Holštajnsko

Holštajnsko, nem. Holstein — historické územie v severozápadnom Nemecku na juhu Jutského polostrova medzi riekami Labe a Eider (na sever od tejto rieky je Šlezvicko). Začiatkom n. l. začali na územie prenikať kmene Sasov, okolo 800 je Holštajnsko doložené ako severná časť ich teritória (na západe obsadili aj oblasť severomorského pobrežia Dithmarschen, na juhu oblasť Stormarn). Vo východnej časti sa v 7. – 8. stor. usídlili slovanskí Obodriti. Na prelome 8. a 9. stor. bolo územie po dlhoročných bojoch Sasov podmanené Karolom Veľkým a pripojené k Franskej ríši ako hraničná marka (Limes Saxoniae). R. 1111 postúpil rímsko-nemecký cisár Lotar III. územie Adolfovi zo Schauenburgu (†1131), ktorého vymenoval za grófa z Holštajnska. Jeho nástupca Adolf II. (†1164) porazil kmeň Vagrov (zo zväzu Obodritov), ktorí boli postupne christianizovaní a germanizovaní. Adolf III. (†1225) musel po vojne s Dánskom odstúpiť Holštajnsko na 20 rokov v prospech dánskeho kráľa Valdemara II. Víťazného a zostalo mu len územie Vagrie (nem. Wagrien) a Dithmarschenu. Územie dobyl späť 1227 Adolf IV. (†1261), Dithmarschen však prešiel pod lénnu zvrchovanosť arcibiskupstva Hamburg-Brémy. Grófstvo Holštajnsko však dlho nezostalo jednotné, rozdelili si ho jednotliví členovia rodu Schauenburgovcov, ktorý sa rozčlenil na viaceré línie (napr. Pinnenbergovci, Rendsburgovci). Gróf Gerhard III. Veľký (*okolo 1292, †1340) z línie Rendsburgovcov získal 1326 panstvo aj nad vojvodstvom Šlezvicko a presadil svojho synovca, šlezvického vojvodu Waldemara, za dánskeho kráľa (ako Valdemar III.). Jeho nástupcovia si neudržali mocenské postavenie a Šlezvicko sa ďalej vyvíjalo ako lénny útvar Dánskeho kráľovstva. Po vymretí línie Rendsburgovcov v Holštajnsku (1459) získal toto územie dánsky kráľ Kristián I. (od 1448) z oldenburskej dynastie. Podľa zmluvy z Ripenu (dnes Ribe) 1460 sa stali dánski králi vlastníkmi oboch území (grófstva Holštajnsko i vojvodstva Šlezvicko) a zároveň bola vyhlásená ich neoddeliteľnosť. R. 1474 cisár Fridrich III. povýšil celé územie (vrátane Vagrie, Dithmarschenu a Stormarnu, ktorým však zostal zachovaný autonómny štatút) na vojvodstvo (→ Šlezvicko-Holštajnsko).