Hurník, Ilja

Text hesla

Hurník, Ilja, 25. 11. 1922 Poruba, okres Ostrava – 7. 9. 2013 Praha — český hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg.

V roku 1944 absolvoval majstrovskú školu pražského konzervatória (kompozícia u Vítězslava Nováka) a 1952 AMU (klavír u Ilony Štěpánovej-Kurzovej). Popri skladateľskej činnosti pravidelne vystupoval ako klavirista (svoj prvý klavírny koncert realizoval 1942 v Ostrave). Stal sa vynikajúcim interpretom diel Clauda Debussyho a Leoša Janáčka. Od 60. rokov 20. stor. sa pravidelne venoval komornej štvorručnej klavírnej hre v spolupráci s Pavlom Štěpánom a so svojou manželkou Janou. Pedagogicky pôsobil na viacerých školách, napr. 1970 – 85 na pražskom konzervatóriu a 1974 – 79 na VŠMU v Bratislave, kde vyučoval kompozíciu aj klavírnu hru.

Vo svojich skladateľských začiatkoch sa opieral o romanticko-impresionistické vzory, najmä o svojho učiteľa Vítězslava Nováka, napr. v úpravách Slezských lidových písní pre soprán a orchester (1946), v kantáte na slová sliezskej ľudovej poézie Maryka (1948) a v balete Ondráš (1950). V koncertných skladbách sa inšpiroval neoklasicistickými podnetmi z tvorby Bohuslava Martinů a Igora Stravinského, napr. v koncertoch pre flautu (1952), hoboj (1959) a klavír (1972), v Concertine pre husle a klavír (1971), v Concertine pre dvoje huslí (1981) a i. Využíval aj kompozičné postupy novej hudby, napr. v suite pre 11 dychových nástrojov Moments musicaux (1962) a v orchestrálnom diele Kyklopes (1965). Hurníkov kompozičný rukopis syntetizuje tradičné i nové výrazové prostriedky hudby 20. stor., je výrazne lyrický s nádychom jemnej irónie. Tieto vlastnosti rozvíjal v piesňovej i v zborovej (oratórnej) tvorbe, ale najmä v operách na vlastné libretá, napr. Dáma a lupiči (1966), Mudrci a bloudi (1968), Diogenes (1973), Rybáři v síti (1981). K tvorbe z posledného obdobia patrí suita pre husle a klavír Pozdrav z Brna (1993), Koncert pre violu a sláčikový orchester (1994), Feminae sanetae Bohemorum (1995) a i. Je tiež autorom početných literárnych diel z hudobného prostredia, napr. Trubači z Jericha (1965), Kapitolské husy (1969), Zelený notýsek (2004), Modrý notýsek (2006); pamätí Závěrečná zpráva (2000); didaktickej literatúry pre deti, napr. Škola čtyřruční hry (1981), Orffova škola (1969 – 72, 3 zväzky, v spolupráci s Petrom Ebenom, česká adaptácia školy Schulwerk Carla Orffa) a cyklu gramofónových nahrávok Umění poslouchat hudbu. V slovenčine vyšiel v 1980 výber z jeho poviedok, apokryfov a noviel Múza v teréne.

Ilja Hurník je nositeľom početných vyznamenaní aj titulu Dr. h. c. univerzity v Ostrave (1992).

Text hesla

Hurník, Ilja, 25. 11. 1922 Poruba, okres Ostrava – 7. 9. 2013 Praha — český hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg.

V roku 1944 absolvoval majstrovskú školu pražského konzervatória (kompozícia u Vítězslava Nováka) a 1952 AMU (klavír u Ilony Štěpánovej-Kurzovej). Popri skladateľskej činnosti pravidelne vystupoval ako klavirista (svoj prvý klavírny koncert realizoval 1942 v Ostrave). Stal sa vynikajúcim interpretom diel Clauda Debussyho a Leoša Janáčka. Od 60. rokov 20. stor. sa pravidelne venoval komornej štvorručnej klavírnej hre v spolupráci s Pavlom Štěpánom a so svojou manželkou Janou. Pedagogicky pôsobil na viacerých školách, napr. 1970 – 85 na pražskom konzervatóriu a 1974 – 79 na VŠMU v Bratislave, kde vyučoval kompozíciu aj klavírnu hru.

Vo svojich skladateľských začiatkoch sa opieral o romanticko-impresionistické vzory, najmä o svojho učiteľa Vítězslava Nováka, napr. v úpravách Slezských lidových písní pre soprán a orchester (1946), v kantáte na slová sliezskej ľudovej poézie Maryka (1948) a v balete Ondráš (1950). V koncertných skladbách sa inšpiroval neoklasicistickými podnetmi z tvorby Bohuslava Martinů a Igora Stravinského, napr. v koncertoch pre flautu (1952), hoboj (1959) a klavír (1972), v Concertine pre husle a klavír (1971), v Concertine pre dvoje huslí (1981) a i. Využíval aj kompozičné postupy novej hudby, napr. v suite pre 11 dychových nástrojov Moments musicaux (1962) a v orchestrálnom diele Kyklopes (1965). Hurníkov kompozičný rukopis syntetizuje tradičné i nové výrazové prostriedky hudby 20. stor., je výrazne lyrický s nádychom jemnej irónie. Tieto vlastnosti rozvíjal v piesňovej i v zborovej (oratórnej) tvorbe, ale najmä v operách na vlastné libretá, napr. Dáma a lupiči (1966), Mudrci a bloudi (1968), Diogenes (1973), Rybáři v síti (1981). K tvorbe z posledného obdobia patrí suita pre husle a klavír Pozdrav z Brna (1993), Koncert pre violu a sláčikový orchester (1994), Feminae sanetae Bohemorum (1995) a i. Je tiež autorom početných literárnych diel z hudobného prostredia, napr. Trubači z Jericha (1965), Kapitolské husy (1969), Zelený notýsek (2004), Modrý notýsek (2006); pamätí Závěrečná zpráva (2000); didaktickej literatúry pre deti, napr. Škola čtyřruční hry (1981), Orffova škola (1969 – 72, 3 zväzky, v spolupráci s Petrom Ebenom, česká adaptácia školy Schulwerk Carla Orffa) a cyklu gramofónových nahrávok Umění poslouchat hudbu. V slovenčine vyšiel v 1980 výber z jeho poviedok, apokryfov a noviel Múza v teréne.

Ilja Hurník je nositeľom početných vyznamenaní aj titulu Dr. h. c. univerzity v Ostrave (1992).

Zverejnené v apríli 2010. Aktualizované 15. decembra 2020.

citácia

Hurník, Ilja [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-11-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hurnik-ilja