Ho Či Min

Ho Či Min, Ho Chi Ming, vietnamsky Ho Chi Minh, vlastným menom Nguyen Sinh Cung, 19. 5. 1890 Kim Lien, provincia Nghe An – 2. 9. 1969 Hanoj — vietnamský politik. Pochádzal z rodiny konfuciánskeho učenca (podľa konfuciánskej tradície mu rodičia po dosiahnutí školského veku dali meno Nguyen Tat Thanh). Po skončení gymnázia v Hue učil na základnej škole. R. 1911 odišiel do Európy (pravdepodobne ako kuchár na lodi). Biografické údaje o jeho pôsobení v nasledujúcom období sú nejednotné, pretože používal množstvo mien a literárnych pseudonymov. Istý čas žil v USA, Londýne a Paríži (tam používal pseudonym Nguyen Ai Quoc). Od 1919 (podľa niektorých údajov už od 1917) žil opäť vo Francúzsku, kde sa oboznámil s myšlienkami komunizmu, pripojil sa k Socialistickej strane a po jej rozštiepení sa stal spoluzakladateľom Francúzskej komunistickej strany (1920). V snahe dosiahnuť nezávislosť Vietnamu sa prostredníctvom petície vypracovanej ním založeným Združením annamských vlastencov (Association des patriotes annamites) pokúsil predložiť na mierových rokovaniach vo Versailles návrh nového politického usporiadania Indočíny. Podieľal sa na vydávaní novín Le Paria (Vydedenec) a i. aktivitách, neskôr boli pod jeho vedením vydané prvé noviny vo vietnamčine Thanh nien (Mládež). R. 1923 bol z Francúzska vypovedaný, žil v Moskve, kde si zvolil pseudonym Ho Či Min (doslovne ten, ktorý učí, osvecuje), od 1925 na rôznych miestach v Číne, Thajsku a v Európe, dvakrát bol väznený (1931 – 33 Hongkong, 1942 Kanton). R. 1925 sa stal spoluzakladateľom Komunistickej strany Indočíny. Od 1934 žil opäť v Moskve. R. 1940 sa vrátil do Vietnamu, kde 1941 spoluzaložil politickú a vojenskú organizáciu Viet Minh (Liga nezávislosti Vietnamu), ktorej cieľom bolo bojovať proti japonskej okupácii a prostredníctvom ktorej viedol augustovú revolúciu (1945). Zostavil text Vyhlásenia nezávislosti Vietnamu (1945) a v marci 1946 bol zvolený za predsedu vlády Vietnamskej demokratickej republiky (vo funkcii do 1955). Po vylodení francúzskych vojsk (v septembri 1945) bol v marci 1946 nútený súhlasiť s návratom Francúzov do Vietnamu výmenou za odvolanie Čankajškovej armády, ktorá obsadila sev. Vietnam. R. 1951 sa stal predsedom a generálnym tajomníkom Vietnamskej strany pracujúcich (komunistickej strany), ktorá nadviazala na prácu svojej predchodkyne, Komunistickej strany Indočíny. Počas prvej indočínskej vojny (1946 – 54) viedol spolu s Vo Nguyen Giapom partizánsku vojnu proti Francúzom až do víťazstva pri Điên Biên Phu (Dien Bien Phu) v máji 1954. Po Ženevskej konferencii o Kórei a Indočíne (26. 4. – 21. 7. 1954), ktorej výsledkom bolo rozdelenie Vietnamu na sev. a juž. časť, bol 1955 zvolený za prezidenta sev. Vietnamu (Vietnamskej demokratickej republiky, vo funkcii bol do svojej smrti 1969). V nasledujúcich rokoch so širokou pomocou Zväzu sovietskych socialistických republiík a krajín východného bloku presadzoval plánované hospodárstvo podľa vzoru tzv. ľudových demokracií (radikálne znárodňovanie, pozemkové reformy, industrializácia). Ako vedúca osobnosť národnooslobodzovacieho hnutia proti Francúzsku a Japonsku pokračoval aj v 60. rokoch 20. stor. a počas vietnamskej vojny v boji za zjednotenie Vietnamu pod komunistickou vládou. Venoval sa aj poézii, písal básne v klasickej čínštine, autor neskôr vydanej zbierky Denník z väzenia (Nhat ky trong tu, 1964). Pochovaný je vo vlastnom mauzóleu v Hanoji na námestí Ba Dinh. Hoci sám vyznával jednoduchý životný štýl, skromnosť a askézu, stal sa už počas života predmetom uctievania (v mnohých chrámoch a svätyniach sa Vietnamci dodnes klaňajú jeho duchu ako hlavnému štátnemu duchovi-ochrancovi). Stal sa symbolom boja proti USA a Američanmi podporovanému režimu v juž. Vietname. Podľa neho bola nazvaná sieť ciest a chodníkov, ktorými boli počas vietnamskej vojny zásobované severovietnamské vojenské jednotky bojujúce v juž. Vietname (tzv. Hočiminov chodník). Po zjednotení krajiny 1976 bolo býv. hlavné mesto juž. Vietnamu Saigon premenované na Hočiminovo Mesto.