Hus, Jan

Text hesla

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyšieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Popis ilustrácie

Jan Hus

Popis ilustrácie

Diebold Schilling st.: Upálenie majstra Jana Husa v Kostnici, Spiezerova kronika, 1485, Burgerbibliothek, Bern

Text hesla

Hus, Jan, asi 1371 Husinec, okres Prachatice – 6. 7. 1415 Kostnica (nem. Konstanz), upálený — český náboženský mysliteľ a reformátor. Asi od 1390 študoval na artistickej fakulte pražskej univerzity, kde 1393 získal titul bakalára, 1396 majstra (lat. magister) slobodných umení a 1398 tam začal vyučovať. Študoval aj na teologickej fakulte, kde 1404 získal titul bakalára a neskôr aj prednášal. R. 1400 alebo 1401 bol vysvätený za kňaza, od 1402 pôsobil ako správca a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Vychádzajúc predovšetkým z učenia anglického reformátora J. Viklefa a z príkladu českého reformátora J. Milíča z Kroměříža, sa ako kazateľ postavil na čelo hnutia žiadajúceho nápravu cirkevného života. Pre svoje učenie si postupne získal podporu obyvateľov Prahy, vplyvných osobností na dvore českého kráľa Václava IV. a spočiatku aj pražského arcibiskupa Zbyňka Zajíca z Hazmburka (†1411). Kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. V tom období po latinsky napísal teologický výklad De corpore Christi (O Kristově těle, 1406), kázne De arguendo clero (O potřebě kárat kněžstvo, 1408) a postily, napr. Dicta de tempore (1408 – 09). Viklefovo učenie však cirkev odsudzovala, a keď 24. apríla 1408 pražská univerzita z podnetu arcibiskupa Zbyňka Zajíca zakázala hlásať Viklefove články a vyhlásila ich za bludné, Hus sa s arcibiskupom definitívne rozišiel. Spor o Viklefa sa stal zámienkou na riešenie sporu medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších, tzv. univerzitných národov (poľského, saského, bavorského) o prevahu na pražskej univerzite. Na jednej strane stáli tzv. realisti – stúpenci Viklefa, ku ktorého myšlienkam sa hlásili najmä českí majstri a Hus, na druhej strane tzv. nominalisti, najmä nemeckí majstri, ktorí boli odporcami Viklefa. Spor sa skončil 18. januára 1409, keď z podnetu Husa, Hieronyma Pražského a ďalších českých majstrov vydal český kráľ Václav IV. Kutnohorský dekrét, ktorý o. i. upravil hlasovacie právo na univerzitách v prospech českého národa. Jeho dôsledkom bol odchod nemeckých majstrov, bakalárov a študentov z Prahy a Hus bol v októbri 1409 zvolený za rektora pražskej univerzity (do 1410). Husov zápas s cirkevnými inštitúciami sa vystupňoval 1410, keď verejne vystúpil proti spáleniu Viklefových spisov (na príkaz arcibiskupa Zbyňka Zajíca) a podal na pápežskú stolicu odvolanie proti arcibiskupovmu príkazu. Arcibiskup odpovedal vznesením žaloby proti Husovi. Predvolanie na pápežský súd však Hus neakceptoval, a preto na neho sudca, kardinál Odo Colona (neskorší pápež Martin V.), uvalil vo februári 1411 kliatbu. V tom období vrcholila v cirkvi kríza (tzv. západná → schizma) sprevádzaná kupčením s odpustkami v celej Európe. Po verejnom Husovom vystúpení (7. júna 1412) proti predaju odpustkov, ktorý nariadila pápežská bula a ktoré kráľ povolil, a po následných protestoch študentov i Pražanov, došlo medzi Husom a kráľom Václavom IV. k roztržke a Hus stratil priamu panovníkovu podporu. Pretože sa na pápežský súd nedostavil, bola na neho v júli 1412 uvalená zostrená kliatba (v Prahe deklarovaná v októbri). Hus sa odvolal na Ježiša Krista ako na najvyšieho sudcu (odvolanie pribil na bránu malostranskej veže Kamenného, dnes Karlovho mosta), a aby zabránil uplatneniu interdiktu (zákazu bohoslužieb a náboženských úkonov), ktorý sa vzťahoval na miesta jeho pobytu, asi v novembri 1412 dobrovoľne odišiel z Prahy. Na vidieku žil na hradoch Egerberk (pri Kadani), Kozí Hrádek (pri dnešnom meste Tábor) a Krakovec (pri Rakovníku v stredných Čechách). Pod ochranou proreformne naladenej šľachty kázal a venoval sa literárnej činnosti. V úsilí oboznámiť čo najširšie vrstvy obyvateľov s podstatou svojho reformného programu, a získať tak podporu pre svoj zápas, písal čoraz častejšie po česky, napr. Výklad Víry, Desatera a Páteře (modlitby Otčenáš; 1412), Zrcadlo hříšníka, výklad kresťanského životného názoru a jeho dôsledky pre praktickú morálku Dcerka. O poznání cesty pravé k spasení, a najmä Knížky o svatokupectví (1413), v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze. V tom období dokončil vrcholný prejav svojho kazateľského umenia, zbierku kázní Postila (Vyloženie svatých Čtení nedělních, 1413, tlačou prvýkrát 1563), ktorá patrila k najčítanejším českým knihám. Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Jeho autorstvo anonymného spisu O českém pravopise (De orthographia bohemica) usilujúceho sa zjednodušiť český pravopis zavedením diakritických znamienok (namiesto zložiek) je sporné. Hus však nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Z prác napísaných po latinsky sú to viaceré polemiky s protivníkmi, traktát De sex erroribus (v českej verzii ako O šesti bludech), v ktorom Hus zhrnul svoje názory na princípy kresťanského života, a jeho najvýznamnejší latinský teologický spis De ecclesia (O církvi, 1413), v ktorom, vychádzajúc z Viklefovho učenia, chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, pričom za hlavu cirkvi označil Ježiša Krista, a nie pápeža. Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Pripravené latinské texty Sermo de pace (Řeč o míru), De sufficentia legis Christi (O postačitelnosti Kristova zákona) a De fidei sue elucidacione (prekladané ako Řeč o víře) však nikdy nepredniesol. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt (ktorý sa však nevzťahoval na sféru cirkevného práva), bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený v dominikánskom kláštore pri Bodamskom jazere, kde ochorel. Vo väzení napísal niekoľko spisov (De matrimonio, t. j. O manželství; De peccato mortali, t. j. O smrtielném hříchu; De sacramento corporis et sanguinis Domini, t. j. O svátosti těla a krve Kristovy) a asi ešte pred zatknutím traktát De sanguine Christi sub specie vini (O krvi Kristově po způsobu vína), v ktorom dodatočne schválil laické prijímanie eucharistie pod obidvoma spôsobmi zavedené 1414 Jakoubkom ze Stříbra. Po koncilovej kríze bol v marci 1415 internovaný v pevnosti Gottlieben a v apríli bola ustanovená komisia, ktorá s ním mala viesť proces. Kráľ Žigmund (už s ohľadom na svoje nástupníctvo v Českom kráľovstve) vymohol Husovo verejné vypočutie na koncile, čo bolo v prípade osoby podozrivej z herézy výnimočné. V troch následných vypočúvaniach (5., 7. a 8. júna) boli koncilu predložené Husove traktáty, ktoré obsahovali články vyhlásené za bludné, pričom súd žiadal, aby ich Hus odvolal. Hus sa autorite koncilu nepodrobil a učenie neodvolal ani prostredníctvom pomerne voľnej formulácie. Koncil jeho názory odsúdil ako heretické a vyhlásil ho za kacíra. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal (v prípade ich odvolania mu hrozilo doživotné väzenie), Hus však po dramatickom vnútornom zápase (dokladajú to jeho početné listy z Kostnice) vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) → husitského hnutia. Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom. Jeho pomník (socha od L. Šalouna 1900 – 15) bol 1915 umiestnený na Staromestskom námestí v Prahe, v Husinci je verejnosti sprístupnený údajný Husov rodný dom s pamätníkom. Jeho životu je venovaných množstvo básní, poviedok a románov (J. Vrchlický, S. Čech, J. S. Machar, A. Jirásek, M. V. Kratochvíl), drám (J. K. Tyl, A. Jirásek, O. Daněk) a hraný film režiséra O. Vávru Jan Hus (1954).

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hus, Jan [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hus-jan