Høffding, Harald

Høffding [höf-], Harald, 11. 3. 1843 Kodaň – 2. 7. 1931 tamže — dánsky filozof a psychológ. R. 1883 – 1915 profesor na univerzite v Kodani. R. 1868 – 69 sa počas študijnej cesty do Francúzska oboznámil s myšlienkami pozitivizmu, bol ovplyvnený S. A. Kierkegaardom, I. Kantom a A. Schopenhauerom. Zaoberal sa otázkami noetiky, etiky, filozofie náboženstva a dejinami filozofie. Kierkegaardov žiak, na rozdiel od neho bol však zástancom optimistickej filozofie života. Pod vplyvom B. Spinozu sa dostal k racionálnejšiemu chápaniu náboženského problému. Na svet a jeho podstatu nazeral panteisticky. Postupne opustil náboženskú vieru chápanú ako ukazovateľ životného smeru a nahradil ju osobnostným myslením etickej podstaty; náboženstvo definoval ako úsilie o zachovanie hodnôt vo svete. V etike by podľa Høffdinga malo ísť o prirodzené, humanitné základy morálky. Jeho cieľom nebolo vytváranie absolútnych vzorov správania, ale podpora slobody a šťastia nielen jednotlivca, ale aj celku.V polemike s G. Brandesom, ktorý zastával nietzscheovský názor o prednostnom práve génia, Høffding tvrdil, že blaho celku má prednosť pred blahom jednotlivca. Autor diel Etika (Etik, 1887), Dejiny novovekej filozofie (Den nyere Filosofis Historie, 1894 – 95), Filozofia náboženstva (Religionsfilosofi, 1901), Ľudské myslenie (Den menneskelige tanke, 1910), Veľký humor (Den store humor, 1911) a i.