hradby
hradby — mohutný ochranný múr okolo pevnosti, mesta (mestské hradby alebo aj mestské múry), hradu, vojenského tábora, kláštora alebo iného priestoru či sídla, výnimočne aj celých území (napr. Hadriánov val, Čínsky múr), jeden zo základných prvkov fortifikačného systému (→ opevnenia) a historickej vojenskej architektúry.
Systém a štruktúra hradieb sa vyvíjali od jednoduchého múru po zložité sústavy niekoľkých pásov hradieb. Veľkosť a vyhotovenie hradieb záviseli od rozvoja obliehacej techniky, hospodárskych možností staviteľa a súviseli s vývinom fortifikačného staviteľstva a s geomorfologickými podmienkami. Stavali sa z rozličných materiálov (kameň, tehla, drevo, nepálená tehla alebo kombinácie týchto materiálov). Mohli mať rozličnú výšku, hrúbku a ukončenie hornej časti (napr. cimburie, ochodza). Aktívnu streleckú obranu umožňovali aj strieľne v hrúbke múru. Na úseky (tzv. kurtiny) ich mohli deliť hradbové veže alebo bašty; priechodné boli bránami, ktoré mohli byť chránené predbrániami alebo barbakánom. Z vonkajšej strany niekedy bývali posilňované plnými vežičkami a doplnené suchými alebo vodnými priekopami, násypmi, valmi či palisádami. Od staroveku sa v nich budovali vnútorné priestory, tzv. kazematy. Hradby mali opodstatnenie najmä v obdobiach, keď vo vojne zohrávali najdôležitejšiu úlohu pechota a jazda. Od konca 14. stor. v súvislosti s rozvojom palných zbraní (delostrelectva) sa hradby zosilňovali a postupne sa nahrádzali modernejšou bastiónovou sústavou.
Hradby budovali takmer všetky staroveké civilizácie. Najstaršie hradbami opevnené sídliská pochádzajú z obdobia neolitu (Jericho, 8. tisícročie pred n. l.). Vyspelé hradby budovali Sumeri okolo svojich miest v Mezopotámii (napr. hradby Uruku mali dĺžku okolo 9,5 km, 3. tisícročie pred n. l.). Hradby z bronzovej doby v Grécku využívali prirodzené vlastnosti terénu (Mykény, od 14. stor. pred n. l. vystavané z otesaných i neotesaných kamenných blokov). Rimania budovali hradby okolo vojenských táborov, miest (Aureliánove hradby Ríma, 270 – 82) i celých území (→ limes). V stredovekej Európe sa uplatnili predovšetkým pri opevňovaní hradov a miest (napr. hradby Ávily, 1090 – 99).
Na Slovensku boli predchodcami hradieb hlinené valy neskôr spevňované drevenou výstužou a kamením. V Uhorsku mohli od 13. stor. stavať mestské hradby len kráľovské mestá. Zvyšky mestských hradieb sa zachovali napr. v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Kremnici, Levoči, Bardejove a Košiciach. Od 2. pol. 18. stor., a najmä v 19. stor. sa mestské hradby vo väčšine európskych miest búrali a nahrádzali ich okružné triedy, bulváre, promenády, sady a podobne.
Mobilnú formu opevnenia predstavovali vozové hradby v stredoeurópskej histórii známe predovšetkým v súvislosti s husitským vojenstvom (→ husitské vojsko).