Ibert, Jacques

Ibert [ibér], Jacques, 15. 8. 1890 Paríž – 5. 2. 1962 tamže — francúzsky hudobný skladateľ.

V rokoch 1910 – 14 študoval na parížskom konzervatóriu (o. i. u Gabriela Faurého), kde sa spriatelil s Arthurom Honeggerom a Dariom Milhaudom. V roku 1919 získal Rímsku cenu za kantátu Básnik a víla (Le poète et la fée, 1919). Preslávil sa symfonickou suitou Prístavy (Escales, 1922), stal sa významným predstaviteľom mladej generácie francúzskych skladateľov v období medzi dvoma svetovými vojnami. V rokoch 1937 – 40 a 1946 – 60 bol riaditeľom Académie de France v Ríme. Bol slobodným umelcom, hrával na klavíri v kinách hudbu k nemým filmom. Kompozičný rukopis Iberta sa vyvíjal nezávisle, nepatril do žiadnej estetickej alebo názorovej skupiny. Jeho rozsiahla tvorba originálnej poetiky obsahuje diela takmer všetkých žánrov.

Je autorom opier, napr. Perseus a Andromeda (Persée et Andromède, 1921), opery buffa Angelika (Angélique, 1926), hudobnej drámy Orlíča (L’aiglon, 1936), ktorá vznikla v spolupráci s Arthurom Honeggerom, baletov Diana z Poitiers (Diane de Poitiers, 1934), Blúdiaci rytier (Le chevalier errant, 1935 – 36), Jednorožec (La licorne, 1954), symfonických suít, napr. Paríž (Paris, 1930), komorných (Divertimento, Divertissement, 1929 – 30), vokálnych, scénických a koncertantných diel, o. i. Koncertu pre flautu a orchester (1932 – 33, od svojej premiéry 1935 na festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu v Barcelone patrí k najobľúbenejším skladbám 20. stor. pre flautu) a hudby k mnohým filmom.