Horthy, Miklós

Horthy [-ty], Miklós, 18. 6. 1868 Kenderes – 9. 2. 1957 Estoril, Portugalsko — rakúsko-uhorský admirál a maďarský politik. Študoval v Debrecíne a po ukončení Námornej akadémie vo Fiume (dnes Rijeka) 1886 dôstojník rakúsko-uhorského vojenského námorníctva. Ako korvetný kapitán bol pobočníkom cisára Františka Jozefa I. Počas 1. svetovej vojny bol ťažko zranený v námornej bitke pri Otrante. R. 1918 ako posledný veliteľ rakúsko-uhorskej vojenskej flotily potlačil vzburu námorníkov v Kotorskej Boke. R. 1919 minister vojny protirevolučnej vlády v Segedíne, po porážke Maďarskej republiky rád a ústupe rumunskej armády sa vrátil do Budapešti ako hlavný veliteľ armády. Tvrdo sa vyrovnal s opozičnými stranami komunistov a sociálnych demokratov. R. 1920 sa dal parlamentom vyhlásiť za ríšskeho správcu (svoje postavenie a rozšírenie právomocí si dal potvrdiť aj 1933 a 1937) a zriadil Rád hrdinov (Vitézi Rend; sám bol jeho nositeľom a používal titul Vitéz nagybányai). R. 1921 potlačil pokusy o návrat excisára Karola I. (IV.) na maďarský trón. Vo vnútornej politike sa opieral o konzervatívne a aristokratické kruhy. Usiloval sa o revíziu Trianonskej zmluvy, o obnovu územnej integrity bývalého Uhorska, resp. o pričlenenie tých častí ČSR, Juhoslávie a Rumunska k Maďarsku, na ktorých žila maďarská menšina. Táto politika viedla k čoraz užšej spolupráci s fašistickým Talianskom a od 30. rokov 20. stor. s nacistickým Nemeckom, na ktorého strane sa Maďarsko zúčastnilo v 2. svetovej vojne. Po Viedenskej arbitráži (1938) a okupácii územia južného Slovenska sa zúčastnil na slávnostnom uvítaní v Komárne a v Košiciach, kam triumfálne vstúpil na čele vojska. V dôsledku série vojenských porážok na východnom fronte (1943 – 44) sa snažil tajnými diplomatickými kanálmi uzavrieť separátny mier s protihitlerovskou koalíciou. Po obsadení Maďarska nemeckou armádou 1944 bol prinútený odstúpiť a odovzdať moc v krajine F. Szálasimu a jeho fašistickej strane Šípové kríže. Internovaný v Nemecku, kde bol zajatý americkým vojskom. Po skončení vojny vypovedal ako svedok v norimberskom procese. Žiadosť Juhoslávie a Maďarska o jeho vydanie ako vojnového zločinca bola zo strany USA zamietnutá, neskôr žil v Portugalsku. Autor memoárov Život pre Maďarsko (Emlékirataim, 1953).