Hodvábna cesta

Text hesla

Hodvábna cesta, čín. s’–čchou č’ lu, sichou zhi lu — sieť obchodných ciest spájajúcich od 2. stor. pred n. l. Čínu so Str. Áziou, Blízkym východom a so Stredomorím, po ktorej obchodné karavány vyvážali z Číny najmä hodváb. Termín Hodvábna cesta (nem. Seidenstrasse) ako prvý použil 1877 nemecký geograf a geológ F. Richthofen podľa najdôležitejšieho prepravovaného tovaru. Postupne sa trasy Hodvábnej cesty rozvetvovali do viacerých častí Ázie (India, Perzia, Arábia) a umožňovali obojsmernú prepravu tovaru (z Číny sa vyvážal porcelán, jadeit a čaj, do Číny sa privážalo kadidlo, kone, jelenie parohy a i.). Hlavná línia cesty viedla cez ázijské mestá Čchang-an (dnes Si-an), Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ do Európy (Rím) a Afriky (Alexandria), ďalšia línia viedla do Indie. Obchod bol v rukách sprostredkovateľov zo Str. Ázie a Peržanov. Hodvábna cesta okrem rozvoja obchodu významne prispela ku kultúrnej výmene medzi vých. Áziou, Str. Áziou a Blízkym východom. V priebehu 1. – 2. stor. n. l. sa po nej z Indie do Číny šíril buddhizmus, v 7. stor. sa ňou do Číny šírilo nestoriánstvo. Po zániku dynastie Tchang (zač. 10. stor.) a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam. Po Hodvábnej ceste putoval v 2. stor. pred n. l. z Číny chanský diplomat a cestovateľ Čang Čchien, v 13. stor. do Číny o. i. Marco Polo. Zač. 20. stor. preskúmali jej východnú (čínsku) časť a archeologické náleziská v okolí švédsky geograf S. A. Hedin, francúzsky sinológ P. Pelliot a britský bádateľ Mark Aurel Stein.

Text hesla

Hodvábna cesta, čín. s’–čchou č’ lu, sichou zhi lu — sieť obchodných ciest spájajúcich od 2. stor. pred n. l. Čínu so Str. Áziou, Blízkym východom a so Stredomorím, po ktorej obchodné karavány vyvážali z Číny najmä hodváb. Termín Hodvábna cesta (nem. Seidenstrasse) ako prvý použil 1877 nemecký geograf a geológ F. Richthofen podľa najdôležitejšieho prepravovaného tovaru. Postupne sa trasy Hodvábnej cesty rozvetvovali do viacerých častí Ázie (India, Perzia, Arábia) a umožňovali obojsmernú prepravu tovaru (z Číny sa vyvážal porcelán, jadeit a čaj, do Číny sa privážalo kadidlo, kone, jelenie parohy a i.). Hlavná línia cesty viedla cez ázijské mestá Čchang-an (dnes Si-an), Tun-chuang, Kašgar, Samarkand, Bucharu, Merv, Bagdad a Antiochiu (dnes Antakya) a odtiaľ do Európy (Rím) a Afriky (Alexandria), ďalšia línia viedla do Indie. Obchod bol v rukách sprostredkovateľov zo Str. Ázie a Peržanov. Hodvábna cesta okrem rozvoja obchodu významne prispela ku kultúrnej výmene medzi vých. Áziou, Str. Áziou a Blízkym východom. V priebehu 1. – 2. stor. n. l. sa po nej z Indie do Číny šíril buddhizmus, v 7. stor. sa ňou do Číny šírilo nestoriánstvo. Po zániku dynastie Tchang (zač. 10. stor.) a rozširovaním námornej dopravy postupne začala strácať význam. Po Hodvábnej ceste putoval v 2. stor. pred n. l. z Číny chanský diplomat a cestovateľ Čang Čchien, v 13. stor. do Číny o. i. Marco Polo. Zač. 20. stor. preskúmali jej východnú (čínsku) časť a archeologické náleziská v okolí švédsky geograf S. A. Hedin, francúzsky sinológ P. Pelliot a britský bádateľ Mark Aurel Stein.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hodvábna cesta [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hodvabna-cesta