hnutie občianskej neposlušnosti

hnutie občianskej neposlušnosti, aj hnutie pasívneho odporu — hnutie odmietajúce podriadiť sa príkazom vládnej moci (platnému právu), pričom svoje požiadavky sa usiluje presadiť nenásilnými prostriedkami, formou morálneho protestu, ktorý má prinútiť vládu alebo väčšinu zmeniť postoj alebo rozhodnutie (→ občianska neposlušnosť). Hnutia občianskej neposlušnosti zohrali významnú úlohu v národnooslobodzovacom boji v Afrike a Indii, napr. hnutia, ktoré organizovali M. K. Gándhí (svoju filozofiu a taktiku občianskej neposlušnosti rozpracoval v satjágrahe) v boji za práva Indov v juž. Afrike (1906) a neskôr počas národnooslobodzovacieho hnutia v Indii (napr. po masakre 1919 odmietanie vykonávať akékoľvek služby Britom od bojkotu britského tovaru až po státisícové zhromaždenia ľudí, ktorí pokojne obkolesili vládne budovy a stáli pri nich celé týždne) a M. L. King v hnutí za občianske práva amerických černochov (napr. 1956 viedol hnutie bojkotujúce mestskú dopravu v Alabame, keď černoška Rose Parksová odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi, čo mala podľa zákonov platných v tom čase urobiť), ako aj v rozličných protivojnových a protestných hnutiach v mnohých krajinách. Po 1970 bola taktika občianskej neposlušnosti úspešne použitá napr. Stranou portorickej nezávislosti v úsilí dosiahnuť zastavenie vojenských cvičení v blízkosti obyvateľských centier. Isté črty hnutia občianskej neposlušnosti mali 1989 v Československu aj Verejnosť proti násiliu a Občanské fórum v prvých dňoch svojej existencie.