gramatika ľudovej nórčiny (Det norske Folkesprogs Grammatik, 1848), Slovník ľudovej nórčiny (Ordbog over det norske folkesprog, 1850) a Nórska gramatika (Norsk Grammatik, 1864).

Bojer, Johan

Bojer [bujer], Johan, 6. 3. 1872 Orkdal – 3. 7. 1959 Oslo — nórsky spisovateľ. V románoch Hnutie ľudu (Et folketog, 1896), Večná vojna (Den evige krig, 1899) a Sila viery (Troens makt, 1903) realisticky stvárňoval politické a mravné problémy doby. Pozornosť vzbudil románmi z vidieckeho prostredia Posledný Viking (Den siste viking, 1921), Náš vlastný kmeň (Vår egen stamme, 1924) a Ľudia pri mori (Folk ved sjøen, 1929), ktorými vzdal hold boju človeka s prírodnými živlami. Písal aj divadelné hry s historickými námetmi: Brutus (1904), Mária Walewská (Maria Walewska, 1913, upravené vydanie 1932) a i.

Brekke, Paal

Brekke, Paal, 17. 9. 1923 Røros – 2. 12. 1993 Oslo — nórsky básnik a prozaik. Priekopník básnického modernizmu ovplyvnený poéziou T. S. Eliota, ktorú prekladal do nórčiny. R. 1940 po okupácii Nórska nacistickým Nemeckom ušiel do Švédska, kde sa zoznámil so švédskou a s fínskou literatúrou, 1945 sa vrátil do Nórska. Debutoval 1942 básnickou zbierkou Sme z našej krajiny (Av din jord er vi till).

Vo svojej poézii zachytil obraz roztriešteného sveta a človeka, striedal odlišné a vzájomne nesúrodé prvky, uplatňoval postupy montáže a koláže. V básnickej zbierke Tieňový šerm (Skyggefektning, 1949) tematizoval dezorientáciu človeka v modernom svete. Kritikou konzumnej spoločnosti a postavením nižších spoločenských vrstiev sa zaoberal aj básnických zbierkach Veslári z Ithaky (Roerne fra Ithaka, 1960), Ružový úškrn (Det skjeve smil i rosa, 1965), Večer je tichý (Aftenen er stille, 1972). V románoch Starnúci Orfeus (Aldrende Orfeus, 1951) a A živý plot ohromne vzrástol (Og hekken vokste kjempehøy, 1953) použil techniky prúdu vedomia. Posmrtne bola vydaná Brekkeho básnická zbierka Ostinato (1994). Prekladal z americkej a zo švédskej literatúry.

Bull, Francis

Bull, Francis, 4. 10. 1887 Kristiania, dnes Oslo – 4. 7. 1974 Hørsholm, Dánsko — nórsky literárny vedec, hlavný predstaviteľ historicko-biografickej metódy. R. 1914 – 25 bol redaktorom a 1925 – 60 hlavným redaktorom literárneho časopisu Edda, súčasne 1920 – 57 profesor severskej literatúry na univerzite a 1922 – 56 člen predstavenstva Národného divadla v Osle, od 1941 korešpondent Nórskej akadémie vied. Počas 2. svetovej vojny bol väznený v koncentračnom tábore Grini.

Zaoberal sa literárnou vedou, autor monografií o významných severských autoroch (Bjørnson a Švédsko, Bjørnson og Sverige, 1911; Ludvig Holberg ako historik, Ludvig Holberg som historiker, 1913; Ibsenov Peer Gynt, Henrik Ibsens Peer Gynt, 1947; O Alexandrovi L. Kiellandovi, Omkring Alexander L. Kielland, 1949), spoluautor a spolueditor Dejín nórskej literatúry (Norsk litteraturhistorie, 4 zv., 1924 – 37).

Bull, Olaf

Bull, Olaf, 10. 11. 1883 Kristiania, dnes Oslo – 23. 6. 1933 Oslo — nórsky básnik, najpopulárnejší lyrik medzivojnového obdobia v Nórsku. Študoval históriu a literatúru, striedavo žil v Osle, Kodani, Paríži a Ríme, najmä pobyt vo Francúzsku významne ovplyvnil jeho tvorbu. Jeho poézia je charakteristická duševným nepokojom, intenzitou prežívaného a súladom medzi zmyslovým prežívaním a intelektom.

Majstrovstvo umeleckej formy preukázal už v prvej básnickej zbierke obsahujúcej melodické verše o jari Básne (Digte, 1909), hlbšie úvahy a rozpor medzi snom a skutočnosťou sa prejavili v zbierke Nové básne (Nye digte, 1913), problémy života a vojny zobrazil v zbierke Básne a novely (Digte og noveller, 1916). K jeho vrcholným dielam patria ľúbostná básnická skladba Metópa (Metope) uverejnená v rovnomennej básnickej zbierke (1927) a mohutná freska o rodnej zemi v 3-dielnej básni Sto rokov (De hundrede år, 1928). Autor básnických zbierok Láska (Kjærlighet, 1929), Víno a Eros (Oinos og Eros, 1930), Ignis Ardens (1932) a posmrtne vydanej zbierky Zobrané básne (Samlede dikt, 1934), spolu s H. Krogom napísal divadelnú hru Fraška lásky (Kjærlighetens farse, 1919).

Hamsun, Knut

Hamsun, Knut, vlastným menom Knud Pedersen, 4. 8. 1859 Lom – 19. 2. 1952 Nørholm — nórsky spisovateľ, autor psychologických, lyrických a spoločenskokritických románov preniknutých duchovnou mystikou a láskou k prírode. R. 1882 – 85 a 1886 – 88 žil v USA, kde nadobudol negatívny postoj k Anglosasom, ktorých považoval za zakladateľov priemyselného kapitalizmu ničiaceho odveké morálne hodnoty. V pamflete Z duchovného života modernej Ameriky (Fra det moderne Amerikas aandsliv) vyslovil ostré výhrady proti americkému spôsobu života. Radikálne vystúpil proti predchádzajúcej realistickej generácii, literatúra má podľa neho zobrazovať tajomné zákutia duše. Románom Hlad (Sult, 1890; slov. 1934), ktorý je napísaný formou vnútorného monológu a Hamsun v ňom čerpá z vlastných spomienok na problémy začínajúceho spisovateľa, vytvoril prvý veľký severský román vystihujúci zložitú psychiku moderného človeka. V románe Mystériá (Mysterier, 1892; slov. 1986) premyslenou rozprávačskou technikou zachytil nevyspytateľnosť človeka, a polemizoval tak so súdobým pragmatickým racionalizmom. Po kritickorealistických románoch Redaktor Lynge (Redaktør Lynge, 1893) a Nová zem (Ny jord, 1983) zavŕšil svoje štylistické novátorstvo lyrickými románmi Pan (1894; slov. 1964) a Viktória (Victoria, 1898; slov. 1939) o osudovej nedosiahnuteľnej láske. V tom období napísal viacero drám – trilógiu o meniacom sa vzťahu k pravde v rôznych životných etapách Pri bránach kráľovstva (Ved rigets port, 1895), Hra života (Livets spil, 1896) a Večerné zore (Aftenrøde, 1898), veršovanú historickú hru Munken Vendt (1902) a rozprávkovú hru Kráľovná Tamara (Dronning Tamara, 1903), k napísaniu ktorej ho počas cesty z Fínska do Ruska, Perzie a Turecka inšpirovala návšteva Gruzínska. Zážitky z tejto cesty zobrazil v knihách impresionistických reportáží V rozprávkovej krajine (I æventyrland, 1903) a Pod polmesiacom (Under halvmånen, 1905). Po básnickej zbierke Divoký zbor (Det vilde kor, 1904) sa vrátil k románom, napr. Blúznivci (Sværmere, 1904), Posledná radosť (Den siste glæde, 1912), Benoni (1912) a Deti svojej doby (Børn av tiden, 1913). K vrcholom jeho tvorby patria román Požehnanie zeme (Markens grøde, 1917; slov. 1942), za ktorý dostal 1920 Nobelovu cenu za literatúru, a trilógia Edevart (Landstrykere, 1927; slov. 1968), August (1930) a Ale život ide ďalej (Men livet lever, 1933).

Hamsun patril medzi kontroverzné postavy severskej literatúry. Bol zbožňovaný ako národný hrdina, ale aj nenávidený pre jeho sympatizovanie s nacistickou ideológiou. Po vojne bol odsúdený a internovaný v starobinci a na psychiatrickej klinike. I napriek tomu si však jeho dielo získalo trvalé miesto v nórskej i vo svetovej literatúre. Svoje omyly z posledných rokov života ospravedlňoval v autobiografii Na zarastených chodníkoch (Paa gjengrodde stier, 1949).

Havrevold, Finn

Havrevold, Finn, 11. 8. 1905 Oslo – 8. 2. 1988 Ringsaker, Hedmark — nórsky prozaik. R. 1939 debutoval zbierkou noviel To sa netýka Andersena (Det raker ikke Andersen), do literárneho povedomia vošiel románom Smelým (Til de dristige, 1946), v ktorom deheroizoval vojenské hrdinstvá počas 2. svetovej vojny. Bol psychológom ľudských vášní, v románe Lavína (Skredet, 1949) odhalil skryté agresívne pudy v človeku v erotických vzťahoch, v románoch Súdny deň (Den ytterste dag, 1963), Vzdorovití (De gjenstridige, 1965) a Modrý rytier (Den blå rytter, 1968) prejavy rôznych patologických anomálií.

Autor úspešných divadelných hier, napr. Bezprávie (Uretten, 1955), ktorá vyvolala debatu o ženskej emancipácii, a viacerých kníh pre mládež, napr. Vreckový nôž (Lommekniven, 1969), ako aj románov Walter mierumilovný (Walter den fredsomlige, 1947), Šíp vo svetle (Pilen i lyset, 1971) a Priateľstvo (Vennskapen, 1976), cyklu spomienok na detstvo Vlani v lete (I fjor sommer, 1977), Zima vo Vallegatanovej ulici (Vinter i Vallegatan, 1979), Otcov dom (Fars hus, 1979), Vitaj doma (Velkommen hjem, 1980) a i.

Heyerdahl, Thor

Heyerdahl [hejerdál], Thor, 6. 10. 1914 Larvik – 18. 4. 2002 Colla Michari, Taliansko — nórsky cestovateľ, antropológ, etnograf a spisovateľ. Venoval sa viacerým experimentom a výskumom, napr. chcel dokázať, že predkolumbovskí cestovatelia mohli prekonávať svetové oceány využívaním morských prúdov. R. 1947 so šesťčlennou posádkou na 10 m dlhej plti Kon-Tiki postavenej z balzového dreva absolvoval za 101 dní 6 880 km dlhú plavbu z prístavu Callao v západnom Peru na súostrovie Tuamotu, aby dokázal, že ostrovy Tichého oceána neosídlili ľudia z Ázie, ale z americkej pevniny. Pri výprave na Veľkonočný ostrov 1955 – 56 riešil o. i. tajomstvo pôvodu tamojších sôch. R. 1969 podnikol na 15 m dlhom papyrusovom člne Ra postavenom podľa zachovaných staroegyptských nákresov neúspešnú výpravu (čln sa potopil krátko pred cieľom) z prístavu Safi (Maroko) cez Atlantický oceán na ostrov Barbados s cieľom podať dôkaz, že Stredná Amerika bola osídlená zo Severnej Afriky. Dosiahnuť cieľ sa mu podarilo 1970 na plti Ra II, s ktorou sa doplavil až na ostrov Barbados. R. 1977 expedíciou na člne Tigris, ktorý bol podľa vzoru starých Sumerov zhotovený z trstiny a na ktorom sa plavil z Iraku do Pakistanu a späť k Červenému moru, aby potvrdil prepojenie medzi troma hlavnými centrami starovekých civilizácií (Indiou, Mezopotámiou a Egyptom).

Podnikol viacero ďalších expedícií na rôzne miesta na zemeguli, o. i. skúmal pyramídy a im podobné stavby v Peru, na Kanárskych ostrovoch a Sicílii. R. 2000 zorganizoval (poslednú) expedíciu na juh Ruska, kde chcel vykopávkami v oblasti ústia rieky Don podporiť teóriu založenú na islandskej ságe z 13. stor., podľa ktorej bol boh Odin kráľom, ktorý z tejto oblasti prišiel na sever. Heyerdahl bol považovaný za významného vedca, ale aj za dobrodruha. Viaceré jeho teórie sa odlišujú od neskorších výsledkov vedeckých výskumov (napr. súčasné objavy dokladajú osídlenie Polynézie z Ázie), napriek tomu poskytol veľa podnetov využiteľných pri hodnotení prameňov.

Autor populárnych kníh Pátranie po raji (På jakt efter paradiset, 1938), V znamení Kon-Tiki (Kon-Tiki ekspedisjonen, 1948; slov. 1955; sfilmovaná 2012, réžia Espen Sandberg, Joachim Rønning), Aku-Aku.Tajomstvo Veľkonočného ostrova (Aku-Aku: Påskeøyas hemmelighet, 1957; slov. 1960), Expedícia Ra (Ra ekspedisjonen, 1970; slov. 1974), Fatu-Hiva: Späť k prírode (Fatuhiva: Tilbake til naturen, 1974), Tigris: Hľadanie počiatku (Tigris: På leting etter begynnelsen, 1979) a Záhady Maldív (Mysteriet Maldivene, 1986). Z expedícií nakrútil aj dokumentárne filmy (Kon-Tiki, 1950, 1951 Oscar za najlepší dokumentárny film; Aku-Aku, 1960; Ra, 1972). V Osle založil 1950 múzeum Kon-Tiki. Nositeľ viacerých cien a vyznamenaní, Dr. h. c. viacerých univerzít. Podľa Heyerdahla je nazvaný asteroid 2473 (Heyerdahl).

Hoel, Sigurd

Hoel [húl], Sigurd, 14. 12. 1890 Nord-Odal – 14. 10. 1960 Oslo — nórsky spisovateľ, literárny kritik a významný vydavateľ. V medzivojnovom období ako príslušník skupiny Mot dag patril k najvplyvnejším nórskym radikálnym intelektuálom ideologicky inšpirovaným marxizmom a freudizmom. Do literatúry vstúpil novelou Idiot (Idioten, 1918). R. 1924 vydal absurdne ladený román o povojnovej Európe Plejády (Syvstjernen). Úspech získal románom Hriešnici na letnom slnku (Syndere i sommersol, 1927; viackrát sfilmovaný, napr. 1934, réžia Einar Sissener) o životných pocitoch mladej generácie. Jeho doménou boli psychologické romány, v ktorých prostredníctvom spätnej projekcie súkromného života postáv odkrýval ich životné zlyhania (vplyv psychoanalýzy), napr. v románe Štrnásť dní pred mrazivými nocami (Fjorten dager før frostnettene, 1935; sfilmovaný 1966, réžia Arnljot Berg). Podobným spôsobom poukázal vo svojom najlepšom románe Stretnutie pri míľniku (Møte ved milepelen, 1947) korene nórskej kolaborácie počas nemeckej okupácie. Autor románov Cesta na koniec sveta (Veien til verdens ende, 1933), Dedičná oceľ (Arvestålet, 1941), Na úpätí Babylonskej veže (Ved foten av Babels tårn, 1956), Začarovaný kruh (Trollringen, 1958), básnickej zbierky Princezná na sklenom vrchu (Prinsessen på glassberget, 1939) a zbierok esejí Myšlienky o nórskom básnictve (Tanker om norsk diktning, 1955).vydával najlepšie diela modernej nórskej a svetovej literatúry)

Hoppová, Zinken

Hoppová (Hopp), Zinken, rodným menom Signe Marie Brochmannová (Brochmann), 9. 1. 1905 Ullensvang – 3. 9. 1987 Bergen — nórska poetka a prekladateľka. Autorka jemných, často sebaironizujúcich veršov (básnické zbierky Kuchynské verše, Kjøkkenvers, 1933; Medzi štyrmi stenami, Innen fire vegger, 1938), paródie na rodový román Odmena cnosti (Dydens belønning, 1948) a knihy pre deti Čarovná krieda (Trollkrittet, 1948; slov. 1977). Do nórčiny preložila prózu Alica v krajine zázrakov L. Carrolla.

Ibsen, Henrik

Ibsen, Henrik, 20. 3. 1828 Skien – 23. 5. 1906 Christiania, dnes Oslo — nórsky dramatik. R. 1851 – 57 dramaturg Národného divadla v Bergene, 1857 – 62 umelecký vedúci Nórskeho divadla v Christianii. R. 1864 – 91 žil v zahraničí (v Taliansku a Nemecku), 1891 sa natrvalo vrátil do Nórska.

Ibsen zavŕšil vývin analytickej drámy, ktorá má korene v klasickom Grécku, a inicioval vznik sociálne angažovanej dramatiky. Jeho raná tvorba bola poznačená snahou o vytvorenie prijateľnej koncepcie národnej drámy ovplyvnenej cudzorodými vplyvmi, napr. severskými eposmi, francúzskou, tzv. salónnou drámou a dánskymi divadelnými tradíciami. Na pozadí realisticky načrtnutej charakterizácie úspornými prostriedkami rozvíjal dej postavený na dynamických dialógoch a vyhranených charakteroch postáv.

V prvej hre Catilina (1850) dominuje téma rebelujúceho hrdinu a deštruktívnej partnerky vyskytujúca sa v Ibsenových dielach v mnohých obmenách. Hry Komédia lásky (Kjærlighedens komedie, 1862) a Nápadníci trónu (Kongs-Emnerne, 1863; slov. 1965) naznačujú nové ideové smerovanie a úsilie riešiť aktuálne spoločenské témy. V Nemecku dokončil medzinárodne úspešnú dramatickú poému Brand (1866), tragický príbeh kňaza, ktorý nekompromisnosťou ohrozuje svojich najbližších. Veršovaná, romanticky ladená dráma Peer Gynt (1867; slov. 1966, prebásnil M. Rúfus), alegorická kritika ľudskej nedokonalosti a malosti, je pokladaná za nórsku národnú hru. K jej popularite prispela aj scénická hudba, ktorú k nej skomponoval E. H. Grieg. Filozofickou divadelnou hrou Opory spoločnosti (Samfundets Støtter, 1877; slov. 1947 ako Piliere spoločnosti), ktorá je kritikou malomeštiactva, Ibsen prispel k rozvoju spoločenskej drámy. Témami divadelných hier Bábkový dom (Et dukkehjem, 1879; slov. 1921; známa aj pod názvom Nora, ďalšie slovenské názvy Dom bábok, Domov bábok), Strašidlá (Gengangere, 1881; slov. 1943) a Nepriateľ ľudu (En folkefiende, 1882; slov. 1960) je emancipácia žien a ich závislosť v meštianskom manželstve, finančné machinácie a deštrukčné vplyvy patriarchálnej rodiny na život jej členov.

Hra Divá kačka (Vildanden, 1884; slov. 1957) odhaľujúca problematiku tzv. životnej lži ako nevyhnutnej súčasti existencie protagonistov je aj svojou symbolickosťou považovaná za Ibsenov najzávažnejší vklad do rozvoja drámy. Odklonom od realizmu k symbolizmu sa vyznačuje i hra Rosmersholm (1886; slov. 1940). Drámy Pani z prímoria (Fruen fra Havet, 1888; slov. 1958), Hedda Gablerová (Hedda Gabler, 1890; slov. 1929), Staviteľ Solness (Bygmester Solness, 1892; slov. 1947), Malý Eyolf (Lille Eyolf, 1894), John Gabriel Borkman (1896; slov. 1958) a Keď sa my mŕtvi preberieme (Når vi døde vågner, 1899; slov. 1958) sú charakteristické symbolickou sebaanalýzou, ich protagonisti si na prahu staroby s trpkosťou uvedomujú ubúdanie tvorivých síl. Autor zbierky Básne (Digte, 1872; slov. 1970).

Na Slovensku vyšiel dvojzväzkový knižný výber z jeho hier (Nápadníci trónu, Spolok mladých, Opory spoločnosti, Nepriateľ ľudu, 1965; Domov bábok, Strašidlá, Divá kačka, Rosmersholm, Pani z prímoria, Hedda Gablerová, Staviteľ Solness, John Gabriel Borkman, Keď sa my mŕtvi preberieme, 1968), ktorú pripravil L. Obuch.

Kielland, Alexander Lange

Kielland [šelan], Alexander Lange, 18. 2. 1849 Stavanger – 6. 4. 1906 Bergen — nórsky realistický prozaik a dramatik. Spolu s B. Bjørnsonom a J. Liem jeden z troch veľkých autorov tzv. moderného prelomu v Nórsku. Pochádzal zo starej obchodníckej rodiny a z jej života čerpal väčšinu námetov pre literárnu tvorbu. Vychádzal najmä z hodnotového systému kresťanskej etiky, podľa ktorej hodnotil svojich protagonistov pochádzajúcich z rôznych spoločenských tried, najostrejšie však kritizoval šľachtu (na meštiansku triedu mal protichodné názory). R. 1872 kúpil tehelňu, ktorú viedol takmer desať rokov, vďaka čomu dobre poznal život robotníckej triedy. Intenzívne študoval diela Ch. Darwina, G. Brandesa a S. A. Kierkegaarda. Pôvodne sa chcel venovať písaniu filozoficko-etických traktátov, v 70. rokoch 19. stor., keď po polročnom pobyte v Paríži uverejnil niekoľko poviedok a divadelnú hru, začal byť aj literárne činný.

Debutoval zbierkou próz Novelety (Novelletter, 1879) vyznačujúcou sa cizelovaným štýlom, ďalšia zbierka próz Nové novelety (Nye Novelletter, 1880), ktorá je inšpirovaná dielom C. Collettovej a H. Ch. Andersena, predznamenala politicky radikálny tón jeho budúcich diel. Ústrednou témou Kiellandovej tvorby sa stala priepasť medzi majetnými a nemajetnými, poukázal na nedostatok viery a spravodlivosti v osobnom a vo verejnom živote, satiricky vykreslil aj neromantický postoj k láske, povrchnosť meštianskeho liberalizmu a falošnosť priateľstva. Sociálnu nespravodlivosť odsúdil v románoch Garman a Worse (Garman og Worse, 1880; slov. 1941), Ľudia práce (Arbeidsfolk, 1881) a Lodník Worse (Skipper Worse, 1882), ktorých štýlové majstrovstvo sa opiera o kresbu spoločenského prostredia. Kriticky sú zamerané aj romány Jed (Gift, 1883), Fortúna (Fortuna, 1884; sfilmovaný 1993, réžia Eli Skolmen Ryg) a Jakub (Jacob, 1891; slov. 1962; sfilmovaný 1940, réžia Tancred Ibsen) a politická komédia Profesor (Professoren, 1888). Kielland bol v polovici 80. rokov 19. stor. B. Bjørnsonom a J. Liem navrhnutý na štátne štipendium, nórsky parlament však žiadosť neschválil. Kielland sa viac začal angažovať v politike (pôsobil aj ako primátor Stavangeru). Jeho korešpondencia vyznačujúca sa štylistickým majstrovstvom je cenným svedectvom o súdobej nórskej literatúre.

Kinck, Hans Ernst

Kinck [šink], Hans Ernst, 11. 10. 1865 Øksfjord, fylke Finnmark – 13. 10. 1926 Oslo — nórsky prozaik, dramatik a esejista. Študoval filológiu, históriu a filozofiu, intenzívne sa zaujímal o folklór a o individuálnu i kolektívnu psychológiu, usiloval sa odhaliť tzv. sily motivujúce rozvoj nórskeho národa. Významný predstaviteľ (s K. Hamsunom) nórskej literárnej generácie 90. rokov 19. stor. V tvorbe bol ovplyvnený najmä neoromantizmom a viacerými pobytmi vo Francúzsku a v Taliansku (dej jeho próz sa najčastejšie odohráva vo vidieckych oblastiach západného Nórska, v esejach sa vracia do atmosféry talianskej renesancie). Písal krátke poviedky, novely, romány i drámy, rád experimentoval s formou a pri vytváraní osobitej atmosféry diela sa inšpiroval výtvarným umením. V dialógoch uprednostňoval dialekt, čím obohacoval nórsky jazyk.

Debutoval naturalistickým románom Huldren (1892), nasledovali zbierky poviedok Netopierie krídla (Flaggermus-vinger, 1895) a Z mora na hory (Fra hav til hei, 1897), ktoré obsahujú novoromantické a symbolistické prvky. V novelistike čerpal témy z prírody a ľudskej psychiky, zobrazil aj prírodné a spoločenské rozdiely severu a juhu Nórska. K jeho vrcholným dielam patria romány Šumenie (Sus, 1896), Zmija (Hugormen, 1898), ktoré vyšli súborne v prepracovanom vydaní pod názvom Herman Ek (1923), a Pani Anny Porseová (Fru Anny Porse, 1900), ako aj románová trilógia Snehová lavína sa uvoľnila (Sneskavlen brast, 1918 – 19), v ktorej zobrazil konflikt hodnôt tradičného sedliackeho vidieka a nových hodnôt prinášaných jeho industrializáciou, ako aj spoločenské napätie z obdobia hospodárskych premien v Nórsku. V zbierkach poviedok Jarné noci (Vaarnætter, 1901) a Masky a ľudia (Masker og mennesker, 1909) odmietol ibsenovskú tradíciu, v posmrtne vydaných esejach Umenie a umelci (Kunst og kunstnere, 1928) a Duch a postavy ságy (Sagaens ånd og skikkelser, 1951) sa zaoberal nadčasovými otázkami umenia.