Honegger, Arthur

Text hesla

Honegger, Arthur, 10. 3. 1892 Le Havre, Francúzsko – 27. 11. 1955 Paríž — francúzsky hudobný skladateľ švajčiarskeho pôvodu, významná osobnosť francúzskej hudby 1. polovice 20. stor., člen parížskej Šestky.

Od roku 1905 študoval harmóniu u organistu Roberta-Charlesa Martina v Le Havre, v rokoch 1909 – 11 hru na husliach a kompozíciu na konzervatóriu v Zürichu, neskôr na parížskom konzervatóriu u Luciena Capeta (husle), Andrého Gédalga (kontrapunkt a fúgu) a od roku 1915 aj kompozíciu u Charlesa Widora a dirigovanie a náuku o inštrumentácii u Vincenta d’Indyho. Od roku 1920 cestoval po Európe a Amerike ako dirigent a klavirista, v roku 1924 podnikol rozsiahle umelecké turné ako dirigent a klavirista svojich diel po Amerike, Európe a bývalom ZSSR. Počas 2. svetovej vojny sa venoval hudobnej kritike a viedol kompozičnú triedu na École normale de musique v Paríži. V roku 1947 sa u neho počas koncertného turné po Amerike objavili prvé príznaky srdcovej choroby.

Honegger sa umelecky kryštalizoval pod vplyvom dynamickej atmosféry Paríža na začiatku 20. stor., tvorby Igora Stravinského, Arnolda Schönberga, Florenta Schmitta, Jeana Cocteaua, Paula Valéryho, Maxa Jacoba, Guillaume Apollinaira, Paula Claudela, Pabla Picassa a i. Absorboval existujúce prúdy hudby 20. stor. a čerpal z bachovskej tradície, ako aj z tvorby Richarda Wagnera a Richarda Straussa. V dielach vychádzal z nemeckého romantizmu a z protestantskej prísnosti jeho rodinného prostredia. S parížskou Šestkou ho okrem osobného priateľstva spájalo úsilie o oživenie francúzskej hudby, ktoré sa v období po 1. svetovej vojne podriaďovalo novým estetickým ideálom.

Z jeho prvých diel vzbudili pozornosť najmä Sláčikové kvarteto č. 1 c mol (1913 – 17), Šesť poém pre hlas a klavír (Six poèmes pour voix et piano, 1916 – 17, podľa G. Apollinaira) a symfonická báseň Nigamonov spev (Le chant de Nigamon, 1917, podľa Gustava Aymarda). Scénická hudba k avantgardnému predstaveniu Paula Mérala Slovo o hrách sveta (Le dit des jeux du monde, 1918) vyprovokovala po predstavení v Théâtre du Vieux-Colombier škandál, čo tiež prispelo k Honeggerovej popularite. Za symfonické dielo Letné pastorále (Pastorale d’été, 1920) získal v roku 1920 Verleyho cenu, ktorú udeľuje publikum. V rokoch 1921 – 22 vznikli jeho rozsiahlejšie a závažnejšie partitúry: takmer atonálna pantomimická symfónia Víťazný Horácius (Horace victorieux) a dramatický žalm Kráľ Dávid (Le roi David) predstavený v roku 1921 v Joratovom ľudovom divadle v Mézières vo Švajčiarsku. Toto kľúčové dielo, ktoré prinieslo Honeggerovi medzinárodný ohlas, bolo pôvodne hudobnou drámou podľa básnického textu René Moraxa. Honegger dielo následne prepracoval na oratórium pre sóla, recitátora, zbor a komorný orchester a zaznelo s veľkým úspechom v koncertnom spracovaní na jar 1924 v Paríži. V roku 1924 dosiahla podobný úspech aj prvá časť symfonického triptychu Tri symfonické skladby (Trois mouvements symphoniques) Pacifik 231 (Pacific 231, Mouvement symphonique No. 1, 1923) futuristicky nazvaná podľa parnej lokomotívy. Táto originálna kompozícia je sformovaná podľa princípu postupného zrýchľovania pohybu pomocou fázového skracovania rytmických hodnôt (jednostranné komentáre kritikov na adresu programovosti usmernil sám autor, keď upriamil pozornosť na čisto hudobné zákonitosti vývoja diela). Druhá časť triptychu Rugby (Mouvement symphonique No. 2, 1928) evokuje obratné pohyby zápoliaceho ľudského tela. Cyklus uzatvára neprogramová časť Symfonická báseň 3 (Mouvement symphonique No. 3, 1933).

Vo svojej mnohostranne koncipovanej tvorbe sa Honegger sústredil aj na oratórne fresky s tematikou vychádzajúcou z Biblie (Saul, 1922, podľa André Gida; Judita, 1924 – 25, podľa Reného Moraxa), mytológie (Faidra, 1926, podľa R. Moraxa; Antigona, 1927, podľa J. Cocteaua), histórie (Jana z Arcu na hranici, Jeanne d’Arc au bûcher 1935, podľa P. Claudela) a stredovekej symboliky (Tanec mŕtvych, La Danse des morts, 1938, podľa P. Claudela). V symfonickej a komornej hudbe uprednostňoval tradičnú a prísnu formu.

Koncertantnú tvorbu reprezentujú Concertino pre klavír a orchester (Concertino pour piano et orchestre, 1924) a Koncert pre violončelo a orchester (Concerto pour violoncelle et orchestre, 1929), ktoré spája lyrický charakter, humor a džezové prvky, a Concerto da camera pre flautu, anglický roh a sláčiky (Concerto da camera pour flûte, cor anglais et orchestre à cordes, 1948).

Z orchestrálnych diel dominujú symfónie, v ktorých revolučne narábal s orchestrálnym potenciálom, najmä rozkomponovaním harmonických štruktúr a ich uvedením do dynamického pohybu, čím dosiahol pôsobivé farebno-technické inštrumentálne efekty. Prvá symfónia (Première symphonie, 1930) má koncertantný charakter. Druhá symfónia (Deuxième symphonie, 1941) pre sláčikový orchester s trúbkou ad libitum je dramatickým triumfom nádeje pre vojnou zmietanú Európu. Tretia symfónia, Liturgická (Troisième symphonie, Liturgique, 1946) sa stala autorovým najhrávanejším symfonickým dielom. Obsahuje tri časti, z ktorých prvá, Dies Irae, predstavuje vojnovú kataklizmu, druhá, De profundis, je vzdaním úcty pamiatke mŕtvych a tretia, Dona nobis pacem, je modlitbou za mier. Štvrtá symfónia, Bazilejské radosti (Quatrième symphonie, Deliciae Basilienses, 1947) je koncentrovanou evokáciou rodného Švajčiarska zo skladateľovej mladosti. Piata symfónia, Di tre re (Cinquième symphonie, Di tre re, 1950), ktorej každá časť sa končí na tóne D (solmizačne re), je monumentálnym, emocionálne vypätým dielom plným beznádeje s víziou katastrofy atómovej vojny. Zachytáva Honeggerove zložité životné postoje v posledných rokoch života.

Jeho posledným dokončeným dielom je Vianočná kantáta (Cantate de Noël, 1953) pre sólový barytón, detské hlasy, miešaný zbor, organ a orchester na ľudové, duchovné a liturgické texty.

Honegger je autorom viac ako 200 skladieb, troch sláčikových kvartet (1917, 1935, 1937), dvoch sonát pre husle (1918, 1919), sonáty pre violončelo a violu (1920), klavírnych, zborových, scénických, baletných a iných diel, ako aj literárnych diel Zariekanie skamenelín (Incantations aux fossiles, 1948) a Som skladateľ (Je suis compositeur, 1951), v ktorých neformálne vyjadril svoje umelecké vízie a postoje. Jeho zdanlivo eklektický prístup k tvorbe je vyvážený precíznym spracovaním hudobných myšlienok, pregnantnou stavbou a výrazovou silou jeho diel. Harmónia vychádza z konsonancie a je upevnená v tonálnom centre. Atonálne postupy sa vyskytujú len sporadicky, a to vo funkcii kontrastu. Rytmus má pravidelnú pulzáciu často s ostinátnym základom. Technické majstrovstvo Honeggera je spojené s expresivitou a bezprostrednosťou hudobnej reči. Nepatril k typicky radikálnym avantgardným skladateľom, dokázal však tvorivo spojiť prvky moderného hudobného jazyka s tradíciou. Zanietenými interpretmi jeho symfonických diel boli Serge Baudo, na Slovensku Ľudovít Rajter.

Text hesla

Honegger, Arthur, 10. 3. 1892 Le Havre, Francúzsko – 27. 11. 1955 Paríž — francúzsky hudobný skladateľ švajčiarskeho pôvodu, významná osobnosť francúzskej hudby 1. polovice 20. stor., člen parížskej Šestky.

Od roku 1905 študoval harmóniu u organistu Roberta-Charlesa Martina v Le Havre, v rokoch 1909 – 11 hru na husliach a kompozíciu na konzervatóriu v Zürichu, neskôr na parížskom konzervatóriu u Luciena Capeta (husle), Andrého Gédalga (kontrapunkt a fúgu) a od roku 1915 aj kompozíciu u Charlesa Widora a dirigovanie a náuku o inštrumentácii u Vincenta d’Indyho. Od roku 1920 cestoval po Európe a Amerike ako dirigent a klavirista, v roku 1924 podnikol rozsiahle umelecké turné ako dirigent a klavirista svojich diel po Amerike, Európe a bývalom ZSSR. Počas 2. svetovej vojny sa venoval hudobnej kritike a viedol kompozičnú triedu na École normale de musique v Paríži. V roku 1947 sa u neho počas koncertného turné po Amerike objavili prvé príznaky srdcovej choroby.

Honegger sa umelecky kryštalizoval pod vplyvom dynamickej atmosféry Paríža na začiatku 20. stor., tvorby Igora Stravinského, Arnolda Schönberga, Florenta Schmitta, Jeana Cocteaua, Paula Valéryho, Maxa Jacoba, Guillaume Apollinaira, Paula Claudela, Pabla Picassa a i. Absorboval existujúce prúdy hudby 20. stor. a čerpal z bachovskej tradície, ako aj z tvorby Richarda Wagnera a Richarda Straussa. V dielach vychádzal z nemeckého romantizmu a z protestantskej prísnosti jeho rodinného prostredia. S parížskou Šestkou ho okrem osobného priateľstva spájalo úsilie o oživenie francúzskej hudby, ktoré sa v období po 1. svetovej vojne podriaďovalo novým estetickým ideálom.

Z jeho prvých diel vzbudili pozornosť najmä Sláčikové kvarteto č. 1 c mol (1913 – 17), Šesť poém pre hlas a klavír (Six poèmes pour voix et piano, 1916 – 17, podľa G. Apollinaira) a symfonická báseň Nigamonov spev (Le chant de Nigamon, 1917, podľa Gustava Aymarda). Scénická hudba k avantgardnému predstaveniu Paula Mérala Slovo o hrách sveta (Le dit des jeux du monde, 1918) vyprovokovala po predstavení v Théâtre du Vieux-Colombier škandál, čo tiež prispelo k Honeggerovej popularite. Za symfonické dielo Letné pastorále (Pastorale d’été, 1920) získal v roku 1920 Verleyho cenu, ktorú udeľuje publikum. V rokoch 1921 – 22 vznikli jeho rozsiahlejšie a závažnejšie partitúry: takmer atonálna pantomimická symfónia Víťazný Horácius (Horace victorieux) a dramatický žalm Kráľ Dávid (Le roi David) predstavený v roku 1921 v Joratovom ľudovom divadle v Mézières vo Švajčiarsku. Toto kľúčové dielo, ktoré prinieslo Honeggerovi medzinárodný ohlas, bolo pôvodne hudobnou drámou podľa básnického textu René Moraxa. Honegger dielo následne prepracoval na oratórium pre sóla, recitátora, zbor a komorný orchester a zaznelo s veľkým úspechom v koncertnom spracovaní na jar 1924 v Paríži. V roku 1924 dosiahla podobný úspech aj prvá časť symfonického triptychu Tri symfonické skladby (Trois mouvements symphoniques) Pacifik 231 (Pacific 231, Mouvement symphonique No. 1, 1923) futuristicky nazvaná podľa parnej lokomotívy. Táto originálna kompozícia je sformovaná podľa princípu postupného zrýchľovania pohybu pomocou fázového skracovania rytmických hodnôt (jednostranné komentáre kritikov na adresu programovosti usmernil sám autor, keď upriamil pozornosť na čisto hudobné zákonitosti vývoja diela). Druhá časť triptychu Rugby (Mouvement symphonique No. 2, 1928) evokuje obratné pohyby zápoliaceho ľudského tela. Cyklus uzatvára neprogramová časť Symfonická báseň 3 (Mouvement symphonique No. 3, 1933).

Vo svojej mnohostranne koncipovanej tvorbe sa Honegger sústredil aj na oratórne fresky s tematikou vychádzajúcou z Biblie (Saul, 1922, podľa André Gida; Judita, 1924 – 25, podľa Reného Moraxa), mytológie (Faidra, 1926, podľa R. Moraxa; Antigona, 1927, podľa J. Cocteaua), histórie (Jana z Arcu na hranici, Jeanne d’Arc au bûcher 1935, podľa P. Claudela) a stredovekej symboliky (Tanec mŕtvych, La Danse des morts, 1938, podľa P. Claudela). V symfonickej a komornej hudbe uprednostňoval tradičnú a prísnu formu.

Koncertantnú tvorbu reprezentujú Concertino pre klavír a orchester (Concertino pour piano et orchestre, 1924) a Koncert pre violončelo a orchester (Concerto pour violoncelle et orchestre, 1929), ktoré spája lyrický charakter, humor a džezové prvky, a Concerto da camera pre flautu, anglický roh a sláčiky (Concerto da camera pour flûte, cor anglais et orchestre à cordes, 1948).

Z orchestrálnych diel dominujú symfónie, v ktorých revolučne narábal s orchestrálnym potenciálom, najmä rozkomponovaním harmonických štruktúr a ich uvedením do dynamického pohybu, čím dosiahol pôsobivé farebno-technické inštrumentálne efekty. Prvá symfónia (Première symphonie, 1930) má koncertantný charakter. Druhá symfónia (Deuxième symphonie, 1941) pre sláčikový orchester s trúbkou ad libitum je dramatickým triumfom nádeje pre vojnou zmietanú Európu. Tretia symfónia, Liturgická (Troisième symphonie, Liturgique, 1946) sa stala autorovým najhrávanejším symfonickým dielom. Obsahuje tri časti, z ktorých prvá, Dies Irae, predstavuje vojnovú kataklizmu, druhá, De profundis, je vzdaním úcty pamiatke mŕtvych a tretia, Dona nobis pacem, je modlitbou za mier. Štvrtá symfónia, Bazilejské radosti (Quatrième symphonie, Deliciae Basilienses, 1947) je koncentrovanou evokáciou rodného Švajčiarska zo skladateľovej mladosti. Piata symfónia, Di tre re (Cinquième symphonie, Di tre re, 1950), ktorej každá časť sa končí na tóne D (solmizačne re), je monumentálnym, emocionálne vypätým dielom plným beznádeje s víziou katastrofy atómovej vojny. Zachytáva Honeggerove zložité životné postoje v posledných rokoch života.

Jeho posledným dokončeným dielom je Vianočná kantáta (Cantate de Noël, 1953) pre sólový barytón, detské hlasy, miešaný zbor, organ a orchester na ľudové, duchovné a liturgické texty.

Honegger je autorom viac ako 200 skladieb, troch sláčikových kvartet (1917, 1935, 1937), dvoch sonát pre husle (1918, 1919), sonáty pre violončelo a violu (1920), klavírnych, zborových, scénických, baletných a iných diel, ako aj literárnych diel Zariekanie skamenelín (Incantations aux fossiles, 1948) a Som skladateľ (Je suis compositeur, 1951), v ktorých neformálne vyjadril svoje umelecké vízie a postoje. Jeho zdanlivo eklektický prístup k tvorbe je vyvážený precíznym spracovaním hudobných myšlienok, pregnantnou stavbou a výrazovou silou jeho diel. Harmónia vychádza z konsonancie a je upevnená v tonálnom centre. Atonálne postupy sa vyskytujú len sporadicky, a to vo funkcii kontrastu. Rytmus má pravidelnú pulzáciu často s ostinátnym základom. Technické majstrovstvo Honeggera je spojené s expresivitou a bezprostrednosťou hudobnej reči. Nepatril k typicky radikálnym avantgardným skladateľom, dokázal však tvorivo spojiť prvky moderného hudobného jazyka s tradíciou. Zanietenými interpretmi jeho symfonických diel boli Serge Baudo, na Slovensku Ľudovít Rajter.

Zverejnené v apríli 2010. Aktualizované 16. decembra 2020.

citácia

Honegger, Arthur [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-10-26]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/honegger-arthur