Homér

Homér, starogr. Homéros, novogr. Omiros — podľa tradície meno najstaršieho známeho gréckeho básnika. Jeho identita bola už v staroveku legendou, o jeho osobe a živote existuje množstvo neoverených a protirečivých správ (napr. na uznanie byť Homérovým rodiskom si nárokovalo 7 miest). Podľa prevládajúcich názorov žil asi v 8. stor. pred n. l. na ostrove Chios pri pobreží Malej Ázie a zomrel na ostrove Ios. Tradícia ho predstavuje ako slepého potulného básnika a speváka (aoida, gr. aoidos). Autor hrdinských eposov Ilias (opisuje v širokom kontexte udalosti 51 dní posledného roku trójskej vojny, je považovaný za najstaršie literárne dielo európskej literatúry) a Odysseia (o posledných 41 dňoch Odyseovho dobrodružného návratu na Itaku a o Télemachovom hľadaní otca), ktoré sú zavŕšením vývoja ústne tradovanej gréckej epiky. Zbierka označovaná ako Homérske hymny (→ hymnus) nepochádza od Homéra; pripisovali sa mu aj komická báseň Margités zo 7. stor. pred n. l. a parodický epos Vojna žiab a myší (Batrachomyomachia) asi zo 6. – 4. stor. pred n. l.

Význam Homérových eposov je nielen v ich literárnohistorickom prvenstve a informačnej hodnote z hľadiska dejín Grécka, ale najmä v ich vplyve na grécky kultúrny život a neskôr na literatúru Rimanov (Vergílius; → Aeneis) a ďalších národov európskeho civilizačného okruhu; v slovenskej literatúre sa Homérom inšpiroval najmä J. Hollý. Už v antike boli tieto eposy pripisované dvom odlišným autorom, tzv. homérska otázka sa však začala skúmať až v 18. stor. (Friedrich August Wolf, *1759, †1824), pričom sa sformovali dva hlavné smery: unitári zdôrazňovali umeleckú homogénnosť básní a pripisovali eposy jednému, prípadne dvom básnikom; analytici vo viacerých variantoch (piesňová teória, kryštalizačná teória) hlásali vývin eposov z nezachovaných predstupňov (piesne, jadrá). V 20. stor. k nim pristúpila teória oral poetry s dôrazom na rolu stáročného ústneho podania. Koncom 20. stor. sa objavili pokusy (viedenský filológ Georg Danek) dešifrovať hudobnú realizáciu Homérových eposov.