hnojenie

Text hesla

hnojenie — agrotechnický úkon, ktorým sa do pôdy i rastlinám dodávajú rôzne živiny a organické látky vo forme hnojív s cieľom zabezpečiť rastlinám dostatok minerálnych živín, a zvýšiť tak úrodu a kvalitu poľnohospodárskych plodín a regulovať obsah uhlíka a humusu v poľnohospodárskych pôdach. Hnojenie sa rozdeľuje podľa: 1. použitých hnojív (hnojenie organickými hnojivami, napr. maštaľným hnojom, hnojovicou, zelené hnojenie, hnojenie priemyselnými hnojivami); 2. použitej techniky (hnojenie pozemnými strojmi, hnojenie letecky); 3. účelu a veľkosti dávky hnojív (predzásobné hnojenie na obdobie 2 – 3 rokov, základné hnojenie pred sejbou plodiny, zúrodňovacie a melioračné hnojenie a regeneračné, produkčné i kvalitatívne prihnojovanie, ktoré slúži na dodávanie pohotových živín počas vegetácie); 4. spôsobu zapracovania (napr. hnojenie do riadkov, lokálne hnojenie, hnojenie do hniezd, hĺbkové a plošné hnojenie); 5. konzistencie hnojív (hnojenie tuhými hnojivami, napr. maštaľným hnojom a kompostmi, hnojenie kvapalnými hnojivami, napr. močovkou a DAM 390, zriedkavo plynnými hnojivami). Najčastejším spôsobom hnojenia je hnojenie naširoko, pri ktorom sa hnojivo rozmetadlom rovnomerne rozhadzuje po poli a následne sa zapravuje do pôdy (napr. orbou, plytkým prekyprením pôdy, bránením). Hnojenie sa realizuje podľa dlhodobého plánu hnojenia, ktorého úlohou je racionálne použitie organických a priemyselných hnojív vzhľadom na pôdne, klimatické a ekonomické podmienky poľnohospodárskeho podniku. Plán hnojenia organickými hnojivami sa zostavuje podľa produkcie maštaľného hnoja (vrátane hnojovice a kompostu) za rok. Ak výroba maštaľného hnoja nezaručuje v osevnom postupe priemernú dávku 7 ton na 1 ha ornej pôdy, plánuje sa napr. zelené hnojenie, hnojenie kompostmi, slamou ap. Plán hnojenia priemyselnými hnojivami vychádza zo zásady, že fosforom, draslíkom, vápnikom, horčíkom a ostatnými živinami sa pôda hnojí do zásoby s cieľom vytvoriť v nej optimálnu hladinu (obsah) živín, dávky dusíka sa spresňujú každoročne pre konkrétne plodiny. Cieľom progresívnej sústavy hnojenia je maximálne využitie ekologických podmienok prostredia a biologického potenciálu rastlín na dosiahnutie optimálnych a kvalitných úrod za ekologicky priaznivých podmienok. Výrobné dávky jednotlivých živín (množstvo živín, ktoré je potrebné každoročne dodať na 1 ha pôdy v osevnom postupe na dosiahnutie plánovaných úrod), ako aj potreba vápnenia sa stanovujú na podklade výsledkov agrochemického skúšania pôd, dávky dusíka sa stanovujú pre jednotlivé plodiny na základe ich osobitnej potreby. Agrochemické skúšanie pôd je pravidelné zisťovanie ich základných chemických vlastností súvisiacich s pôdnou úrodnosťou (pôdna reakcia, potreba vápnenia, obsah prijateľného fosforu, draslíka, horčíka, prípadne mikroelementov). Jeho cieľom je regulovať používanie hnojív tak, aby sa dosiahla alebo udržala trvalá produkčná schopnosť pôdy a vylúčilo sa jej znečistenie. Systém hnojenia je určitý model, ktorý sa v rámci daného osevného postupu môže periodicky opakovať (vychádza z vypracovaného plánu hnojenia a rieši techniku hnojenia), z jednotlivých systémov hnojenia pôdy sa v poľnohospodárstve uplatňujú napr. zúrodňovací, progresívny a racionálny. Ekonomická efektívnosť hnojenia vyjadruje pomer nákladov na hnojenie k realizovanej vyššej úrode hlavného produktu. S cieľom zvýšiť produkciu rybníkov sa priemyselné alebo organické hnojivá aplikujú na vodu alebo na dno vypustených rybníkov, ktorým sa včas dodávajú chýbajúce biogénne prvky nevyhnutné na rozvoj rastlinných a následne živočíšnych organizmov slúžiacich ako potrava pre ryby.

Spôsoby hnojenia sú úzko späté s vývojom poľnohospodárstva. Kvalita hnojenia závisela od existujúceho poľnohospodárskeho systému, účelu a polohy pozemku i od druhu použitého hnojiva. Najstarším spôsobom bolo hnojenie popolom zo spálených porastov (žiarové hospodárenie), neskôr sa rozšírilo i košarovanie. Už v rímskej agrárnej kultúre bolo známe využívanie hnoja. Extenzívny chov dobytka a nedostatok kvalitného steliva spôsobovali nedostatok hnoja, ktorý čiastočne odstránil striedavý spôsob pestovania poľnohospodárskych plodín a maštaľný chov dobytka. Hnoj sústredený na hnojisku sa od neskorej jesene do jari vyvážal na vozoch alebo na upravených saniach na pole. Na ťažko dostupné miesta sa vynášal v drevených putniach (kastičky), košoch alebo v plachtách. Priemerne sa hnojilo v trojročných, vzdialenejšie pozemky až v šesťročných intervaloch. Nedostatok hnoja sa kompenzoval zaorávaním zelených úhorov (napr. po ďateline). Priemyselné hnojivá sa začali na roľníckych hospodárstvach používať až začiatkom 20. stor. (hasené vápno pomiešané s maštaľným hnojom, neskôr čilský liadok, Thomasova múčka a superfosfát), nedôvera ľudí a veľké finančné náklady na ich nákup však boli spočiatku prekážkou ich rýchleho rozšírenia.

Text hesla

hnojenie — agrotechnický úkon, ktorým sa do pôdy i rastlinám dodávajú rôzne živiny a organické látky vo forme hnojív s cieľom zabezpečiť rastlinám dostatok minerálnych živín, a zvýšiť tak úrodu a kvalitu poľnohospodárskych plodín a regulovať obsah uhlíka a humusu v poľnohospodárskych pôdach. Hnojenie sa rozdeľuje podľa: 1. použitých hnojív (hnojenie organickými hnojivami, napr. maštaľným hnojom, hnojovicou, zelené hnojenie, hnojenie priemyselnými hnojivami); 2. použitej techniky (hnojenie pozemnými strojmi, hnojenie letecky); 3. účelu a veľkosti dávky hnojív (predzásobné hnojenie na obdobie 2 – 3 rokov, základné hnojenie pred sejbou plodiny, zúrodňovacie a melioračné hnojenie a regeneračné, produkčné i kvalitatívne prihnojovanie, ktoré slúži na dodávanie pohotových živín počas vegetácie); 4. spôsobu zapracovania (napr. hnojenie do riadkov, lokálne hnojenie, hnojenie do hniezd, hĺbkové a plošné hnojenie); 5. konzistencie hnojív (hnojenie tuhými hnojivami, napr. maštaľným hnojom a kompostmi, hnojenie kvapalnými hnojivami, napr. močovkou a DAM 390, zriedkavo plynnými hnojivami). Najčastejším spôsobom hnojenia je hnojenie naširoko, pri ktorom sa hnojivo rozmetadlom rovnomerne rozhadzuje po poli a následne sa zapravuje do pôdy (napr. orbou, plytkým prekyprením pôdy, bránením). Hnojenie sa realizuje podľa dlhodobého plánu hnojenia, ktorého úlohou je racionálne použitie organických a priemyselných hnojív vzhľadom na pôdne, klimatické a ekonomické podmienky poľnohospodárskeho podniku. Plán hnojenia organickými hnojivami sa zostavuje podľa produkcie maštaľného hnoja (vrátane hnojovice a kompostu) za rok. Ak výroba maštaľného hnoja nezaručuje v osevnom postupe priemernú dávku 7 ton na 1 ha ornej pôdy, plánuje sa napr. zelené hnojenie, hnojenie kompostmi, slamou ap. Plán hnojenia priemyselnými hnojivami vychádza zo zásady, že fosforom, draslíkom, vápnikom, horčíkom a ostatnými živinami sa pôda hnojí do zásoby s cieľom vytvoriť v nej optimálnu hladinu (obsah) živín, dávky dusíka sa spresňujú každoročne pre konkrétne plodiny. Cieľom progresívnej sústavy hnojenia je maximálne využitie ekologických podmienok prostredia a biologického potenciálu rastlín na dosiahnutie optimálnych a kvalitných úrod za ekologicky priaznivých podmienok. Výrobné dávky jednotlivých živín (množstvo živín, ktoré je potrebné každoročne dodať na 1 ha pôdy v osevnom postupe na dosiahnutie plánovaných úrod), ako aj potreba vápnenia sa stanovujú na podklade výsledkov agrochemického skúšania pôd, dávky dusíka sa stanovujú pre jednotlivé plodiny na základe ich osobitnej potreby. Agrochemické skúšanie pôd je pravidelné zisťovanie ich základných chemických vlastností súvisiacich s pôdnou úrodnosťou (pôdna reakcia, potreba vápnenia, obsah prijateľného fosforu, draslíka, horčíka, prípadne mikroelementov). Jeho cieľom je regulovať používanie hnojív tak, aby sa dosiahla alebo udržala trvalá produkčná schopnosť pôdy a vylúčilo sa jej znečistenie. Systém hnojenia je určitý model, ktorý sa v rámci daného osevného postupu môže periodicky opakovať (vychádza z vypracovaného plánu hnojenia a rieši techniku hnojenia), z jednotlivých systémov hnojenia pôdy sa v poľnohospodárstve uplatňujú napr. zúrodňovací, progresívny a racionálny. Ekonomická efektívnosť hnojenia vyjadruje pomer nákladov na hnojenie k realizovanej vyššej úrode hlavného produktu. S cieľom zvýšiť produkciu rybníkov sa priemyselné alebo organické hnojivá aplikujú na vodu alebo na dno vypustených rybníkov, ktorým sa včas dodávajú chýbajúce biogénne prvky nevyhnutné na rozvoj rastlinných a následne živočíšnych organizmov slúžiacich ako potrava pre ryby.

Spôsoby hnojenia sú úzko späté s vývojom poľnohospodárstva. Kvalita hnojenia závisela od existujúceho poľnohospodárskeho systému, účelu a polohy pozemku i od druhu použitého hnojiva. Najstarším spôsobom bolo hnojenie popolom zo spálených porastov (žiarové hospodárenie), neskôr sa rozšírilo i košarovanie. Už v rímskej agrárnej kultúre bolo známe využívanie hnoja. Extenzívny chov dobytka a nedostatok kvalitného steliva spôsobovali nedostatok hnoja, ktorý čiastočne odstránil striedavý spôsob pestovania poľnohospodárskych plodín a maštaľný chov dobytka. Hnoj sústredený na hnojisku sa od neskorej jesene do jari vyvážal na vozoch alebo na upravených saniach na pole. Na ťažko dostupné miesta sa vynášal v drevených putniach (kastičky), košoch alebo v plachtách. Priemerne sa hnojilo v trojročných, vzdialenejšie pozemky až v šesťročných intervaloch. Nedostatok hnoja sa kompenzoval zaorávaním zelených úhorov (napr. po ďateline). Priemyselné hnojivá sa začali na roľníckych hospodárstvach používať až začiatkom 20. stor. (hasené vápno pomiešané s maštaľným hnojom, neskôr čilský liadok, Thomasova múčka a superfosfát), nedôvera ľudí a veľké finančné náklady na ich nákup však boli spočiatku prekážkou ich rýchleho rozšírenia.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hnojenie [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hnojenie