Ajjúbovci — egyptská arabská panovnícka dynastia kurdského pôvodu, 1171 – 1250 vládla v Egypte, Jemene, Sýrii a Mezopotámii. Jej zakladateľ Saláhaddín (Saladin) sa po zosadení Fátimovcov (1171) vyhlásil 1174 za sultána. K ríši pripojil Sýriu, záp. Arábiu a Jemen a niekoľkokrát porazil križiakov. Po smrti jeho nástupcu al-Ádila (1218) sa ríša rozpadla na niekoľko nezávislých panstiev. R. 1250 zvrhli Ajjúbovcov v Egypte mamlúci. Vedľajšia vetva Ajjúbovcov vládla 1171 – 1222 v Jemene, ďalšie sa udržali do 1331 ako kniežatá v Sýrii pod nadvládou mamlúkov.

Ajódhjá — staroveké mesto v Indii v členskom štáte Uttarpradéš, dnes súčasť mesta Faizábád. Legendárne rodisko Rámu, hlavného hrdinu eposu Rámájana, jedno zo siedmich posvätných miest hinduistov. R. 1528 dal mogulský panovník Bábur zrúcať tamojší hinduistický chrám zasvätený Rámovi a na jeho mieste postavil mešitu. Po páde mogulskej ríše v polovici 19. stor. si počas britskej nadvlády začali hinduisti robiť nároky na svoje posvätné miesto a v 40. rokoch 20. stor. sa usilovali o jeho vrátenie do svojho vlastníctva. Stupňujúce sa napätie v štáte medzi hinduistami a moslimami v 90. rokoch 20. stor. vyústilo 1992 do zrúcania mešity a v celej Indii do následných hinduisticko-moslimských pogromov, aké nemali obdobu od 1947.

Akálí dal — politická strana sikhov sformovaná 1920 počas hnutia za reformu sikhských chrámov (gurdvár) zároveň s paramilitantnou sikhskou jednotkou bojujúcou proti britskej nadvláde v Indii, pričom nadviazali na tradíciu sikhského hnutia Akálí bojujúceho v 17. stor. proti mogulským panovníkom. Od 1966 po vytvorení indického členského štátu Pandžáb s väčšinovým sikhským obyvateľstvom háji strana Akálí dal (aj názov Širomani akálí dal) záujmy tamojších sikhov. Stotožňuje pandžábskosť nielen s pandžábskym písmom gurmukhí, ale aj so sikhským náboženstvom. Hlása neoddeliteľnú jednotu náboženstva a politiky. V 20. stor. (najmä začiatkom 80. rokov) sa usilovala o vytvorenie vlastného štátu Chálistan.

Akbar Veľký, Džaláluddín Muhammad, 15. 10. 1542 Umarkot, provincia Sindh, dnes Pakistan – 15. 10. 1605 Ágra, India — indický panovník z dynastie Veľkých Mogulov (od 1556). Rozšíril ich moc takmer na celý indický subkontinent a vytvoril silnú ríšu Veľkých Mogulov s hlavným mestom Ágra. V záujme zachovania jednoty ríše prijal opatrenia, ktorými si získal nemoslimské obyvateľstvo (zrušil daň z hlavy). Zreorganizoval štátnu správu, scentralizoval finančný systém. Dal urobiť katastráciu obrábaných pozemkov, zreformoval pozemkovú daň. Preslávil sa náboženskou tolerantnosťou. Založil vlastnú vieru díne-iláhí (božská viera). Za jeho vlády začal islam v Indii vstrebávať početné indické prvky a vytvorila sa osobitá indická moslimská kultúra. Považovaný za jedného z najvýznamnejších panovníkov Ázie. Podporoval obchod, vedu a umenie. Rukopisná kronika Kniha Akbarova (Akbar-námeh, okolo 1590) so 116 miniatúrami, ktorá vznikla na jeho príkaz, je dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne. Okrem knižnej maľby a umeleckých remesiel významným spôsobom podporoval aj architektúru. Originálny architektonický štýl, ktorý vznikol v období jeho vlády, kombinoval prvky tradičnej indickej hinduistickej a islamskej architektúry. K najvýznamnejším zachovaným príkladom tohto štýlu patria stavby v novom hlavnom meste Fatéhpur Síkrí, ktoré založil 1569. Mauzóleum Akbara Veľkého (1605 – 13) je v Sikandre (dnes súčasť mesta Ágra).

Allahábád, Iláhábád — mesto v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš na sútoku riek Ganga a Jamuna; 1,212 mil. obyvateľov (2011). Priemyselné centrum (najmä potravinársky, strojársky a textilný priemysel) a stredisko obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami. Dopravný uzol, letisko.

Založené 1583 Akbarom Veľkým neďaleko posvätného pútnického miesta hinduistov Prájág ako pevnosť al-Iláhábád (mesto), neskôr hlavné mesto provincie. V 19. a 20. stor. centrum indického hnutia za nezávislosť. Významné kultové centrum hinduistov a moslimov; na sútoku riek sa v januári a vo februári každoročne schádzajú tisíce hinduistických pútnikov na očistné kúpele, každé 4 roky na Kumbha mélá; bol tam rozsypaný popol z tiel M. K. Gándhího, Dž. Néhrúa a R. Gándhího. Významné stredisko vzdelania (univerzita, založená 1887). Turistické centrum so stavebnými pamiatkami (Akbarova pevnosť, Ašókov stĺp, katedrály, mešita).

amritsarská masakra — incident v Amritsare 13. 4. 1919, pri ktorom britské jednotky pod velením generála Reginalda Dyera (*1864, †1927) začali paľbu na veľké zhromaždenie ľudí, väčšinou sikhov, pričom zabili 379 a zranili 1 200 ľudí. Zhromaždenie sa konalo na protest proti tzv. Rowlattovým zákonom, ktoré dávali vláde mimoriadne právomoci. Amritsarská masakra bola jednou z najzávažnejších udalostí v boji za nezávislosť Indie a tvorila predohru ku Gándhího hnutiu nespolupráce 1920 – 22 (→ satjágraha).

Árjasamádž [sanskrit], Spoločnosť svätých — indická hinduistická náboženská spoločnosť založená 1875 Dajánandom Sarasvatím (*1824, †1883). Usilovala sa o očistenie hinduizmu od neskorších nánosov a o návrat k učeniu véd, ktoré vyhlásila za jediný prameň poznania. Odmietala polyteizmus, vieru v idoly, ľudové rituály, dedičné privilégiá brahmanov a sociálne prežitky. Nábožensko-reformistické úsilie spájala s bojovým vlastenectvom, čím si v období národnooslobodzovacieho hnutia získala popularitu najmä v severnej Indii.

V súčasnosti pôsobí okrem Indie aj v krajinách, v ktorých je zastúpená hindská diaspóra (napr. Guyana, Surinam, Trinidad a Tobago, Fidži, Austrália, Keňa).

Hajdarábad, Haidarábád, Hyderábád — mesto v južnej Indii v strednej časti Dekanskej plošiny na rieke Musí (prítok Krišny), hlavné mesto členského štátu Ándhrapradéš; 6,810 mil. obyvateľov, aglomerácia 7,749 mil. obyvateľov (2011). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko Indie. Priemysel textilný, odevný, potravinársky (o. i. cukrovarnícky), tabakový, sklársky, papierenský, kovoobrábací, strojársky, chemický, farmaceutický, kozmetický, jemnej mechaniky (výroba hodín), železničné depo; remeslá (výrobky z dreva, zo slonovej kosti a striebra, hrnčiarstvo, tkanie kobercov). Významná dopravná križovatka hlavných železničných a cestných ťahov do Bombaja, Madrasu a Dillí, letisko. Turistické stredisko.

Založené okolo 1591 moslimským panovníkom Muhammedom Kulím Kutubšáhom ako záhradné predmestie 8 km západne od Hajdarabádu ležiacej Gólkóndy (hlavné mesto sultanátu Gólkónda). R. 1687 ho dobyl mogulský panovník Aurangzéb a stalo sa súčasťou ríše Veľkých Mogulov. Vládli v ňom mogulskí miestodržitelia, z ktorých posledný – Nizámulmulk Ásafdžáh 1724 vytvoril nezávislý kniežací štát Hajdarábad predstavujúci významné centrum indickej islamskej kultúry (vládnucu vrstvu tvorili vyše 300 rokov moslimovia, hoci väčšinu obyvateľstva tvorili hinduisti). Ako samostatné kniežatstvo pretrval až do 1948, keď bol vojensky obsadený indickou armádou, 1949 pričlenený k Indii a 1956 na jazykovom základe rozdelený medzi štáty Ándhrapradéš, Karnátaka a Maháráštra. V 18. stor. na jeho severnej strane, oddelenej od mesta umelým jazerom Haidar Ságar, vybudovali Briti vojenskú základňu Sikandarábád (dnes významná súčasť mesta). Stavebné pamiatky: monumentálna stavba Čármínár so štyrmi minaretmi a na každej svetovej strane so štyrmi bránami, ktorú dal 1591 postaviť zakladateľ mesta, Mekkská mešita (1614 – 92) a i. Viaceré vysoké školy a univerzity (napr. Osmania založená 1918), múzeá, divadlá, filmové ateliéry (tzv. Tollywood, jedno z najväčších filmových štúdií na svete), planetárium, zoologická a botanicná záhrada.

harappská kultúra, kultúra povodia rieky Indus, angl. Indus Valley Civilisation — staroveká kultúra, ktorá sa v 3. tisícročí pred n. l. sformovala v povodí rieky Indus. Nazvaná podľa jedného z jej najvýznamneších centier, mesta Harappa, ďalším významným centrom bolo mesto Mohendžo-daro na území dnešnej provincie Sindh v štáte Pakistan, ktorého archeologické pamiatky sa v porovnaní s Harappou zachovali v lepšom stave. Harappská kultúra ako prvá vyspelá civilizácia na juhoázijskom subkontinente bola porovnateľná s ostatnými starovekými civilizáciami v Stredomorí, s ktorými dokázateľne udržiavala obchodné kontakty. Jej vysokú úroveň potvrdzujú systematické plánovanie miest, stavby z pálených tehál, mestského opevnenia, zavodňovací systém, verejné kúpele, znalosť písma (dodnes zostáva nerozlúštené), diaľkový a zámorský obchod, pokročilé poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, datľovníka, bavlníka), domestikácia slonov, vodných byvolov a dobytka, pokročilá remeselná a umelecká výroba, čoho dokladom sú nádoby z kovu (medené, bronzové, strieborné), alabastru a steatitu, keramika (zhotovená na hrnčiarskom kruhu), drobné plastiky ľudí a zvierat, ozdoby z kovu a drahých kameňov a charakteristické pečatidlá zo steatitu (najmä štvorcové, s reliéfnym vyobrazením ľudí a zvierat a so znakmi písma). Vplyv harappskej kultúry sa prejavoval pozdĺž veľkej časti povodia Indusu a na území dnešného indického zväzového štátu Gudžarát. Etnický pôvod, spoločenský systém a náboženstvo nositeľov harappskej kultúry nie sú dosiaľ adekvátne vedecky objasnené. Predpokladá sa, že jej nositeľmi boli pravdepodobne neindoeurópski Drávidi, tento fakt však nie je akceptovaný celou vedeckou komunitou. Usudzuje sa, že v Harappe aj v Mohendžo-dare štátoprávne prevládal istý druh teokracie. Zobrazenie boha proto-Šivu sediaceho v jogínskej pozícii na jednom z archeologických artefaktov i nálezy svedčiace o uctievaní bohyne Matky alebo o uctievaní stromov však umožňujú predpokladať istú spriaznenosť s neskoršími formami náboženstva v Južnej Ázii (brahmanizmus, hinduizmus, šaktizmus, tantrizmus). Na tieto nálezy sa odvolávajú aj niektorí moderní indickí bádatelia, ktorí sa v rozpore s väčšinovým vedeckým názorom usilujú prezentovať ako nositeľov harappskej kultúry védskych Árijcov. Civilizácia v povodí Indusu definitívne zanikla koncom 1. pol. 2. tisícročia pred n. l.

hnutie občianskej neposlušnosti, aj hnutie pasívneho odporu — hnutie odmietajúce podriadiť sa príkazom vládnej moci (platnému právu), pričom svoje požiadavky sa usiluje presadiť nenásilnými prostriedkami, formou morálneho protestu, ktorý má prinútiť vládu alebo väčšinu zmeniť postoj alebo rozhodnutie (→ občianska neposlušnosť). Hnutia občianskej neposlušnosti zohrali významnú úlohu v národnooslobodzovacom boji v Afrike a Indii, napr. hnutia, ktoré organizovali M. K. Gándhí (svoju filozofiu a taktiku občianskej neposlušnosti rozpracoval v satjágrahe) v boji za práva Indov v juž. Afrike (1906) a neskôr počas národnooslobodzovacieho hnutia v Indii (napr. po masakre 1919 odmietanie vykonávať akékoľvek služby Britom od bojkotu britského tovaru až po státisícové zhromaždenia ľudí, ktorí pokojne obkolesili vládne budovy a stáli pri nich celé týždne) a M. L. King v hnutí za občianske práva amerických černochov (napr. 1956 viedol hnutie bojkotujúce mestskú dopravu v Alabame, keď černoška Rose Parksová odmietla uvoľniť miesto v autobuse bielemu pasažierovi, čo mala podľa zákonov platných v tom čase urobiť), ako aj v rozličných protivojnových a protestných hnutiach v mnohých krajinách. Po 1970 bola taktika občianskej neposlušnosti úspešne použitá napr. Stranou portorickej nezávislosti v úsilí dosiahnuť zastavenie vojenských cvičení v blízkosti obyvateľských centier. Isté črty hnutia občianskej neposlušnosti mali 1989 v Československu aj Verejnosť proti násiliu a Občanské fórum v prvých dňoch svojej existencie.

India, Indická republika, hindsky Bhárat, Bhárat ganarádžja, oficiálny prepis Bhárat, Bhárat Ganarájya — štát v juž. Ázii, ktorého dve tretiny ležia na polostrove Predná India. Na západe je obmývaný Arabským morom, na východe Bengálskym zálivom (Indický oceán), od ostrova Cejlón oddelený Manárskym zálivom a Palckým prielivom. Na severozápade hraničí s Pakistanom a na malom úseku s Afganistanom (sporné územie Kašmíru), na severe až severovýchode s Čínou, na severovýchode s Nepálom a Bhutánom, na východe s Mjanmarskom a Bangladéšom (jeho územie obklopuje z východu, zo severu a západu). Indii patria ostrovy Lakadivy (Arabské more) a Andamany a Nikobary (Bengálsky záliv). Administratívne členenie: 29 členských štátov, 7 zväzových území.

Prírodné pomery

[IMGX-4]

Pobrežie Prednej Indie je málo členité, na severozápade polostrov Káthijávár obmývaný na východe Khambátskym zálivom a na severozápade Kačským zálivom. Na území Indie sa dajú vyčleniť tri veľké fyzickogeografické regióny: na severe hornaté územie Himalájí a Karakoramu, v centrálnej a juž. časti Dekanská plošina a medzi nimi ležiace územie Indogangskej nížiny. Himaláje zasahujúce na územie Indie svojou vých. a záp. časťou tvoria tri výrazné stupne klesajúce na juh: Vysoké Himaláje (najvyšší vrch na území Indie na hranici s Nepálom je Kančendžonga, 8 586 m n. m., najvyšší vrch ležiaci iba na území Indie je Nandádéví, 7 816 m n. m.), Nízke Himaláje a Siválik. Indická časť rozľahlej Indogangskej nížiny zahŕňa východnú časť nížiny Indusu s Thárskou púšťou prechádzajúcou na juhu do Kačských močiarov, veľkú časť nížiny Gangy, ako aj záp. časť delty Gangy, Brahmaputry a Meghny. Väčšiu časť Prednej Indie zaberá stará kryhová Dekanská plošina ohraničená na severozápade pohorím Arávalí, na západe Západným Ghátom a na východe Východným Ghátom, členiaca sa na niekoľko pozdĺžnych plošín rozdelených hlbokými riečnymi dolinami zvažujúcimi sa k úzkym nížinným pobrežiam Kónkan a Malabárske pobrežie na západe a Koromandelské pobrežie na východe. Prevažná časť územia má tropické monzúnové, severozáp. časť na území Thárskej púšte extrémne suché, Himaláje a Karakoram vysokohorské podnebie. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci januári od približne 15 °C na úpätí Himalájí do približne 29 °C na juhu krajiny, v najteplejšom mesiaci máji od približne 25 – 30 °C do 36 °C na Thárskej púšti. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od menej ako 100 až 150 mm v Thárskej púšti a Karakorame cez 300 – 500 mm v strednej časti Dekanskej plošiny, 2 000 – 6 000 mm na západných svahoch Západného Ghátu až po viac ako 11 000 mm na severovýchode v Khasijských vrchoch (Mausinram a Čerápundží sú po ostrove Kauai na Havajských ostrovoch považované za miesta s najvyšším ročným úhrnom zrážok na svete), na zvyšku územia 700 – 1 500 mm. V období dažďov trvajúcom od mája až júna do septembra až októbra sú na nížine Gangy a v deltách väčších riek časté záplavy. Všetky rieky Indie patria do úmoria Indického oceána. Hustá riečna sieť, na severe Ganga s prítokmi (Jamuna, Són, Ghágra a iné), Brahmaputra a horný tok Indusu s prítokom Satladž, na polostrove Predná India rieky Mahánadí, Gódávarí, Krišna, Kávérí, Táptí (Tápí) a Narmada. Rieky sa hojne využívajú na zavlažovanie, menej na výrobu elektrickej energie a na plavbu. V horských oblastiach jazerá. V Karakorame a Himalájach viacero ľadovcov (zaberajú plochu takmer 40 000 km²). Na väčšine územia úrodné pôdy, na nížinách riek čiernice, na bazaltoch v severnej časti Dekanskej plošiny regury (zodpovedajú pôdnemu typu smonica), na ostatnej časti černozeme a menej úrodné laterity. Pôvodná prirodzená vegetácia sa zachovala iba na malej časti územia v ťažko dostupných oblastiach. Na južných svahoch Himalájí subtropické tvrdolisté lesy, zmiešané lesy s podielom duba a ihličnaté lesy (o. i. cédrové), vo vyšších polohách alpínske lúky, na severných svahoch vysokohorské stepi. V horských oblastiach na východe, v Západnom Gháte a na Malabárskom pobreží vždyzelené rovníkové lesy nadväzujúce na monzúnové opadavé lesy (zhadzujú lístie v období sucha). Na severe Východného Ghátu a v doline strednej Gangy vlhké monzúnové lesy, vo vnútornej časti Dekanskej plošiny suché monzúnové lesy, tŕnité lesy a savany, vo východnom Pandžábe tŕnité savany, na nížine Indusu najmä polopúšťová a púšťová vegetácia, pozdĺž pobrežia a riečnych delt mangrovy. Bohatá živočíšna ríša je reprezentovaná najmä živočíchmi tropických lesov a saván. Ubúdaním lesov, a tým aj zmenšovaním sa prirodzeného prostredia zvierat však dochádza k ich úbytku. Medzi chránené živočíchy patria slon ázijský, nosorožec indický, gaur (druh tura), lev ázijský, tiger pásavý bengálsky, irbis (leopard snežný), gazela indická, indický drop veľký, gaviál indický (druh krokodíla) a iné. Väčšina zo 104 národných parkov (40 501 km², 2018), z ktorých viaceré sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO (Národný park Kázíranga, Národný park Kéoladéo, Národný park Nanda Déví, Národný park Sundarbans, Národný park Manas a 4 ďalšie), je zameraná práve na ochranu živočíchov; 18 biosférických rezervácií (2013).

Hospodárstvo

India je poľnohospodársko-priemyselný štát s rozsiahlymi zásobami nerastných surovín zaraďovaný medzi tzv. novoindustrializované krajiny. Od začiatku 90. rokov 20. storočia prebieha v hospodárstve transformácia ekonomiky rešpektujúca indické špecifiká, postupne sa zavádzajú hospodárske reformy. V dôsledku vládnych opatrení na podporu prílevu investícií a vďaka nízkym nákladom na pracovnú silu je India od 2015 krajinou s najväčším prílevom priamych zahraničných investícií (39,9 miliárd amerických dolárov, 2017). Najdôležitejšími investorskými krajinami sú Maurícius, Singapur, Holandsko, USA, Japonsko, Nemecko a Hong Kong (obdobie 2015 - 17). Rast hrubého domáceho produktu má klesajúcu tendenciu (8,2 %, 2015; 6,7 % 2017) a na jeho tvorbe sa najväčšou mierou podieľa sektor služieb s 61,5 %, ďalej priemysel s 23,1 % a poľnohospodárstvo s 15,4 % (2016). Napriek pokračujúcej industrializácii a vysokým tempám medziročného rastu priemyselnej produkcie zostáva základom ekonomiky poľnohospodárstvo, ktoré zamestnáva 47 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, priemysel zamestnáva 22 %, služby 31 % (2014). Miera nezamestnanosti 8,8 %, miera inflácie 3,6 % (2017). Pomalšie tempo rastu poľnohospodárskej produkcie je zapríčinené najmä nízkymi investíciami do sektora, nerovnomerným používaním hnojív, nízkou kvalitou osiva, nejasnými pravidlami štátnej podpory, nepriaznivými klimatickými podmienkami, finančnou nedostupnosťou priemyselných hnojív a strojového vybavenia pre drobných roľníkov. I napriek tzv. zelenej revolúcii v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ktorá pomohla zlepšiť systém zavlažovania, čím sa dosiahla vyššia úroda a väčšia sebestačnosť v produkcii potravín, poľnohospodársku výrobu stále ohrozujú povodne a obdobia sucha. Asi 53 % rozlohy krajiny predstavuje orná pôda, z ktorej takmer štvrtina je zavlažovaná. India je najväčším svetovým producentom čaju a cukrovej trstiny, druhým najväčším producentom ovocia, zeleniny, ryže (hlavná plodina krajiny, viac ako 400 odrôd, 165 miliónov t ročne, 2017), pšenice (pestovaná v suchších oblastiach, 132 miliónov t ročne, 2017) a podzemnice olejnej a patrí k piatim najväčším producentom kávy, korenín, obilnín a olejnatých semien; na vývoz sa pestuje i juta, bavlník, tabak a kaučuk. India má najvyššie stavy dobytka na svete, pre nedostatok krmív je však dojivosť kráv veľmi nízka, významný je chov hydiny, rozvinutý morský rybolov v pobrežných vodách. Poľnohospodárske produkty sa podieľajú 11 % na hodnote celkového vývozu, ich význam pre celkový export krajiny neustále klesá v prospech exportu priemyselných výrobkov a služieb. V priemysle zohráva kľúčovú úlohu ťažobný priemysel s ťažbou čierneho uhlia (390 miliónov t ročne, 4. najväčšie zásoby na svete, 2017), lignitu (330 miliónov t ročne, 2017, celkový objem ťažby uhlia druhý najvyšší na svete po Číne) a rúd železa (129 miliónov t ročne, 2014 – 15); ťažba ropy (739-tis. barelov denne, 2017, za posledných 5 rokov stály pokles) a zemného plynu pokrýva domácu spotrebu približne iba na 50 %; ťažba rúd mangánu, chrómu, medi, titánu a uránu, bauxitu, sľudy, soli, vápencov a diamantov. India je významným producentom elektrickej energie, na vzrastajúcej výrobe ktorej sa najväčšou mierou podieľajú tepelné elektrárne (76 %), menej hydroelektrárne (14 %), jadrové elektrárne (3 %), veľká pozornosť sa venuje obnoviteľným zdrojom (slnečná a veterná energia, spaľovanie biomasy, ich podiel spolu 7 %, 2017). Významný strojársky (výroba zariadení, dopravných prostriedkov a iných), automobilový, chemický (výroba priemyselných hnojív a iných), petrochemický, elektrotechnický (výroba superpočítačov), farmaceutický, textilný (najmä bavlnársky), potravinársky (cukrovarnícky a iný), hutnícky (spracovanie železa) a cementársky priemysel. India zaznamenáva prudký nárast biotechnológií (samostatná politika v oblasti biotechnológií v jednotlivých štátoch, viac ako 50 výskumno-vývojových laboratórií vo verejnom sektore, zriaďovanie biotechnologických parkov) a informačných technológií (nárast vývozu softvérových služieb a elektronického hardvéru). Je na poprednom mieste medzi krajinami, ktoré sa podieľajú na rozvoji vesmírnej technológie, disponuje vybavením na vypúšťanie družíc, má nezávislý jadrový program. Hlavné priemyselné oblasti: Bhíláí, údolie Dámódaru, aglomerácie Kalkaty, Bombaja (Mumbaí), Ahmadábádu a Madrasu (Čennaia). Zvýšený dôraz sa kladie na podporu činnosti a zvyšovanie konkurencieschopnosti malých a stredných podnikov. Sféra služieb je málo liberalizovaná a množstvo jej sektorov je pre zahraničných investorov fakticky nedostupných. Najväčší rozvoj zaznamenávajú telekomunikácie a finančný sektor. Export ropných produktov, chemikálií, textilu, šperkov, drahokamov, strojárskych výrobkov, prepravných zariadení, poľnohospodárskych produktov, rúd, minerálov, ocele, polotovarov a neželezných kovov. India je významným exportérom komerčných služieb (informačné technológie, call centrá, inžiniering, cestovný ruch a iné), zaraďuje sa medzi prvých 10 svetových exportérov, ich objem vzrastal o viac ako 30 % v rokoch 2006 až 08, dnes je ich pozícia stabilná s hodnotou asi 20 % celkového exportu krajiny (2015). Import ropy a ropných produktov, strojárskych výrobkov, elektroniky, perál, drahokamov, polodrahokamov, zlata, striebra a výrobkov organickej a anorganickej chémie. Hlavní obchodní partneri: Čína, USA, Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia, Singapur, Spojené kráľovstvo, Nemecko, Japonsko, Švajčiarsko, Austrália, Belgicko. V nákladnej a osobnej preprave dominuje železničná doprava s celkovou dĺžkou tratí 67 368 kilometrov (4. miesto na svete po USA, Rusku a Číne, 2017). I napriek postupnej modernizácii vozového parku je v prevádzke ešte veľa parných lokomotív, elektrifikovaných je vyše tretina tratí (25 367 km). Automobilová doprava je rozvinutá najmä v okolí veľkomiest, celková dĺžka ciest 5 603 293 kilometrov (2. miesto na svete po USA 2016), z toho ciest s upraveným povrchom 1 125 536 kilometrov, nespevnená cestná sieť je v období monzúnových dažďov neprejazdná. Dĺžka vodných ciest 14 500 kilometrov (z toho 5 200 kilometrov veľkých riek a 485 kilometrov prieplavov, 2012); najväčšie námorné prístavy: Kalkata, Madras (Čennai), Bombaj (Mumbaí), Kóčín. India má 346 letísk (2013), z toho 250 so spevnenou pristávacou dráhou, veľké medzinárodné letiská sú v Dillí, Kalkate a Bombaji (Mumbaí). Potrubná doprava disponuje ropovodmi a plynovodmi v celkovej dĺžke 35 581 kilometrov (2018).

Obyvateľstvo

India je štát s druhým najväčším počtom obyvateľov na svete (po Číne, 2018). Najhustejšie osídlenými oblasťami sú južný cíp Prednej Indie, t. j. štáty Kérala (869 obyvateľov/km², 2012) a Tamilnádu (550 obyvateľov/km², 2011), a Indogangská nížina. India má 46 miest s viac ako 1 milión obyvateľov (2018), väčšina obyvateľstva však žije na vidieku. Etnické a náboženské zloženie (→ Indovia). Podiel mestského obyvateľstva je 34 % (2018). Najväčšie mestá: Bombaj (Mumbaí), Dillí, Kalkata, Bangalúr (Bengalúr), Madras (Čennai), Ahmadábád, Hajdarábad.

Dejiny

Začiatky osídlenia indického subkontinentu hominidmi bližšie neurčeného druhu siahajú do obdobia vyše 2 milióny rokov pred n. l. Najstaršími dokladmi sú nálezy kamenných nástrojov z lokality Uttarbainí (asi pred 2,8 miliónmi rokov) v dnešnom členskom štáte Džammú a Kašmír a z juhoindickej lokality Isampur (pred 1,27 miliónmi rokov) v členskom štáte Karnátaka. V usadeninách rieky Sóán (na území dnešného Pakistanu) boli objavené hrubé sekáče (→ sóánska kultúra, asi 600 000 pred n. l.) a na juhu Indického polostrova acheuléenske pästné kliny tzv. madraskej kultúry (498 tisíc pred n. l.). Najstaršími telesnými pozostatkami sú temenná časť lebky, dve kľúčne kosti a ľavé rebro (podľa rôznych odhadov z 300 – 200 tisíc pred n. l., resp. 500 – 200 tisíc pred n. l.) nájdené v usadeninách rieky Narmada. Kým druhová príslušnosť ostatných fosílií nie je dosiaľ známa, lebka sa nejednotne priraďuje druhom Homo erectus narmadensis, Homo sapiens narmadensis a archaickému (predneandertálskemu) Homo sapiens a najnovšie aj druhu Homo heidelbergensis. Od 8. tisícročia pred n. l. vznikali na území od indoiránskeho pomedzia po rieku Indus početné neolitické sídliská, v ktorých je doložené pestovanie plodín a chov dobytka. Tento vývoj vyvrcholil v 4. – 3. tisícročí pred n. l. v povodí rieky Indus, kde je doložených množstvo poľnohospodárskych osád tvoriacich predstupeň vyspelej harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.-koniec 1. pol. 2. tisícročia pred n. l.), ktorého nositeľmi boli podľa niektorých bádateľov neindoeurópski Drávidi a najvýznamnejšími centrami Harappa a Mohendžo-daro v dnešnom Pakistane. Úpadok harappskej mestskej civilizácie (asi 1900 – 1200 pred n. l.) spojený s migráciou obyvateľstva na juh a východ (do medziriečia Gangy a Jamuny) zavŕšil príliv indoeurópskych nomádskych kmeňov Árijcov (Árjov) prenikajúcich od 15. storočia pred n. l. (podľa starších, dnes už prekonaných prameňov od konca 2. tisícročia pred n. l.) cez Strednú Áziu do severozápadných oblastí indického subkontinentu a ďalej na východ. Ich príchod do Indie znamenal začiatok formovania indickej kultúry a náboženstva (→ védy, → indická filozofia, → indická literatúra) i členenia spoločnosti na štyri varny, z ktorých sa vyvinul kastový systém. V mladšom védskom období (6. – 5. storočie pred n. l.) vzniklo v oblasti rieky Gangy a v strednej Indii viacero kmeňových oligarchií s prvkami republikánskej formy vlády (ganasangha) a monarchií (v literárnych prameňoch sa spomína 16 štátnych útvarov: Káší, Kóšala, Anga, Magadha, Vrdždži, Malla, Čédi, Vansa, resp. Vatsa, Kuru, Paňčála, Matsja, Šúraséna, Ašmaka, Avanti, Gandhára, Kambódža); pôsobili tam zakladatelia heterodoxných nábožensko-filozofických systémov buddhizmu (Siddhártha Gautama úctivo prezývaný Buddha) a džinizmu (Vardhámana prezývaný Mahávíra, Veľký hrdina), odmietajúci násilie a kastovú nerovnosť. V 5. storočí pred n. l. obsadil severozápadnú časť Indie perzský kráľ Dareios I. Veľký a v 4. storočí pred n. l. tam vpadol macedónsky kráľ Alexander III. Veľký. Postavenie regionálnej mocnosti si medzi ranými historickými štátmi postupne vydobyla Magadhská ríša (Magadha), ktorá do polovice 4. storočia pred n. l. ovládla značnú časť severnej a strednej Indie. K politickému zjednoteniu takmer celého indického subkontinentu prispela dynastia Maurjovcov (Maurjov) a jej panovníci Čandragupta (Maurja), ktorý 321 pred n. l. Maurjskú ríšu založil, ale najmä jeho vnuk Ašóka, veľký propagátor buddhizmu, ktorý prvýkrát v dejinách zjednotil takmer celú Indiu (260 pred n. l. si podmanil Kalingu). Po rozpade Maurjskej ríše ovládlo v 3. – 2. storočí pred n. l. územie od Afganistanu po Indus (časť územia dnešného Pakistanu) grécko-baktrijské kráľovstvo (→ Baktria). V povodí Indusu a v severozápadnej Indii založili v 1. polovici 1. storočia pred n. l. Severní Sakovia (príslušníci skýtskeho kmeňového zväzu) Indo-sacké kráľovstvo, začiatkom n. l. v západnej Indii na juh od rieky Indus vytvorili ríšu Západní Sakovia. Na prelome letopočtov obsadili oblasť od Amudarje po oblasť stredného toku Gangy kočovné kmene v čínskych prameňoch nazývané Jüe-č’ (Yuezhi), v gréckych prameňoch Tocharoi, Tochari, ktorí sa zjednotili pod hegemóniou etnika Kušáncov a vytvorili Kušánsku ríšu, ktorá zaznamenala vzostup najmä za panovníka Kanišku, priaznivca buddhizmu a patróna literatúry. Znovu zjednotiť roztrieštenú severnú Indiu sa podarilo na začiatku 4. storočia dynastii Guptovcov, ktorých vláda predstavovala v Indii zlatý vek kultúry a vzdelanosti (najvýznamnejší panovníci Čandragupta I. a Čandragupta II. Vikramáditja). V polovici 6. storočia sa guptovská ríša v dôsledku vpádu nomádskych Heftalitov (nazývaní aj Bieli Huni) rozpadla na drobnejšie štátne útvary. O obnovenie severoindického impéria sa poslednýkrát pokúsil začiatkom 7. storočia panovník Harša (plným menom Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606) z dynastie Pušjabhútiovcov (580 – 647), ktorého vplyv siahal od Pandžábu po Ásam a na juh takmer k rieke Narmada. Po jeho smrti ríša zanikla a v severnej a vo východnej časti Indie vládli regionálne dynastie Rádžpútov (v severnej Indii, Pakistane a sčasti aj v Afganistane gurdžarskí Pratihárovci, 6. – 11. storočie), v Bengálsku Pálovci, o nadvládu v južnej Indii striedavo súperili panovnícke rody Čálukjovcov, Ráštrakútovcov, Pallavovcov, Pándjovcov, Čolovcov, Hojšálovcov (asi 1040 – 1346) a Kákatíjovcov (asi 950 – 1323). Začiatkom 8. storočia sa severozápadná India stala cieľom moslimskej expanzie arabských Umajjovcov, na prelome 10. a 11. storočia afganských Ghaznovcov (Mahmúd z Ghazní) a v 11. a 12. storočí perzskej ghórovskej ríše. Po smrti Muhammada z Ghóru (*1162, †1206, od 1173 guvernér Ghazní, 1202 – 06 sultán) sa jeho vojvodca Kutbuddín Ajbak (aj Kutbuddin Aibak, *1150, †1210, vládol od 1206) vyhlásil za vládcu indickej časti dŕžav Ghórovcov a založil nezávislý Dillíjsky sultanát, ktorý za vlády dynastie Chaldžíovcov (1290 – 1320, tureckého pôvodu) zahŕňal takmer celú Indiu od Pandžábu a Sindhu (dnes územie Pakistanu) cez oblasť stredného toku Gangy až po Bengálsko, západnú časť historického územia Dekanu (Dakšin, približne medzi riekami Narmada a Krišna, jeho súčasťou je i Dekanská plošina) a juh polostrova až k Thandžavuru (Taňčávúr) a za dynastie Tughlakovcov (1320 – 1413) kontroloval územie na východ pozdĺž toku Gangy. V dôsledku vnútorných sporov a turkomongolských vpádov (1398 Timúr dobyl a vyplienil Dillí) sa Dillíjsky sultanát rozpadol; v jeho severnej časti krátko vládli afganskí Sajjidovci (1414 – 51) a Lódíovci (1451 – 1526), oblasť severného Dekanu ovládal moslimský Bahmanský sultanát (1347 – 1527), ktorý sa koncom 15. storočia rozdelil na 5 štátov (Ahmadnagar, Bérár, Bídar, Bídžápur, Gólkonda), v južnej Indii vzniklo v 1. polovici 14. storočia Vidžajanagarské kráľovstvo. Hospodársky a kultúrny rozkvet i politickú stabilitu priniesol Indii v 1. polovici 16. storočia nástup dynastie Veľkých Mogulov (Veľkých Mughalov), ktorých ríša sa najmä za vlády Akbara Veľkého, Šáhdžahána (budovateľ Tádž mahalu) a Aurangzéba stala jednou z najmocnejších. Na prelome 15. a 16. storočia začali k indickým brehom prenikať Portugalčania, ktorí si na západnom pobreží budovali opevnené osady (Daman, Goa, Kóčín) a položili tam základy svojho koloniálneho impéria. Od 17. storočia súperili s Portugalčanmi Holanďania, Francúzi a Angličania. Aurangzébovou smrťou (1707) sa začal rozklad mogulskej (mughalskej) ríše, od ktorej sa odtrhli južné a východné provincie (napríklad Dekan, Avadh, Bengálsko, Urísa) a 1752 bola donútená prijať protektorát Maráthov (→ Maráthska ríša). Politickú dezintegráciu urýchlili vpády perzského šáha Nádira a afganského kráľa Ahmada Šáha Durráního (Ahmed Šach Durání), ktorých víťazstvo nad cisárskym (mogulským) vojskom a jeho maráthskymi spojencami v bitke pri Pánípate (14. 1. 1761) znamenalo koniec autority mogulskej ríše. V 18. storočí sa o indické územie usilovala britská Východoindická spoločnosť, ktorá si počas karnátackých vojen s Francúzmi (1744 – 63) zabezpečila nadvládu v južnej Indii, 1757 – 64 ovládla Bengálsko a 1799 Maisúr (→ Maisúrsky sultanát; 1767 – 99 štyri anglicko-maisúrske vojny), 1818 si víťazstvom nad konfederáciou Maráthov a 1849 nad štátom sikhov (aj sikhská ríša, pandžábske alebo láhaurské kráľovstvo; založené 1801) podrobila celý indický subkontinent; spravovala tamojšie britské dŕžavy a na územiach kniežacích štátov spravovaných miestnymi vládcami presadzovala suverenitu britskej koruny. Po porážke protibritského Veľkého indického povstania (aj sipáhijské povstanie, 1857 – 59) a rozpustení britskej Východoindickej spoločnosti sa krajina stala korunnou kolóniou Spojeného kráľovstva; bola vytvorená funkcia miestokráľa a kráľovná Viktória bola 1877 vyhlásená za indickú cisárovnú (→ Britská India). R. 1885 bola založená strana Indický národný kongres (INC), ktorá sa stala platformou moderného indického nacionalizmu a spočiatku si kládla za cieľ zabezpečiť obyvateľstvu domáceho pôvodu účasť na riadení krajiny. R. 1892 boli vytvorené zákonodarná rada pri úrade miestokráľa a lokálne zákonodarné rady v provinciách. Hoci ich členovia neboli volení, ale vymenúvaní, predstavovali jednu z prvých možností zapojenia sa indickej elity do politického života. Začiatkom 20. storočia národné hnutie zintenzívnilo (najmä pod vplyvom administratívneho rozdelenia Bengálska 1905), INC sa rozštiepil na umiernených a na radikálov, ktorí presadzovali kampaň za svarádž (vlastná vláda, resp. autonómia, samospráva) a svadéší (vlastná výroba). R. 1906 bola založená Moslimská liga, čo postupne znamenalo začiatok rozkolu medzi hiduistami a moslimami. Po 1. svetovej vojne národné hnutie za nezávislosť Indie ožilo a odpor proti britskej nadvláde sa šíril najmä v súvislosti s amritsarskou masakrou v apríli 1919, keď Briti zabili 379 ľudí a 1 200 zranili. Od 1920 stál na čele INC M. K. Gándhí, ktorý bol prívržencom nenásilného odporu (→ satjágraha) a pod jeho vedením INC vyhlásil v decembri 1920 masové hnutie nespolupráce s koloniálnymi úradmi, → hnutie občianskej neposlušnosti. Hnutie vyvrcholilo 1921 – 22, po násilnom incidente neďaleko Górakhpuru (v dedine Čaurí Čaura vo februári 1922 bola vypálená strážnica, v ktorej zhorelo 22 policajtov) však Gándhí celú kampaň ukončil, čo de facto viedlo k úpadku hnutia. Nový rozmach boja za nezávislosť nastal koncom 20. rokov 20. storočia o. i. v súvislosti s prípravou ústavnej reformy (do komisie nebol prizvaný žiaden Ind). R. 1930 začal Gándhí tzv. soľný pochod z Ahmadábádu k moru (dedina Dándí) a vyhlásil celoindické hnutie občianskej neposlušnosti. Kampaň však na niektorých miestach prerástla do násilia, čo odporovalo Gándhího princípom, preto 5. 3. 1931 podpísal s miestokráľom (Edward Frederick Lindley Wood Irwin, vikomt Halifax, *1881, †1959) prímerie s podmienkou svojej účasti ako reprezentanta INC na konferencii okrúhleho stola v Londýne (k dohode sa nedospelo). R. 1935 podpísal britský kráľ Juraj V. nový Zákon o spravovaní Indie (Government of India Act), ktorý predpokladal vznik federácie (nebol naplnený) a rozširoval volebné právo. Vo voľbách 1937 dosiahol INC víťazstvo v 8 provinciách z 11 a provinčné vlády mali už pomerne vysokú mieru autonómie, v tom čase sa však okolo Dž. Néhrúa a S. Boseho sformovalo radikálne krídlo, ktoré požadovalo úplnú nezávislosť (púrna svarádž). Gándhí sa v tomto období usiloval predovšetkým o obnovu jednoty medzi hinduistami a moslimami, ktorých politická reprezentácia začala od 1930 vystupovať s požiadavkou sebaurčenia a v marci 1940 Moslimská liga vedená Muhammadom Alím Džinnáhom (*1876, †1948) vyhlásila za svoj hlavný cieľ rozdelenie Indie a vytvorenie separátneho štátu. Počas 2. svetovej vojny odmietli Indovia bojovať po boku západných mocností a INC vyhlásil ďalšiu kampaň občianskej neposlušnosti. R. 1942 INC schválil rezolúciu Opustite Indiu, ktorá v Indii vyvolala revolučný ohlas. V povojnovom období sa prelínal boj za nezávislosť s rozpormi medzi hinduistami a moslimami, ktorých reprezentantka Moslimská liga trvala na požiadavke samostatného štátu podľa náboženského kľúča. R. 1946 zvíťazil vo voľbách INC a Dž. Néhrú bol poverený zostavením dočasnej vlády. Moslimská liga na nej odmietla účasť a vyzvala k priamej akcii za vytvorenie samostatného štátu, čo v polovici augusta 1946 vyvolalo v Kalkate tzv. hindsko-moslimské masakry, ktoré sa rozšírili na celú Indiu. Vzhľadom na túto situáciu schválil britský parlament kvôli zabráneniu náboženským konfliktom Zákon o nezávislosti Indie, 15. 8. 1947 zanikla Britská India a na jej mieste vznikli dve nezávislé domíniá – prevažne hinduistická India a prevažne moslimský Pakistan (vrátane územia dnešného Bangladéša). Rozdelenie krajiny malo negatívne dôsledky – vypuknutie bojov medzi hinduistami a moslimami s veľkými obeťami na životoch a začiatok masového úteku hinduistov z Pakistanu a moslimov z Indie (15 miliónov ľudí). Prvým premiérom nezávislej Indie sa stal Dž. Néhrú, 26. 1. 1950 (v Deň nezávislosti, v súčasnosti slávený ako Deň republiky) vstúpila do platnosti ústava (schválená Ústavodarným zhromaždením v novembri 1949), ktorá definovala usporiadanie členských štátov, a bola vyhlásená Indická republika. Spor o Kašmír (o jeho územie sa viedli tri vojny: 1947 – 49, 1965, 1971) zhoršil vzťahy Indie s Pakistanom, ktorého pripojenie Kašmíru k Indii nikdy neuznal a do krátkeho vojenského konfliktu vyústil (1962) i pohraničný spor s Čínou. R. 1966 sa predsedníčkou vlády stala I. Gándhíová, v decembri 1971 indická armáda podporila hnutie za osamostatnenie Východného Pakistanu (partizánske oddiely bangladéšskej Oslobodeneckej armády, Mukti báhiní) a vznik nezávislého Bangladéša. V dôsledku prechmatov v priebehu výnimočného stavu (1975 – 77) stratila Kongresová strana vo voľbách 1977 prvýkrát svoj mocenský monopol a zvíťazila opozičná Ľudová strana (Džanatá pártí); postavenie vládnej strany získala Kongresová strana opäť 1980. Po návrate I. Gándhíovej k moci musela vláda 1980 – 84 čeliť hrozbe separatizmu na severovýchode krajiny a v Pandžábe, kde sikhskí extrémisti rozpútali boj za vlastný štát (Chálistan). Po zavraždení I. Gándhíovej (1984) sa premiérom stal jej syn R. Gándhí (do 1989), ktorého vláda prispela k zlepšeniu bezpečnostnej situácie Pandžábu, dosiahla politické vyrovnanie v Ásame a uskutočnila rad rozvojových projektov v záujme modernizácie krajiny. V zahraničnopolitickej oblasti sa neúspešne pokúsil o riešenie národnostného konfliktu na Srí Lanke, kde 1987 vyslal mierový zbor s cieľom odzbrojiť povstalcov usilujúcich sa o samostatný štát. Po krátkom období 1989 – 90, keď menšinovú vládu vytvorila Ľudová strana (Džanatá dal), sa 1991 – 96 opäť vrátila k moci Kongresová strana, predsedom vlády sa stal P. V. N. Ráo. R. 1991 začala strana uskutočňovať program hospodárskych reforiem zahŕňajúci liberalizáciu zahraničného obchodu, čiastočnú privatizáciu a otvorenie krajiny zahraničným investorom. Po uskutočnení série podzemných testov nukleárnych náloží (1998) vypukla 1999 medzi Indiou a Pakistanom v Kašmíre nevyhlásená vojna s rizikom použitia jadrových zbraní. Napätie medzi štátmi sa skončilo až uzatvorením indicko-pakistanskej dohody o prímerí (november 2003). R. 1998 – 2004 sa k moci dostala Indická ľudová strana (Bháratíja džanatá pártí), vo voľbách 2004 zvíťazila koalícia centristicko-ľavicových strán Jednotná pokroková aliancia (UPA) na čele s Indickým národným kongresom, predsedom vlády sa stal M. Singh. Táto koalícia potvrdila svoje postavenie aj vo voľbách 2009. Prezidentský úrad vykonávala od 2007 – 2012 Pratibha Dévísinh Pátilová (*1934), 2012 – 2017 Pranab Mukhardží (*1935), od 2017 Rám Náth Kóvind (*1945).

Politický systém

India je federatívna republika, parlamentná demokracia s pluralitným politickým systémom. Hlavou štátu je prezident. Zákonodarnú moc vykonáva dvojkomorový parlament: dolná komora (Lók sabha, Snemovňa ľudu) sa skladá z 543 poslancov volených na 5 rokov v priamych voľbách, ďalší 2 sú vymenúvaní prezidentom; horná komora (Rádžja sabha, Rada štátov) má najviac 250 členov, z ktorých 12 vymenúva prezident a zvyšok nepriamo volí zákonodarné zhromaždenie členských štátov a teritórií, pričom tretina jej členov sa po 2 rokoch obmieňa.

indická otázka — termín, ktorým sa niekedy označuje problém riešenia britsko-indických vzťahov v procese národnoemancipačných snáh v Indii od konca 19. až do polovice 20. stor.; → India, Dejiny.

Jahjá Chán, Ághá Muhammad, 4. 2. 1917 Čakvál, provincia Pandžáb – 10. 8. 1980 Rávalpindí — pakistanský politik. Absolvent Indickej vojenskej akadémie v Déhrádúne, počas 2. svetovej vojny bojoval v armáde Spojeného kráľovstva v Taliansku, na Blízkom východe a v severnej Afrike. Po vytvorení nezávislého Pakistanu (1947) od 1951 brigádny generál, 1957 generál, 1966 vrchný veliteľ pakistanských ozbrojených síl; v marci 1969 zvolený za prezidenta. R. 1970 odmietol rešpektovať výsledok parlamentných volieb vo Východnom Pakistane, v ktorých zvíťazila Ľudová liga (Awami League) pod vedením M. Rahmána požadujúceho nezávislosť Východného Pakistanu (→ Bangladéš), a dal rozkaz vojenským jednotkám na zákrok, ktorý prerástol do masakry v Dháke. Po porážke vo vojne s Indiou (podporujúcou osamostatnenie Bangladéša) v decembri 1971 podal demisiu, 1972 – 77 v domácom väzení (obvinený z korupcie, zo zanedbávania povinností a z nekompetentnosti).

Juraj VI., plným menom Albert Frederick Arthur George, 14. 12. 1895 Sandringham House, Norfolk – 6. 2. 1952 tamže — britský kráľ (od 1936) a indický cisár (do 1948) z windsorskej dynastie, syn Juraja V., brat Eduarda VIII., otec Alžbety II. Počas 1. svetovej vojny sa ako námorný dôstojník zúčastnil námornej bitky pri Skagerraku (1916). Od 1920 mal titul vojvoda z Yorku. R. 1923 sa oženil s lady Elisabeth Bowesovou-Lyonovou (Bowes-Lyon, *1900, †2002; nazývaná kráľovná Alžbeta alebo kráľovná matka, angl. Queen Mother, Queen Mom). Na trón nastúpil po abdikácii staršieho brata Eduarda VIII. (vzdal sa trónu pre vzťah s rozvedenou Američankou Wallis Simpsonovou), namiesto pôvodného mena Albert prijal otcovo meno Juraj a spolu s manželkou bol 12. 5. 1937 korunovaný. V tom istom roku vyhlásilo Írsko nezávislosť, zostalo však spojené s Veľkou Britániou v rámci Commonwealthu (→ Spoločenstvo národov). Počas 2. svetovej vojny, najmä počas bitky o Anglicko, prejavoval veľkú osobnú statočnosť a spolu s manželkou boli vzorom pre svojich občanov. Po vyhlásení nezávislosti Indie (1947) sa 1948 oficiálne vzdal titulu indický cisár (začiatok rozpadu britskej koloniálnej ríše). R. 1949 sa Írsko vyhlásilo za republiku (Republic of Ireland Act) a prestalo byť považované za domínium. Juraj VI. sa svojím súkromným životom a obetavosťou zaslúžil o spopularizovanie britskej kráľovskej rodiny a dvora medzi ľudom.

Kalján, Kalyán — mesto v záp. časti Indie v členskom štáte Maháraštra severových. od Bombaja, súčasť jeho metropolitnej oblasti.; 1,358 mil. obyvateľov (2010). Významné stredisko textilného priemyslu (najmä bavlnárskeho), ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, chemický, drevársky. Železničná križovatka. S neďaleko (6 km) ležiacim mestom Dombivli (doložené 1075 ako malá obec) tvorí dvojmestie Kalján-Dombivli, ktoré vzniklo 1982 ich zlúčením.

Kalján je písomne doložený pravdepodobne už v 1. stor. ako prístav a trhové miesto Kalliena. Jeho význam stúpol koncom 2. stor. Počas dynastie Guptovcov (asi 275 – asi pol. 6. stor.) významné obchodné miesto na obchodnej ceste so záp. Áziou a Stredomorím. V 1. pol. 6. stor. doložený ako jeden z piatich hlavných trhových prístavov v záp. Indii. V 7. stor. jeho význam postupne klesal. V 1. pol. 14. stor. sa v Kaljáne neúspešne pokúsili usadiť európski kresťanskí misionári. R. 1570 mesto vypálili Portugalčania, ktorí sa tam prvýkrát vylodili 1536. Od konca 16. stor. význam Kaljánu znovu vzrastal, stal sa regionálnym centrom oblasti patriacej pod vládu ríše Veľkých Mogulov (v priebehu 17. stor. bolo vybudované opevnenie Kaljánu), od pol. 18. stor. pod vládu Maráthskej ríše. Ako mestské sídlo v dnešnom zmysle existuje od 1855, v tom období bola vybudovaná aj prvá časť železničných tratí prechádzajúcich cez Kalján.

Stavebné pamiatky z obdobia ríše Veľkých Mogulov: Čierna mešita (Kálí masdžid, 17./18. stor.), palác guvernéra chána Matabara (17. stor.) a i.

Kaljání — historická lokalita v juž. Indii, dnes mesto Basavakalján v severových. časti štátu Karnátaka; 70 000 obyv. (2011). Založené v pol. 11. stor. Sóméšvarom I. (vládol 1042 – 68) z dynastie Západných Čálukjovcov, ktorý do Kaljání preniesol sídlo kráľovstva (preto nazývaní aj Čálukjovci z Kaljání). Počas vlády kráľa Vikramáditju VI. (1076 – 1126) pôsobili v Kaljání významní básnici, učenci a právnici (Bilhana, Kírtivarma, Vidžňánéšvara). R. 1157 ovládol Kaljání a preniesol tam svoje sídlo Bidždžala II. (1156 – 67) z rodu Kalačuriovcov, ktorý ako svojho hlavného ministra vymenoval miestneho rodáka, náboženského a sociálneho reformátora Basavu (aj Basavéšvara, *asi 1105, †1167, na jeho počesť bolo mesto 1956 premenované na Basavakalján). R. 1190 ovládol kalačuriovské územie Bhillama V. (1173 – 92) z dynastie Séunovcov (Jádavov z Dévagiri), ktorý presunul kráľovské sídlo z Kaljání do Dévagiri (dnes Daulatábád). V 14. stor. bolo Kaljání pripojené k Bahmanskému sultanátu (1347 – 1527), od 1549 pod kontrolou sultanátu Bídžápur (1490 – 1686), po jeho rozpade súčasť ríše Veľkých Mogulov (Mughalov) a neskôr kniežacieho štátu Hajdarábad (1724 – 1948). K hlavným historickým pamiatkam mesta patria pozostatky pevnosti a šivaistický chrám zasvätený Basavéšvarovi (obidve z 12. stor.).

Kalkata, Kolkata, bengálsky Kalikátá, do 2001 Calcutta — mesto v severových. Indii, hlavné mesto štátu Západné Bengálsko v delte Gangy na ľavom brehu rieky Huglí 130 km od jej ústia do Bengálskeho zálivu; 5,194 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť 15,644 mil. obyvateľov (2010). Významné stredisko priemyslu, obchodu (najmä s jutou a čajom), služieb, vedy a kultúry severových. Indie. Priemysel informatický a tradičný textilný (najväčšie stredisko spracovania juty na svete), ďalej strojársky, dopravných prostriedkov, elektrotechnický, chemický, kožiarsky, obuvnícky, potravinársky, tabakový, sklársky, polygrafický, filmový. Významná dopravná križovatka, jeden z najvýznamnejších námorných prístavov Indie, medzinárodné letisko. Pôvodná krajina mokradí vých. od Kalkaty bola desaťročia kultivovaná, zostávajúce mokrade boli zaradené medzi lokality Ramsarského dohovoru.

Kalkata vznikla na mieste obchodnej stanice (faktórie) britskej Východoindickej spoločnosti v Bengálsku založenej 1690 na území niekdajších dedín Kalikáta (podľa nej neskôr nazvaná), Sutánuti a Gobindapur, ktoré mogulské (mughalské) provinčné úrady zverili 1698 do správy Anglicku. R. 1702 vybudovali Briti na vých. brehu rieky Huglí mohutnú tehlovú pevnosť Fort William, ktorú v júni 1756 dobyl bengálsky naváb Sirádžuddaula (*asi 1729, †1757) a mesto vydrancoval (123 zo 146 britských zajatcov zomrelo v tesnej cele známej pod názvom Čierna kalkatská diera). V januári 1757 pevnosť a mesto dobyl naspäť britský generál R. Clive, ktorý v júni 1757 v bitke pri Palásí (angl. Plassey) navába porazil a Bengálsko podriadil britskej nadvláde. Pevnosť Fort William bola 1757 – 81 rozšírená a úplne prestavaná a stala sa jednou z najväčších európskych vojenských pevností v Ázii. R. 1772 sa Kalkata stala hlavným mestom území spravovaných britskou Východoindickou spoločnosťou a sídlom generálneho guvernéra, resp. od 1858 sídlom miestokráľa a hlavným mestom Britskej Indie (do 1911, keď bolo správne centrum Britskej Indie prenesené do Dillí). Obrovský rozmach tam nastal v 80. rokoch 18., a najmä začiatkom 19. stor. Okolo pevnosti boli vytvorené rozsiahle priestranstvá Maidán (v súčasnosti verejný park s viacerými športovými areálmi a s množstvom pamätníkov, z ktorých najvýznamnejší je Šáhid Minar, 1828, predtým nazývaný aj Ochterlony Column) a Esplanade, okolo ktorých vznikli výstavné verejné a vládne budovy i súkromné rezidencie. Pri výstavbe mesta v koloniálnom období sa uplatnili veľkoryso poňaté európske urbanistické koncepcie. V 50. rokoch 19. stor. sa Kalkata stala centrom textilného priemyslu. Koncom 19. a začiatkom 20. stor. tam bolo vybudované železničné spojenie (Himalájska horská železnica Dárdžiling – Kalkata, 1881, a železnica Kalkata – Simla, 1903; 1999 a 2005 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Stavebné pamiatky: množstvo zachovaných stavieb britskej koloniálnej architektúry z 18. – 1. pol. 20. stor., najmä verejné vládne budovy a súkromné rezidencie vládcov i bohatých obchodníkov postavené v neoklasicistickom alebo v neogotickom štýle. K najvýznamnejším patria architektonický komplex Victoria Memorial (1899 – 1921), symbol britskej imperiálnej vlády, v ktorom sa nachádzajú múzeum, galéria, neogotická katedrála Saint Paul (1839 – 47, prestavaná 1934) a pevnosť Fort William (pôvodne z 1702, 1757 – 81 rozšírená a úplne prebudovaná; spočiatku aj sídlo generálneho guvernéra a vlády britských dŕžav v Indii, v súčasnosti jedného z veliteľstiev indickej armády). Viacero rezidencií bohatých obchodníkov z 18. – 19. stor., ktoré sa pôvodne nachádzali v rozsiahlych záhradách (Loretto Convent, 1760 – 64; Belvedere, dnes Národná knižnica, okolo 1770; rezidencia W. Hastingsa, 1777; Royal Calcutta Turf Club, 1820; a i.). K najvýznamnejším koloniálnym verejným stavbám patria administratívna budova Mahakaran (nazývaná aj Writer’s Building, 1780, prestavaná 1880), kostol Saint John’s Church (1787), Vládny palác (Rádž Bhavan, 1799 – 1803), radnica (1811), mincovňa Silver Mint (1831), škola La Martinière (1835), Metcalfe Hall (1840 – 44, je tam umiestnená časť fondov bývalej Kalkatskej verejnej knižnice založenej generálnym guvernérom Charlesom Theophilom Metcalfom), neoklasicistická budova Hlavnej pošty (1868), neogotická budova Hlavného súdu (1872), Indické múzeum (1875), budovy úradov The East India Railway (okolo 1880), železničná stanica v Háure Howrah Station (1900 – 08), cintorín Park Street Cemetery (založený 1767). Viaceré hinduistické kultové stavby: v časti Kálíghát chrám bohyne Kálí (Kálíghát; začiatok 19. stor., na mieste staršieho z 15. stor.), v aglomerácii Kalkata v lokalite Dakšinešwar chrámový komplex Dakšinešwar (1855 – 59) zasvätený bohyni Kálí a v Háure (angl. Howrah) kláštorný komplex Belúr Matha (1898, sídlo Rámakrišnovej misie) a i.; islamská mešita Típú Sultán Šáhí (1832) a i. Množstvo moderných architektonických stavieb z 2. pol. 20. stor. – začiatku 21. stor., najmä výškové budovy i verejné stavby. Viaceré mosty, napr. medzi Kalkatou a Háurou ponad rieku Huglí mosty Rabíndra Setu (angl. Howrah Bridge, 1943) a Vidjáságar Setu (1992).

Viaceré múzeá a galérie, napr. Indické múzeum (založené 1814, od 1878 v dnešnej budove), súkromná galéria výtvarného umenia sídliaca v neoklasicistickej budove Marble Palace (1835), knižnice, napr. Indická národná knižnica (založená 1836), univerzity, z ktorých k najvýznamnejším patria Fort William College (založená 1800) a Kalkatská univerzita (založená 1857), planetárium, zoologická a botanická záhrada.

Kanaudž, aj Kannaudž, angl. Kannauj, starší názov Kánjakubdža — mesto v Indii v členskom štáte Uttarpradéš na rieke Ganga; 85-tis. obyvateľov (2011). Priemysel tabakový, výroba parfumov. Sídelné mesto starovekých indických kráľovstiev. Najstaršie zmienky o Kanaudže sú v staroindických eposoch Mahábhárata a Rámájana, spomína sa i v diele Kanaudž Ptolemaia. Jeho význam vzrástol počas vlády dynastie Guptovcov (asi 275 – asi pol. 6. stor.), v 2. pol. 6. stor. slúžil ako sídelne mesto dynastie Maukharíovcov (koniec 5. stor. – 605), neskôr sa stal metropolou mocnej ríše, ktorú založil kráľ Harša (Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606) z dynastie Pušjabhútiovcov (580 – 647) a ktorá zahŕňala takmer celú sev. Indiu. R. 636 Kanaudž navštívil čínsky buddhistický mních Süan-cang, ktorý vo svojich zápiskoch zanechal opis mesta aj celého Haršovho impéria. K najväčšiemu rozkvetu Kanaudžu došlo v 9. a 10. stor. za vlády gurdžarských Pratihárovcov (730 – 1027), ktorí tam vybudovali množstvo hinduistických chrámov a buddhistických kláštorov. R. 1018 bolo mesto vyplienené Mahmúdom z Ghazní, počas ďalšieho afganského vpádu (1194) takmer zrovnané so zemou. Začiatkom 13. stor. sa stalo súčasťou Dillíjskeho sultanátu.

Stavebné pamiatky: Piatková mešita (Džámí masdžid, 1476), mauzóleum šejka Kábira nazývaného Bala Pir (zač. 17. stor.), mauzóleum šejka Mahdího (17. stor.), karavanserail (1682). Archeologické múzeum.

Kánpur — mesto v sev. Indii v členskom štáte Uttarpradéš na rieke Ganga; 3,235 mil. obyvateľov, aglomerácia 3,819 mil. obyvateľov (2011). Významné stredisko hutníckeho (spracovanie železa, zlievarne, valcovne), chemického (výroba priemyselných hnojív), strojárskeho (výroba dopravných prostriedkov), kožiarskeho, obuvníckeho a textilného priemyslu (najmä vlnárskeho a bavlnárskeho), ďalej odevný, potravinársky (cukrovarnícky), sklársky, elektrotechnický a papiernický priemysel; remeslá. Dopravná križovatka, riečny prístav, letisko.

Založené začiatkom 13. stor. ako osada Kanhaijápur kniežatami z rádžpútskej dynastie Čandéllovcov, ktorí v 9. – 14. stor. ovládali rozsiahle územie v str. Indii. V 2. pol. 18. stor. mesto, 1773 – 1801 súčasť kráľovstva Avadh. R. 1778 tam bola zriadená britská vojenská posádka, od 1801 pod brit. správou (anglický názov Cawnpore). V júni 1857 počas Veľkého indického povstania (1857 – 59) vzbúrenci pod vedením Nánu Sáhaba mesto obkľúčili a dobyli (zabili mnoho britských vojakov a neskôr zmasakrovali aj ženy a deti), v júli 1857 ho však Briti vybojovali späť. V 60. rokoch 19. stor. rozvoj textilného a koženého priemyslu, neskôr aj ďalších priemyselných odvetví (strojársky, chemický, potravinársky a i.). Od 1947 súčasť nezávislej Indie.

Stavebné pamiatky: neogotický kostol Christ Church (1836 – 40), kostol All Souls’ Cathedral (nazývaný aj Kánpur Memorial Church, 1862 – 75), cintorín Kačeri s hrobkami rodín britských dôstojníkov z 19. stor., viaceré hinduistické chrámy (Bhagvandas, 2. pol. 19. stor.; Šrí Rádhakrišnu, 60. roky 20. stor.), džinistický sklený chrám (1. pol. 20. stor.), viaceré parky (napr. Nána Rao Park, pôvodne založený 1858 ako Memorial Well na pamiatku britských obetí z 1857 s pamätníkom masakry, ktorý bol po 1947 deštruovaný a park premenovaný na počesť Nánu Sáhaba), eklektická architektúra vychádzajúca z tradičnej indickej architektúry z 1. pol. 20. stor. (napr. múzeum Sangrahalaja, založené 1999, sídli v budove z 1. pol. 20. stor.; hlavná železničná stanica, 1930) a i.

Významné vedeckovýskumné a vzdelávacie centrum, sídlo viacerých vysokých škôl a univerzít (pobočka Indian Institute of Technology, založená 1960; Čhatrapati Šáhudži Maharádž University, založená 1966 ako Kánpur University; Čandra Šékhar Ázád University of Agriculture and Technology, založená 1975, a i.). Viacero múzeí. Zoologická záhrada (1971).

kasta [lat. > port.] —

1. v krajinách južnej Ázie (India, Bangladéš, Nepál, Pakistan, Srí Lanka) prísne uzavretá jednotka hierarchicky usporiadaného spoločenského systému, výlučná skupina osôb, resp. ich sociálny status, ktorý je vopred určený narodením. Základom kastového systému je viera, že skutky človeka (→ karma) určujú jeho ďalšie prevtelenia (→ reinkarnácia), ako aj viera, že človek musí zachovávať morálne pravidlá (→ dharma) vyplývajúce z jeho zaradenia v spoločnosti. Pôvod systému sa odvozuje od tradičného delenia árijskej spoločnosti (→ Árijci) na štyri stavy, varny (brahmani – kňazi a obetníci; kšatrijovia – vládcovia a bojovníci; vaišjovia – kupci a roľníci; šúdrovia – remeselníci a sluhovia), o ktorých sa zmieňujú posvätné védske texty (→ védy). Tradícia odvozuje varny od rôznych častí tela (hlavy, paží, brucha, nôh) kozmického tvorcu Brahmu a funkciu každej určovala miera rituálnej čistoty, ako aj osobných schopností vykonávať určené povinnosti (štúdium véd, ochrana spoločnosti, hospodárstvo a obchod, remeslá, služba ostatným). Ide o kozmické usporiadanie, v ktorom sú vrodené vlastnosti chápané ako dedičné. Varny sú vzájomne exkluzívne, endogamné a hierarchicky usporiadané na základe rodom určenej sociálnej roly: na vrchole sú brahmani, na najnižšom stupni spoločnosti šúdrovia (spoločne so skupinou nedotknuteľných, ktorí sú však mimo varnového systému). V rámci tohto tradičného varnového usporiadania spoločnosti, ktoré bolo založené na náboženskom princípe (→ hinduizmus), sa v súvislosti s rozvojom poľnohospodárstva (premena kočovných pastierskych skupín na usadlých obrábateľov pôdy), miest, obchodu a remesiel postupne utvoril hierarchický sociálny kastový systém založený na deľbe práce.

Tento dlhodobý proces prebiehajúci približne od mladšieho védskeho obdobia (od 6. stor. pred n. l., na juhu neskôr) viedol k utváraniu početných spoločenstiev vznikajúcich nielen na základe zdedených zamestnaní a tradícií, ale napr. aj na základe náboženskej či etnickej príslušnosti. Tieto spoločenstvá, v indických jazykoch nazývané džáti (zrodenie; postavenie v rámci systému určuje princíp narodenia, t. j. človek sa do určitého spoločenstva narodí, a ak nie je pre vážne previnenie vylúčený, ostane v ňom doživotne), sa po príchode Portugalčanov v 15./16. stor. začali označovať ako kasty (termín kasta nie je v indických jazykoch známy). Varnu však nemožno stotožniť s kastou, pretože štyri varny sú stále a nemenné, tvoria však základný rámec vertikálneho, hierarchického členenia hinduistickej kastovej spoločnosti: brahman si aj napriek tomu, že vykonáva podradné zamestnanie, zachováva vysoký rituálny status, na druhej strane ekonomická prosperita nezaručuje príslušníkom nižších kást sociálny vzostup. Každú džáti možno teoreticky priradiť k určitej varne; varny dávajú regionálne aj sociálne roztrieštenej indickej spoločnosti jednotný ideologický rámec. Tento zjednodušujúci postup používali od 1901 britské koloniálne úrady pri sčítaní indického obyvateľstva. V súčasnosti zahŕňa kastový systém asi 3-tis. kást a 25-tis. podkást. K základným črtám kastového systému patrí prísne oddelenie jednotlivých sociálnych skupín, dedičná špecializácia činností, odmietanie vzájomných kontaktov medzi skupinami a jednoznačná sociálna hierarchia. Spoločenské postavenie členov kást určuje status povolania, ktoré vykonávajú. Kastu obyčajne tvoria vykonávatelia tradičných povolaní, ktorí ich môžu poznamenať určitou mierou rituálneho znečistenia. Fyzický dotyk s určitými skupinami ľudí (napr. s upratovačmi mŕtvol a odpadu, čističmi toaliet, kožiarmi) ostatných rituálne znečisťuje, preto tieto skupiny stoja mimo kastového systému a ich príslušníci bývajú označovaní ako nedotknuteľní (v súčasnosti sa pre nich ustálilo označenie dalitovia, t. j. utláčaní). Medzikastové styky sa riadia prísnymi predpismi týkajúcimi sa napr. spoločného stolovania (stolovať možno len s príslušníkom vlastnej kasty) a pravidlom endogamie (sobáše možno uzatvárať len vnútri danej kasty). Prestup z nižšej do vyššej kasty nie je možný, spoločenský vzostup umožňuje okrem ekonomických faktorov dodržiavanie zvyklostí typických pre vyššiu kastu (vegetariánstvo, abstinencia, rituálne čistý spôsob prípravy jedla, striktnejšie pravidlá pri uzatváraní manželstva). Osobitne vyhranenú podobu získal kastový systém medzi vyznávačmi ortodoxného hinduizmu, jeho prejavy sa niekedy vyskytujú aj u vyznávačov sikhizmu, islamu, ako aj medzi kresťanskými konvertitmi. Naopak, neortodoxné smery hinduizmu, ako aj buddhizmus a džinizmus kastové delenie neuznávajú. S cieľom oslobodiť dalitov od kastovej diskriminácie vzniklo na prelome 19. a 20. stor. reformné hnutie presadzujúce hromadné prestupy k buddhizmu. Odstránenie kastovníctva požadovali aj indickí reformátori 19. a 20. stor. (S. Vivékánanda, M. K. Gándhí). Napriek tomu, že indická ústava kastovú diskrimináciu zakazuje, tradícia kastovníctva pretrváva najmä na vidieku dodnes. Črty kastového systému sa môžu vyskytovať aj v iných spoločenstvách, známe sú napr. u Rómov;

2. prenesene určitá profesijná skupina (napr. lekári, vojaci, umelci ap.), ktorá sa vedome odlučuje alebo izoluje od ostatnej spoločnosti na základe povolania, majetku a i., udržuje si sociálny odstup od iných skupín (profesií) a vyznačuje sa vysokou mierou samoregulovania, dedenia profesií či preferovania sobášov v rámci tej istej skupiny.

Katak, Cuttack — mesto v severovýchodnej časti Indie v členskom štáte Urísa v delte rieky Mahánadí v blízkosti Bengálskeho zálivu; 706-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto členského štátu, 2012). Priemysel kovoobrábací, sklársky, textilný, papiernický, drevársky, chemický, kožiarsky, potravinársky; umelecké remeslá (výrobky zo slonoviny, povestná výroba drobných zlatých a strieborných šperkov a i.). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie jutovníka, ryže, cukrovej trstiny, tabaku). Dopravná križovatka pri železničnej trati Kalkata – Čennai (Madras), riečny prístav.

Mesto bolo založené 989 ako vojenská pevnosť. Od 13. stor. hlavné mesto štátu Východných Gangov (1038 – 1435), od 15. stor. za vlády Gadžapatiovcov (aj Kapiléndrovci; 1435 – 1540) hlavné mesto nezávislej Urísy. R. 1568 prešlo pod správu islamskej afganskej dynastie Karráníovcov z Bengálska, 1592 sa stalo súčasťou ríše Veľkých Mogulov, 1751 Maráthskej ríše (1674 – 1818). R. 1803 ovládli oblasť Briti a po vytvorení štátu Urísa 1936 sa Katak stal jeho správnym centrom (do 1948).

Stavebné pamiatky: pozostatky pevnosti Bárábatí (13. – 14. stor.), viaceré hinduistické chrámy a mešity. Múzeum v rodnom dome S. Boseho (Netadžího; otvorené 2007), univerzita (2006).

Kavarattí, angl. Kavaratti — prístavné mesto v Indii na atole Kavarattí v Arabskom mori, administratívne stredisko zväzového územia Lakadivy; 11-tis. obyvateľov (2012). Rybársky a osobný prístav. Cestovný ruch a pestovanie kokosovníka predstavujú hlavné ekonomické aktivity ostrova (3,5 km²), ktorý je pre pláže s bielym pieskom a bezveterné lagúny obľúbeným rekreačným strediskom.

Ostrov bol osídlený už v prehistorickom období. V 5. – 6. stor. n. l. sa tam rozšíril buddhizmus, v 7. stor. súčasť ríše Pallavovcov. Podľa tradície kolonizácia z indickej pevniny zosilnela za éry vládcu Kéraly z tamilskej dynastie Čérovcov Čéramána Perumála (9. stor.). V 11. stor. bolo mesto pod nadvládou dynastie Čolovcov, v 12. stor. pod právomocou severokéralského kráľovstva Kolattunádu (aj Kannúr, angl. Cannanore). V 14. stor. väčšina hinduistického obyvateľstva konvertovala na islam. Od 1854 pod správou britskej Východoindickej spoločnosti, od 1908 súčasť Britskej Indie, od 1947 nezávislej Indie. Od 1956 administratívne stredisko zväzového územia Lakadivy.

Kohíma — mesto v severovýchodnej Indii v blízkosti hranice s Mjanmarskom v medzihorskej kotline, hlavné mesto členského štátu Nágsko; 89-tis. obyvateľov (2013). Remeslá. Stredisko obchodu s ryžou, bavlnou, citrusmi, so zemiakmi a s prírodnou živicou šelak. Prechádza ním cesta spájajúca dolinu rieky Brahmaputry a mesto Imphál v členskom štáte Manípur.

Tradičné sídlo nágskeho kmeňa Angamiov. Po ovládnutí nágskych území Britmi sa Kohíma 1879 stala správnym centrom dištriktu Naga Hills provincie Ásam Britskej Indie. Po vpáde Japonska do Indie počas 2. svet. vojny sa v blízkosti mesta 4. 4. – 22. 6. 1944 odohrali prudké boje, v ktorých zvíťazili Spojenci a ktoré znamenali rozhodujúci zvrat (tzv. Stalingrad Východu) v bojoch o Barmu (Mjanmarsko). Od 1963 je Kohíma hlavným mestom Nágska.

Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (1973). Katedrála (1986 – 91) s prvkami domácej, nágskej architektúry. Vojenský cintorín (založený 1946) s hrobmi asi 1 420 prevažne britských vojakov, ktorí padli v 2. svet. vojne. Univerzita (Nagaland University, založená 1994). Štátne múzeum venované umeniu a kultúre nágskych kmeňov (založené 1970).

Kóírálovci (Kóírálá) — nepálska rodina, z ktorej pochádzajú viacerí významní politici a umelci.

Najvýznamnejší členovia: Bišvéšvar Prasád (8. 9. 1914 Váránasí – 21. 7. 1982 Káthmandu) — politik a spisovateľ, brat Mátriku Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda, starý otec Maniše. Považovaný za jedného z najvýznamnejších politických osobností modernej nepálskej histórie. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, ktorá 1959 vyhrala prvé demokratické parlamentné voľby a Bišvéšvar ako jej predseda (1952 – 56, 1957 – 76) sa stal prvým nepálskym demokraticky zvoleným premiérom (1959 – 60). Neúspešne sa usiloval o ďalšiu demokratizáciu a modernizáciu krajiny (okrem iného o nastolenie konštitučnej monarchie). V decembri 1960 ho kráľ Mahéndra (*1920, †1972; vládol od 1955) odvolal, v krajine zrušil parlamentný systém (začiatkom 1961 zakázal politické strany) a 1962 zaviedol paňčájat. Bišvéšvar bol uväznený (1960 – 68), neskôr žil striedavo v indickom exile, v Nepále (kde bol opäť niekoľkokrát väznený) a v USA. Autor viacerých poviedok s existenciálnym filozofickým zameraním;

Giridža Prasád (4. 7. 1924 Saharsa, Bihár, India – 20. 2. 2010 Káthmandu) — politik, nevlastný brat Bišvéšvara Prasáda a Mátriku Prasáda. Pôsobil v odboroch a súčasne sa angažoval v politickej strane Nepálsky kongres, 1996 – 2010 jej predseda. Pre svoj kritický postoj k absolutistickej monarchii bol v 60. a 70. rokoch 20. stor. niekoľkokrát väznený, do nepálskej politiky vniesol tému aktivizácie robotníkov i roľníkov a do strany Nepálsky kongres výraznú socialistickú orientáciu. Po prijatí ústavy (1990; vyhlásenie konštitučnej monarchie, zrušenie paňčájatu, zavedenie systému viacerých politických strán) a po víťazstve Nepálskeho kongresu v prvých voľbách (1991) sa stal ministerským predsedom a ministrom zahraničia (do 1994; tieto funkcie zastával aj 1998 – 99), 2000 – 01 ministerský predseda a minister obrany. Významne sa podieľal na ukončení bojov s maoistickými gerilami operujúcimi v Nepále (1996 – 2006 občianska vojna), 2006 – 08 bol opäť ministerským predsedom. Po zvrhnutí monarchie a vyhlásení republiky (2008) zastával až do zvolenia prvého voleného nepálskeho prezidenta Ráma Barana Jádava krátko aj funkciu hlavy štátu (január – júl 2008);

Maniša (16. 8. 1970 Káthmandu) — herečka pôsobiaca v Indii, vnučka Bišvéšvara Prasáda. Hrala napr. vo filmoch 1942: Príbeh lásky (1942: A Love Story, 1994), Bombaj (Bombay, 1995), Zo srdca... (Dil se..., 1998), Anvár (Anwar, 2007). Držiteľka viacerých filmových ocenení;

Mátrika Prasád (1. 1. 1912 Váránasí – 11. 9. 1997 Birátnagar) — politik, brat Bišvéšvara Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, 1950 – 52 jej predseda. Prvý nepálsky premiér (1951 – 52) po skončení tzv. ránovského obdobia (1856 – 1951), počas ktorého bola funkcia premiéra dedičná a všetka moc v krajine sa sústreďovala v rukách príslušníkov aristokratického rodu Ránovcov. V Nepálskom kongrese predstavoval monarchistické krídlo podporujúce kráľa Tribhuvanu (*1906, †1955, vládol od 1911) z dynastie Šáhovcov (1768 – 2008). Po rozkole v Nepálskom kongrese z neho vystúpil a 1952 založil Národnú demokratickú stranu. R. 1953 – 55 opäť vykonával funkciu premiéra, 1961 – 64 zástupca Nepálu v OSN a veľvyslanec v USA.