husitské vojsko

Text hesla

husitské vojsko — ozbrojené sily utvorené v 1. polovici 15. stor. na obranu ideí husitizmu (→ husitské hnutie). Husitské vojsko, ktoré pozostávalo predovšetkým z peších oddielov posilnených vozovou hradbou a podporovaných ľahkým jazdectvom a delostrelectvom, bojovalo s výkvetom vtedajšieho šľachtického (rytierskeho), predovšetkým ťažkého jazdeckého vojska a dokázalo ho porážať. Výzbroj pešiakov tvorili meč, štít, bojová sekera, kopija, sudlica, kosa, cep, resp. mlat a rôzne bicie (úderné) ručné zbrane ako palcáty, rôzne bijaky, napr. kropáč (aj hviezda) a řemdich, určené najmä na prerážanie plátovej ochrannej zbroje (→ brnenie) rytierskej jazdy. Ďalším dôležitým prvkom v husitskom vojsku bolo používanie palných zbraní rôzneho kalibru, čo malo nielen vojenský, ale aj psychologický a spoločenský rozmer. Z ručných palných zbraní prevažovali ručnice a hákovnice, zo strelných zbraní najmä kuše. Na prepravu, bojovú činnosť a obranu sa používali pevné vozy s vysokými okovanými drevenými bočnicami ťahané koňmi. Vozy pospájané do kruhu (na spevnenie sa používali železné reťaze) vytvorili tzv. vozovú hradbu. Táto prvá mobilná forma opevnenia v dejinách predstavovala základ vojenskej stratégie husitov. Bolo ju možné postaviť kedykoľvek a kdekoľvek v krátkom čase, vojakom stojacim na vozoch umožňovala strieľať z kuší a prvých palných zbraní a relatívne pohodlne zrážať z koní rytierov útočiaceho vojska, pričom sami boli dostatočne krytí a chránení (spoza bočníc voza im vyčnievali len hlavy a ramená). Pri prechode do protiútoku husiti na niekoľkých miestach vozovú hradbu rozpojili a na rozvrátenú jazdu protivníka zaútočila husitská pechota, ktorá strhávala jazdcov z koní a na zemi ich dorážala. Vozové hradby tak slúžili ako vynikajúca obrana proti presile. Jazdectvo husitov bolo prevažne ľahké a málopočetné (jeho jadro tvorili príslušníci nižšej šľachty, mešťania, roľníci, neskôr aj časť vyššej šľachty), využívalo sa prevažne na prieskumné úlohy a ako čelná a bočná záštita bojujúcej, resp. presúvajúcej sa pechoty. Počas priameho boja jazda podporovala pechotu obchvatmi na krídla protivníka. Delostrelectvo sa delilo na tzv. hrubé obliehacie a ľahké poľné, vo výzbroji prevažovali tarasnice, húfnice i bombardy. R. 1423 – 25 vytvorili husiti stále poľné vojská (t. j. vojská permanentne pripravené na nasadenie do boja). Na čele jednotlivých druhov vojsk stáli hajtmani, na čele poľných vojsk jednotlivých husitských zväzov stál vrchný hajtman: na čele východočeského zväzu od 1423 J. Žižka z Trocnova, po jeho smrti (keď vojsko prijalo názov sirotkovia) napr. Kuneš z Bělovic (†po 1426), Velek Koudelník z Březnice (†1430) a J. Čapek zo Sán, na čele táboritov po 1424 Jan Hvězda z Vícemilic (†1425), Bohuslav ze Švamberka (†1425), Jan Bleh z Těšnice (†po 1437), Otík z Lozy (†asi pred 1452), Jan Pardus z Horky a Vratkova (aj z Hrádku, †1465) a Zikmund z Vranova (†1434). Ideovým a najvyšším politickým predstaviteľom bol duchovný vodca, napr. kňaz sirotkov Prokop Malý (nazývaný aj Prokůpek) a kňaz táborského poľného vojska (od 1426) Prokop Holý (aj Veľký). Husitské vojsko sa riadilo vojenským poriadkom (tzv. Žižkov vojenský poriadok prijatý pravdepodobne v septembri 1423 pre východočeský husitský zväz), ktorý zaručoval takú dokonalú organizáciu a disciplínu, akú nikdy nemohli dosiahnuť protihusitské vojská naverbované z najrôznejších častí Európy. Prevaha husitského vojska sa prejavovala predovšetkým v jeho vysokej bojovej morálke. Do boja išlo s presvedčením, že zápasí za spravodlivú vec. Silný bojový účinok mal aj husitský chorál Ktož jsú boží bojovníci (jeho spev nútil nepriateľa na ústup ešte skôr, než sa začal boj, napr. 1431 pri Domažliciach). Husitské vojsko sa dokázalo postaviť na odpor protivníkovi v poli, obliehať a dobývať pevnosti, manévrovať, využívať vo veľkej miere vo svoj prospech konfiguráciu terénu a prírodné prekážky (rieky, močiare, rybníky, vyvýšeniny, prudké zrázy ap.) a prekvapiť protivníka tam, kde to nečakal. Taktika husitského vojska zabezpečovala jeho dlhodobú neporaziteľnosť a v mnohých aspektoch sa vo vojenstve najmä v stredoeurópskom priestore používala aj po skončení husitských vojen.

Popis ilustrácie

Husitský bojový voz

Popis ilustrácie

Husitské chladné zbrane

Text hesla

husitské vojsko — ozbrojené sily utvorené v 1. polovici 15. stor. na obranu ideí husitizmu (→ husitské hnutie). Husitské vojsko, ktoré pozostávalo predovšetkým z peších oddielov posilnených vozovou hradbou a podporovaných ľahkým jazdectvom a delostrelectvom, bojovalo s výkvetom vtedajšieho šľachtického (rytierskeho), predovšetkým ťažkého jazdeckého vojska a dokázalo ho porážať. Výzbroj pešiakov tvorili meč, štít, bojová sekera, kopija, sudlica, kosa, cep, resp. mlat a rôzne bicie (úderné) ručné zbrane ako palcáty, rôzne bijaky, napr. kropáč (aj hviezda) a řemdich, určené najmä na prerážanie plátovej ochrannej zbroje (→ brnenie) rytierskej jazdy. Ďalším dôležitým prvkom v husitskom vojsku bolo používanie palných zbraní rôzneho kalibru, čo malo nielen vojenský, ale aj psychologický a spoločenský rozmer. Z ručných palných zbraní prevažovali ručnice a hákovnice, zo strelných zbraní najmä kuše. Na prepravu, bojovú činnosť a obranu sa používali pevné vozy s vysokými okovanými drevenými bočnicami ťahané koňmi. Vozy pospájané do kruhu (na spevnenie sa používali železné reťaze) vytvorili tzv. vozovú hradbu. Táto prvá mobilná forma opevnenia v dejinách predstavovala základ vojenskej stratégie husitov. Bolo ju možné postaviť kedykoľvek a kdekoľvek v krátkom čase, vojakom stojacim na vozoch umožňovala strieľať z kuší a prvých palných zbraní a relatívne pohodlne zrážať z koní rytierov útočiaceho vojska, pričom sami boli dostatočne krytí a chránení (spoza bočníc voza im vyčnievali len hlavy a ramená). Pri prechode do protiútoku husiti na niekoľkých miestach vozovú hradbu rozpojili a na rozvrátenú jazdu protivníka zaútočila husitská pechota, ktorá strhávala jazdcov z koní a na zemi ich dorážala. Vozové hradby tak slúžili ako vynikajúca obrana proti presile. Jazdectvo husitov bolo prevažne ľahké a málopočetné (jeho jadro tvorili príslušníci nižšej šľachty, mešťania, roľníci, neskôr aj časť vyššej šľachty), využívalo sa prevažne na prieskumné úlohy a ako čelná a bočná záštita bojujúcej, resp. presúvajúcej sa pechoty. Počas priameho boja jazda podporovala pechotu obchvatmi na krídla protivníka. Delostrelectvo sa delilo na tzv. hrubé obliehacie a ľahké poľné, vo výzbroji prevažovali tarasnice, húfnice i bombardy. R. 1423 – 25 vytvorili husiti stále poľné vojská (t. j. vojská permanentne pripravené na nasadenie do boja). Na čele jednotlivých druhov vojsk stáli hajtmani, na čele poľných vojsk jednotlivých husitských zväzov stál vrchný hajtman: na čele východočeského zväzu od 1423 J. Žižka z Trocnova, po jeho smrti (keď vojsko prijalo názov sirotkovia) napr. Kuneš z Bělovic (†po 1426), Velek Koudelník z Březnice (†1430) a J. Čapek zo Sán, na čele táboritov po 1424 Jan Hvězda z Vícemilic (†1425), Bohuslav ze Švamberka (†1425), Jan Bleh z Těšnice (†po 1437), Otík z Lozy (†asi pred 1452), Jan Pardus z Horky a Vratkova (aj z Hrádku, †1465) a Zikmund z Vranova (†1434). Ideovým a najvyšším politickým predstaviteľom bol duchovný vodca, napr. kňaz sirotkov Prokop Malý (nazývaný aj Prokůpek) a kňaz táborského poľného vojska (od 1426) Prokop Holý (aj Veľký). Husitské vojsko sa riadilo vojenským poriadkom (tzv. Žižkov vojenský poriadok prijatý pravdepodobne v septembri 1423 pre východočeský husitský zväz), ktorý zaručoval takú dokonalú organizáciu a disciplínu, akú nikdy nemohli dosiahnuť protihusitské vojská naverbované z najrôznejších častí Európy. Prevaha husitského vojska sa prejavovala predovšetkým v jeho vysokej bojovej morálke. Do boja išlo s presvedčením, že zápasí za spravodlivú vec. Silný bojový účinok mal aj husitský chorál Ktož jsú boží bojovníci (jeho spev nútil nepriateľa na ústup ešte skôr, než sa začal boj, napr. 1431 pri Domažliciach). Husitské vojsko sa dokázalo postaviť na odpor protivníkovi v poli, obliehať a dobývať pevnosti, manévrovať, využívať vo veľkej miere vo svoj prospech konfiguráciu terénu a prírodné prekážky (rieky, močiare, rybníky, vyvýšeniny, prudké zrázy ap.) a prekvapiť protivníka tam, kde to nečakal. Taktika husitského vojska zabezpečovala jeho dlhodobú neporaziteľnosť a v mnohých aspektoch sa vo vojenstve najmä v stredoeurópskom priestore používala aj po skončení husitských vojen.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Husitské vojsko [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/husitske-vojsko